Kebab

On známékamarády, které zná něklik let, má pořád u sebe a drží si je u těla, přeci jen mt dva pravé kamarády, které člověka znají je lepší než nic. Ale on má dost kamarádů, nemusí se bát, že o ně přijde nebo že bude sám. Ale i tak se rád seznamuje, dělá si nové známosti, které párkrát využije, jako třeba holky a pak takové, které si u sebe drží, ale ne moc. Nepotřebuje aby někdo viděl do jeho života nebo dokonce do minulosti. Sice rodiče má od sebe, ale s oběma se navštěvuje. S otcem žije a za mámou jezdí do Londýna, kde u ni nějaký čas vždy stráví. Rozvod rodičů není dobré pro dítě a vždy se to na něm podepíše. Určitě i Drakeovi se to nějak podepsalo. Možná proto nevydrží ve vztahu. Cestou k autu přemýšlel nad tím, co by spolu mohli podniknut, ale nejdřív se musí stavit doma a dát si ta věci a také se převléknout. Nepůjde v tomhle s holkou ven a hlavně se v tom musí cítit. "Sympatický? Jak milý. To je ale na jednu stranu dobře, toho bych taky mohl využít co?" pozvedl šibalsky jedno obočí a na vteřinku se pohledem přesunul na ni. Docelaby rád viděl její druhou stránku, kdy dokáže být hnusná. Prát se s holkou? Se mu čsto nestává a přijde mu to vždy i srandovní.Ale přiznejme si, možná by mu pár ran dala, ale nakonec on by ji přemohl. Úplně si to dokáže představit, bylo by to určitě tak sexy, že by na to vzpomínal ještě několik dní potom. Nasedl společně s ní do auta, něco si napsal na mobilu, poté ho zandal do kapsy, nastartoval a než se rozjel, podíval se na ni. "To se ke mně tak těšíš jo?" řekl se zasmátím a vyjel.Nebyl to žádný ten typ kluka co se potřebuje vytahovat před holkou. Právě naopak, jezdil tak, aby neublížil sobě ani tomu druhému člověku. Sice to nevypadalo, ale byl takový. Ví to o sobě, že působí jako namyšlenej blbeček, který jen využívá a kamarádi využívají jeho, ale není to tak. Nemůžeme knihu soudit podle obalu. Bral to chvíli po hlavn, poté odbočil mezi baráčky, poté zase na hlavní a nejvíc se těšil, až si dá konečě srpchu a převlékne se. Občas se na vteřinku zaměřil na ni. Bylo mu divný, že najednou nemluví, jen kouká ven. "Nečekal jse, že dokážeš mlčet tak dlouho." Trochu si rejpnout musel. Podíval se na cestu, aby nenaboural někam a poté znovu na ni. Nakonec promluvila a on se nad tím musel usmát. Konečně ticho, nemel ho moc rád. Ale pamatuje si, když dříve chodil s jednou holkou, byla tak krásná, e vzhledově jako nějaká miss nebo modelka, měla v sobě krásu, kterou viděl jen člověk, který do ni byl zamilován a viděl ji takovou jaká opravdu byla, a na ni se mohl dívat hodiny i bez mluvení. Tohle se mu nikdy nestalo, aby byl zamilován až po uši do holky a byl z ní tak vyřízenej. "Jsem DD (dýdý), jako Drake Dante."

Ona si lidi do života moc necpala. Moc ji lidé nechápou. Kluky občas střídá v posteli a tím to hasne. Lásku moc nezná a neznala a asi jí to nemrzí. Co to přináší, ta láska? Furt vidí jen ty zamilované páry, ale pak je za tím bolest a slzy. Zlomená srdíčka. Co to má bejt? Určitá tyranie. Jediné, co možná vyhledává, je kamarád do postele. Ohlédne se na něj taktéž šibalsky, pokrčí při tom lehce rameny. "Taky to mohu udělat já. Objevit něco. Vypadáš možná nevinně, ale nejsi, hm?" Významně si ho projede celého pohledem a olízne si spodní ret, který si následně skousne. Provokovat vážně uměla. Má více stránek, momentálně nechce využít tu agresivní a prát se s ním. Asi by to pro něj sexy bylo, ale pár nepříjemných ran by dostal. Studuje sport, s ničím se neprdí a má dost sílu. Sice je atletka a hlavně běhá, ale občas si chodí zaboxovat do posilovny a odreagovat se. Není to na škodu. Momentálně se zapojuje její hravá nálada, ale to si asi všiml. Nasedne do jeho auta a myšlenka na jejich jakousi vášnivou "rvačku", ji donutí se pousmát. "Zase tak moc si nevěř." Pohodí lehce vlasy ke straně. Hleděla cestou autem z okna. Je ráda, že se neměl potřebu předvádět. Rychlé jízdy má ráda, ale ne když je plná silnice ostatních. Ohrožuje to nejen je, ale i ostatní. Ale jet někde po dálnici rychle, nebránila by se. V očích se jí odráží dění v ulicích, bylo dlouho ticho, dokud to nepřerušil. "Jak u čeho jsem ticho.. Jsou situace kdy ráda třeba křičím." Moc dobře věděl na co narážela. Chvíli na něj hleděla vážně, ale pak se tomu zasmála. Tím pravým krásným smíchem, co není tak častý. Očka jí jiskřila.. Plno kluků by se do nich chtělo koukat. Taky pár koukalo. Zamilovala se.. Jednou a už to je dlouho. Ale do špatného, který ji zatáhl k největšímu dnu. Pila, brala drogy.. Byla.. V jiném světě. Lásku ji neukázali ani rodiče, odešla od nich. "Drake.. DD." Zašeptá si pro sebe, uměla to tak krásně vyslovit, přímo si s tím hrála na jazyku. "To si možná zapamatuju. Já jsem Zoey Morello." Usměje se hezky. Pohlédne mu do očí významně. Dojeli společně zřejmě k němu, přičemž vystoupila z auta a společně s ním se přesunula dovnitř. Pokukovala kolem, po okolí a zahleděla se na polonahého muže na jednom z balkonů, drkne lehce do Drakea. "Nemáš špatnýho souseda." Zastříhala lehce obočím, musela Drakea nějak poškádlit, to jí přece bavilo, tudíž ne, nemohla si to odpustit.

Sice se neznají pořádně, ale rozhodně jsou si dost podobní. Mají stejný názor, myšlenky, každý vidí vztah jako ztráta času a jako zbytečnou věc. „Tak co já vím, zkus to objevit sama. Přiznávat se takhle na férovku. To se mi v tomhle zrovna nechce. Třeba jsem milý, hodný klučina, který rád nepáchá špatné věci. Chm?“ to její kousání do rtu, ho docela rajcuje, rád by si taky kousl. Možná by dostal nějakou ránu od ni dostal, bylo by to sexy, ale oba vědí, že by nad ní vyhrál. Určitě by ji neublížil, není ten typ co dokáže zmlátit holku a ještě k tomu se spokojeným úsměvem. On je proti tomu, proto mají holky výhodu, že si můžou dovolovat. Kdo jim ublíží? Maximálně se můžou porvat s holkama. „Věř mi, že si věřím a to dost.“ zasmál se nad tím. Věří si a proč ne? Je pěkný, udělaný, sílu má a dokáže okouzlit. Pff, s tímto je jasný, že jeho sebevědomí není na bodě mrazu. Díval se na cestu, ale také chvilkami na ni. Bylo dost přitahující typ. Nebyla to žádná barbie, je drsná a to je pro něj sexy. Takový má taky rád. „Opravdu?“ podíval se na ni a také mu zajiskřilo v očičkách. Jeho představivost byla dosti velká a dokázal si i představit chvíli, na kterou narážela s křičením. Jak sexy. Ani se nemusí snažit a je to sexy. „Nemám těžké jméno“ byl s e svým jménem spokojen. Jeho jméno ukazovalo jeho osobnost. To jak o sobě mluví, tak o něm mluví i jeho jméno. „Pěkný“ řekl s lehkým náznakem úsměvu na její jméno a v hlavě si ho furt opakoval. Je možný, že ho zapomene a znovu se na něj zeptá. Pamatuje si jména spíš na podruhý. Když konečně po nějaké době dojeli k němu domů, zaparkoval před svým barákem. Nebyli na tom špatně s otcem. Vyndal si věci z auta, zamkl ho a došel až k Zoey. „Co?“ zeptal se nechápavě a podíval se na toho jeho souseda. Znal ho, ale moc se mu nelíbilo, že jde k němu domů a kouká na nějakého souseda. „Já jsem rozhodně lepší, ve všem než on“ Zasmál se a šel k baráku odemknout ho.

*Popravde, Amelia nie je práve milovníkom nezdravých jedál, ale tomuto kebabu nemôže odolať. Má na mysli malú kebabáreň, ktorú hádam niekto len tak nenájde, keďže je schovaná v zapadnutej uličke. Avšak kebab je tam naprosto úžasný. Slinky sa jej zbiehajú už len pri pomyslení na toto lahodné jedlo. Ona sa stále snaží udržiavať si postavu, veľmi si na tom dáva záležať, takže takéto výlety pre ňu vôbec nie sú bežné. Možno tak raz za pár mesiacov si to naplno vychutná. Vlastne ani nemá veľmi v láske cvičenie, to je vlastne dôvod, prečo sa radšej zdrží niektorých jedál. Vycvičiť to by bolo pre ňu extrémne náročné. Hodiny v posilňovni, zdvíhanie nejakých činiek, to nie je vôbec pre ňu. Vždy sa chcela naučiť boxovať, príde jej to zábavné, ale zároveň aj užitočné. Mohla by to často použiť proti nejakých nechutným chlapom, ktorí na ňu vykrikujú alebo ju obťažujú. Určite by boli veľmi prekvapení, keby na nich vytiahne nejaké tie chmaty a päste. Naplno sa venuje len roztlieskavaniu, čo je vlastne jej celý život. Zbožňuje svoje priateľky od roztlieskavačiek, sú to jej vlastne jediné pravé kamarátky, ktorých naozaj nemá veľa. Roztlieskavanie jej otvorilo toľko dverí, začo je nesmierne vďačná. Prinieslo jej to obrovskú popularitu, to si užíva najviac a taktiež veľa chlapcov. Čo viac si priať? Dnes je vonku zamračené a fúka jemný vánok, to jej však dobrú náladu neskazí. Z postele v tento deň vykročila tou správnou nohou. Spraví si jemné líčenie, našťastie na sebe nepotrebuje tony makeupu a oblečie sa do pohodlného outfitu. Obyčajné modré džínsy, biele tielko a kožená bunda. To je taká klasika, ktorá ale na nej vôbec tak obyčajne nevyzerá. Nahádže si kľúče, peniaze a slúchadlá do kabelky a ešte tesne pred odchodom si stihne cvaknúť fotku v zrkadle. Skontroluje sa posledný krát, upraví si melírované vlasy a vyjde z dverí. Auto dnes nechá stáť v garáži, má chuť na takú dlhšiu prechádzku. Slúchadla si pripojí k telefónu a následne vloží do uší. Spustí si svoju obľúbenú Lanu Del Rey, konkrétne pieseň Carmen. Zbožňuje Lanu a jej piesne, texty sú hlboké a často sa nad nimi zamýšľa. O tom je pre ňu hudbu. Jasné, rada si na niečo zatrsá na párty, ale piesne, ktorú ju donútia premýšľať nad životom miluje ešte viac. Kráča ulicami nádherného mesta, príjemná melódia v ušiach, cíti sa naozaj výborne. Následne už stojí pred veľkým svietiacim nápisom kebabárne,  hoci sa kebabáreň vôbec nenachádza blízko jej domu, má pocit, ako keby tá cesta trvala iba krátku chvíľu. Pravdepodobne sa iba nechala uniesť piesňami, čiže jej to ušlo tak rýchlo. Vypne hudbu, slúchadlá odloží späť do kabelky a so zvukom zvončeka vojde dovnútra kebabárne.*Zdravím!*Pousmeje sa smerom k obsluhe, pričom si začne prezerať celú ponuku. Už tu nejaký ten čas nebola, ako už spomínala, čiže tu pár vecí do menu pribudlo. Zoberie si kebab so sebou alebo ho zje tu? Porozhliadne sa, ale vidí tu len jeden menší stolík, ktorý je ale náhodou voľný. Zostane tu, veď sa dnes predsa nemá kam ponáhľať a toto voľné miesto je určite akési znamenie. Niekto pred ňou si ešte objednáva, čiže má čas si svoju voľbu premyslieť.*Prosím jeden kurací kebab, bez dresingu, s extra porciou zeleniny, ale bez cibule. A..*Zamyslí sa nad drinkom, ktorý by si vzala, ale zase to s tými nezdravými vecami nemusí preháňať.*Čistú vodu.*Kývne hlavou opäť smerom k obsluhe, ktorá mierne nadvihne obočie, ale nič ďalej nevraví. Inokedy by sa do nej už Amelia pustila, zistila by príčinu tohto výrazu, ale dnes nato naozaj nemá náladu. Človek, ktorý na ňu dnes natrafí, bude mať naozaj šťastie. Zatiaľ zostáva pri pulte, kým jej objednávka nebude hotová, k stolíku sa presunie až neskôr. Vytiahne si mobil, kde začne scrollovať cez Instagram a sledovať, čo je nové vo svete.*

Bylo po Silvestru, kolem poledne a on se teprve vyhrabal z postele. Původně vůbec nikam neplánoval jít, ale Nathan ho na poslední chvíli vytáhl na nějakou soukromou párty, no a on se nechal ukecat. Ne že by si stěžoval, bylo to vážně super, s kluky už dlouho nikde nezapařil, takže toho večeru nelitoval, jen to ranní vstávání bylo horší. Ono to vlastně už nebylo ani ranní vstávání, vzhledem k tomu že budík hrdě hlásil poledne. Vyvalil se z postele a rovnou zamířil do sprchy, protože včera večer (nebo spíše dneska ráno, když přišli) v ní rozhodně nebyl, což bylo třeba napravit. Jakmile proběhlo zkulturnění, zakručelo mu v břiše, čas se jít najíst.. Ale kam? To vymyslí po cestě, teď je hlavní vyrazit, aby se jeho žaludek nezbláznil. Oblékl na sebe černé džíny a pruhované tričko, na které hodil hnědý kabátek, který tedy rozhodně není nijak vyteplený a ochrání tak akorát před chladnějším větrem, což je na dnešní den naprosto ideální. Krom toho, že má hlad, si taky ještě potřebuje projít nějaké své texty, co potřebuje odevzdat, proto sáhl po své brašně, do které zastrčil všechny papíry, propisky a zvýrazňovače, no a samozřejmě věci jako telefon a peněženku tam taky zandal. Když vylezl z pokoje, ještě za sebou zamkl a klíče také přidal do brašny. Už v duchu přemýšlel nad těmi texty, on má totiž svůj vlastní systém vypracovávání, nejdřív si všechno napíše na počítači, to vytiskne a hezky v ruce si to sám sobě koriguje, a pak to ještě jednou přepíše, tentokrát už do výsledné podoby. Asi i proto vždy odevzdává na poslední chvíli, zbytečně si přidělává práci touto podrobnou kontrolou, ale na druhou stranu ho tahle metoda ještě nezklamala, vždy má dobré výsledky.
Ze spolku zamířil rovnou do města, což je příjemná procházka a kdyby chtěl, možná by mu vyšlo jako časově lepší varianta bus, ale on má procházky rád, rád si udělá něco pro své zdraví, když pak bude jíst tak nezdravě. Jak šel skrz město, vzpomněl si, že blízko je jedna dobrá kebabárna a jeho břicho zamručelo na souhlas. A tak se na patě otočil a zamířil více do bočních uliček, dále od centra, jelikož se jednalo o ne moc známou kebabárnu, ale o to lepší a poctivější kebab tam dělali! Rovnou si odložil věci u stolku u okna, kde si nechal i kabát, protože neměl rád, když si objednával a měl plné ruce věcí, navíc na tenhle stolek i bezpečně viděl, tudíž se neměl čeho bát. Pak zamířil k pultu, kde si zrovna nějaká bruneta objednávala. Jelikož ho tady znali, čas od času sem zašel, protože se mu líbilo, jak stranou se to nachází, jedna obsluha se pro něj uvolnila a chystala se minimálně zapsat jeho objednávku. „Zdravím,“ usmál se mile a koukl na menu, jen tak ze zvyku, protože už byl předem rozhodnutý, co si dá. „Jeden kebab v tortille, mix masa, uhh, bylinkovou omáčku a k tomu colu, prosím,“ objednal si, jakmile usoudil, že vážně nemá cenu to menu číst, jelikož si nic jiného nedá, prostě to, co vždycky. Obsluha na něj kývla a lístek připnula na seznam objednávek, ale ona sama se šla věnovat něčemu jinému, takže Matty musel čekat, než se splní objednávka brunetky vedle něj. A až v tento moment se vlastně dostal k tomu, aby se podíval, kdo to je, a rozhodně ho to nepotěšilo. Jednalo se totiž o děvče, co jednou s klukama potkal v klubu a nedopadlo to moc dobře… Bylo to už ale celkem dávno a jemu nestačilo jen doufat, že ona jeho nepozná. No a pro jistotu se díval na druhou stranu restaurace, aby mu nebylo vidět do obličeje. Za ten večer, vlastně i tu noc se styděl, byla to jeho první a poslední jednorázovka, která se stala jen protože byl vážně opilý a smutný, že ho Pat odmítla, ale z toho se brzy dostal a teď jsou v pohodě. No ale s touhle slečnou v pohodě nejsou, protože se od ní ráno odplížil a do teď ho trápí výčitky svědomí, takhle se totiž normálně nechová, ale smutní, opilí lidé holt dělají blbosti, hlavně když jsou pod špatným vlivem.

*Amelia bola naozaj pravou milovníčkou sociálnych sietí. Vždy potrebovala vedieť, čo sa deje, kto zažíva niečo zaujímavé a akú novú čajočku má jej ex. Áno, znie to celkom bláznivo, ale povedzme si úprimne, Amelia sa nikdy neradila medzi úplne obyčajných ľudí. Či už výzorovo alebo správaním, teda aspoň ona si to takto v hlave nahovárala. Vlastne na nej nič také špeciálne nie je, okrem dobrého vkusu, krásnej tváre a povahy, haha. Samoľúbosť si k týmto veciam môže okamžite pridať. Nie, že by bola na internete úplne závislá, do takýchto extrémov až nezachádza. Naozaj nie je z tých ľudí, ktorí nevedia odložiť mobil hádam ani v spánku. Ale prečo nevyužívať sociálne siete naplno, keď už ich máme? Instagram je jedno z jej obľúbených miest na internete. Na svoju stenu pridáva veľmi často fotky, ktoré prekypujú milými komentármi, ktoré jej len zvyšujú sebavedomie, ako keby ho už nebolo dosť. Teda, nie je ho ani zďaleka dosť, ale o tom vie iba ona sama. Na chvíľku aj zabudla na okolitý svet a na ten fakt, že stojí uprostred kebabárne, ale keď jej do nosa príde tá magická vôňa, v okamihu ju to preberie. Takéto niečo by potrebovala aj ráno, keď jej začne zvoniť ten nepríjemný budík. Mobil teda už schová do kabelky, keďže vidí, ako sa jej objednávka už blíži k výdaju. Pohľad presmeruje k vyhliadnutému stolíku, teda aby skontrolovala, či je ešte vôbec voľný. Avšak vo výhľade jej zavadzia mužského telo, nato sa ale predsa sťažovať vôbec nemôže. Keďže je veľmi drobná a svet vidí úplne inak, ako ostatní ľudia, chvíľu jej trvá, kým sa pohľadom dostane až k tvári tohto muža. Musí si ho poriadne prehliadnuť, keďže jeho pohľad na nej zrovna nevisí, zvláštne. Pravdepodobne sa cíti previnilo, keď ju ráno len tak opustil. Ona to zase tak vážne neberie, je na takéto veci zvyknutá, ale väčšinou sa ráno s dotyčným aspoň pozdraví alebo pokračujú v aktivitách, ktoré v noci začali.*Matthew..?*Priloží jednu ruku na jeho rameno, aby si ju vôbec všimol, ak to náhodou ešte nestihol a vykúzli preňho jeden široký úsmev. Vlastne ani nevie, ako sa k nemu má správať. Nechce byť nepríjemná, veď skoro o nič nešlo, ale od nej ľudia len tak neodchádzajú. Ona je väčšinou tá, čo sa vytratí a nechá muža, aby po nej ďalej túžil. Čo je on zač, aby niečo takéto porušoval?*Som si istá, že si na mňa spomínaš..*Amelia sa mu rozhodne nechystala predstaviť, nie je až taká zabudnuteľná. Spomína si na tú ich noc, akoby to bolo včera, no popravde to už bolo celkom dávno. Taktiež vie, že Matthew bol celkom na mol, nie úplne vypnutý, ale rozhodne takto nepije každý víkend, to bolo na ňom jasne vidieť. Istotne si ale na ich noc pamätá, o tom niet pochýb.*Alebo potrebuješ trošku osviežiť pamäť?*Mierne si zahryzne do spodnej pery, ako sa to robí v tých sexy scenách vo filmoch a jemne sa pousmeje. Istotne by mu dokázala pamäť osviežiť aj nejak inak, ale to sa rozhodne do kebabárne nehodí. Vlastne Matthew teraz vyzeral ako úplne slušný chlapík, možno to bude tým, že v sebe nemá toľko alkoholu. Avšak v ten večer sa jej veľmi pozdával, bol úplne odviazaný, divoký, rovnako ako ona.*

Klidný den, ve kterém si plánoval dodělat potřebné věci a dopřát si výborný kebab z místního podniku se rázem změnil na den neklidný, ve kterém ztratil všechny jistoty. Potkal se totiž se slečnou, se kterou strávil jednu noc, poměrně opilý a pořádně si z toho ani nic nepamatoval, jen nějaké střípky, mezi kterými naštěstí pro tuto situaci bylo i její jméno. Krom toho, že si z noci nic nepamatoval, měl ráno s tou těžkou kocovinou celkem problém se nenápadně vyplížit ven, aby tady brunetku nevzbudil, ale podařilo se mu to, za to byl skutečně rád. A taky doufal, že ten večer a ráno bylo naposledy, kdy ji viděl, protože se přesně této trapné situaci chtěl vyhnout, což se snažil udělat i teď, tím pohledem stranou. Zachytil vůni, to znamenalo, že slečna bude mít brzy svou objednávku hotovou a bude si moct jít po svém, takže k žádnému setkání vlastně vůbec dojít nemusí. Hurá pro něj! A tak se pokusil co nejrychleji si objednat a pořád se vyhýbat kontaktu s ní. Když ovšem zaslechl dívčí hlas a následně ucítil i ruku na svém rameni, pochopil, že se pouze radoval předčasně. No jo, předčasná radost bývá špatná radost. Byl si jistý, jak se bude chovat, bude stejně milý, jako je k ženám vždy – prostě milý. Pokud to bude potřeba, nějak něžně jí vysvětlí, co se stalo, pravděpodobně se i omluví a určitě bude všechno v pořádku. Alespoň v to doufal. Otočil se teda na ni, s milým úsměvem na rtech. „Ahoj, Amelie,“ pozdravil ji a už chtěl navodit nějaké neutrální téma rozhovor, ale to už se Amelia rozhodla ho potrápit a vyhrabat vzpomínku na to, co se stalo. Na souhlas přikývl, samozřejmě, že si ji pamatuje, jak by mohl zapomenout. Měl z toho večera celkem silnou morální kocovinu a zapomenout nedokázal, protože se cítil trochu hulvátsky. No, teď měl vlastně šanci všechno napravit a uvést na pravou míru! Po té její provokaci se jemně pousmál, musela si ho pamatovat v opravdu jiném světle, než jaký je ve skutečnosti. Alkohol a odmítnutí dělá své. „To nebude potřeba, jinou takovou noc jsem neměl, protože, no, běžně tohle nedělám,“ pokrčil rameny a pak si sám nad sebou povzdechl, zněl tak hrozně moc klišé a jako kluk, co tohle právě dělá. „A myslím to vážně, není to jen fráze,“ dodal ještě s pobaveným úsměvem na rtech. Ačkoliv byl uvnitř celkem nejistý, snažil se působit uvolněně a rozumně, zkrátka tak, jak působí normálně. Chtěl jí ukázat, jaký je ve skutečnosti, i když měl pocit, že to se jí už nebude tolik líbit. Ne že by na tom záleželo, přeci jen se jí nepotřebuje zalíbit, ale zkrátka by byl radši, kdyby spolu byli za dobře. Nikdy neměl rád, když měl nějaké nepřátelé a navíc, ona byla poměrně v pozici, aby pokazila jeho pověst, nebo aby snad pokazila věci s Crystal, na kterých tak pracoval a taky pracoval sám na sobě, aby si to vůbec dokázal přiznat, takže kdyby se teď něco pokazilo, byl by vážně zničený. Z této trapné konverzace byl vyrušen oznámením, že i jeho jídlo bylo hotovo, záchrana! „Omlouvám se, ale budu muset běžet, ale-“ znejistěl, teď, když ji potkal, tak cítil trochu povinnosti jí to vynahradit, nebo jí alespoň ukázat, jaký skutečně je, no a možná se taky trochu bojí, aby se o tom nedoslechla Crystal, které se už konečně chystá vyznat, protože by to mohlo ono vyznání trochu.. ubrat mu důvěryhodnost. „Ale kdybys chtěla vědět, jakej fakt jsem, odchytni si mě někde ve škole,“ navrhl jí nakonec s milým úsměvem, který by si nikdo nemohl vyložit jako flirt, což byl jeho záměr. Pak už si jen pospíral své věci, vzal si jídlo a zamířil zpět do spolku.

-> Klučičí spolek

*Ak si náhodou Matthew myslel, že ho nechá prejsť okolo nej len tak, bez povšimnutia, očividne ju dobre nepozná. Amelia proste nemôže nechať veci na pokoj, bez toho, aby sa v niečom porýpala, pretože jej to robí neskutočnú radosť. Vlastne nemala s Matthewom čas sa nejak lepšie spoznávať, teda mimo postele. Ten večer má celkom zahmlený, tých drinkov čo vypila nebolo málo, ale na jeho tvár predsa zabudnúť nemôže. Vyzerá ako nevinný chlapec, ale prekvapujúco jedným rozhodne nie je.*Oh, takže som špeciálna, to mi lichotí.*Zavrtí hlavou zo strany na stranu a vyčaruje preňho obrovský úsmev. Tieto rečičky mu vôbec nežerie, hoci vyzerá slušne, jeden večer ju dokázal presvedčiť o presnom opaku. Jeho ďalšie slová sa ju len snažia uistiť, že to tak naozaj je, ale Amelia nad tým už nejak viac nepremýšľa. Má naňho svoj názor, ktorý si za krátku chvíľu stihla utvoriť a je ťažké ju presvedčiť  o niečom inom.*Matthew, to znie lákavo, rozhodne sa uvidíme.. *Stihne mu ešte takto rýchlo odpovedať na jeho posledné slová, ale to sa už on valí smerom von z kebabárne. Vôbec sa tomu nebráni, rada sa s Matthewom ešte niekedy uvidí. Mrzí ju len to, že si dnes nestihli pokecať viac, možno by sa o ňom dozvedela oveľa viac zaujímavých vecí. Má silný pocit, že by sa mohol zdržať dlhšie, keby chcel, ale pravdepodobne ho vystrašila, chudáka. Keď je objednávka konečne hotová, posadí sa s táckou pri jediný voľný stôl, bohužiaľ, opäť tu je sama. Ak by Matthew tak rýchlo nezdrhol, mohli sa celkom zabaviť, kto vie, kam by to opäť viedlo. On o sebe tvrdí, aký je slušňák, ale tomu sa jej vôbec nechce veriť. Tieto myšlienky už naozaj vypúšťa z hlavy, nebude teraz nad tým ďalej premýšľať, ale dúfa, že keď si Matthewa naozaj niekde v škole odchytí, neutečie jej znovu. Pustí sa teda do tohto božského jedla, ktorým je kurací kebab a poriadne si ho vychutnáva. Počas toho prechádza rôzne sociálne média, sleduje, čo ľudia v jej okolí robia a premýšľa nad tým, čo sama dnes podnikne. V hlave sa jej zjaví výborný nápad, ktorý jej vyčaruje úsmev na tvári, a tak ani chvíľku neváha. Prstami rýchlo prechádza po obrazovke mobilu a vznikne z toho nasledovná správa. "Ahoj, čo povieš nato, že by si sa dnes zastavil u mňa? Mám voľný celý večer, čiže by sme mohli sme spolu niečo podniknúť " Následne ju odošle Nathanovi a pokračuje v jedení svojho kebabu, zatiaľ čo čaká na odpoveď. Odmietnutie by ju veľmi sklamalo, ale má pocit, že Nathan takémuto pozvaniu rozhodne nebude môcť odolať. Dokončí svoj kebab, vypije nápoj a následne sa spokojným krokom vyberie späť k spolku. Jar už je v plnom prúde a vonku je dnes rozhodne nádherne, ale ona má dnes skôr náladu zostať vo vnútri, s dobrou spoločnosťou.*

->Dievčenský spolok

Počas toho, ako sa Patrick venoval takmer celý deň skladaniu novej hudby, ktorá mu nedávala ani len spať, takmer zabúdal na to, že je možno dobré niekde si vyraziť, prevetrať hlavu prísť na nové myšlienky a konečne svoj žalúdok zaplniť aj niečím iným ako je práve zalievaná polievka, takmer bez chuti. Z toho dôvodu si cez jedno plece prehodil čiernu, oženú bundu, dal si na oči slnečné okuliare aby náhodou nemusel každú chvíľu žmúriť kvôli slnku a rozmýšľal nad tým, kde sa vôbec vyberie. Na pizzu nemal ani len to najmenšie pomyslenie. Možno nejaká čínska alebo ázijská kuchyňa by bola fajn no napokon sa predsa len rozhodol pre niečo, čo mal už dávno overené.  Patrick sa nevenoval vareniu, na miesto toho chodil do školskej jedálne alebo niekde do mesta sa najesť. Bol to jeden z tých spôsobov ako sám seba donútiť ísť aspoň na ten moment medzi ľudí a socializovať sa. Patrick v tejto chvíli nemal jednu z tých svojich mrzutých nálad, kedy by mal chuť venovať každému nejakú pravdivú ale aj napriek tomu pomerne kritickú poznámku, ktorá by aj tak napokon viedla k nejakej hádke. Patrick bol pomerne komplikovaná osobnosť, to sa muselo uznať.
Patrick otvoril dvere do kebabárne a mal možnosť pozrieť sa okolo seba. ľudia sa tam rozprávali, smiali sa a pojedali dobré jedlo. Mal predsa len šťastie, že si našiel možno už posledný voľný stôl, za ktorý sa posadil a vybral si niekoľko vecí. Možno by mohol aspoň na malý moment prestať premýšľať nad hudbou, ale to sa nedalo. V jeho hlave sa v jeden moment nachádzala melodia a nemohol si pomôcť. Bolo to, ako keby ho to nútilo stále premýšľať a premýšľať a písať až do tej absolútnej dokonalosti. Ludia okolo neho sa zabávali no čo robil on? možno to na prvý pohľad vyzeralo dokonca, ako keby na to miesto vôbec nepatril. Patrick si zatiaľ nevybral, čo si dá ale len tak sa pozeral do jedálneho lístka a lustroval ponukami.

Nadine a rýchle občerstvenie. Dve veci, ktoré boli jednoducho nespojiteľné do jednej vety. Nikdy tento spôsob stravovania nepreferovala, dokonca ani ako dieťa. Možno to bolo tým, že sama začala variť už ako osemročná. Väčšina detí sa v tomto veku hrávala s bábikami či autíčkami, iné trávili čas so svojimi rovesníkmi a kamarátmi, no Nadine už vtedy stála pri sporáku, vymýšľala nové recepty a skúšala rozličné kombinácie chutí. Najprv pod dozorom rodičov, neskôr, s pribúdajúcim vekom aj osamote, poprípade v spoločnosti Malie. Tá narozdiel od nej milovala rýchle občerstvenie a všetko nezdravé, hoci sa to na jej postave nikdy nepodpísalo. Potrpela si však aj na domácu kuchyňu a hlavne na exotické jedlá, v ktorých sa Nadine našla a varievala ich pravidelne. Jej najbližší by teda určite neverili, keby im niekto povedal, že vstúpila do akejsi kebabárne. Pravdepodobne by tomu neverila ani ona sama, keby jej to niekto povedal ešte deň predtým. Život bol však niekedy nevyspytateľný, a aj keď by prisahala každému na okolí, že by si radšej odrezala nohu a zjedla tú, ako by dala prednosť fast foodu pred kvalitnou, no drahou reštauráciou, zrazu stála na prahu tohto špeciálneho podniku a sama uvažovala nad tým, čo tam vlastne robí. V hlave jej behalo stotisíc myšlienok, navzájom sa predbiehali, nedávali zmysel a ona potrebovala aspoň na chvíľu vypnúť, vypadnúť zo spolku, zabuchnúť všetky knihy o anatómii vo svojej izbe a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Nohy ju viedli po meste samé, čo bolo celkom prekvapivé, keďže si na ne natiahla prvé topánky, čo jej prišli pod ruku a to boli čierne členkové čižmičky na šnurovanie s poriadne vysokým podpätkom. Jediné pozitívum bolo aspoň to, že jej ako-tak ladili s outfitom, ktorý tvorilo obyčajné čierne bavlnené tričko a voľné džínsy siahajúce približne do polovice lýtok. Za štýl by teda možno dostala nejaké to Béčko, no účes jasne hovoril, že posledných 24 hodín strávila nad knihami. Vysoký drdol bol síce upravený a ulízaný do hladka, no kde tu z neho vytŕčali nezbedné pramienky kratších vlasov, s ktorými sa jej už nechcelo zapodievať a preto ich nechala tak. Ako sa však ocitla pred už spomínanou kebabárňou, sama netušila. Možno ju tam poslalo jej podvedomie, ktoré už od začiatku jej štúdia na univerzite pracovalo na tom, aby sa dostala zo svojej komfortnej zóny, začala si užívať život a skúšať nové veci. Toto bola pravdepodobne jedna z nich. Zážitok, ktorý chcela mať, a ani o tom sama nevedela. Nebola si však istá, či ho chce naozaj zažiť, a tak pred dverami stála niekoľko minút, kým vošla do preplnenej miestnosti. No poďme, ty to zvládneš. Zahryzla si do pery a vkročila dnu, pričom zamierila rovno k pultu hoci ešte vôbec netušila, čo vlastne chce. "Ehm...," začala neurčito, pričom sledovala obrázky jedla za hlavou pochybne vyzerajúceho kuchára. Najhoršie na tom bolo to, že ona si vlastne ani nebola istá, či je vôbec hladná. Keď tam už však predsa len bola, zdalo sa jej hlúpe otočiť sa na päte a vypochodovať znovu vonku. Nervózne teda prekročila z nohy na nohu, zhlboka sa nadýchla a hlavu naklonila mierne na stranu. "Dám si jahňací kebab v tortille s jogurtovým dressingom a extra čili omáčkou," jej hlas znel veľmi rozhodne, čo ju samú celkom prekvapilo. Rada skúšala nové jedlá, pretože boli pre ňu veľkou inšpiráciou, no podobným podnikom sa naozaj vyhýbala veľkým oblúkom. Teraz však prišiel ten zlomový bod kedy sa dozvie, či celý ten život robila dobre, alebo nie. "A ľadový čaj, zelený s aloe vera," dodala ešte na záver a počkala na svoju objednávku, ktorú jej obsluha strčila do rúk a ona si ju obzrela s dosť neurčitým pohľadom. Až potom sa odvážila očami rýchlo preskúmať a lokál, a na jej veľké sklamanie nevidela ani jeden prázdny stôl. Zrejme je čas na ďalšiu novú skúsenosť. Snažila sa povzbudiť samú seba a pomaly zamierila k jednému so stolov, pri ktorých sedela len jedna osoba. Bol to chlapec a zdalo sa jej, že patril do chlapčenského spolku. Nebola si však úplne istá lebo to nebol jeden z tých namyslených playboyov, ktorých tak veľmi nemala v láske. "Ahoj," oslovila ho, opäť prekvapená rozvahou vo svojom hlase, pretože v podobných  situáciách väčšinou pôsobila ustráchane a hanblivo. Očividne však malo to dvadsaťštyri hodinové bifľovanie osamote poriadny vplyv na jej mentálne rozpoloženie a zrejme jej chýbala ľudská spoločnosť. "Mohla by som si prisadnúť? Všade inde je už plno a radšej by som to zjedla tu, kde sa poprípade môžem ísť sťažovať na otravu jedlom ako zobrať si to späť na izbu a potom nadávať, prečo som tu neostala," na pery sa jej dokonca votrel drobný úsmev a svoj kebab s čajom opatrne zložila na stôl ešte skôr, ako jej chlapec stihol odpovedať. Zatiaľ sa však neposadila, no pokojne čakala vedľa stoličky na jeho reakciu.

Patrick bol v niektorých momentoch pomerne nerozhodným človekom. Nevedel si vybrať to správne jedlo, ktoré by mu dokázalo utíšiť hlas aspoň na tie dve hodinky. Dalo by sa povedať, že je chlapcom vo vývoji no skutočnosť bola niekde inde. Ak sa človek sústredene zameria na jednu vec, ktorú vidí dokonca aj v momente, kedy zatvorí oči a pokúsi sa o spánok. Kedy si myslí, že aspoň na ten krátky moment, kedy sa ponorí do ríše snov bude môcť myslieť na niečo iné, tak sa veľmi mýli. Nedokázal mnohokrát premýšľať, nedokázal konať, pretože v okamihu, ak sa o niečo čo i len pokúsil, tak v hlave mu znela nová melódia, ktorá mohla znamenať len jediné. Posadiť sa k notám a venovať sa len a len tomu. Patrick sa na malý moment postavil zo svojej stoličky ale pre istotu si ponechal na tom stole svoju tašku s vestou len v prípade ak by niekoho napadlo si zobrať stoličku bez vypýtania alebo nebodaj ho úplne podsadiť. To nenávidel možno to všetkého najviac. Kedy človek jasne vidí, že to miesto je obsadené no aj napriek tomu si to urobí po svojom.
Patrick sa postavil k pultu a pozrel sa na ponuku. Nevedel, čo si má vybrať aj napriek tomu, že tam mal už nejaké tie lahôdky. No na miesto toho aby skúsil niečo nové, čo by sa podobalo napríklad mäsu v spojitosti s morskými plodmi, čo mu prišlo pomerne nechutné, tak sa uchýlil ku klasickému výberu. „ poprosím si jeden kurací kebab, bez paradajky a s bylinkovou omáčkou.“ Počkal si na to, kedy mu jeho jedlo dajú priamo do ruky, pričom bol oprený o pult a popri tom si sledoval svoje veci. Bola by taká veľká náhoda, keby sa niekto rozhodol ich zobrať aj napriek tomu, že je miestnosť plná ľudí. No Patrick nikdy nevedel, čo prebehne hlavou človeka v takýchto okamihoch. Ked sa jeho jedlo dostalo do jeho rúk, podal mu peniaze a následne sa opäť pobral na svoje miesto. Počas toho ako si prezeral to, či to je vôbec jeho správna objednávka tak mal možnosť počuť, ako sa k nemu niekto prihovoril. Tykanie bolo takmer prirodzená vec. Nevadilo mu to, neboli ešte vekovo tak vyspelý, aby si museli pri prvom rozhovore robiť problémy s vykaním. On by to robil podobným štýlom. „ ahoj.“ Preniesol pokojným hlasom a nechal ju dopovedať svoju myšlienku, pričom počas toho, ako rozprávala sa pozrel okolo seba. Samozrejme, že mala pravdu. Mohol si to všimnúť už v momente, kedy hľadal toto posledné miesto. Ľudí tu bolo tak mnoho, že to v jednom okamihu vyzeralo, ako keby toto jedlo bolo tým najlepším v meste alebo dokonca, že by ho dávali zadarmo. Čo samozrejme, že nemohlo prichádzať do úvahy. Dokonca nad jej poznámkou sa mu kútiky pier stočili do malého úsmevu, pričom sa pozrel na stoličku po svojej pravej ruke a prikývol. „ samozrejme, že si môžeš sadnúť. Nenechám ťa predsa jesť takto po stojačky pred prázdnou stoličkou. Bolo by pomerne nemiestne, ak by som si na ňu vyložil nohy a následne sa pozeral na to, ako ješ pričom ja by som mal pohodlie.“ Dokonca v tento moment urobil gesto a stoličku odsunul aby sa mohla posadiť. Pozrel sa ešte raz na svoj kebab pričom ten úsmev, ktorý sa na jeho tvári pred malou chvíľkou nachádzal. Samozrejme, že si našiel vo svojom jedle paradajky pri ktorých dôkladne povedal, že ich tam jednoducho nechce.
,, nemyslím si, že ľudia majú pravdu, že tú robia najlepší kebab. Pretože v okamihu, ak si človek objedná bez paradajky a dajú ich tam dokonca viac. Mám pocit, že to urobili dokonca naschvál.“ Začal si jednu po druhej pomaly vyberať pričom nad tým len prevracal očami. Mal rád jedlo, to rozhodne áno. Hoci to na ňom nebolo vidno, pretože nemal ani len jedno kilo navyše na svojom tele. Patrick vybral možno osem kúskov paradajok a len prevrátil nad tým očami. Nemal v pláne odísť tam a hovoriť o tom, že sú to neschopní ľudia. Vyriešil to týmto spôsobom a nejako mu to dokonca aj vyhovovalo. ,, otravou jedla? myslíš si, že by sa tu našiel niekto, kto by vedel podať prvú pomoc?." zatváril sa na malý okamih okolo seba na tých ľudí a snažil sa ich na to odhadnúť.

Hoci navonok pôsobila veľmi rozhodne a sebavedomo, hlas sa jej nechvel a stála vzpriamene, kým čakala na chlapcovu odpoveď, pomaly ale isto začala v sebe pociťovať drobnú nervozitu. Vedela totiž, že keby na jej otázku odpovedal nie, alebo že je to miesto jednoducho obsadené, cítila by sa neskutočne trápne. Pravdepodobne by sa pod ňou otvorili pekelné brány a ona by sa prepadla pod zem. Nie doslovne, ale pocitovo na tisíc percent. Nebola jedno z tých dievčat, ktoré by namyslene mykli plecom a sadli si aj tak, alebo by povedalo nejakú uštipačnú a urážlivú poznámku a dramaticky vypochodovalo vonku. Jej povaha by jej to proste nedovolila. Malia by to urobila skôr ako ona, bola divokejšia a búrlivejšia ako ona. Pravdepodobne pri odchode z toho lokálu ešte aj poriadne tresla dverami.  Ona by si však pravdepodobne zahryzla do pery, mierne sklopila pohľad a čo najnenápadnejšie by sa vytratila vonku. Nikdy nemala rada robenie scén. Prišlo jej to zbytočné a trápne. Našťastie sa však všetky tieto scenáre odohrávali v jej hlave zbytočne, pretože jej chlapec sediaci pri stole dovolil posadiť sa. "Vďaka," spokojne sa na neho usmiala, pričom si dala záležať, aby sa v jej tvári naozaj odrážala patričná vďačnosť za to, že ju nenechal stáť niekde v rohu miestnosti, a usadila sa na miesto oproti nemu. "Osobne si myslím, že jedlo sa nedá vychutnať postojačky. Človek sa musí cítiť pohodlne a uvoľnene a zároveň potrebuje mať dostatočný priestor. Aj to najlepšie jedlo na svete chutí priemerne, keď nie je zjedené s určitou disciplínou," prezradila mu svoju myšlienku, pretože nervozita z nej opadla hneď, ako na ňu prehovoril. V spoločnosti cudzích ľudí sa niekedy naozaj cítila hanblivo a utiahnuto, no akonáhle sa dala s niekým do reči, prejavila sa jej priateľská a usmievavá povaha, ktorú jej jej sestra úprimne závidela. Boli naozaj veľmi rozdielne, no možno to z nich robilo najlepšie priateľky. Jednoducho sa vzájomne dopĺňali. "Nie že by som si myslela, že toto je to najlepšie jedlo na svete. To ani zďaleka," povedala o niečo tichším hlasom, predsa len, nechcela sa nechať z kebabárne vykázať ešte skôr, ako vyskúšala ten gurmánsky zážitok. Kebab teda opatrne zdvihla zo stola, zľahka ho zovrela vo svojej ruke a obzrela si ho kritickým pohľadom, ktorý by predavača za pultom určite urazil, keby jej videl do tváre. Našťastie mal však plné ruky práce s obsluhovaním ďalších zákazníkov a ju z toho jej podrobného skúmania svojho najnovšieho experimentálneho jedla vyrušil hlas chlapca. Bola mu však za to vďačná, pretože ak by sa na kebab pozerala ešte o niečo dlhšie, pravdepodobne by sa neodvážila odhryznúť si z neho. "Takže by som sa mala obávať, huh?" Spýtavo nadvihla obočie, keď chlapec vyberal paradajky a seriózne sa zamyslela nad tým, či by si v takomto podniku mohli dovoliť urobiť zákazníkom napriek naschvál. Bolo tam naozaj plno a ľudia stále prichádzali, takže sa im tam asi naozaj páčilo. Keby to bolo také hrozné, zrejme by tam toľko ľudí nebolo. Či? "Prečo si vlastne nechcel paradajky? Si alergický alebo ich len nemáš rád?" Opäť prehodila na chlapca, pričom si sama veľmi dobre uvedomovala, že konverzáciou len odďaluje nevyhnutné a z toho kebabu by si mala konečne odhryznúť. Zhlboka sa teda nadýchla, na sekundu si zahryzla do pery zvažujúc, či je to vážne dobrý nápad, no nakoniec sa predsa len naklonila k svojej ruke a odhryzla si poriadne sústo. Na jej prekvapenie to nebolo až také hrozné. Samozrejme, nebol to ani neprekonateľný gurmánsky zážitok, no mäso bolo dobre dochutené, zelenina čerstvá, dresing taký, ako mal byť a čili ju príjemne pálilo na jazyku. Uznanlivo teda kývla hlavou a nad slovami chlapca sa pobavene zasmiala, pričom si voľnou rukou prikryla ústa, ak by mala náhodou medzi zubmi zachytený kúsok zeleniny. Pri jej šťastí sa to kľudne mohlo stať a smiať sa na plné ústa a ukazovať to každému na vôkol, to by sa opäť musela prepadnúť pod zem. "Nevšimla som si tu nikoho z môjho odboru, a teda sa tu asi žiadny medik nenachádza, no verím že niekto by mi tú prvú pomoc vedel dať. Myslela som to však skôr tak, že by som sa mohla ísť rovno sťažovať. Asi to však nebude potrebné, je to celkom fajn," dokončila svoju myšlienku, odkryla si ústa a znovu sa zahryzla do tortily. Neklamala. Naozaj to bolo jedlé a za cenu, ktorú za kebab zaplatila sa to dalo považovať za pomerne chutné jedlo. Stále to však z nej nerobilo fanúšičku fast foodu a keby si mala vybrať, radšej by si navarila alebo navštívila poriadnu reštauráciu. Chápala však, prečo ľudia v jej veku preferujú takúto formu stravovania. Za dobrú cenu dostali totiž pomerne dobrú kvalitu jedla, ktoré nebolo pre Spojené štáty úplne charakteristické. Zamýšľanie nad jedlom ukončila až drobná myšlienka, ktorú si predtým vôbec neuvedomovala a ktorá sa až teraz prebila z jej podvedomia do vedomia. "Mimochodom, volám sa Nadine.

Jedlo sa nedalo dostatočne vychutnať v momente, ak nad ním človek stál. A určite aj po tej zdravotnej stránke to nebolo nič príjemné. Predsa len ak by to bolo zdravé, tak by tie stoličky ktoré sa nachádzali všade naokolo odsunuli a tým pádom dali oveľa viac miesta ľuďom na státie. Už by nemusel byť ten problém, že bolo v danom podniku málo miesta. Patrick sa nad tým pousmial. pretože jej slová neboli vyslovené len tak do vzduchu a boli dokonca aj tými pravdivými. ,, máš pravdu. Nedá sa jedlo vychutnať po stojačky. No potom sú tu aj také typy ľudí, ktorí ti nedovolia sadnúť z toho dôvodu, že nemajú radi ak sa k nim posadí cudzí človek. V takých momentoch sa pýtam niekedy sám seba, kde sa to ľudstvo vôbec dostáva." povedal si sám pre seba rečnícku otázku a následne sa pozrel opäť na svoje paradajky. Bol alergický na paradajky ale len ako na jedlo, ktoré mu vôbec nechutilo. Nemal po nich žiadne iné následky ako napríklad niekoľko vyrážok na tele. ,, paradajky sú niečo, čo z duše nenávidím. Možno to bude tým, že keď som bol malý tak moja stará mama takmer neustále robila paradajkovú polievku. Možno ak by bola chuťovo dobrá, tak by som ich mal rád. Ale bola tak neuveriteľné kyslá a slaná, že sa nedala jesť. A samozrejme, kto dokáže povedať starej mame, že nemá chuť na jedlo?." Bolo to aj pre neho pomerne zvláštne, že sa v tejto chvíli ako tak vedel vyrozprávať. Možno ak by bol v jednej z tých svojich nálad, dovolil by jej sadnúť si no nepovedal by ani len jedno jediné slovo. No v tejto chvíli to bolo pomerne iné. Pretože jeho rozprávanie bolo plynulé a nebolo z neho cítiť to, že by sa s danou osobou nechcel rozprávať. Nebol to jeden z tých okamihov, kedy by bol nútený rozhovor.
,, taktiež to nie je pre mňa jedno z tých najobľúbenejších jedál ale dá sa to zjesť. k tomu som v meste doposiaľ nenašiel lepší podnik, kde by robili chutnejší kebab." možno práve toto mohli tí ľudia, ktorí tu pracujú počuť a na budúce pozorne počúvali jeho slová. No Patrick to vedel pochopiť, mali tú v tento čas nával a nemajú myšlienky presne na každého jedného človeka. On sám si nevedel predstaviť pracovať na podobnom mieste a dennodenne pracovať s ľudmi. Počúvať ich sťažnosti, ich príbehy ktoré aj tak napokon nikoho nezaujímajú, sledovať ich nálady. ,, a aké je tvoje obľúbené jedlo? alebo dokonca obľúbená reštaurácia alebo miesto v meste?." možno by potreboval nové rady k tomu aby navštívil aj niečo iné. Vždy bola možnosť k tomu si nejakým spôsobom rozšíriť svoje obzory.
Ked jej slovami sa dozvedel, že študuje medicínu, pousmial sa. On na toto možno nemal ani len mozgové bunky. Tým nechcel dať nejako najavo, že je hlúpym človekom no nevedel si sám seba predstaviť ako doktora. patrick si takmer okamžite prešiel končekmi prstov po mechanickej ruke, ktorá už bola jeho súčasťou a uvedomil si, že možno ak by nebolo dobrých doktorov, tak by nemal podobnú šancu na to, opäť sa vrátiť do normálneho sveta. Možno spočiatku mal hnev na každého jedného študenta medicíny alebo dokonca na každého jedného doktora kvôli tomu, že mu zobrali ruku a dali tam kus niečoho, čo sa na ruku nikdy nebude podobať. No ten hnev postupne vyprchával. ,, takže medicína. Ale nemyslím si, že máš pravdu. Toto miesto určite navštevuje niekoľko študentov z každého jedného odboru. Nie je nikde napísané, že študent medicíny nemôž navštevovať kebabáreň. A možno ak by si sa pozrela okolo seba a spýtala každého jedného človeka, čo je jeho odbor možno by sa tu našiel nejaký ďalší medik." On sám svojim spôsobom nejako nerozdeľoval ľudí podľa toho, čo študovali. Cítil by sa následne ako čarovný klobúk v Harrym Potterovi, ktorý by mal za úlohu triediť ľudí do príslušných koľají. Patrick to nemyslel nijak zle a dúfal, že to podobným štýlom ani dievča pred ním nepochopí. Nechcel by aby hned na začiatku vznikli nejaké nedorozumenia. ,, teší ma, moje meno je Patrick." povedal svoje meno s určitou hrdosťou. Nemal sa predsa len, prečo hanbiť.

Opäť sa zahryzla do kebabu a snažila sa roztriediť jednotlivé chute. Bolo ich, samozrejme, veľmi veľa, no jej vytrénované chuťové poháriky už nemali problém vyradiť zeleninu, obilninovú placku, dresing a čili. Sústreďovala sa na chuť mäsa, konkrétne na jednotlivé koreniny, ktorými bol kebab dochutený. Okrem tradičnej soli a korenia rozoznávala aj chuť sladkej papriky, rasce, koriandru, sušeného cesnaku a niečo kyslejšie, čo mohol byť napríklad sumach. Väčšina týchto korenín bola bežná aj u nich v Spojených štátoch, no zrejme nikoho z nich nenapadlo tieto koreniny spojiť ešte s bylinkami, poriadne nimi obsypať obrovské kusy mäsa a nastrčiť ich na obrovský vertikálny gril. Pokiaľ si totiž pamätala správne, kebab pochádzal zo stredovýchodu, a teda krajín ako Turecko, Saudská Arábia či Egypt. Nebolo by ťažké pripraviť ho doma, čo ju trochu inšpirovalo do budúcnosti. Rada totiž skúšala nové veci a vylepšovala ich podľa svojho vlastného uváženia. Z hlbokého zamyslenia ju však prebral chlapcov hlas, a ona k nemu s úsmevom zdvihla oči, pričom kebab zľahka položila späť na stôl a odpila si zo svojho ľadového čaju. "Osobne si myslím, že v podnikoch ako je tento, a teda v rýchlom občerstvení, je nutné prisadnúť si k niekomu, kto má voľné miesto. Samozrejme, ak na nikoho nečaká. Je tu totiž obmedzený počet stoličiek a veľký nával ľudí. V reštauráciách je to však celkom drzé, preto vo väčšine tých luxusnejších ľudia musia čakať na drinku pri bare alebo vo vstupnej hale, kým sa neuvoľní nejaký stôl," ozrejmila, aj keď samozrejme nemohla vedieť, či chlapec niekedy bol alebo nebol v podobnej reštaurácii. Ľudí od prvého pohľadu nikdy nesúdila, no keďže ona už pár takých podnikov navštívila, zdôverila sa mu so svojou osobnou skúsenosťou. Možno mu tým povedala niečo nové, možno to už dávno vedel. Tak či tak, nemyslela to nijako zle, podpichovačne či povýšenecky. Aj ona predsa sedela v kebabárni rovnako, ako všetci ostatní ľudia okolo nej. "Naozaj?" Pobavene sa zasmiala nad jeho ďalšími slovami a zľahka pokrútila hlavou. Nevedela si predstaviť jedlo, ktoré by nejaká stará mama dokázala navariť zle. Hoci svoju starú mamu z Vietnamu stretla len párkrát, jej druhá stará mama z Arizony bola naozaj perfektná kuchárka a často hovorila, že talent na varenie zdedila Nadine práve po nej. Možno to bola pravda, keďže jej otec pravdepodobne nikdy neuvaril nič okrem kávy a čaju a jej mama si zvykla na to, že doma varievala práve ona, takže za sporákom stála len zriedka. "Možno keby si vyskúšal nejaké jedlo, o ktorom by si nevedel, že sú v ňom paradajky, tak by si im znovu prišiel na chuť," zafilozofovala, pretože sa s podobným prípadom stretla už niekoľkokrát. Jej sestra sa vždy zubami-nechtami bránila cibuli, kým sa nedozvedela, že väčšina mäsových pokrmov sa pripravuje práve na osmaženej cibuli. Jej otec zas nikdy nemal rád ryby, kým nezačala pravidelne robievať sushi, lososový tatarák či grilovanú makrelu. Ani ona do svojich šiestich rokov nedokázala zjesť iné mäso, ako to kuracie, no teraz bola schopná zjesť všetko, čo nezjedlo ju. Väčšina ľudí rada cestovala pre pláže, národné pamiatky či relax, ona rada cestovala pre pestrosť jedál jednotlivých krajín. Samozrejme, najbližšia jej srdcu bola ale aj tak vietnamská kuchyňa, čo bolo pre polovičnú vietnamku úplne prirodzené. "Moje najobľúbenejšie jedlo a najobľúbenejšia reštaurácia? Hmm...," na malú chvíľu sa musela zamyslieť a odmlčať. Bolo ich totiž naozaj obrovské množstvo a ona si nebola istá, či si dokáže vybrať len jedno. Milovala jedlo všeobecne a vyčleniť jedno na ten najvyšší stupienok bolo pre ňu rovnako ťažké ako keby sa jej niekto opýtal, že si má vybrať jedného najobľúbenejšieho člena rodiny. "Je to naozaj veľmi náročné, no keby som si mala vybrať jedno, ktoré mi vždy urobí najväčšiu radosť, asi by to bolo Bún bò Huế," prezradila po krátkej odmlke, no potom opäť stíchla, snažiac sa vybrať si jednu z toho množstva výborných reštaurácií, ktoré počas svojho života navštívila. Potom jej však ale došlo, že sa jej chlapec asi pýta na reštaurácie v San Franciscu, čo jej trochu výber zúžilo, no neuľahčilo. Bolo ich hneď niekoľko, ktoré navštevovala rada, tie lacnejšie častejšie, tie drahšie menej často. "Z reštaurácii tu vo Franciscu je to asi The House. Robia tam úplne perfektnú ázijskú fúziu jedál, no cenovo spadá medzi tie drahšie reštaurácie, takže tam nechodím veľmi často, no určite ti to odporúčam vyskúšať," usmiala sa na neho, aj keď tu zase bola možnosť, že tú reštauráciu poznal a pravidelne ju navštevoval. Ďalšou možnosťou však bolo aj to, že mu ázijské jedlá nechutili, a tak ju ani napriek jej odporúčaniu nenavštívi. To však nemohla vedieť, keďže sa s ním nikdy predtým nerozprávala. Ona osobne milovala ázijskú kuchyňu, takže niet divu, že jej obľúbené jedlo aj jej obľúbená reštaurácia boli práve z tohto kúta sveta. Okrem nich však preferovala aj mnohé iné exotické reštaurácie, napríklad tie marocké, senegalské, karibské či stredomorské. Párkrát už dokonca navštívila aj výbornú škandinávsku reštauráciu, ktorej meno si nikdy nevedela zapamätať. Bola však veľmi rada, keď sa konverzácia znovu trochu zmenila, pretože premýšľanie o jedle v nej vyvolávalo nejasné pocity a hlavne chute, ktoré obyčajný kebab položený pred ňou nemohol naplniť. Aj napriek tomu si však z neho postupne odhrýzala a zapíjala ho svojim čajom s aloe vera. "Ja som nepovedala, že študent medicíny nemôže navštevovať kebabáreň. Povedala som, že som si tu nikoho z môjho odboru nevšimla," opravila jeho tvrdenie, no nie nejako vzťahovačne či drzo. Bola len trochu prekvapená z toho, že to, čo povedala, pochopil úplne inak, ako to myslela. Vždy sa snažila vyjadrovať čo najlepšie a najjasnejšie, aby nemusela svoje názory a postoje vysvetľovať a analyzovať, no v tomto prípade jej nedalo len pokrčiť ramenami a nechať ho nech si myslí, že medici sú v jej očiach až príliš dobrý na to, aby jedli kebab. "Určite tu moji spolužiaci chodievajú a možno keby som sa naozaj každého jedného človeka čo tu momentálne je spýtala, čo študuje, tak by sa tu našiel nejaký medik z inej školy alebo z iného ročníka, to je samozrejme úplne možné," pousmiala sa, pretože to, čo povedala naozaj nemyslela nijako zle. Bolo to obyčajné konštatovanie situácie. Vošla do miestnosti, nevšimla si nikoho známeho. Keby si niekoho zo svojich spolužiakov všimla, pravdepodobne by nesedela pri chlapcovi oproti sebe. Pripadalo jej to úplne logické. Určite sa však na neho nehnevala alebo nič podobné. Proste ju len nepochopil, to bolo všetko. Teraz mu to snáď dostatočne vysvetlila. "Aj mňa teší," dodala ešte na záver toho formálneho predstavenia sa a úprimne sa cítila opäť o niečo viac uvoľnenejšie. S ľuďmi, ktorých poznala po mene sa jej jednoducho komunikovala lepšie ako s tým, ktorých meno nevedela. "Ty už vieš, že študujem medicínu, ale ja neviem, čo študuješ ty. Mám hádať, alebo mi to povieš dobrovoľne?" Pobavene sa na neho uškrnula, odhryzla si ďalšie poriadne sústo zo svojho kebabu a opatrne sa chrbátom oprela o operadlo chladnej, kovovej stoličky.

Kebab bolo jedno z tých jedál, ktoré ho nedokázalo na veľmi dlho zasýtiť no aj napriek tomu si ho z času na čas musel dať. Možno už len na tú chuť, ktorá bola naozaj dobrá. Ako vie jeden človek dokonalo vyladiť korenie s dressingom a zároveň aj s prípravou jedla. Samozrejme, že sa to nedalo ani len v tom najlepšom prípade porovnať s niečím, čo by mu doniesli v reštaurácií no aj napriek tomu mu to pomerne chutilo. Až na tie paradajky na ktoré sa v tejto chvíli musel opäť pozerať na svojom tanieri. Sám si vedel priam dokonalo predstaviť jeho starú mamu, ktorá by mu určite povedala o tom, že to je dokonalé plytvanie jedla a niekto na nejakej druhej strane zemegule nemá čo do úst dať. Patrick si následne uvedomil, že by mu rozhodne nebolo príjemné podobnú situáciu vidieť niekde v reštaurácií. „ neviem si to ani len predstaviť, že by to niekto urobil v reštaurácií. Kedy by tam niekto sedel pri stole, vychutnával si svoje jedlo a v jednom momente si uvedomil, že stolička vedľa neho už nie je prázdna a úplne cudzí človek sa rozhodol sa tam posadiť. No ale samozrejme, že aj takéto typy ľudí tam existujú.“ Povedal Patrick, pričom musel jemne prevrátiť očami. Bolo viac ako len jasné, že sa na svete nachádzali rôzne typy ľudí no aj napriek tomu niečo podobné ako toto nemal rád. Dokonca to z duše nenávidel. No nechcel na to myslieť, nechcel ani len na malú chvíľku dovoliť, aby sa na jeho tvári objavila nejaká naštvaná vráska. patrick si ale uvedomil, že paradajky nie sú jeho až takým problémom. Ved ak by sa zamyslel nad tým, že v mnohých jedlách sa nachádzajú paradajky bez toho, aby vôbec o tom vedel a pri tom tie jedlá možno má zo všetkých najradšej. ,, Nie je to tak. Skôr mi asi vadí, ak ich tam vidím a vnímam. určite v momente, ak by mi niekto nepovedal, že v niečom je paradajka ako základ, kedy by to bolo svojim spôsobom priam dokonalo zamaskované, tak by som to vôbec neriešil. Ale v takomto surovom stave mi to rozhodne nechutí. Máš aj ty niečo, čo ti nechutí?." popravde ho zaujalo to, ako rozprávala. Možno v momente, kedy povedala názov toho jedla si neuvedomila, že to nemusí poznať každý. On nebol veľkým nadšencom ázijskej kuchyne. Ale to bolo možno kvôli tomu, že ju nemal možnosť nikdy ochutnať. Mal rád nejaké novinky ale toto bolo stále niečo na jeho zozname vecí, ktoré musí niekedy ochutnať a urobiť si na to vlastný názor. „ povedala by si mi o aké jedlo sa jedná? Aspoň to, čo obsahuje. Nikdy predtým som nemal možnosť jesť azijskú kuchyňu, neviem si ani len predstaviť, čo by mohli byť vaše typické jedlá.“ Patrick povedal s úsmevom na perách no reštauráciu, ktorú následne spomenula mal rád aj on sám. Patrila k jedným z tých jeho obľúbených, ktoré možno nenavštevoval často no pri väčších príležitostiach ako boli napríklad narodeniny alebo meniny, tak pri nich mal rád tú reštauráciu. V spoločnosti dobrých ľudí alebo sám, aj tak to bola jedna z tých lepších reštaurácií. „ tak tú reštauráciu mám rád aj ja. Mám rád tie kačacie prsia, ktoré tam robia. A samozrejme aj čokoládový koláč, ktorý je takmer celý z čokolády. Cesto aj krém aj poleva. No a čo sa týka vína, tak si myslím, že tam majú naozaj kvalitný výber. Ale je tam predsa len tá nevýhoda toho, že človek ak chce naozaj kvalitné veci, tak si za nich musí aj dobre zaplatiť.“ Patrick sa mohol priznať k tomu, že nebol jeden z tých ľudí, ktorí by peniaze len tak nachádzali pod posteľou pri každej jednej príležitosti. Možno sa nemal najhoršie, no mnoho peňazí ho už stálo len to,aby mohol postúpiť tie najlepšie operácie, ktoré b mu mohli zvýšiť jeho výhľady do budúcna. Patrick si mnohokrát neuvedomoval, čo vlastne dostal, stále musel myslieť len na to, čo mu bolo zobrané. No možno príde niekedy čas, kedy sa na svet bude môcť pozerať rovnako, ako to robil predtým.

,, určite by som sa chcel ale dozvedieť viac vecí, ak by si mi to možno umožnila. Viem, že možno mnoho ľudí po tom, ako sa s tebou stretne má mnoho otázok. Ale mám záujem sa dozvedieť o inej kultúre, to ako sa na niektoré veci pozerá možno inak ako tu. Vadilo by ti to, ak by som sa ťa počas rozhovoru pýtal na nejaké otázky? nemusíš sa báť ani jedna z nich by sa neodrážala nejako tvojho súkromia, skôr by ma to zaujímalo po tej všeobecnej stránke." patrick sa usadil o niečo lepšie na stoličke a uvedomil si, že by mohol v jednom momente znieť ako blázon alebo ako človek, ktorý sa až príliš veľa vypytuje. samozrejme, že ak by jej to vadilo, tak by od toho upustil. No pri jej dalšej vete sa musel dokonca aj zasmiať. Pretože by to napokon bolo naozaj zaujímavé, ak by to vlastne hádala. ,, a prečo nie, možno by to bolo zaujímavé. Skús ma na prvý pohľad odhadom odhadnúť, do akej sféry v skutočnosti patrím. Môžeš to urobiť priamo alebo mi položiť niekoľko otázok." bolo by to pomerne zaujímavé a dokonca aj vtipné. Patrick sa pozeral priamo do jej očí, možno zámerne vynechal tú časť, ktorej on sám pred malou chvíľkou nepochopil. Ale mohol to vôbec niekto brať za zlé? muži v tomto boli pomerne nemožnými. Rozdielnými ako ženy. Im ľudia museli povedať presne to, čo mali na mysli. V niektorých momentoch dokonca v ich spoločnosti človek nemohol hovoriť ani v hádankách, pretože by to ten daný človek ako inak pochopil zle. Patrick sa usadil na stoličke o čosi pohodlnejšie a kedže už dopovedal tú vetu, ktorú chcel dopovedať, tak si opäť venoval ďalší hryz.