Knihovna

lakros >>

Nestíhá. To jde dost jasně vidět podle toho uříceného, vytřeštěného pohledu, potu, který z něj ne zrovna hezky táhne, a svačiny v ruce, kterou zakusuje po cestě, i když by se to správně v budově tak posvátné jako knihovna nemělo. To je mu teď upřímně ale někde u zadku, protože má šílený hlad. Poslední dvě hodiny běhal po hřišti jako magor, což naznačuje nejen pot, ale také lakrosová tyč, která mu čouhá z batohu, co mu hupsá na zádech. Jelikož si se svojí vypracovanou postavou kdovíco nedělá, tak se během běhu do knihovny stavil v blízké pekárně a koupil si pořádně čokoládovou koblihu, jejíž zbyteček si právě teď zastrčí do pusy. Nad horním rtem se mu zachytí trochu cukru, který pořádně slízne, načež pozdraví tiše místní knihovnici a automaticky se omluví za to, jaký bordel dělá.
Měl v plánu dojít dříve, ale trénink se nějak protáhl, takže sice byl ve sprše, ale v rychlé. Navíc cestou sem běžel, aby mu zbyl čas na to obvyklé brouzdání knihovnou a nasávání té příjemné charakteristické vůně.
Teď už je ale tady, takže si automaticky shodí ze zad batoh a ten následně přistane u nohou židle. Následně se vydá osvobozen od závaží do sekce s psychologií. Sice nebyla psychologie jeho první volba (tou byl sport), avšak nikdy nebude litovat své volby, protože je hrozně rád, že bude moct v budoucnu pomáhat dětem v podobných, horších nebo klidně i lepších situacích, než které si zažil on. Na jeho nepříjemnou minulost taktéž odkazují klikatící se jizvy na předloktích. Už dávno je přestal skrývat, takže má jen obyčejné tílko s širšími rukávy a třičtvrťáky, aby mu nebylo vedro na nohy. No, chodidla se mu stejně potí v obyčejných teniskách, ale tak pro efekt… že jo?
Během už pomalého procházení regálů s knihami do školy si začne trochu upravovat to vrabčí hnízdo, které má na hlavě. Oči mu kmitají po hřbetech knih, kde se vyjímají jejich názvy a tiše si cosi brblá pod nos. Možná jsou to názvy, možná nadávky, kdo ví. Beztak tomu ani on sám nerozumí. Tvář se mu najednou rozzáří, když zřejmě najde to, co celou dobu hledal. Vytáhne danou knihu a za ní následuje ještě kupa dalších, které se pomalu ale jistě kupí v jeho náruči, až přes ně v podstatě nevidí.
Jakmile má vše, co potřebuje, vydá se vratkým krokem zpátky do míst, kde odhaduje, že by mohl být jeho batoh a tudíž i nějaký blízký stolem. Daleko ale nedojde, protože zakopne o ten zatracený kraj koberec. Naštěstí pád stočí k nejbližšímu stolku, aby náhodou nezničil ty knihy, které následně, jak bylo plánováno, popadají na stůl přímo před sedící překrásnou zrzku. "Do prdele," uleví si, když vidí tu spoušť. Zelenomodré oči přesune na přísedící osobu a trochu rozpačitě se usměje. "Promiň, jestli jsem tě vyděsil. Občas dost nadhodnocuji svůj smysl pro rovnováhu." Úsměv mu přejde do trochu hořkého šklebu, načež začne pomalu sesbírávat knihy a dávat je tentokrát do dvou komínků. "Ty jsi… Lynn, že? Jsi, myslím, o ročník nade mnou," nadhodí přátelsky. Je pro něj docela snadné mluvit v podstatě s kýmkoliv a výjimkou není ani takhle pěkná, leč starší dívka.

To doučovanie si po pravde užila. Niektorí ľudia by ju asi poriadne nechápali ale Lynn proti učeniu nič nemala. Koľkokrát si ho užila viac než keby mala ísť niekde von medzi ľudí. Samozrejme to tak nebolo vždy, ale niekedy bola radšej sama než s ostatnými. Toto nebolo úplné učenie ale svojim spôsobom si opakovala veci, ktoré sa už vlastne učila. Takto si ich aspoň pripomenula. K tomu Alex bolo milé dievča a dobre sa s ňou rozprávalo. Len dúfala, že všetko od nej pochopila a dáva jej to teraz väčší zmysel. Samozrejme by jej nevadilo, keby si to náhodou chcela zopakovať, nebola by proti. Len by bolo najlepšie keby to bolo o niečom inom, nie o tom istom kvôli tomu, že to nepochopila. Ubehol nejaký čas a s Alex sa rozlúčila. Sledovala ju, kým jej nezmizne z pohľadu, svoju pozornosť ale presunie späť do knihy. Aj keď sme prišla najprv ako tá, ktorá doučuje, keď je už tu tak tu môže nejaký čas posedieť. Pomaly už končí škola, skúšky čakajú, preto to nechce nechať na náhodu. Napije sa nápoju, ktorý jej Alex doniesla na začiatku a postaví sa zo stoličky aby si to zobrala k regálu. Netrvá jej dlho, kým nájde tú knihu, ktorú aj nájsť potrebovala, predsa len, na tomto mieste nie je prvýkrát a už sa tu aj vyzná, takže jej to žiadny problém nerobí. Spokojne si s ňou sadne späť na miesto a otvorí si ju na strane na ktorej potrebuje. Nezabudne si pozrieť svoje okolie, kto sa tu nachádza. Robí to vždy, hlavne ale preto aby si všimla, či sa tam nenachádza niekto koho by práve poznala. Tentoraz ale nikoho nevidí, preto venuje svoju pozornosť knihe pred sebou.
Ani nevie koľko času ubehlo. Raz keď sa začíta, nevníma nič okolo seba, čo sa jej už koľkokrát pomstilo. Nie, že by ju to nejak zaujímalo, proste sa chcela niečo urobiť a keby pri tom robila aj iné činnosti, tak by sa jej do hlavy nikdy nič nedostalo. Lenže ako doteraz, nevníma čo sa okolo nej deje, preto keď niekto zakopne a jeho knihy, ktoré držal, padnú na stôl pri ktorom sedí, mykne ňou ako sa zľakne. Samozrejme hneď pohľad od knihy zdvihne a pozrie sa komu sa to podarilo, na jej tvári sa ale objaví úsmev a dokonca z jej úst ujde uchechtnutie. „Vystrašil si ma ale to sa stáva, je to v poriadku,“ mávne nad tým rukou, hneď sa ale natiahne pre dve knihy, ktoré sú najbližšie pri nej aby mu ich rovno podala a aspoň nejak pomohla so zbieraním. Prekvapene sa na neho pozrie, nestáva sa jej úplne často, že by ju mladší z ročníka poznali alebo vedeli kto vôbec je. „Áno, správne,“ odvetí s nadšením v hlase. Úprimne ju to potešilo, čo je aj vidieť na jej tvári, „a ty si..? Neviem, či som ho vôbec niekedy zachytila,“ prizná sa s ospravedlňujúcim úsmevom na tvári. Je to z istého hľadiska trápne, že on ju pozná a ona jeho nie, ale keby mala poznať každého, tak by bolo toho proste priveľa. Preto dúfa, že ho to nejak neurazí, to by nechcela.

Právě v těchto chvílích, kdy mu padají věci z rukou a on pořád zakopává, vážně přemýšlí nad tím, jak se vlastně dostal do týmu, když je tak nešikovný. Jak vlastně může běhat po hřišti a střílet do branky, když není schopen vybalancovat pár knih a dojít těch pár kroků, které mu chyběly k jeho vlastnímu stolku, u jehož nohou se vyjímá jeho batoh. Naštěstí se nemusí ve svých pochybách moc koupat, protože jeho pozornost si ukradne zrzka, přísedící u stolu, kam se právě skácela jeho maličkost. Okamžitě se jí začne omluvit, aby nebyl za úplné nevychované prase. Pro změnu musí ale vypadat jako nějaký stalker, kterým vážně není. Přísahá na svoje spoďáry. Dobře, to je docela nechutné. Přestaň přemýšlet nad blbinami, blbečku, napomene se v duchu a dost okatě převrátí oči v sloup, což může vypadat, že je reakcí na dívčin hlas, avšak tak to vůbec není. Je to reakce na něj a jeho otravné a nechutné myšlenky.
"Abych to uvedl na pravou míru, nejsem žádný stalker, proboha." Okamžitě se pustí do vysvětlování, protože by vážně nerad, aby si přesně toto o něm ta dívka myslela. Jen má holt rozhled. Je přátelský a ukecaný. A když nemluví, tak je vlastně docela pozorný, všímá si lidí kolem sebe, jak se chovají, jací jsou. Přeci jen to bude jeho práce, a tak má prostě určitý přehled toho, kdo s ním vlastně chodí do školy. Navíc chodí do ročníku s Alex. Sice ji moc nezná, ale jak se blíží zkoušky, tak všichni řeší, jak jim jde učení, hledají pomoc, aby se to všechno zvládlo. Zrovna pár dní zpátky právě s Alex mluvil a ona se zmínila, že má pomoc od dívky ze staršího ročníku, přesněji řečeno této dívky, která teď tady sedí a beztak si o něm myslí, že je naprostý magor. Ach jo, já vážně umím udělat dojem.
"Díky," zamumlá s menším úsměvem, když mu Lynn trochu pomůže sesbírat knih. Poskládá je pečlivě do dvou komínků a schválně se raději ještě rozhlédne kolem, jestli náhodou některá nesjela na zem. Naštěstí se nic takového nestane, a tak se může normálně narovnat a zadívat se na zrzku, která se ho začne vyptávat, jak se vlastně jmenuje. Normálního člověka by to asi ranilo, ale on to tak nějak chápe. Nejsou ve stejném ročníku, natož ve stejném spolku. Odkud by ho asi tak mohla znát? Nepřijde mu jako typ dívky, která by šla okukovat jejich namakaná těla (ne že by se chtěl vychloubat) během tréninku. "Jsem Ryan," představí se a ochotně k ní natáhne pravačku. Jestli se jí rozhodně chytit, to je na naprosto na ní.
Během toho, co má napřaženou ruku, si dost nevhodně začne prohlížet knihu, která rozhodně není jeho, což znamená, že patří slečně před ním. "Pokud se můžu zeptat, zajímalo by mě, co to čteš…" Nadhodí s menším otazníkem na konci věty a trochu nakloní hlavu na stranu zvědavostí. Vůbec by se nebránil nějakých doporučení nebo rad, jak přežít toto hektické období. Bohužel si není jistý, jestli na to vůbec mít čas, protože už tak je tady docela na kvap. Bylo by moc troufalé, kdyby ji pozval někam… někam? Ne že by do ní snad nějak jel, takový on vážně není. Jen si rád povídá, a tak nějak očekává, že budou mít společnou řeč, když oba chodí na stejný obor.

To, že sa mu podarilo to zhodiť práve pri nej ju naozaj vystrašilo, ale nijaké následky to mať nebude, bola to maličkosť, ktorá sa môže stať úplne každému, takže sa na to určite nehnevá. Bola by hlúposť keby áno, ale vedela, že niektorí ľudia sú proste takí, že im vadí aj tá najmenšia vec aká sa stala. Preto sa mu hneď snaží vysvetliť, že sa nič nedeje, pretože ako povedala, tak sa to stáva a to dosť bežne. Koľkokrát ona niečo zhodila. Nad jeho slovami, ktoré odrazu povie sa zarazí a pár sekúnd na  neho nechápavo pozerá, že čo to z neho vôbec vyšlo, než sa jednoducho zasmeje. Bola zmätená, to áno ale nakoniec neurobila nič iné len to, že sa zasmiala, prišlo jej to vtipné. Vôbec si to o ňom nemyslela, naozaj jej to nevošlo ani do mysle ale jemu očividne áno, keď sa tak za to ospravedlňuje. „To bolo divné.. ale v poriadku. Vôbec som si to ani o tebe nemyslela, neboj sa,“ zase sa zasmeje, pretože je to až príliš vtipné a nemôže si pomôcť. „Naozaj je to v poriadku. Stalo sa, nič sa mi nestalo.. a nie si žiadny stalker, chápem.“ Dúfa, že sa ukľudní a konečne sa nadýchne a nechá to tak, pretože o nič nejde, tak ako mu už povedala. Ani nevedela čo si má o mladíkovi myslieť, ale nič zlé neurobil, len ju pobavil. Divným spôsobom ale pobavil. A aj to sa ráta.
Pomôže mu s pár knihami, aby nemal toľko práce a rovnako ako on sa pozrie okolo, či na niektorú z nich náhodou nezabudli. Žiadnu ale na zemi nevidí, preto sa otočí na neho, s úsmevom na tvári. Opýta sa ho aj na meno, keďže ho naozaj nepozná. Je jej to vlastne trochu ľúto a hlavne sa cíti aj mierne trápne ale  naozaj nemala odkiaľ vedieť jeho meno. A radšej sa opýta, než aby sa pretvarovala a tvárila sa, že ho pozná, keď nepozná. Pri zistení mena sa jej tvár hneď rozžiari a ruku si s ním potrasie. „Teší ma. Ja som Lynn ale to ty očividne vieš,“ zasmeje sa a ruku mu nakoniec pustí, na čo si ju položí na stôl, tam kde bola predtým. Nadvihne obočie a sklopí hlavu na knihu o ktorú sa tak Ryan zaujíma. „Ach, to je jedna kniha, ktorú sme mali na zozname, ktorý sme dostali na začiatku roka. Nemám s tým problém ale povedala som si, že si to takto aspoň zopakujem. Nech si som istá,“ vysvetlí, než hlavu znovu zdvihne aby sa na neho mohla pozrieť. „A.. ty?“ opýta sa späť, čo aj rovno kývne na tie kôpky kníh, ktoré sa pred chvíľou válali kde to len išlo. To chcel všetky tie knihy prečítať? Samozrejme nešla mu to teraz nejak zakazovať, len bola prekvapená, to je všetko.

Výborně, takže obavy z jeho možného stalkerství jsou zažehnány. Dost se mu uleví a trochu děkovně přikývne, aby dívka věděla, že ji vlastně poslouchá, i když na její slova už raději nijak slovně nereaguje. Kdo ví, jakou pitomost by jeho mozek v tak večerní hodinu ještě vyplodil. Vážně by neměl s lidmi mluvit po celém dni běhání, tréninku a s hladovým břichem. Omylem by se mohl přiznat k vraždě, kterou ani nespáchal. Bože, povzdechne si v duchu sám nad sebou. Raději tyto myšlenky opustí a zaměří se na zrzatou dívku v jeho přítomnosti. "Aspoň máš možnost se zasmát." Věnuje jí menší úsměv. Je mu jedno, že je to vlastně na jeho konto. Celý jeho život se mu někdo smál, vysmíval. Pro tentokrát k tomu však dívka má důvod a on sám nemá daleko od toho, aby se začal chechtat jako pominutí.
Jakmile proběhne jejich společné představení, chytne její ruku, se kterou si potřese. Poté ji stáhne zpátky k sobě a tak nějak se opře o dva sloupky knih, které má před sebou. Nahne se trochu dopředu, takže se dost nebezpečně zabírá předloktími o nestabilní knihy. Nevypadá však, že by ho to příliš stresovalo. Právě naopak. Ve tváři má uvolněný výraz s menším úsměvem, už tam není žádná známka po tom nemotorném klukovi. "Stejně tě rád poznávám," namítne klidně a myslí to upřímně. Je rád, když má možnost poznat někoho zkušenějšího a ještě k tomu ze stejného oboru. To, že je na ni i pěkný pohled, by si však nikdy nepřiznal, protože se nepovažuje za prase zmítané hormony.
Aby řeč nestála, začne se vyptávat na tu její rozečtenou knihu. Kdo ví, třeba by mu taky byla nějak prospěšná. Člověk nikdy neví. "To je dobrý nápad. Přeci jen se blíží zkoušky. Už abych se začal ládovat kávou," zasměje se trochu pod nos. Učení nikdy nebyla jeho silná stránka. Kvůli problémům, které měl v nižších školách, se nikdy moc neučil a prolézal, co to šlo. Miluje sport, v tom odvětví mu jde v podstatě cokoliv, co dostane do ruky. V psychologii je však toho spousta, co je potřeba znát a tak mu zkoušková období dávají dost zabrat. Na druhou stranu do toho taky vkládá spoustu úsilí, a tak ví, že ho to vážně baví, že se tomu chce vážně věnovat po zbytek života. I když kvůli tomu potí krev, pot a občas i slzy – ale to hezky v soukromí. Když je mu oplacena otázka, zadívá se na kopu knížek pod sebou a trochu si povzdechne. "Od každého trochu, upřímně. Sice se snažím číst i přes rok, ale není to kdovíjaká sranda, takže to většinou nechávám na období před zkouškami," přizná se trochu zdráhavě a mírně si povzdechne. Opatrně si promne čelo, kde se mu nevědomky vytvořily vrásky. "A pak se z toho můžu posrat," dodá, jako by to snad nebylo úplně jasné.
Na moment ztichne, očividně trochu zabraný v myšlenkách, ale pak se probere a v očích se mu objeví ten přítomný výraz. "Mno, uhm… Nevadila by ti společnost? Nevím, jak to máš teď v plánu, přeci jen se to tu za chvíli zavírá,“ zeptá se jí zvědavě. „Možná, ale jenom možná bych měl nějaké otázky," uchechtne se trochu. Nechce ji tahat za nos. Pokud chce, klidně jí bude dělat společnost a povídat si s ní, to on rád. Na druhou stranu to vypadá, že ji vyrušil od učení, a tak si myslí, že by nějaké otázky k tématu byly vhodnější. Pokud si chce však číst sama, nemá s tím problém. Klidně se s ní rozloučí a půjde si dělat svoje. Očividně má toho sám až nad hlavu.

*Betty sa v poslednom čase cítila naprosto skvelo. Od jarného plesu boli veci s Felixom úžasné, trávili spolu kopec voľného času, jednoducho sa snažili jeden druhého čo najviac spoznať. Avšak, prichádzalo skúškové obdobie, ktoré mnoho študentov z duše nenávidelo, ale Betty k nemu nemala nejak extra negatívny vzťah. Samozrejme, sú aj príjemnejšie spôsoby, akoby mohla tráviť svoj voľný čas, ale ona si predsa vybrala študovanie na univerzite. Toto obdobie im neumožňuje sa stretávať každý deň, ale to si vynahrádzajú chatovaním a facetimeom. Keď je Betty zavalená knihami a už má pocit, že jej z toho naozaj hrabe, jednoducho zavolá Felixovi, ktorý jej ihneď vyčaruje obrovský úsmev na tvári a jeho slová jej vždy dokážu dodať energiu. Betty patrí k tým poctivým študentom, ktorý sa počas celého semestra pripravujú priebežne. Áno, títo študenti naozaj existujú, nie je to len výmysel. Vie, že väčšina študentov zaberie až tesne pred skúškovým, kedy sa snažia do hlavy natlačiť čo najviac informácií a ich život vtedy prakticky neexistuje, pretože sú v časovej tiesni a medzi knihami v podstate žijú. Takýto chaos ale pre Betty nefunguje, robiť veci pod tlakom, to je pre ňu až príliš stresujúce. Betty má rada svoje aktivity naplánované dopredu, aby sa práve takýmto stresovým situáciám vyhla. Každý večer si vyhradí často nato, aby si zobrala do ruky zápisník a naplánovala si aktivity na nadchádzajúci deň. Takto má prehľad v tom, čo je potrebné v daný deň urobiť, aké práce dokončiť a odovzdať, týmto spôsobom na nič nezabudne. Spontánnosť- toto slovíčko Betty nie je zrovna veľmi pochuti. Samozrejme, aj Betty dokáže byť v určitých veciach spontánna, rada sa vydá na nejaké dobrodružstvo s priateľmi. Avšak študovanie je pre ňu prioritou, a preto si dáva na riadnej príprave a dobrých výsledkoch veľmi záležať. Betty mierne nakloní hlavu do strany a jemne nadvihne obočie, keď ju Peter nazve Bellou. Sama dobre vie, že na univerzite nepatrí zrovna k populárnym ľuďom, a teda nie každému je známe jej meno. Čiže vlastne táto reakcia nie je prekvapenie, skôr také zamýšľanie nad tým, čo mu má odpovedať, keďže Bella rozhodne nie je. Peterove nasledujúce slová ju našťastie z tejto situácie veľmi rýchlo dostanú, popravde ju to trošku zahreje pri srdiečku, že jej meno teda naozaj pozná. S Peterom nikdy neviedla súkromnú konverzáciu, a teda pozná ho iba tak zbežne, ako väčšinu chlapcov zo športových tímov.*No, keď si ma oslovil ako Bellu, tak som nad tým začala premýšľať.*Ruky si založí na hrudi a svoj vážny pohľad presmeruje od Petera k lahodnej pizzy.*Ale zachránil si to, čiže sa nemusíš báť.*Venuje mu jeden žiarivý úsmev. Samozrejme, že iba vtipkuje, určite by Petera nenabonzovala, hádam to pochopí. Betty sa často snaží vtipkovať, ale popravde, nie je to nič prevratné a väčšinou sa na svojich vtipoch smeje ako jediná. Čiže z toho vyplývajú iba dve možnosti, buď nie je vôbec taká vtipná, ako sa jej zdá alebo ľudia jednoducho nemajú dobrý zmysel pre humor.*V ten deň, keď odmietnem kúsok pizze, niečo so mnou nebude v poriadku.*Betty sa sama nad sebou musí uškrnúť, ale tak čo, každý sme nejaký. Možno tieto slová Peterovi prišli ako prostý vtípek, ale ona to myslela úplne vážne. Betty naozaj zbožňuje jedlo, každý kto ju pozná to veľmi dobre vie. Nepovažuje sa zrovna za tú najlepšiu kuchárku, ale rozhodne dokáže pár chutných pokrmov pripraviť. V budúcnosti by sa v tom rada zlepšila, sama seba si vie predstaviť ako domácu gazdinku, ktorá stále vypeká nejaké dobroty a robí veľké rodinné večere. Momentálne ale preferuje skôr výlety do pizzérky alebo kfc, popravde ju tam môžete nájsť pomerne často.  Pravdepodobne ju tam stretnete s nugetkami, hranolkami, veľkou kolou a samozrejme, nesmie chýbať ani veľká porcia zmrzliny. To pre Betty predstavuje takú typickú večeru. Jej metabolizmus s ňou v tejto závislosti veľmi nespolupracuje, ale Betty sa nehodlá tohto úžasného jedla vzdať. Vie, že tento životný štýl nie je dlhodobo vôbec pre jej telo prospešný, ale ona sa to snaží zachrániť tým, že si na raňajky dá jablko. Všetko je to predsa o rovnováhe. V tejto chvíli si pozbiera svoje veci z gauča, do ruky si zoberie nedopitý milkshake a presunie sa k Peterovi. Posadí sa na drevenú stoličku vedľa neho a malú bielu kabelku si zavesí cez operadlo.*Ďakujem za ponúknutie.*Venuje Peterovi jeden sladký úsmev a zoberie kúsok pizze, ktorý tak nádherne rozvoniava. Samozrejme, že sa mu nechystá z toho ujesť veľa, nechce byť neslušná, a preto tento jeden kúsok bude jediným.*Hm, salámová pizza, výborná voľba.*Uznanlivo pokýva hlavou a bez nejakého ďalšieho čakania sa zahryzne do šťavnatého kúsku. Betty zbožňuje takmer každý jeden druh pizze, zaraďuje sa aj medzi tých ľudí, ktorým nevadí na pizzy ananás. Celkovo nechápe celú tú drámu okolo tejto kombinácie, veď predsa, ak vám to chutí, tak to jedzte a ak sa vám to hnusí, tak to nejedzte. Nie je potrebné vytvárať zbytočné hádky okolo toho, kto má aké chúťky, každý sme predsa iný. Betty je naozaj veľmi nekonfliktný človek, a práve preto týchto ľudí proste nedokáže pochopiť.*Čo ťa to vôbec napadlo, jesť pizzu v knihovni? Snažíš sa tu vzdelávať alebo si jednoducho hľadal nejaké kľudné, tiché miesto na zjedenie pizze?*Pretože ak je to ten druhý prípad, Betty si dokáže predstaviť aj trochu lepšie miesta. Mierne sa na stoličke natočí k Peterovi, aby mu videla do tváre a pousmeje sa.*

*Betty nie je zrovna typ človeka, ktorý by porušoval pravidlá. Inak povedané, Betty je proste slušňáčka. Nikdy veľmi nevybočuje z noriem, na testoch neopisuje a keď je na tráve napísané – nekráčajte po tráve – nesnaží sa hrať na rebela a jednoducho si ten kúsok trávy obíde. Vie, že porušovaním takýchto jednoduchých pravidiel by sa svet nezboril, ale Betty by sa isto cítila vinná. Veľký vplyv nato, aká je slušná a vzorná, má práve jej rodina. Odmalička ju viedli k tomu, že pravidlá sa porušovať nemajú. Aj keď si Betty prechádzala pubertou, vôbec nebola ako ostatní tínedžeri, ktorí rodičom vzdorovali a snažili sa vytvárať rebéliu. Betty radšej prísnych rodičov poslúchla, nechcela im robiť zbytočné nervy. Jasné, že niekedy sa kvôli takýmto veciam cítila vynechaná, keďže nenavštevovala každú párty a nezostávala vonku po večierke, ako ostatné decká. Avšak, Betty je už raz taká a v tomto veku chápe, že každí sme nejakí a nie každí musí byť rebelom. Našla si svoj okruh blízkych ľudí, ktorí ju akceptujú takú, aká je, a tak by to predsa malo byť. Nepotrebuje sa pred ľuďmi na nič hrať. Nie, nechodí často na párty, alkohol okúsila len párkrát v živote a väčšinu piatkových večerov presedí v izbe nad knihami. Čiže, aj keď Betty síce pravidlá sama neporušuje, rozhodne nepatrí medzi práskačov. Väčšinou si nedovoľuje sa pliesť niekomu inému do života, nemá nato žiadne právo. Áno, možno keby šlo o niečo vážnejšie, ako je kradnutie v obchode alebo niečo podobné, tak by sa ozvala. Aj keď, sama by si nechcela takto vytvárať nejaké problémy alebo nebodaj nepriateľov, to môže byť nebezpečné. Ale v tejto chvíli sa už Betty naozaj zamýšľa nad blbosťami, pravdepodobne pozerá priveľa filmov. No porušovanie smiešnych pravidiel v knihovni, akými sú napríklad zákaz jedenia, naozaj nepovažuje za nič drastické. Betty to však naprosto chápe, je jasné, že nechcú aby všetky knihy boli zapackané od mastných rúk a omrviniek od jedlíkov. Avšak popri učení je potrebné sa posilniť, aby vám to lepšie pálilo. Možno práve o to sa Peter snaží, keď si tu k učeniu ako svačinku zaobstaral salámovú pizzu. Betty síce začala túto konverzáciu svojou nevinnou poznámkou k jeho jedlu, ale Peter sa rozhodol v nej pokračovať a prizvať ju k sebe. Vlastne ani sama nevie prečo sa mu prihovorila. Možno jej proste chýbal ľudský kontakt, keďže ako väčšina študentov v tomto období, sa hlavne pripravovala na nadchádzajúce skúšky. Ako už spomínala, ona sa teda nesnaží všetko do hlavy natlačiť pár dní pred skúškovým, ale učí sa priebežne, a preto nebola úplne zavalená študovaním a mohla tráviť svoj čas v knihovni aj príjemnejšími činnosťami. Betty si vie užívať čas osamote, len ona a knižka alebo príjemná hudba. Presne tak si predstavuje ideálny relaxačný deň. Rovnako je ale rada v spoločnosti ľudí. A preto využila túto šancu sa s niekým pustiť do reči, aj keď vôbec netušila, či ju Peter neodbije jednou vetou. Na jeho slová o klasike len prikývne na súhlas, k tomuto netreba nič viac dodať. Jej ďalšie slová alebo skôr otázka očividne Petera tak trochu zaskočia, súdiac podľa jeho výrazu. Betty sa v tejto chvíli cíti ako naprostý idiot, ale tak, to pre ňu naozaj nie je nič nové. Už veľakrát sa spýtala úplne nezmyselnú otázku alebo z úst vypustila nejakú hovadinu, ktorou aspoň pobavila svoje okolie. Asi bola až príliš zaneprázdnená vychutnávaním si lahodnej pizze, že sa ani nerozhodla preskúmať svoje okolie a nevšimla si všetky tieto knihy na stole. Betty mierne nadvihne obočie, keď sa k nej Peter zľahka nakloní, v tejto chvíli len mlčky čaká, čo vyjde z jeho úst. Nad jeho nasledovnými slovami sa ale musí pousmiať, je úplne jasné, že tieto slová nemyslí vôbec vážne.*Haha, Peter.*Zazubí sa naňho s miernym zavrtením hlavy, pričom kúsok pizze taktiež na chvíľku odloží späť do krabice.*Vidím, že prevraciaš očami, ale myslím, že niečo na tom pravdy bude..*Betty uznanlivo kývne hlavou, pričom sa jej na tvári stále pohráva jemný úsmev úsmev.*Pretože to úplne začínam cítiť. Tá chuť je proste úplne iná. Ako si povedal, oveľa lepšia.*Samozrejme, že Betty tieto slová nemyslí vážne, rovnako ako pred malou chvíľkou Peter.*Tak to by naozaj uľahčilo život.*Prikývne nad jeho prianím, aby mal fotografickú pamäť, pretože kto by to predsa nechcel? Betty by to rovnako brala, život by s tým bol podstatne jednoduchší.*Viem, že je to náročné, ale musíš si udržať pozitívny prístup.*Betty zľahka pokrčí ramenami nad jeho starosťami so školou, pričom mu venuje jeden povzbudzujúci úsmev.*A rovnako viem, že tieto slová ti pravdepodobne pripadajú ako úplná hlúposť.*Betty sa na chvíľku odmlčí, pretože si znovu zoberie do ruky plátok so šťavnatou pizzou a kúsok si odhryzne. Najskôr teda poprežúva, aby nerozprávala ako prasa a až následne pokračuje v rozprávaní.*Rada ti s niečím pomôžem, ak to teda nebude nad rámec mojich schopností.*Betty sa tu rozhodne nebude hrať nato, že sa v každej téme vyzná, ale s pár vecami mu hádam bude schopná pomôcť.*

Pobavil ju ale samozrejme sa mu nesnažila vysmievať, len ju mierne pobavila tá situácia a čo vôbec zo seba dokázal dostať. Hneď ho ale uteší pár slovami, že sa nakoniec nič nestalo. Keď je niekto nervózny, dokáže zo seba dostať čokoľvek, čo sa jej v minulosti stalo už viackrát. Poslednú dobu až tak nervózna nebývala, takže nebol dôvod aby sa jej stávali takéto situácie, stále ale vedela aké to je.  Pri predstavení mu venuje menší úsmev a samozrejme si s ním potrasie rukou, ktorú položí späť na stôl, ku knihe, ktorú má položenú pred sebou. V ich odbore bolo dosť ľudí a niekedy mala problém si zapamätať ľudí z jej ročníka, nie to ešte z tých nižších, rada sa ale zoznámila. Možno hlavne z toho dôvodu, že chodil na ten rovnaký odbor ako ona, takže majú aj spoločnú reč. To už téma odbehne práve na spomínanú knihu, do ktorej bola tak začítaná, kým sa sem mladík dovalil ako veľká voda. Nemá problém sa podeliť s tou informáciou. Je to zaujímavá kniha, plná faktov, ktoré sa jej hodia. Už to raz prečítala, ale istota je istota, možno si zapamätá niečo nové. „Ani mi to nespomínaj. Nikdy neminiem toľko peňazí na kávu ako cez skúškové obdobie,“ odpovie so smiechom. Ani to radšej nechce rátať. Či minuté peniaze alebo vypitú kávu. Stálo to ale za to, pretože vždy každú skúšku spravila. Vždy mala rada ten príjemný pocit po skúške, keď viete, že ste ju spravili a aké veľké úsilie ste do toho vložili. Samozrejme najlepšie je, keď je všetko po a môže si užívať prázdniny ale kto by prázdniny nemiloval. Skôr ju ale zaujímala kôpka jeho kníh, ktorých bolo viac než dosť, preto sa aj na ne opýtala. „Toho je ale hrozne veľa, stíhaš to?“ Mierne sa nad tým zamračí, keď si znovu prejde tú kopu kníh, než sa pohľad vráti späť na jeho tvár. Aj keby to stíhal, tak si nechcela ani predstaviť, koľko nocí bez spánku musí podniknúť aby to všetko stihol prečítať. Možno ho nepozná ale očividne jej to aj tak robí starosti. Keby to skúškové nebolo tak náročné, svet by bol hneď krajší. Pri jeho poznámke o zatváraní, sa pozrie na hodinky aby skontrolovala čas, na čo len prikývne. „Začítala som sa tak veľmi, že som aj zabudla na čas. Ešte ale nejaký čas máme, kým to tu zatvoria, takže ak chceš, kľudne si prisadni, vôbec mi to vadiť nebude. A možno ti pomôžem s tými knihami a vyberiem ti niečo, čo by si mal naozaj prečítať a čo môžeš vynechať.“ Predsa len, bola tam kde aj on, takže vie toho viac a môže mu aspoň nejak pomôcť. Aspoň nejaký dobrý pocit bude mať. Samozrejme ale všetko závisí od neho, možno pomoc potrebovať nechce a bude si to chcieť pozrieť všetko, v čom mu brániť nebude, tým lepšie pre neho. Možno mu chce len dopriať viac spánku, než by inak dostal. Alebo skôr nedostal.

*Samozrejme, že keď Betty videla tú obrovskú hŕbu kníh, rozhodla sa ponúknuť Peterovi svoju pomoc. Áno, dokáže si predstaviť aj ideálnejšie trávenie svojho poobedia, ale Betty už je raz taká. Nikdy nepremešká príležitosť, aby niekomu pomohla. Aj ona by tu s ním radšej len tak kecala, ale chápe dôležitosť štúdia, preto sa rozhodne k tejto téme premostiť.*Vlastne psychológiu študujem, čiže ak som sa za posledné 2 roky aspoň niečo naučila, mala by som ti byť schopná pomôcť.*Betty sa uškrnie. Vie, že sa poctivo učila na každú jednu hodinu, nie je zrovna typ, ktorý by svoje vedomosti na teste nechával na náhodu. Prísť na hodinu nepripravená, to je stres, ktorý si Betty ani nechce predstaviť a snaží sa mu veľkým oblúkom vyhýbať. Avšak to neznamená, že si z posledných 2 rokov jej štúdia psychológie dokázala zapamätať každú jednu drobnosť. No Betty pevne verí, že bude schopná Peterovi pomôcť. Betty od Petera prevezme strašidelne hrubú knihu, pričom sama pohľadom prebehne cez prvú stránku, na ktorej sa nachádza podrobný obsah, teda ich hlavné záchytné body.*Myslím, že bude úplne postačujúce vedieť základné informácie, teda čo to vlastne tá psychológia športu vôbec je, čím sa zaoberá, nejaké základné pojmy.*Aj ona sama túto konkrétnu hodinu mala, síce študuje psychológiu ako celok, psychológia športu je jedno konkrétne odvetvie, ktorému sa istý semester venovali. Študenti psychológie to pravdepodobne majú pomerne rozsiahlejšie, ako športovci, no a je dosť možné, že je to úplne to isté.*Myslím si, že najefektívnejším spôsobom bude využitie vlastných príkladov z praxe, teda z tvojho času na ihrisku.*Betty na krátku chvíľu zdvihne pohľad k Peterovi, ako keby sa chcela uistiť, že je prítomný a následne opäť skĺzne očami ku knižke.*Napríklad tu sa hovorí o významnom poklese koncentrácie hráča po niekoľkých pokazených úderoch.*Betty prečíta jeden z hrubo vytlačených nápisov, ten pravdepodobne bude patriť k tým dôležitejším.*Som si istá, že si už situáciu podobnú tomuto zažil. Teda nie, že by som poukazovala nato, že ty niečo často v hre kazíš..*Betty sa nervózne uškrnie, tak to vyznieť rozhodne nemalo.*Ale vo svojom okolí si isto niečo také už videl.*Betty teda dúfa, že možno Peter objasní, ako on zrovna túto vetu pochopil. Učenie nie je len o tom, že niekomu nadiktujete tú správnu odpoveď, daný človek by sa k nej mal vlastnými silami dopracovať.*Ďalej tu máme nezvládnuteľné emócie. Myslím, že tie môžeme na ihrisku vidieť pomerne často.*Pomerne často znamená, že niečo takéto sa na ihrisku deje takmer každý zápas. V chlapcoch jednoducho prúdi adrenalín, či už je to kvôli zlým alebo dobrým výsledkom, a preto vtedy nepremýšľajú nad tým, čo robia a čo vypustia z úst. Práve tieto nezvládnuteľné emócie často vyústia do slovnej potýčky alebo bitky.*

Zkouškové období je pro něj vždy velice stresující, ale zatím se mu to daří zvládat. Sice mu to pokaždé rozhodí vnitřní pochody v těle a celkově rytmus jeho života, ale jakmile toto období pomine, zase se všechno vrátí do normálu, takže je ochoten měsíc až dva útrap nějakým způsobem beze spánku a na kávě s redbullem přežít. Hlavně když ho za pár let čeká vytoužená kariéra, pro kterou obětoval tak moc. A nejen on, ale i jeho matka a starší sestry, které mu sem tam nějakou tu kačku přispějí, protože vysoká škola není zrovna nejlevnější záležitost. Včetně výdajů na kávu (a v jeho případě i redbullů) během zkoušek, jak dobře poznamená jeho zrzavá společnice. "Hádám, že tak to má většina z nás," zasměje se nazpátek.
Když se konverzace přesune na komínek knih před ním, na čele se mu vytvoří nespokojené vrásky, kterých se ne a ne zbavit. Přesto si sem tam čelo promne, aby se jich zbavil. "Stihnu většinu z nich. Pak ke konci začnu panikařit, do kávy přimíchám redbull a pojedu několik dní v kuse," odpoví s menším pokrčením rameny. Sice lhát umí docela obstojně, ale pokud nemusí, nesnižuje se k tomu. Lhaní si užil až-až, když musel matce vysvětlovat krev v koupelně po svém psychickém zhroucení. Navíc v tomto případě se nemá za co stydět, ví, jak to u něj funguje, takže taky ví, že po zkouškovém prospí snad několik dní, a pak začne fungovat zase normálně, spokojený, užívající si prázdnin. Bože, jak on se na to těší, až bude moct každé ráno jít běhat na pláž, pak na brigádu a večer se jít vykoupat do moře. Zadívá se na dívku, která se tváří docela starostlivě nad jeho odpovědí. "Není to taková hrůza," ujistí ji, že zas tak o nic nejde, protože je to doopravdy jenom určitá část roku. Ten zbytek už je naprosto v pohodě.
Nakonec se rozhodne, že by mohl zneužít jejích znalostí v oboru, teorii a celkově ve škole a nesměle se zeptá, jestli by jí mohl položit pár otázek, pokud na to vůbec mají ještě čas. Už když sem přiběhl, tak nestíhal, takže je jasné, že teď nestíhá ještě víc. Snad mají ale ještě pár minutek, aby si mohli popovídat. Pokud dívka bude chtít, samozřejmě. A dívka očividně chce, což mu na rtech vytvaruje menší úsměv. "To by bylo super," prohodí na její nabídku, že by se mu prohrabala komínkem knih a trochu mu je vytřídila. Usadí se tedy na židli naproti ní, trochu si prohrábne vlasy, a pak k ní jemně, aby se knihy zase nerozsypaly, komínek přistrčí. "Děkuji. Za to ti budu dlužný," zabručí si trochu pod nos. Jednu ruku nechá v klíně a druhou si uvolněně opře loktem o stěnu, přičemž si bradu zaryje do dlaně, aby měl nějakou oporu. Během toho nespouští oči z jeho starší společnice, která je tak hodná, že mu pomůže, i když ho vůbec nezná.
"Tento semestr nám přibyly nějaké nové předměty a profesoři, které jsem nikdy v životě neviděl," ušklíbne se nespokojeně. "Docela se to s nimi dalo, to jo, ale nedokážu si představit, co od nich očekávat od zkoušek, takže kdybys měla nějaké tipy pro mladšího, vůbec se zlobit nebudu," dodá. Jak je vidno, problém mluvit vážně nemá. Je si schopný povídat v podstatě o čemkoliv, o čem ví alespoň nějaké základy (a občas i o věcech, o kterých ví naprosté houby s otcem). Mezi jeho nejoblíbenější témata však patří právě psychologie a jakýkoliv sport. Vždyť sám je hrdým hráčem lakrosu v univerzitním týmu, jak může prozradit tyč vyčuhující z batohu, který se válí u stolku, nacházejícího se kousek od nich.

Nad jeho poznámkou sa musí uškrnúť, pretože je to pravda. Koľkokrát už od rôznych študentov počula ako nemíňajú peniaze na nič iné, iba na kávu či energetické nápoje, hlavne cez to skúškové obdobie. Vedela sa  do nich vcítiť, pretože to bola jediná vec, ktorá ju vedela cez to obdobie udržať pri živote. Jej peňaženka vždy potom zaplakala ale ak to malo znamenať, že skúšky urobí a potom bude mať pár mesiacov pokoj a môže oddychovať, podstúpi to rada. Tá kôpka kníh ju ale znepokojí, preto sa hneď na ňu opýta. Samozrejme to nie je jej starosť, ale nikdy jej nerobilo problém pomôcť niekomu druhému, hlavne ak sa to týkalo mladších ročníkov psychológie. Ako starší študent vždy za nich cítila zodpovednosť, preto sa snažila pomôcť vždy ako to len išlo a ak o to hlavne stáli oni sami. „To ale nie je dobre. Môže sa ti niečo stať, tvoje telo to nemusí zvládnuť.“ Možno teraz znela ako znepokojená matka, ale sama už niečo takéto niekoľkokrát urobila, keď bola mladšia a nevedela poriadne čo robiť a ako to má všetko stíhať. Nakoniec si našla systém a vždy si na všetko vynahradila čas, ta aby sa nemusela ponáhľať alebo robiť všetko na poslednú chvíľu. Samozrejme zostane niekedy aj do noci hore, niekedy aj celú, ale určite nie niekoľko hneď za sebou, nepreháňa to. Videla na ňom, že sa ju snažil uistiť, že je vlastne všetko v poriadku a nič to nie je, stále sa jej to ale nepáčilo. Možno preto mu navrhla, že mu s výberom kníh pomôže. Tak ich bude mať menej, tým pádom sa nebude musieť toľko ponáhľať s tým čítaním. Bude mať viac času na menej kníh. „To nie je žiadny problém. Rada pomôžem. A aspoň sa budem cítiť lepšie, že som ti pomohla, takže budem môcť spať s dobrým pocitom, že som ťa zachránila od pár nevyspatých nocí,“ odpovie mu s menším úsmevom na tvári, na čo sa zahľadí na už spomínanú kôpku kníh pred ňou, tak aby videla názvy. Nie je nejaký odborník ale väčšinu tých kníh už videla, čo sa jej hodí, naozaj mu bude schopná pomôcť. Bez ďalšieho slova sa pustí do toho, niekedy si prečíta obsah, inokedy nie ale vždy dá knihu buď na pravú stranu, knihy, ktoré by si mal prečítať alebo na ľavú stranu, ktoré vôbec nemusí a môže ich nechať tak a ak bude chcieť, môže to urobiť niekedy, keď bude mať voľný čas. Pritom ho ale pozorne počúva, pozornosť má ale na knihách. „Si v treťom ročníku, že?“ Na malý moment uprie oči na jeho tvár, než ich zase sklopí dole. Nie, že by bola nejaká čarodejnica alebo mu čítala myšlienky, usudzuje podľa kníh a ich tém. V každom ročníku sa učí niečo iné a ak si dobre pamätá, toto mala minulý rok. „Nie je to s nimi také zlé, ako by si si myslel. Tiež som mala pochybnosti, ale nakoniec to bolo príjemné. Možno by bol jeden? Myslím, že sa volá Williams, je starší, nosí okuliare, stále nosí košele. Je dosť prísny, dáva si na tom záležať. Nepustí ťa odtiaľ, kým mu nepovieš všetko k danej otázke. Radím ti sa na to poriadne pripraviť a neflákať to.“ Možno ho teraz tak jedine vystrašila, že čo je to za profesora, ale chcela ho na to pripraviť, nech nie je úplne prekvapený a vydesený. Sama mala mierne problémy s ním na skúške ale nakoniec to predsa len zvládla, preto bude radšej, keď sa on problémom vyhne. „Hráš nejaký šport?“ nadhodí otázku, len aby nebolo ticho. Všimla si batoh, ktorý ležal na zemi pro stolíku, preto usúdila, že to nebude len budúci psychológ ale aj športovec.
S Ryanom tam strávila ešte nejaký čas a popri pomáhaní a dávaní mu nejakých rád ako na to všetko ohľadom psychológie v jeho ročníku sa o sebe obaja niečo dozvedeli. Bol to milý chlapec, čas pri ňom jej utekal rýchlo, preto už o nejakú chvíľu musela ísť. "Dúfam, že som ti aspoň v niečom pomohla. Keby náhodou si chcel ešte niečo vedieť, stačí ma nájsť, také ťažké to nebude, keď študuje to isté. A veľa šťastie v lakrose," nezabudne mu ani popriať v športe, o ktorom sa dozvedela, že hrá. To už ale na nič nečaká a vezme si všetky svoje veci, na čo ešte venuje mladíkovi jeden z jej úsmevov, než si to zamieri von, rovno na koľaj.

>> koľaj / koniec hry