Planetárium

Alvaro mal rád tie okamihy, kedy niekoho mohol potešiť. A vedel, že ju by mohol potešiť práve týmto spôsobom. No on to chcel urobiť svojim vlastným spôsobom. Keďže mal dieťa o ktorom mnoho ľudí ani len nevedelo, pretože si myslel že to nie je vec, ktorá by sa mala odhaliť každému jednému človeku. Možno pri spomienke na dcéru si prešiel končekmi prstov po svojej pravej ruke kde mal vytetované súhvezdie. Cez látku no aj tak sa mu na tvári objavil úsmev. A myšlienkami takmer okamžite sa vrátil do prítomnosti, kedy mu napadlo možno niečo lepšie ako pozvať ju na večeru.
„ Tak myslím si, že večera, ktorú ja sám uvarím bude o niečo lákavejšia ponúka. Aspoň budeš môcť po prvýkrát povedať či viem variť alebo nie.“ Alvaro neveril pre veľa ľudí. Varil pre seba lebo sa nemohol alebo skôr nechcel sa stravovať v nejakých bufetoch s jedlom, ktoré nemalo žiadne výživné hodnoty. Začiatky neboli určite ani v jeho prípade ľahké. Pretože mnoho vecí sa mu nepodarilo, pripalilo a ktoré mohol rovno vyhodiť. No napokon je už v takom štádiu kedy aj jemu samotnému to určite chutí viac ako v tých bufetoch. A nehovoriac o jeho dokonalej domácej pizze o ktorú sa jeho priatelia len tak trhajú. „ a dokonca mám už v hlave aj recept, ktorý by ti mohol chutiť.!“ Na tvári sa mu objavil úsmev dokonca aj po tom ako hovorila o kaviarni. Bolo to tiež jeho obľúbené miesto a ona to vedela veľmi dobre. Vedel by hovoriť hodiny o tom, ako to tam vyzeralo. Bola to jeho obľúbená kaviareň o tom nikto nemohol pochybovať ani na malú minútu.
„ najradšej tam chodím vtedy, keď robíš ty. A to je aj z toho dôvodu, že kedy som tam bol naposledy, tak tá nová slečna ktorá sa asi zaučala alebo bola zamilovaná mi do kávy na miesto štipky cukru dala práve štipku soli. No musím ti povedať, že to rozhodne nebolo veľmi príjemné zistenie v momente, kedy som sa napil.“ Alvaro bol veľmi rád za to, že našiel niekoho, kto vedel už v tom momente kedy vojde do kaviarne presne to, čo si chce objednať. Bolo to milé a Alvaro bol za to naozaj nesmierne rád. „ vieš ale čo mi na tom najviac chýba? To, čo medzi nami bolo. Počkaj, nemyslím niečo zlé.“ Alvaro si uvedomil, že by to mohla pochopiť nejako inak. Alebo možno nejaký človek ak by ich náhodou počúval. No o tom naozaj pochyboval. Bolo to pokojne miesto a nebolo to určite miesto, kde by sa nachádzalo mnoho ľudí. „ chýbajú mi tie rozhovory.“ Tichý hlas sa niesol len ich okolím. Nepotreboval ho zvyšovať, nebolo by to fér voči tým pár ľuďom ktorý sa nachádzali okolo nich. Bola to už jeho tradícia chodiť na toto miesto.
„ tak to mi je potom cťou vidieť ťa a možno previesť ťa týmto miestom po prvýkrát. A určite si toto miesto zamilujes. Mám ho rád, vždy tu prídem na iné myšlienky a vždy tu nacerpám nejakú novú energiu.“ Ruky si dal do vreciek do nohavíc a potom sa musel opäť pousmiať. Možno to bol nejaký plán, ktorý bol len tak navrhnutý. Bolo by to určite zaujímavé ak by sa dohodli na nejakom menšom výlete alebo len spoločne tráviť čas. Alvaro ju chcel spoznať lepšie, chcel ich priateľstvo rozvíjať a nedovoliť aby sa náhodou ocitol v situácii, kedy by jeden na druhého zabudli. Bolo by to pre neho smutným okamihom a to určite nechcel dopustiť. „ Myslím si, že by sa to malo zmeniť. Tie rozhovory mi pomáhali a dokonca som zabudol na plynutie toho času. Čo keby sme sa dohodli na jednej veci? Čo keby sme si venovali aspoň jeden deň v týždni na to, aby sme ho strávili spoločne.“ S malým úsmevom na perách jej venoval pozornosť. Potom sa pozrel na jedno súhvezdie a veľmi dobre vedel na aké miesto v tejto budove ju zoberie. Vlastne mal presnejšie dve miesta o ktorých vedel, že musí určite vidieť.

Bolo by to namáhavejšie v jeho prípade niečo navariť ale určite na niečo príde. A to bolo aj kvôli tomu, že sa nachádzal v spolku, kde tá kuchyňa bola spoločnou. No určite by to bolo zaujímavé a nebolo by to nič nové. Určite sa tam nachádzalo mnoho ľudí, ktorí to podobným spôsobom riešili. No a čo sa týka Alvara on nemal problém ani len s tým, ak by sa pri tom nachádzal ešte niekto iný. Už v ten moment, key povedala, že to pozvanie prijíma sa v jeho hlave objavilo niekoľko receptov, ktoré by mohol urobiť. Bude to pre neho zaujímavé vybrať si nejaký, ktorý by samu bravúrne podaril a s ktorým by sa nestrápnil alebo niečo podobné. Alvaro sa pozrel na Lenu a usmial sa. „Určite urobím niečo alebo sa pokúsim urobiť niečo, to je presnejšie, čo by ti chutilo. No teraz na to nemyslime, toto miesto si zaslúži viac ako rozhovor o jedle.“ Bol by to jeden zo spôsobov ako toto miesto nejako znesvätiť. On sám vedel, že niekedy sa určite stávalo, že sa na tomto mieste schovávali dvojice len z toho dôvodu aby si na seba našli nejaký čas. On to chápal veľmi dobre, že sú ľudia, ktorí chcejú spoločne stráviť čo najviac času ale boli určite miesta, kde jednoducho spávať spoločne by nemuseli. On bol v tomto rozhodne úplne iným človekom ako sa mohlo zdať. Alvaro ak sa chcel s niekým takýmto spôsobom zblížiť tak nechcel, aby sa našiel niekto, kto by ich v tej chvíli vyrušil.
„ keď sme sa po prvýkrát videli. Keď som videl, že v kaviarni robí niekto nový tak som mal mierne obavy z toho, ako to dopadne. Na kávu som naozaj háklivým človekom. Ale napokon od prvého momentu mi káva od teba naozaj chutila. Bola neskutočne kvalitná.“ Alvaro si vedel vychutnávať dobrú kávu no to už bolo spomínané. On sám si ale nespomínal na prvý okamih, kedy ju pil. Vedel, že to bolo niekedy s rodičmi, pretože aj oni si vedeli kávu vychutnávať každým jedným dúškom. Jeho rodičia boli dobrými ľuďmi. Aj keď sa stalo to, čo sa v minulosti stalo jeho vychovali veľmi dobre. Hoci ich vzťah bol krásnym a vedeli sa správať na verejnosti aj v súkromní ako dobrí ľudia, Alvaro chcel ísť vlastnou cestou. No bola pravda, že ak by im nedôveroval tak by určite svoju dcéru nezveril do ich opatery počas toho, ako on sám študuje. Toľko okamihov bolo, kedy to chcel ukončiť a venovať sa len dcére no vedel, že by to nemalo žiaden zmysel. Alvaro ale nebol pripravený o tom stále hovoriť. S úsmevom prikývol, pretože to znelo ako plán a to mu naozaj vyhovovalo. Vedel, že sa bude na každý jeden deň v tom týždni naozaj, úprimne tešiť. „ tak poďme, určite sa tam budeme mať možnosť aj rozprávať, pretože to je pokojné miesto a vážne tu nechodí mnoho ľudí.“ Alvaro prešiel niekoľko krokov vpred no čakal na to, kedy ju bude nasledovať. Nemal rád, ak by sa nachádzala jeho spoločnosť za ním alebo pred ním. Ak sa s niekým rozprával chcel, aby na neho aj videl. Alvaro vedel veľmi dobre, kde chce ísť ako na prvé miesto. Zaviedol ju k dverám, ktoré boli obrovskými a potom ich otvoril. Miesto sa im ukázalo v celej svojej kráse. Išlo o miestnosť, kde sa nachádzalo niekoľko sedadiel a nad hlavou boli hviezdy, ktoré sa hore premietali. „je to len začiatok, neskôr ti ukážem niečo ešte krajšie. Len chcem aby si si toto miesto maximálne vychutnala. Rovnako ako ja v prvý moment, kedy som ho našiel.“ Ponúkol jej svoju priateľskú ruku k tomu aby jej pomohol prejsť prvé schody dnu.

Alvaro mal rád toto miesto. Bolo to jedno z tých miest na ktoré chodil možno menej často ako by chcel ale bolo to jedno z tých miest, ktoré mu prinášali vnútri pokoj. Pozeral sa na Lenu, pomohol jej zísť tých niekoľko schodov aj keď vedel, že to určite zvládne. Už od prvého momentu, kedy mal možnosť ju vidieť vedel, že to je priam žena, ktorá nepotrebuje pomoc žiadneho chlapa. Čo sa nestávalo veľmi často. Poznal aj tie ženy, ktoré práve naopak chceli aby ich muž nosil na rukách pri každej jednej príležitosti, pretože sa nevedeli bez tej pomoci ani len pohnúť. Ale on vedel, že pred ním stojí úplne iná žena.
Aj z toho dôvodu mal v pláne pripraviť jej tú najlepšiu večeru, ktorú by mohol zvládnu. Vedel už ako to vymyslí. Pred tým ako príde navarí a potom v jeho izbe, ktorá je dosť priestranná pripraví večeru. Možno by ju mal zobrať do bytu jeho rodičov kde by mal oveľa viac priestoru no tam vedel, že sa nachádzal jeden malý človiečik, na ktorého ešte nebol pripravený ju zoznámiť s Lenou. On sám vedel, že možno ten okamih niekedy príde no teraz? Teraz to ešte nebolo ono. Bolo iba málo ľudí v jeho živote, ktorí to vedeli. Nepočítal samozrejme Viv, ktorá mu pomáhala keď to potreboval. Bola jeho naozaj veľmi dobrá kamarátka za ktorú bol nesmierne rád. “ nemusíš sa ničoho báť, ja to pripravím tak, že to bude nezabudnuteľný okamih!“ Alvaro s úsmevom na perách Alvaro a potom sa sústredil na tie ďalšie slová, ktoré jej vychádzali z pier. Rozmýšľal nad tým, čo mal nové. Možno mal jeden okamih v živote s ktorým sa jej chcel priznať. “  bude to vyzerať zvláštne alebo skôr znieť zvláštne ale mám pocit, že som niekomu zachránil život.“ Alvaro študoval medicínu, chcel sa stať v budúcnosti pediatrom, kedy by si otvoril vlastnú ambulanciu a venoval sa svojim pacientom. Bol to jeho sen už od strednej školy a vedel, že skôr alebo neskôr sa mu to aj tak podarí. Niekto si vedel predstaviť budúcnosť v medicíne len ako doktora, ktorý by na sále rezal hlava nehlava, či sa to jednalo srdca, brušnej dutiny alebo dokonca mozgu. Ale on chcel radšej, myslieť na to, že by vedel pomáhať tým deťom, ktoré by to potrebovali. Chcel si vybudovať dobré meno, zmeniť niekoľko vecí. No zasa myšlienkami prešiel do toho okamihu, ktorý sa mu stal pred niekoľkými dňami.  “ nachádzal som sa v parku, kde bolo dosť veľa ľudí. Potreboval som si dočítať jednu kapitolu knihy aj keď som mal na to ešte dostatok času. Videl som ale jedno dieťa ako spadlo z bicykla. Mnoho ľudí sa k nej nahrnuli no nevedeli čo robiť. Chceli jej pomôcť vstať ale vedel som, že to nie je správne. Zistilo sa, že má zlomenú stehennú kosť. Odviezol som ju do nemocnice.“ Povedal pokojným hlasom pričom v ňom bola cítiť aj pokora. Nebol ten typ človeka, ktorý by sa chcel nad niekým povyšovať a teraz každému hovoriť čo vlastne dokázal. Ale bol na seba patrične pyšný. „ a čo ty? Nejaký zaujímavý zážitok v tvojom živote? „ otočil sa k nej a potom sa sústredil zasa na hviezdy, ktoré mali nad sebou. O čosi viac pohodlnejšie sa posadil do toho kreslá v ktorom mali možnosť sedieť.

Alvaro nepoznal mnoho ľudí, ktorých by mohol doviesť na toto miesto. Možno. Ak by sa tu nestretli náhodou, tak by to neurobil ani v jej prípade. Ale na tom nemalo záležať. Pretože teraz to bolo iné a on bol dokonca rád za to, že mal možnosť jej to tu ukázať. „ vieš, mnoho ľudí toto miesto nenavštevuje. Možno je to tým, že ho mnoho ľudí ani len nepozná. Alebo nechce poznať? To naozaj neviem. Ale som možno za to dokonca aj rád, pretože sa tu aspoň nenachádza veľa ľudí a človek si to vie užiť do posledného okamihu. Hoci! Je ešte jedno oveľa krajšie miesto, ktoré sa nachádza len niekoľko schodov nad nami. Môžeme sa ísť pozrieť neskôr aj tam.“ Alvaro mal na tvári milý úsmev a vedel, že ak toto sa jej páči, tak čistá obloha na ktorej sa nachádzajú skutočné hviezdy bude to pravé. Alvaro poznal už tu mnoho ľudí, nebol by dokonca ani problém, ak by to už bolo zatvorené. Ved niekedy ju tu môže zobrať s nejakým malým piknikom, kedy by sa mohli rozprávať celé hodiny o rôznych veciach. Niekto si to nevie predstaviť, rozprávať sa s niekým celé hodiny. Ale to nebolo v jeho prípade. Pretože vedel, že to u nich nebude žiaden problém.
Potom sa Alvaro musel opäť vrátiť k tej spomienke. Len myšlienkami. Možno to trocha prehnal, nebola to úplne záchrana života. Ale aj tak to bolo niečo, čo ho presvedčovalo o tom, že svoju budúcu prácu bude robiť skutočne dobre. „Možno to tak nie je, ako som to opisoval. Ale musel som sa s tebou o to podeliť. Samozrejme, že by to prežil. Ale vieš, ako som to myslel. Mal som možnosť pomôcť a musel som to urobiť. Ten pocit po tom, ako som vedel, že bude v poriadku, bolo to niečo na nezaplatenie. Ako keby sa rodič dozvedel o tom, že je jeho dieťa v poriadku. Alvaro ani teraz nemohol nejako skrývať nadšenie. Pretože bol z toho skutočne rád. „Nikdy som sa ťa nespýtal na to, čo by si chcela robiť v budúcnosti ty. Čím by si chcela byť. Viem, že kaviareň je krásne miesto a si jedna z najlepších ale rozhodne to nie je miesto, kde skončíš.“ Nebolo to tak, že by nejako sa snažil naznačiť, že to je práca, ktorú by nemala robiť. Možno sa tam skutočne cítila dobre a vyhovovalo jej to. Nechcel ani poukázať na to, že by to mohla byť práca, ktorá je menejcenná to rozhodne nie. Alvaro len videl v tejto žene naozaj veľký potenciál a chcel, aby to v živote dosiahla naozaj daleko. A vedel, že to tak bude a on bude stále na blízku, ak by niekedy to niekedy potrebovala. Alvaro by sa mohol radiť k naozaj jedným z tých najväčších dobrákov.
„zmena. Možno naozaj chcel osud to, aby sme sa na tomto mieste stretli, pretože tú zmenu ti viem naozaj zaručiť.“ Alvaro povedal s úsmevom a potom sa o čosi pohodlnejšie posadil, ukázal na oblohu na hviezdy, ktoré začali krúžiť okolo nich. Toto miesto bolo naozaj neskutočným, vedelo si človeka dokonalo opantať okolo prsta a nepustiť.

Ten čas, ktorý spoločne strávili zbehol skutočne rýchlo. Pozerali sa na hviezdy, komunikovali spoločne a dokonca sa ani raz nepozrel na hodinky alebo nepremýšľal nad tým, že by chcel odísť. Napokon sa rozhodol ostať len tu a to miesto, ktoré bolo na streche mal v pláne jej ukázať pri nejakej možnej príležitosti. Alvaro vedel, že aj on má dnes ešte nejaké povinnosti a rovnako to musela mať určite aj ona. Z toho dôvodu sa s ňou rozlúčil, povedal, že sa jej ozve len aby uskutočnili to o čom hovorili a potom sa vrátil opäť k východu. Cesta do spolku bola príjemná, pretože tento okamih a toto stretnutie ho nabilo tak povediac pozitívnou energiou a on vie, že to nebolo ich posledné stretnutie.

- nerdský spolok