Posilovna

Úsmev na jej tvári ho mierne zaskočil. Vážne to totiž nečakal, nie len preto, že jej bolo očividne naozaj veľmi zle, a vtedy sa ľudia veľmi neusmievali, no skôr preto, že mu rozhodne nepripadala ako niekto, kto by sa zvykol usmievať, aspoň teda na cudzích ľudí. Z prvého dojmu totiž pôsobila ako chladná, egoistická a povýšenecká žena, a povedzme si úprimne, takí ľudia sa väčšinou usmievali len sarkasticky, no tento úsmev mu veľmi sarkastický nepripadal, čo potvrdili aj jej slová, ktorými ho hneď potom doplnila. Obočie mu mierne stúplo, čím bolo úplne jasne vidieť, že je poriadne prekvapený, no pokúsil sa to zakryť tým, že ruku zdvihol ku svojím vlasom a energicky si ich prehrabol, čo sa dalo vysvetliť ako to, že sa ich snaží dostať preč zo svojich očí, keďže už boli pomerne dlhé a ako vždy keď dospeli do tohto stavu - začali sa vlniť a padať dopredu. "Tak, dávať umelé dýchanie cudziemu spotenému dievčaťu rozhodne nie je v zozname, čo by som mal dnes urobiť, no pokiaľ by som nemal inú možnosť, nejak by som sa k tomu možno prinútil," mierne pokrčil ramenami a krátko sa usmial, keďže ho naozaj celkom pobavila. Samozrejme, že keby odpadla tak by neváhal a prvú pomoc by jej okamžite poskytol, v tomto ohľade bolo úplne jedno, či mu je človek v núdzi sympatický alebo nie, či je mladý alebo starý, či je to chlap alebo žena. Prvú pomoc by bez premýšľania poskytol komukoľvek, kto by to potreboval a ona nebola výnimkou, aj keď s ňou tak trochu žartoval. Možno ju naozaj odsúdil predčasne, aspoň to sa mu zablislo v mysli na krátku sekundu, kým dievča znovu neotvorila ústa a neopýtalo sa ho úplne stupídnu otázku, nad ktorou len len že neprevrátil očami. Navyše, tá ľahkosť, s akou hovorila o kamerovom zázname sa z nej úplne vytratila a opäť bola úplne prázdna, bez emócií, akoby sa rozprával so soľným stĺpom. "A čím, prosím ťa?" Mierne vypúlil oči a krátko pokrútil hlavou na znak toho, že fakt nechápe, o čo jej ide, no potom sa zhlboka nadýchol, na chvíľu privrel oči a keď ich znovu otvoril, opäť ku nej prehovoril, no tentokrát menej podráždeným hlasom, aký použil predtým. "Nie, nemusíš mi nijako pomáhať. Neviem ako ty, no ja som bol odmala vedený k tomu, aby som nezištne pomohol každému, kto to v danej chvíli potrebuje s nádejou, že keď sa do podobnej situácie niekedy dostanem ja, taktiež sa nájde niekto, kto mi nezištne pomôže," vysvetlil jej, pričom vážne nechápal, s akými ľuďmi musela daná slečna prichádzať do kontaktu a akým štýlom musela byť vychovávaná, keď za pomoc ponúkala protislužbu. Toto mu fakt nešlo do hlavy, no zároveň si pripomínal, že kvôli tomu hneď nemusí byť nepríjemný, pretože nie každý mal šťastie na tak výborných rodičov, aký sú tí jeho. Pery teda pevne stisol, aby náhodou nepovedal ešte niečo, čím by sa jej mohol dotknúť a bol rád, keď si od neho opäť zobrala vodu a napila sa. "Vážne nad tým nepotrebujem rozmýšľať ale pokojne sa choď umyť," dodal ešte s jemným povzdychom, keď sa dievča postavilo z lavice a zamierilo do šatní a ešte niekoľko sekúnd ostal ako primrznutý na tom istom mieste, až pokým sa predsa len taktiež nepostavil a nezamieril späť na bežiaci pás, kde si navolil svoj ďalší fázový tréning a znova sa pustil do behania.

Ve své prostorné rohové vaně tráví mládí, a to především kvůli tomu, že péče o její tělo zahrnuje spoustu činností od aplikace sto padesáti různých olejů na konečky vlasů po holení nohou. Na zdejší sprchu se ale stála fronta, a tak musela zmobilizovat všechny své síly, aby byla dostatečně rychlá a ostatní se na ni nenaštvali stejně jako ten kluk z pásu. Společně s vodou odteklo do odpadu i pár jejích slz, které navždy zůstanou nepřiznané. Už se ponížila dost. On tam jen tak vkráčel a podal výkon, na který by ona trénovala celý život, a stejně by to nestačilo na jeho pokoření. Možná by se někdy chtěla umět smířit s tím, že nikdy nebude dost dobrá, ale ještě toho není schopná, a tak jí nezbývá nic jiného než se jednou za čas uvolnit pláčem. Kdyby se někdo ptal na původ jejích zarudlých očí, hodlá to svést na vodu, která to určitě také zčásti zapříčinila.
Dalším impulzem k pláči bylo jeho neustálé odmítání pomoci. Není žádná altruistka, takže ji ani v nejmenším netrápí, že nemusí dělat něco, z čeho by nic neměla. Rozesmutnil ji totiž fakt, že ho nezajímá až do té míry, že od ní nechce nic, absolutně nic. Kdokoli jiný by na místě z rukávu vytáhl minimálně tucet způsobů odplaty, ale on… on ji raději začne poučovat o nezištném pomáhání. Možná nic na oplátku nečekal, ale to mu přeci nedává právo vychovávat ji tady přede všemi. Kdyby ji nechtěl nadále ztrapňovat, něco by si stoprocentně vymyslel. Jenže on zase potřebuje ukázat, že je lepší. Tomu se asi nezavděčí nikdo.
Samozřejmě. Zase běhá na páse. Musí přeci ukázat, že má ještě plno sil na to, aby si střihl ještě jeden trénink. Možná nakonec přišel na něco, co by potřeboval, a tak udělá pár kroků směrem k němu, přemýšlejíc, jak na sebe upozorní, protože ho nechce svým vyrušováním zase nějak popudit. Kdyby nic jiného, alespoň by se s ním ráda rozloučila, ale čím více se k němu blíží, tím více pochybuje i o tom. Na druhou stranu, pokud mu to hloupé „ahoj“ neřekne, klesne u něj ještě hlouběji. A tak tam jen stojí, dostatečně daleko na to, aby si jí nemusel všimnout, snad jen periferním viděním by mohl zahlédnout její odraz v zrcadle. Mlčky pozoruje, jak se mu zkracují a napínají lýtkové svaly a s každým jeho krokem si čím dál více připadá jako idiot. Když ani po několika minutách nedokáže přijít na žádný vhodný způsob, jak ho oslovit, povzdychne si nad svou neschopností, odebere se k baru, ke kterému se posadí a objedná si u toho svalovce z recepce nějaké pití. Těm sportovním drinkům vůbec nerozumí, takže bez řečí přijme cosi oranžového a začne pomalu upíjet. Kdyby jí zbyl jen kousek zdravého rozumu, seděla by už dávno v autě a snažila by se události poslední hodiny vytěsnit. Namísto toho si usmyslí, že počká, dokud ze sebe pan chytrý nevyběhá duši. Alespoň nemusí chodit ven s mokrými vlasy, aby se k tomu všemu ještě nachladila.

Nech už to dievča, ktoré pred ním takmer odpadlo kvôli svojej potrebe nad ním vyhrať vnímalo akokoľvek, on odmietanie protislužby za to, že jej tak trochu pomohol, vôbec nemyslel zle. Každý, kto Bastiena aspoň trochu poznal veľmi dobre vedel, že je proste dobrák od kosti, dokonca až taký, že sa niekedy správal poriadne naivne keď veril, že druhú a aj tretiu šancu si zaslúži každý, hoci to tak v realite nefungovalo. Navyše, je zároveň aj veľmi pozitívny človek, takmer vždy má dobrú náladu a nedokáže ho nahnevať takmer nič, no ľudská hlúposť mu náladu rozhode dokázala pokaziť, čo sa stalo aj v prípade tejto slečny. Nevadilo mu to, že sa s ním za každú cenu snažila súťažiť, no to, že to urobila na úkor svojho zdravia. Nechápal, prečo silou mocou potrebovala mať pocit, že nad ním vyhrala pri obyčajnom tréningu v posilovni, keď potom skoro vyvrátila svoje raňajky na koberec a musela si ľahnúť, aby neomdlela. V takýchto situáciách proste nedokázal byť k ľuďom úplne príjemný, pretože to vážne bola jedna z mála vecí, nad ktorou len podráždene krútil hlavou. To však neznamenalo, že danému človeku nepomohol, pokiaľ to potreboval. Aj pri nej to teda urobil preto, aby sa jej náhodou naozaj nestalo niečo vážnejšie, hoci bola pravda, že si ten stav spôsobila ona sama. To jej ale vešať na nos nechcel, takže sa vo svojich vlastných očiach zachoval ešte celkom dobre a keďže jej nevidel do hlavy, vážne nemal ani tušenie, s akou nechuťou nad ním kvôli tomu premýšľala.
Pustil sa teda späť do svojho tréningu keďže do posilky naozaj neprišiel preto, aby to hneď počas zahrievania organizmu vzdal, pričom sa snažil nemyslieť na hnedovlasé dievča, aj keď sa mu k nej myšlienky stále nejakou cestičkou vracali. Hovoril si, že ju možno nemal pustiť do spŕch samu, ak by jej náhodou ešte prišlo zle, mal ísť za niekým z vedenia alebo za nejakou inou ženou, s ktorou sa tu už párkrát stretol a poprosiť ich, či by na súťaživú slečinku nedohliadli, no keby to urobil, pravdepodobne by bola na neho nahnevaná ešte viac, čo však našťastie nevedel. Snažil sa teda tieto myšlienky potláčať do úzadia a dúfal, že sa jej v tých sprchách naozaj nič zlé nestalo, no keď sa za ním nevrátila, mal z toho čoraz horší a horší pocit a jeho sústredenie sa vyparilo niekam do pekla, a tak bežiaci pás vypol a s povzdychom z neho zliezol. Už už sa chcel pobrať k sprchám a opýtať sa niekoho, či tam to dané dievča náhodou ešte nie je, keď si ju všimol sedieť pri recepčnom bare. S menšou nechuťou teda zamieril smerom k nej, pričom si rukou zľahka prehrabol vlasy, aby ich dostal na pôvodné miesto a posadil sa na stoličku vedľa nej. "Lepšie?" Hlas mu zľahka stúpol v otázke, no nepozeral sa na ňu, namiesto toho kývol na týpka za barom, aby mu podal iontový nápoj s príchuťou malín, ktorý bol jeho najobľúbenejší. "Zvládneš zájsť domov, alebo ti treba zavolať odvoz?" Opäť sa opýtal, no tentokrát sa k nej aj mierne natočil, aby mohol zhodnotiť, či vyzerá lepšie ako pred pol hodinkou, keď mu skoro odpadla pri nohách. Už keď tú otázku položil vopred vedel, že jeho pomoc odmietne, tak nejak to tušil s ohľadom na to, ako celá tá ich komunikácia prebehla, no keby sa jej to predsa len neopýtal, bol by sám na seba poriadne nahnevaný. Predsa len, nech už sa stalo čo sa stalo, nech mu jej činy pripadali hlúpe a nech už mu bola či nebola sympatická, stále mal pocit, že by jej mal ešte nejako pomôcť, aj keď sám seba rozhodne nevinil za to, čo sa jej na tom bežiacom páse stalo.

Pred tým, než zareagoval na jej slová, pomaly otvoril ionťák a niekoľko dúškov si z neho odpil, aj keď popravde veľmi smädný nebol, predsa len, jeho tréning ešte len začal. Odmlku skôr držal preto, že musel veľmi poctivo rozmýšľať nad tým, čo jej povedať a hlavne ako jej to povedať aby situáciu ešte viac nezhoršil, aj keď z toho nebol úplne nadšený, pretože sa v jej spoločnosti proste necítil boh vie ako dobre a zrejme by sa v nej ani nezdržiaval, keby sa nestalo čo sa stalo. Jeho morálny kompas bol však veľmi silný, preto jej svoju pozoronosť opäť venoval, aj keď si to daná slečna popravde vôbec nezaslúžila. "To som rád," nakoniec predsa len kývol hlavou a popravde ani veľmi neklamal, naozaj ho tešilo, že je jej lepšie a že už nemusí mať obavy z toho, či náhodou neomdlela v sprchách a pri páde si nerozbila hlavu alebo z ďalších podobných scenárov, ktoré sa mu na bežiacom páse rozvíjali v hlave. Navyše, znamenalo to, že sa bude môcť čochvíľa vrátiť ku svojmu tréningu, na čo sa naozaj tešil, pretože kvôli nemu predsa do posilky prišiel. "Nie som si istý, či je dobrý nápad šoférovať ale nechám to na tebe," mierne pokrčil ramenami, pretože hoci mu to na jednej strane prišlo opäť ako hlúpe a nezodpovedné rozhodnutie z jej strany, nemal žiadne právo jej rozkazovať a hlavne vyzerala ako už dospelá žena ktorá sa predsa len pozná najlepšie a teda musela vedieť, čo zvláda a čo nie. Trochu ho ale zaskočila jej nasledujúcou otázkou, nad ktorou musel opäť trochu pouvažovať, a tak si znovu odpil niekoľko dúškov z neónovo modrej tekutiny a voľnou rukou sa poškrabal na spánku.  "To je od teba milé, no ja sa domov ešte nechystám," odpovedal jej úprimne, pretože pre neho ten tréning naozaj len začal, ona tam možno bola už dlhšie, no pre neho dva pätnásťminútové behy na bežiacom páse rozhodne nepredstavovali celkový tréning, boli pre neho viac-menej len rozcvičkou, po ktorej nasledovalo fyzické dvíhanie činiek. "Takže ďakujem, ale nie. Každopádne, urob sama sebe láskavosť a pred odchodom vypi ešte aspoň pol litra minerálky," hánkami zľahka poklopal po pulte, v ruke zovrel svoj ionťák a už už sa dvíhal zo stoličky pripravený na odísť späť do hlavnej zóny posilky so strojmi, keď slečna po jeho boku z ničoho nič vybuchla a on zostal stáť ako obarený, neschopný pohnúť sa vpred ani vzad. Vôbec nechápal, čo sa momentálne udialo, pohľad mal uprený do prázdna a kolieska v hlave, ktoré inokedy pracovali na plný plyn teraz na chvíľu zastali a on vážne nevedel, čo má robiť. Nakoniec ale v duchu zanadával, a to hneď niekoľko krát, no predsa len sa posadil späť na stoličku a krátko pokrútil hlavou, pretože sám nechápal, čo tam ešte robí a prečo vlastne neodišiel. "Mon Dieu, v prvom rade, ako ťa môžem neznášať, keď ťa vôbec nepoznám? Veď to je úplná hlúposť," vydýchol zo seba, pričom sa snažil hovoriť pokojne a pomaly, aj keď sa opäť zamýšľal nad tým, kam až ľudská hlúpsť speje keď sa niekto spýta osoby, ktorú vidí prvý krát a ktorá mu hneď nepadne k nohám, prečo ju neznáša. "A čo mi na tebe vadí? Chceš mi povedať že každého, kto sa s tebou automaticky nedá do rečí a nemyslí si, že je tvoja súťaživá povaha roztomilá, obviňuješ z toho že mu na tebe niečo vadí?" Pootočil tvár smerom k nej a samozrejme si všimol, že sa červená, no popravde mu to bolo celkom jedno. Slečna po jeho boku totiž mala očividne problémy sama so sebou a naučila sa zvaľovať vinu na iných, aby sa jej uľavilo a dnes si očividne vybrala jeho. Nemal v pláne jej vysvetľovať, že sa jej neprihovoril lebo ho proste neoslovila, nemal v pláne ešte viac naštrbiť to jej už očividne dosť naštrbené sebavedomie. Trochu unavene si teda povzdychol, opäť len mierne pokrútil hlavou a opäť sa krátko zamyslel nad tým, čo jej ešte povedať. "Mrzí ma, že máš problémy s nadväzovaním vzťahov, no ako ti s tým môžem pomôcť ja? Psychológiu neštudujem."

Celé toto stretnutie bolo v jeho očiach divné a nebol z neho nadšený no aj tak sa snažil vystupovať civilne a byť nápomocný, no očividne to malo práve opačný účinok. Rozhodne sa tým ale netrápil, pretože veľmi dobre vedel, že v rámci svojich možností urobil všetko preto, aby dievčaťu dostatočne pomohol a aby si neublížila ešte viac, ako sa jej už podarilo, takže jeho svedomie bolo čisté a nepoškvrnené ako nové posteľné prádlo. Jej pretočenie očí teda ignoroval, aj keď mal chuť spýtať sa jej, kto ju to dopekla vychoval keď sa správa ako rozmaznané malé dieťa ktoré si nechce nechať s dobrým úmyslom poradiť, no nechcel si nechať úplne dožrať nervy niekomu, kto mu za to jednoducho nestál a s kým sa už pravdepodobne nikdy nestretne. Neveril totiž tomu, že sa v posilke táto primadona ešte niekedy ukáže. Nie preto, že by nemala dobrú postavu a vyzerala na to, že necvičí, no skôr preto, že podobné namyslené typy nerady trávili čas na miestach a s ľuďmi, kde a pred ktorými sa strápnili. Mali totiž v hlave predstavu, že sú viac ako tí ostatní a akonáhle sa ukázalo že nie sú žiadny superhrdinovia, premiestnili sa do spoločnosti kde im to ľudia stále verili. Jazdu s ňou ale neodmietol preto, že mu už liezla celkom na nervy a vôbec mu ako človek nesadla ale preto, že naozaj ešte nemal v pláne odísť, čo ju očividne ešte viac podráždilo a on čoraz viac a viac nechápal o čo jej ide. Na jej slová o tom, že sa dokáže o seba postarať teda tentokrát pretočil oči on pretože na vlastné oči videl, že sa o seba očividne postarať nedokáže, no nechcel jej to vešať na nos, takže opäť stisol svoj jazyk pevne za zubami a nič nekomentoval a k ničomu sa nevyjadroval. Potom však ale prišiel ten výbuch emócii ktorý ho zmiatol ešte viac ako čokoľvek iné a snažil sa na jej slová reagovať čo najcitlivejšie, ako mu to len šlo, pričom sa ale snažil jasne poukázať na to že nerozumie, ako ho môže z niečoho obviňovať, keď sa nepoznajú. Platilo predsa že stovka ľudí ma stovku chutí a to, že mu nesadla ešte ale neznamenalo, že ju podľa jej vlastných slov nenávidí. Vážne tejto slečne nerozumel, nerozumel jej správaniu, nerozumel jej výbuchu, nerozumel jej slovám a nerozumel tomu, čo sa snaží dokázať a o čo jej ide, a tak v obrannom geste zdvihol ruky hneď v ten moment ako povedala, že jej pomôže keď jej dá pokoj. V tom momente sa postavil a odišiel späť k bežiacemu pásu bez toho, aby sa za ňou čo i len raz obzrel, pričom z neho úplne opadol všetok ten hnev a podráždenie, ktoré predtým pociťoval. Niektorí ľudia totiž zato fakt nestáli, nezaslúžili si aby sa nad nimi niekto zamýšľaľ a pokúsil sa im pomôcť a ona bola jeden z tých ľudí. Celé to ich stretnutie teda úplne vypustil z hlavy a vrátil sa ku svojmu tréningu s čistou hlavou, akoby sa nič nestalo a akoby ho svojim výstupom neukrátila o hodinu života.

Nemohol si pomôcť, jednoducho tie komplimenty z neho vždy išli samé. Keď videl niekoho, kto si ich zaslúži, ako napríklad práve Patricia, tak to išlo ľahko, ako keby sa nič nedialo. A prečo by nemohol? Takéto nevinné komplimenty predsa nikdy nikomu neublížili. A dievčatám sa to vždy páči, čo mu potvrdí aj ten úsmev, ktorý sa objaví na jej tvári. Takto aspoň vedel, že robí dobrú prácu a stále mu to dávanie komplimentov ide. Predsa len, mal na trénovanie niekoľko rokov. Stále si pamätá ako mu to zo začiatku nešlo, dokonca ani netušil čo má vôbec povedať, aby zo seba nevypustil nejakú hlúposť. Trvalo to nejaký čas ale vyplatilo sa. Aspoň podľa neho. Ale aj tak mu bolo jedno, čo si mysleli ostatní, ak to samozrejme neboli niektoré slečny. Nechcel by aby si o ňom mysleli niečo zlé. Aj keď je pravda, že po čase, ktoré s nimi strávi, si to o ňom už pravdepodobne myslia. Nie je jeho vina, že si myslia, že medzi nimi bude niečo viac, než len nejaký úlet. To on v záujme naozaj nemá a nikdy ani nemal. Bol len v jednom vzťahu a aj ten skončil zle. Samozrejme jeho vinou ale to je len malý detail. Jej nadšenie, keď súhlasil s ponukou ho pobaví, čo sa ukáže aj na jeho tvári. Bola roztomilá, možno až príliš, čo ale samozrejme nahlas neohovoril. Keby aj mal niečo povedať, tak by to nebolo niečo ako, že je roztomilá. Určite by pre ňu našiel iné slovo. On nebol niekto, kto by hovoril také milé slovíčka nahlas, pred dievčatami. Keď už mal ženu nejak nazvať, nejakým pomenovaním, tak by bolo určite niečo úplne iné, než niečo čo používali deti v materskej škôlke. „Skvelé,“ povie s menším úsmevom na tvári. Nenamieta, čo mu len vyhovuje. Aj keď by bolo asi dosť divné, keby začala namietať, keď chcela od neho pomoc. Nejaký cvik, čo by fungoval mu aj napadol, preto jej ho aj hneď navrhol a samozrejme aj všetko vysvetlil, keby mala odrazu nejaké námietky. Chcel tomu ale predísť, preto jej všetko o tom povedal už dopredu, čo sa pravdepodobne aj naozaj podarí, keďže jediná poznámka, ktorá z nej vyjde je len o tom, že sa vyzná, kvôli čomu sa mu na tvári objaví spokojný výraz. „Neviem úplne všetko, na to sú tu iní ľudia ale snažím sa. Ale vďaka, kočka,“ povie, pričom nezabudne na ňu žmurknúť. Jeho spokojný výraz ale z jeho tváre vôbec neodchádza, skôr sa tam stále drží. Ako by aj nie, keď mu rukou prešla po rameni, čo ho tešilo samozrejme. Nebola jedna z tých čo sa niečoho takého zdržali alebo všetko nechali práve na chalanovi. Ale vyzerá to tak, že jej nevadí flirtovať späť. Vyzerá to tak, že mal dnes skvelý deň a stretol niekoho s kým bude ešte niekedy v budúcnosti zábava.
Nič nehovoril, predsa len, činky ju nechal vybrať sám. Na začiatok je dobré začať s niečím čo zvládne a to vie len ona sama posúdiť. Ak by sa mali ale stretnúť ešte niekedy v budúcnosti, aby jej znova pomohol s cvičením, určite bude dobré, keď sa to bude zvyšovať. Pomaly ale bude. To už ale bez ďalšieho kecania začala cvičiť, čo ho potešilo. Začala bez toho aby jej to musel povedať, čo sa mu naozaj páčilo, nemusel s ňou zachádzať ako s nejakým debilom, ktorý čakal na každý pokyn. Trochu od nej odstúpil, tak aby stále na ňu videl ale aj tak aby sa mohol kochať jej spodnou časťou tela. Čo si budeme, jasné, že sa bude dívať. Samozrejme nie dosť okato, aby si to nevšimla, vidieť ho pri tom nemusela. Ale sledoval aj to, ako tie drepy robila, keď už jej sľúbil, že jej pomôže, tak to aj urobí a poriadne, nechce si odfláknuť svoju prácu, potom sa možno už s ním nebude chcieť stretnúť. A to on samozrejme chce. Pri prestávke, ktorú mala jej vytkol pár vecí, či aj niečo navrhol, na čo nakoniec prikývla, kvôli čomu aj dostane lepší výhľad na jej zadok. Ach ako len miluje u žien drepy a výpady. Človek sa len mohol kochať tým čo bolo pred ním. Ale pri každej jej krátkej prestávke jej povedal pár vecí alebo ju zase napravil, tak ako by to mala urobiť. Pri poslednej sérií, ktorú urobí jej to už ide oveľa lepšie než pri tej prvej, ale stále tam boli nejaké chybičky, ktoré ale nateraz nechá tak. To sa ale presunuli ďalej, s čím jej samozrejme pomohol, ako správny gentleman. Sám sa divil, že mu to vôbec išlo, doteraz cvičil len sám so sebou, nikdy nikomu nepomáhal tak ako Patricii, takže to bola jeho premiéra. Ale stačí vedieť nejaké cviky a potom ich len povie niekomu ďalšiemu. No nie? Po skončení sa na ňu zoširoka usmeje a venuje jej ďalšie žmurknutie. „To nestojí za reč, rád som pomohol.“ A rád sa pokochal jej zadkom, keď mal príležitosť. „To je v poriadku, to sa deje veľa ľuďom. Aj mne, keď som len začínal. Preto sem musíš chodiť častejšie a cvičiť. Tréning je proste dôležitý.“ A takto ju aj možno uvidí častejšie a za to bude len rád. Kto by nebol. Spozornie pri otázke ohľadom telefónneho čísla, na čo sa spokojne uškrnie, čo sa ale hneď zmení na úsmev. „Ale vôbec. Aspoň budem mať na teba kontakt a môžeme sa dohodnúť na ďalšom stretnutí. A možno ťa za odmenu pozvem niekam von.“ To by nebol on, keby to nenavrhol ale nemohol si pomôcť. Tak ako vždy. Preto jej podá svoj mobil a po napísaní čísla si ho rovno vezme späť do ruky. „Aj ja teba, Patricia,“ povie, pričom ju po celý čas, ako odchádzala do ženských šatní, sledoval s úsmevom na tvári. Ešte jej zamáva a keď prejde do šatní, ruku si položí späť ku telu. Na dnes to ale vyzerá, že skončil s cvičením, preto si zamieri pre veci a sám si to zamieri do šatní, samozrejme do mužských. Nezabudne si ani umyť, tak spotený by nikdy na ulicu nevyšiel, a potom sa prezlečie späť do svojho oblečenia. Upraví si ešte vlasy, a s posledným pohľadom do zrkadla si to zamieri preč z posilovne, späť do spolku, kde strávi zvyšok večera.

>> chlapčenský spolok

--> Nerdský spolek
Tohle bude určitě Akselův soudný den. Jak se vůbec někdo jako Aksel mohl dostat k tomu, že půjde do posilovny? Vlastně si za to se svým kamarádem Arthurem může úplně sám. Budou to asi tři dny zpátky, kdy měli s dalšíma klukama trénink lakrosu a na začátku se měli trochu zahřát a na konci měli ještě trochu posilování, kde měli dělat kliky...a jak všichni dobře tuší, tak z  těch všech, co měli udělat, kluci udělali stěží pořádně asi tak pět kliků. Samozřejmě se to neobešlo bez povšimnutí a Eric to nemohl jen tak nechat být. Určitě se to neobešlo bez nějakýho rýpnutí nebo posměšku, ale nic, co by kluci  nezvládli...pak jim ale Eric nabídl, že můžou jít s ním do posilovny. Nejdřív se u toho kroutili jak hadi, ale nakonec s nepochopitelných důvodů souhlasili. Uběhlo to jako voda a nastal ten den. Byli domluvený na někdy večer, aby tam nebylo tolik lidí a takový teplo, takže měl Aksel ještě dost času na válení se a na hry. Když už ale šlo to tuhýho, tak došel pro svůj batoh, který má do školy na učení a vysypal z něho celý svůj obsah na postel, což nedomyslel, protože si pak nebude mít kam lehnout, až se vrátí. Popadl nějaký černý kraťasy, který měl ve skříni a k tomu si vzal ještě černý triko s krátkým rukávem - sladil se do černa, protože chtěl asi ušetřit práci pohřebákům, až si pro něj přijedou. Nakonec do batohu hodil tenisky, nějaký deodorant a flašku na vodu, spolu s ručníkem. No a byl připravený zajít pro Arthura, aby mohli vyrazit, ale přeci to nemůže být tak jednoduchý a zrovna mu začne zvonit mobil, ,,no nazdar. Seš připravenej? Zrovna jsem  pro tebe chtěl jít. Počkej, jak jako že si zakopl a narazil si prst? Arthure, děláš si ze mě srandu...to tam mám jít jako sám. Eric mě tam zabije,” celý to mumlá se smíchem, protože jak jinak se na to dá reagovat. Ještě chvíli to s ním diskutuje, jestli by to vážně nezvládl, ale vypadá to, že ne, takže bude muset jít sám, ,,a jak, že se ti to stalo? Že bych to taky zkusil,” dodá ještě se smíchem, ale pak už se se svým kamarádem rozloučí a mobil si hodí do zadní kapsy batohu. ,,Nikdo mi neuvěří, že peníze za který jsem si mohl koupit nějakej komiks dám za vstup do posilovny,” mumlá si něco pro sebe, když kontroluje obsah svý peněženky. A mohl vyrazit. Cesta to byla docela dlouhá, takže musel vyjít včas. Byli domluvení, že na sebe budou čekat před posilovnou, aby tam kluci náhodou nikde nezabloudili a nešli místo posilovny třeba na dvě hodiny do vířivky. Cesta mu uběhla jako nic a už byl před posilovnou. Zdálo se, že dorazil jako první, takže si stoupl trochu stranou, vytáhl si mobil a něco na něm prohlížel. Netrvalo to ale dlouho a už se tam objevil i Eric, takže svůj mobil schoval a věnoval mu svou pozornost. ,,Čau,” mávne Ericovi spolu s úsměvem na pozdrav, když už je blíž, ,,Arthur nakonec nepřijde. Prej běžel na autobus, zakopl a narazil si prst,” řekne pobaveně, protože to je rozhodně něco, co by se mu mohlo stát. ,,Je ti jasný, že jsem v posilovně nikdy nebyl a,” ukáže na sebe pobaveně rukama, protože prostě musí vidět, že na něm skoro žádnou svalovou hmotu nenajde. I kdyby chtěl sebevíc, tak prostě ne. Chytí si popruhy svého batohu, jako nadšený prvnáček první den školy a podívá se na Erica s očekáváním v obličeji, co se bude dít dál.