Kebab

Nad Patrickovými slovami sa na chvíľu s úsmevom zamyslela a zľahka potriasla hlavou. Ona sa našťastie ešte nikdy nestala svedkom podobnej situácie ale z toho, čo v reštauráciách videla, teda aspoň v tých luxusnejších, by sa to proste nikdy stať nemohlo. Pri vstupe do reštaurácie totiž vždy stál ňou takzvaný uvádzač, ktorý kontroloval rezervácie podľa mena a mal prehľad o tom, či sú nejaké stoly otvorené aj pre verejnosť. Keď boli všetky stoly plné, ľudia museli čakať na sedačkách v blízkosti tohto uvádzača, kým sa pre nich neuvoľnilo miesto a on ich potom doviedol priamo k ich stolu. Ľudia teda nepobehovali po reštauráciách len tak svojvoľne, to jednoducho nebolo možné. Pravdepodobne by tam vládol poriadne veľký chaos, keby tam zavládla mentalita typu "Kto skôr príde, ten skôr berie". V tých menších reštauráciách alebo v tej nižšej cenovej relácii sa to však samozrejme mohlo stať. Ani tam sa jej to však doposiaľ nestalo. "Osobne si ale myslím, že keby sa ma nejaký človek v obyčajnej reštaurácii slušne opýtal, či si môže prisadnúť, lebo je všade plno, asi by som z toho veľkú drámu nerobila a nechala by som ho, nech si sadne. Samozrejme, v luxusnej reštaurácii by sa to nikdy nestalo, tam ľudia voľne nepobehujú kde sa im zachce, no v takej obyčajnej by sa to teoreticky mohlo stať. Mne by to možno naozaj až tak nevadilo, keby som tam bola sama," ramená jej jemne stúpli a znovu klesli, keď trochu zapolemizovala nad tou situáciou, ktorá však bola naozaj veľmi nepravdepodobná. Do reštaurácií totiž ľudia vo väčšine prípadov nechodievali sami. Využívali ich najme páriky, rodiny, kolegovia z práce a iné, podobné väčšie skupiny ľudí. Málokedy sa stalo, že pri stole sedel len jeden človek. Ona ako milovníčka jedla však na konvencie v stravovaní nedbala a keď s kým reštauráciu vyskúšať, pokojne do nej išla aj sama. Aj napriek tomu, že sa v prostredí s množstvom cudzích ľudí zvyčajne cítila nesvoja, toto jej nikdy problém nerobilo. "Tak to je naozaj celkom zaujímavé. Podobný problém mala moja sestra s cibuľou, až pokým si neuvedomila, že cibuľa sa nachádza v skoro každom jedle a to, že ju nevidí, neznamená, že tam nie je," pobavene sa zachichotala, pretože na deň, kedy Malii vysvetľovala, ako v skutočnosti prebieha varenie si pamätá tak živo, akoby sa to odohralo len včera. Jej dvojča nikdy nemalo vzťah k vareniu, no bola veľkou milovníčkou jedla ako takého. Najmä toho domáceho, no podobne ako ona, aj Malia sa časom naučila zjesť všetko, čo nezjedlo ju. "Takže takú Marinara omáčku by si zjedol aj napriek tomu, že sú v nej paradajky?" Spýtavo nadvihla obočie, pretože Marinara bola typickým príkladom niečoho, čo je vyrobené z paradajok, no nie sú v surovom stave a po dochutení bylinkami nesú len náznak pôvodnej rajčinovej chuti. Ona osobne ju mala veľmi rada a robievala ju často, s mäsom či s cestovinami. Opäť si ale nemohla byť úplne istá, či ju chlapec po jej boku pozná, no spoliehala sa na to, že je v Amerike natoľko populárna, že ju musí poznať každý. Dokonca aj tí, čo nepoznajú názvy jedál a nevedia nájsť rozdiel medzi bravčovinou či hovädzinou. "Doposiaľ som sa ešte nestretla s niečím, čo by mi vyslovene nechutilo. Neobľubujem jedlo z fast foodov, snažím sa mu vyhýbať ako sa dá no nemôžem povedať, že by mi nechutilo. Napríklad toto," prstom ukázala na svoj kebab, ktorý bol už z polovice zjedený. "Je to celkom fajn, no určite tu teraz nebudem chodiť každý deň, ani každý týždeň, dokonca ani raz za mesiac. Je to niečo, čo si možno dám z času na čas, keď nebudem mať inú možnosť," priznala s drobným, potmehúckym úsmevom, ktorý jej rozžiaril celú tvár. V jedle naozaj nebola priberčivá, no fast food proste nebol šálok jej kávy. Nebolo to však tým, že by to jedlo chutilo zle, vo väčšine prípadov bolo práve naopak celkom dobré, no bolo urobené narýchlo, často prekorenené alebo presolené, s nedostatok výživných látok ale preplnené zbytočnými kalóriami. Keby si mala vybrať medzi jedným malým burgrom z McDonaldu či Burger Kinga a plnou miskou Pho, bez váhania by si vybrala Pho, aj keby zaň musela zaplatiť dva či trikrát viac. Z vnútorného filozofovania ju však opäť preberie chlapcov hlas a ona sa neubráni drobnému začervenaniu. "Prepáč, niekedy zabúdam, že nie každý pozná vietnamskú kuchyňu," ospravedlňujúco sa pousmiala, pretože jej v danej chvíli naozaj nedošlo, že by Patrick nemusel poznať Bún bò Huế. O jedle vždy rozprávala s takou vášňou a s takým nasadením, že zväčša ani nekládla dôraz na svoje okolie. S podobným zapálením hovorila okrem jedla len o bicích a medicíne. "Je to polievka charakteristická pre vietnamskú kuchyňu. Nachádzajú sa v nej ryžové rezance, plátky hovädzieho stehna, citrónová tráva, nasekaná zelená cibuľka a dochucuje sa krevetovou omáčkou, čili korením, koriandrom, bazalkou, limetkovou šťavou a ďalšími exotickými koreninami z Ázie, ktoré by si asi tiež nepoznal. Pokiaľ ale poznáš Pho, Bún bò Huế spadá do rovnakej kategórie, len rezance sú iné a Bún bò Huế spája viac výraznejších chutí. Práve preto ho mám tak rada," obzrejmila mu celkom podrobne, snáď aby mu čo najviac priblížila, ako asi toto jedlo chutí. Sama ho varievala často, no nikdy sa jej nepodarilo také dobré, ako jej babke z Vietnamu. Odkedy si pamätá, navštívili ju s rodičmi a Maliou pät krát a zakaždým pri nej jedla Bún bò Huế. Naposledy si od starej mami vypýtala recept a odvtedy sa snaží čo najviac priblížiť tej chuti. Sama ale veľmi dobre vie, že to chce hlavne veľa skúšania, ako všetko vo varení. Nič nie je dokonalé na prvý, na piaty, dokonca ani na tridsiaty raz. Chce to roky praxe. "Tak predsa len si vyskúšal ázijskú kuchyňu. Ja milujem ich wasabi rezance, ustrice v barbecue omáčke, kraba a špecialitu z ahi tuniaka. Dezerty som tam neskúšala, osobne preferujem slané, pred tým sladkým," dodala skutočne potešená, že stretla niekoho, kto The House pozná. Teda, poznali ho viacerí ľudia, no len málokto ho navštívil. Naozaj to bola jedna z reštaurácii, ktorá patrila medzi tie drahšie, vychytenejšie miesta v San Franciscu. Najlacnejší predkrm tam stál okolo dvanástich dolárov, a to nehovorila o hlavných jedlách. Tam sa ceny pohybovali od osemnástich až po päťdesiat dolárov, čo je pre študentov pomerne veľa. Určite si radšej rozmyslia, či zaplatia za večeru s pitím sedemdesiat dolárov, alebo zavítajú napríklad do tejto kebabárne a za desať dolárov zjedia rovno dva. Premýšľanie o jedle jej však naozaj dvíhalo apetít, ktorý kebab nemohol naplniť. Znova si z neho odhryzla, snáď aby zahnala myšlienky na pochutiny, ktoré teraz Patrickovi spomenula, no pri myšlienke na jemné krabie mäso jej jahňacina prišla vysušená a bez chuti. Nasilu teda preglgla, kebab opäť položila na stôl a poriadne si odpila z ľadového čaju, ktorý v teple prestával byť ľadový a postupne sa z neho stával obyčajný teplý čaj.
Jeho monológ ju na chvíľu zaskočil, no nie preto, že by jej jeho otázka pripadala drzá, len to proste nečakala. Niekedy zabúdala na to, že aj napriek tomu, že sa narodila v Amerike a je plnohodnotná americká občanka, ľudia pri pohľade na ňu aj tak vidia cudzinca. Baviť sa o vietnamskej kultúre jej však problém nerobilo, a tak zľahka kývla hlavou na znak súhlasu. "Jasné, kľudne sa opýtaj, čo ťa bude zaujímať," pousmiala sa, zvedavá, čo ho bude zaujímať. Ľudia sa jej väčšinou pýtali na to, aké bolo detstvo v Číne, čo ju vždy nesmierne pobavilo, keďže v Číne nikdy nebolo a v Amerike sa narodila, a tak bola zvedavá, či prvá Patrickova otázka bude, odkiaľ z Ázie vlastne pochádza alebo sa jej rovno opýta na Kóreu či Japonsko. "Hmmm," opäť sa musela na chvíľu odmlčať a zamyslieť, pretože si nedovolila vybafnúť na neho prvú vec, čo ju napadla. Krátko si ho obzrela, samozrejme všímajúc si aj to, že má protetickú ruku, no neprikladala tomu až taký veľký význam. "Medicínu podľa môjho názoru neštuduješ pretože si myslím, že by som ťa poznala aspoň z videnia. Myslím, že vylúčiť môžeme aj šport, nič v zlom," zdvihne ruky v obrannom geste aby ho neurazila, no nebola si istá, či bol na ich škole nejaký športový odbor, kde by ho bez problémov prijali aj s protetickou končatinou. Navyše, keby bol na ich škole nejaký taký atlét, určite by bol neskutočne známy a každý by ho poznal. Ona si však bola na sto percent istá, že ho nikdy predtým nevidela. "Pôsobíš na mňa inteligentne, no z tvojho vyjadrovania by som nepovedala, že si psychológ, takže vylúčim aj to. Myslím si, že to bude skôr niečo kreatívne, možno umelecké. Napadá ma literatúra, fotografia alebo umenie," hlavu naklonila na stranu, pozorujúc jeho tvár, akoby sa z nej snažila vyčítať to, čo ho najviac baví. Nad vedou sa ani nezamýšľala, neprišiel jej ako vedecký typ, no z troch odborov, ktoré vymenovala, to mohol byť ktorýkoľvek. "Povedz mi o sebe nejaké tri fakty, ktoré nesúvisia úplne priamo s tým, čo študuješ, a ja sa podľa nich pokúsim vybrať jeden z odborov," navrhla mu nakoniec, pretože si vážne nebola istá, ktorý z tých troch by to mohol byť. Vedela by si ho predstaviť ako študenta literatúry, ako fotografa, ale aj ako umelca - speváka, skladateľa či maliara. Bolo to naozaj ťažké a ona dúfala, že jej to aspoň trochu uľahčí.

Nájsť niekoho s kým by sa mohol v dnešnej dobe normálne pozhovárať bol takmer len výnimočný stav. No ale v niektorých momentoch si uvedomoval aj on sám, že za to môže. Jeho povaha nebola stavaná k tomu, aby okolo seba sršal dokonalou náladou, kedy by sa mohol na každého usmei stále a každému priať len to najlepšie. Popriať niekomu krásny deň v takejto nálade, kedy má pocit, že sa na neho takmer všetko rúti by bolo viac ako len ironické. A možno si to niekto ani len neuvedomuje no v momente, ak niekto povie v takej nálade niečo pozitívne, rozhodne to nepochopí tá strana rovnako. Patrick ale v tejto chvíli mal nejaké tušenie, možno len malé, ktoré sa nachádzalo v jeho vnútri a mohol by to byť v podstate len nejaký klamlivý okamih no aj tak mal pocit z že tento okamih sa s ňou môže slobodne a dokonca aj s dobrou náladou pozhovárať. „ V tých lepších reštauráciách by sa to nestalo, to máš pravdu. Ale do takých reštaurácii len málokedy chodí človek sám. Väčšinou sa nájde niekto, kto mu robí spoločnosť niekto iný. Patrick ale teraz mal to nutkanie sa dozvedieť o tejto kultúre takmer čo najviac. „ máte pomerne typickú kuchyňu, nemám pravdu? Mám na myslí tie chute. Pretože nie každý človek by mal chute rovnako položené. To sa mi páči práve na tej možnosti experimentovania s rôznymi kuchyňami.“ On sám si dokonca uvedomoval, že boli jedlá pri ktorých nemal ani len to najmenšie tušenie, že tam tá paradajka vlastne je. V momente, kedy mal možnosť počuť z že jej sestra mala podobný problém tak sa tomu mohol len zasmiať. „ o tom som počul. Myslím to takže že sa nájde pomerne veľa ľudí, ktorí nemajú v obľube cibuľu. Ale väčšinou to je spôsobené tak, že ju nechcú mať v surovom stave. Keď sa pripraví nejaké jedlo, kde samozrejme tá cibuľa musí byť základom, je to ako keby placebo efekt. Asi to mám podobne, možno to so mnou nie je až také zlé, ako to v skutočnosti na prvý pohľad vyzerá. Mám na mysli to, že ak tú paradajku nemám v surovom stave na obrovské časti ako to je napríklad v tomto prípade v tomto kebabe, tak mi to až tak nevadí. Ale jedlá, ktoré sú priamo len z paradajok a cítiť tam len tú chuť, tak to rozhodne nevyhľadávam. Vždy si potom spomeniem na tú polievku.“ Dokonca sa v jednom momente zdalo, ako keby sa na jeho rukách, na pokožke vytvorila nejaká reakcia v podobe zimomriavky. Prišlo mi to dokonca vtipné, sledovať to na jednej ruke. Pri tej druhej sa mu to už nikdy nestane to si uvedomoval až veľmi dobre. „ hmm ale mám pocit že rozprávať sa o mojom probléme s paradajkami nir je tá najlepšia téma na náš prvý rozhovor. Nechcem aby sme sa pri ďalšom stretnutí ak sa to niekedy ešte stane ocitli v situácii, kedy si ma budeš pamätať ako len toho bláznivého chlapca, ktorý neobľubuje paradajky. Bolo by to pomerne trápne z môjho pohľadu.“ Patrick si veľmi zakladal na toz ako ho ľudia v jeho blízkosti vnímajú. Z toho dôvodu sa mnohokrát dostával aj do problému, kedy si on sám myslel že že sa na neho ľudia pozerajú inak len z toho dôvodu, že nemá ruku. Možno to bola hlúposť, mal možnosť vidieť mnoho ľudí, ktorým to nevadilo. Dokonca mu to niekoľko ľudí muselo povedať vajcia takými slovami, kedy mu konečne otvorili oči. Ako napríklad taká Viv s ktorou mal menší incident v podobe takej, že mala možnosť vidieť ako je takmer na pokraji zrútenia z vlastnej neschopnosti. Ale musel len ďakovať takému okamihu, kedy mu niekto konečne povedal slová, ktoré musel počuť.
„ Mám pocit, že nie som veľmi polievkovým typom. Ale určite to niekedy vyskúšam! Som skôr ten, kto vyhľadáva nejaké jedlá s mäsom. Ale teraz zaujímala by ma jedna vec. Ako to je vo vietnamskej kultúre napríklad s bohmi? Niekedy, keď som bol mladším som sa zaujímal o grécku alebo egyptskú mytológiu. Celkom by ma zaujímalo či aj vaša kultúra má niečo podobné. Niečo vlastné, jedinečné. Hoci nechcem tým povedať, že vaša kultúra nie je sama o sebe jedinečnou. To rozhodne je! „ musel tie slová dopovedať z toho dôvodu, že nechcel aby vzniklo medzi nimi nejaké nedorozumenie v tom štýle, kedy by si mohla myslieť, že povedal niečo, čo by sa jej mohlo dotknúť. Patrick si veľmi dobre v takých okamihoch dával pozor na to, čo vlastne chce povedať. Započúval sa do jej slov. Bol vážne rád že nemala problém povedať svoj názor o tom, ako možno na prvý pohľad vyzerá. Športovec? To on rozhodne nebol, hoci v niektorých okamihoch vedel veľmi dobre, trefne no niekedy možno prehnane komentovať hry, ktoré pozeral. Ako to možno bolo pri poslednom stretnutí na ihrisku. No to asi bolo z toho dôvodu, že on roztlieskavačky nepovažoval za nejaké dievčatá, ktoré by sa mohli venovať športu. Neprišlo mu to ako správne klasifikovanie, kedy by sa na nich mohol pozrieť ako na nejakých športovcov. Patrick len jemne nadvihol obočie pričom to v jednom okamihu mohlo vyzerať pomerne pobavene ale následne sa len pousmial. „ nebolo by to pre mňa rozhodne zábavné ti to povedať v prvom okamihu. Ale máš pravdu, šport by sme mohli samozrejme vylúčiť. To by som bol možno známy na škole tým štýlom, že by sa hovorilo o hendikepovanom človekovi z ktorý vyhráva nejaké miesta alebo naopak ktorý sa len zúčastňuje. Hmm ale celkom ma zaujal ten tvoj nápad, povedať ti niekoľko veci, ktoré by ťa k tomu mohli naviesť.“ On sám si veľmi dobre musel vyberať tie slová, tie fakty alebo len určité myšlienky, ktoré sa rozhodne povedať s tým pádom jej dať možnosť hádať to, kým je. Nestalo sa mu ešte to, žeby niekto podobným štýlom hádal to, akej veci sa venuje.
„ neviem ale či to nebude pomerne namáhavejšie ale začnem. Po Tom, ako sa mi stala tá nehoda, mal som prísť o možnosť venovať sa tomu, čo má naplnovalo. Poznáš ten pocit, keď pre určitú vec dýchaš, žiješ a miluješ to každým jedným okamihom. Nejde tu o materiálne veci ale skôr o ten pocit, ktorý mi to vždy venovalo. Takže prvý fakt, ktorý by som mohol povedať je to, že aj napriek tomu, že sa tomu venujem nemám už možnosť to rovnako precítiť.“ Týmto pádom samozrejme vylúčil aj psychológiu. Na to nepotreboval žiadnu fyzickú námahu a nejaký ten hendikep de len vytrácal. Ale stále tam bola aj tá literatúra. Mohol sa venovať písaniu a v okamihu, kedy prišiel o ruku sa už nemôže tomu písaniu venovať s rovnakou vášňou ako predtým. „ vďaka tomu, čo študujem som v sebe našiel určitý potenciál hľadať vo veciach väčší zmysel. Vnímam niektoré veci oveľa precíznejšie ako ľudia okolo mňa. Stačí len zatvoriť oči dokonca aj na tomto mieste alebo ich nechať otvorené na tom v podstate ani len nezáleží a vnímam veci okolo seba. Poslúchom alebo zrakom.“, prakticky to mohlo vyradiť v tejto chvili aj fotografovanie. Len málokedy alebo vôbec by niekto mohol zachytiť vo fotografii nejakú melódiu, ktorú on sám môže počuť posluchom. Mal rád umenie samo o sebe. Mal rád navštevovať tie zákutia pri ktorom mohol vidieť ako človek vníma okolie okolo seba. Možno to bolo pomerne vtipné ale Patrick vedel k jednotlivým dielam svojou hudbou povedať určitý príbeh. „ nová čo sa jedná tretieho faktu. V momente ak by si videla v tejto chvíli moju izbu našla by si to mnoho, mnoho papierov na ktorých je niečo, čo nevie pochopiť veľa ľudí. Taký obyčajný laik len málokedy by vedel presne vidieť to, čo v tom vidím ja.“ V tejto chvíli možno hovoril v hádankach ale Patrick chcel aby myslela na podobné veci, ako myslí on a možno to pomaly ale s istotou zložiť ako nejakú skladačku. „ nechám ťa premýšľať. Ale na oplátku chcem vedieť aj ja niečo. Ako si sa dostala k medicíne?.“ Možno si to človek niekedy ani len neuvedomoval ale každé jedno rozhodnutie v živote s sebou nieslo svoj vlastný príbeh.

Nad jeho slovami sa pousmeje, no viac sa k nim nevyjadruje. Je príjemné vidieť, že sa niekto približne v jej veku vie ako-tak orientovať v stravovaní a v jednotlivých reštauráciách a nemusí mu vysvetľovať každý detail. Bola to príjemná zmena, pretože väčšina jej rovesníkov o žiadnych luxusnejších miestach v meste nevedela, čo bolo ale do istej miery úplne normálne, keďže boli študenti a málokto si mohol dovoliť drahú večeru v niektorej z drahších, no kvalitnejších reštaurácií. Neprekvapilo ju dokonca ani to, že sa jej hneď začal vypytovať na jej ázijské korene, keďže sa jej vopred opýtal, či jej to nebude vadiť. Bolo to však pre ňu aj tak trochu zvláštne, keďže ona nebola vietnamka, ale američanka. Jej mama pochádzala z Vietnamu, a hoci ich s Maliou viedla z časti aj k ich ázijským koreňom, nikdy to nezachádzalo do extrémov a naozaj toho nevedela až toľko, koľko si o nej pravdepodobne Patrick myslel. Bola už však na to naozaj zvyknutá, s podobnými predsudkami, či už pozitívnymi alebo negatívnymi, sa stretávala každý deň. Američania totiž často zabúdali na to, že aj oni sú len deti prisťahovalcov. Britov, holanďanov, španielov, rozličných afrických národností. Pôvodné obyvateľstvo tvorilo len mizivé percento celkového počtu obyvateľstva v súčastnosti. Pre jej jasne viditeľné ázijské črty však všetci predpokladali, že ona američanka jednoducho nie je. "Ako sa to vezme. Pre ľudí z Ázie je ich kuchyňa úplne bežná, normálna, ničím neobyčajná. Každá z krajín Ázie má svoje tradičné jedlá zostavené z toho, čo sa v danej krajine dalo vypestovať. Je veľký rozdiel medzi kaukazkou kuchyňou, ruskou kuchyňou, japonskou kuchyňou či vietnamskou kuchyňou. Všetci totiž mali z historického hľadiska k dispozícii rozličné suroviny. Nepovedala by som teda, že je to typická kuchyňa so špecifickými chuťami," zhrnula svoju myšlienku s pokrčením ramien, pričom sa natiahla za svojim ľadovým čajom a niekoľko dúškov si z neho odpila. Nie každý by vo varení videl také rozdiely ako ona, no keďže sa v tom trochu vyznala, nerada jednotlivé regióny klasifikovala do jednej veľkej skupiny. Veď pre každého bola kuchyňa inej krajiny špecifická a rozdielna od tej ich. To bolo úplne normálne, úplne prirodzené. Talianska kuchyňa bola typická, francúzska kuchyňa bola typická, škandinávska kuchyňa bola typická, ázijská kuchyňa nebola typická, pretože ju tvorili desiatky štátov. Asi to ale vnímala až moc presne, priveľmi podrobne, pedantne. To však ona robila pri všetkom, čo ju zaujímalo. Pri medicíne, aj pri bicích. "Aj tak neviem, čo je zlé na cibuli v surovom stave. Aký by bol burger bez cibule? No a čo cibuľové krúžky? Každá potravina má svoje čaro a svoje miesto v jednotlivých jedlách ale úplne rozumiem, čo myslíš. Ja som niekedy nejdela žiadne iné ako kuracie mäso. Potom som ale začala variť a zistila som, že som mala len úplne zbytočné predsudky," poznamenala s jemným úsmevom, ktorý jej tvár zdobil takmer stále, keď rozrpávala o niečom, čo ju naozaj zaujímalo. Popravde bola fakt prekvapená, že Patrickovi nevadila konverzácia o jedle. Väčšina ľudí by ju už po pár vetách zastavila, pretože ich to proste nezaujímalo. Naozaj bolo príjemné hovoriť o niečom, čo jej bolo tak blízke bez toho, aby ju niekto umlčoval. Navyše, mala z neho pocit, že ho to naozaj zaujíma a že sa jej nevypytuje len preto, lebo je to podľa neho zdvorilé či slušné. Naozaj v nej vyvolával pocit, že počúva každé jej slovo a nepúšťa ho len jedných uchom dnu, druhým von. "Neboj sa, určite si ťa nebudem pamätať len ako chlapca, ktorý nemá rád paradajky. Je to však zaujímavý fakt, ktorý si určite zapamätám. Beriem to však zároveň ako výzvu, určite ti raz niečo navarím a nepoviem ti, či sú tam paradajky alebo nie a nechám ťa hádať," zoširoka sa na neho zazubila, pretože jej tá myšlienka prišla veľmi zábavná a zároveň sa jej zdalo, že je to naozaj dobrý nápad. Vyskúšal by tak niečo, čo zrejme nikdy predtým nejedol a zároveň by mu možno pomohla aj k zníženiu tej nechute voči paradajkám, ktoré sú podľa jej názoru základom mnohých perfektných jedál a omáčok. A to ani nehovorila o šalátoch, pretože skoro v každom sa nachádzali paradajky v surovom stave. To by mu ale neurobila, keďže vyhádzal zo svojho kebabu všetky, ktoré v ňom našiel len kvôli tomu, že neboli nijako spracované a videl ich v ňom. Muselo byť pre neho naozaj náročné stravovať sa, a hlavne vo fastfoodoch, keďže paradajky boli aj na väčšine pizzí a asi v každom jednom burgry, ktorý kedy vyskúšala. V tomto momente bola naozaj vďačná, že dokázala zjesť všetko a nič jej vyslovene nevadilo. Trochu sa vyhýbala sladkému, ale to len preto, že slané jedlá mala radšej a na sladké si nikdy nepotrpela. Dokonca ani ako dieťa. Jedinou výnimkou boli višne v čokoláde. Tie vyslovene milovala a dokázala by ich jesť na kilá. Žiadne zákusky, torty, cukríky, lízatká či donuty ju ale nelákali. "Možno je to len tým, že si nikdy nejedol dobrú polievku," vyskúšala s drobným úškrnom, pretože polievky patrili k jej najobľúbenejším jedlám a varila ich naozaj často, hlavne tie vietnamské, ktoré podľa jej skromného názoru boli rozhodne najlepšie, aké kedy vyskúšala. Z vietnamskej kultúry jej bola najbližšia práve kuchyňa, čo nebolo pravdepodobne žiadnym prekvapením. "Popravde ti o vietnamských bohoch neviem povedať nič konkrétne. Je pravda, že vo Vietname väčšina obyvateľov vyznáva ich pôvodné náboženstvo s vlastnými bohmi a mnohými historickými hrdinami vychádzajúcimi z vietnamskej mytológie, no keďže som vo Vietname bola za svoj život päťkrát a moja mama nikdy nebola veľmi nábožensky založená, nepoznám žiadne konkrétne príbehy alebo mená, ktoré by som ti mohla povedať," skonštatovala veľmi pravdivo, pretože sa o tento aspekt naozaj nikdy veľmi nezaujímala práve z toho dôvodu, že jej rodina nie je spirituálna. Keby bola, asi by nikdy neštudovala medicínu. Ona bola už odmalička vedená k faktom a ani so starou mamou z Vietnamu sa nikdy nerozprávala o náboženstvách, pretože ju jednoducho nezaujímali.
Neprekvapilo ju, že to nebol športovec, keďže to vylúčila hneď, no jeho ďalšie slová počúvala pozorne. Chcela sa totiž dobre trafiť, a tak dávala veľký pozor na detaily vo faktoch, ktoré jej hovoril. Samozrejme v hlave vylučovala ďalšie a ďalšie možnosti, ako napríklad fotografiu, no literatúra a umenie jej stále pripadali ako dve možnosti, ktoré by teoreticky pripadali do úvahy. Bolo ťažké vybrať si z nich jeden, no osobne si myslela, že pri literatúre by ho žiadne nehoda veľmi neovplyvnila. "Takže to bude umenie, buď si maliar, alebo máš dočinenia niečo s hudbou," rozhodla sa nakoniec, no naozaj si nebola stopercentne istá. Prišlo jej to však ako najpravdepodobnejšia možnosť, no z tých dvoch si nevedela vybrať, keďže obe súviseli s tým, čo hovoril, aj keď hudba možno o niečo viac. Keď však znovu konverzáciu presunul na ňu, kútiky úst sa jej mierne nadvihli. "Ja a moja sestra sme sa narodili predčasne. Naša mama mala ťažké tehotenstvo, ktoré muselo skončiť už v šiestom mesiaci, a teda sme prvé tri mesiace nášho života strávili v inkubátoroch pod neustálym dohľadom doktorov a sestričiek. Naši rodičia nám od mala hovorievali, že nebyť doktorov, možno by sme ani neboli na svete, a preto som sa rozhodla, že aj ja chcem takým spôsobom pomáhať rodičom, ktorý by bez pomoci doktorov prišli o svoje deti," zhrnula celkom v skratke, no stále s drobným úsmevom. Medicína bola jej vášňou už dlhé roky a ona dúfala, že ju naozaj dokope do úspešného konca a stane sa z nej výborná doktorka, ktorá bude pomáhať každému, kto to potrebuje tak, ako mnohí lekári pomohli jej a Malii

Bola to jedna z tých chvíľ, ktoré sa v jeho živote nestávali až tak často, ako by to možno vyzeralo. Pri pohľade na dievča sa mu dokonca na tvári objavoval malý úsmev, pretože videl to nadšenie, ktoré sa skrývalo za každým jedným slovom, ktoré rozprávala. Bolo to, ako keby to bol hotový príbeh. Možno by si niekto pomyslel, že kuchyňa a varenie nie je téma na zaujímavý rozhovor no rozhodne by sa tento človek mýlil. Aj napriek tomu, že Patrick možno nebol tým najlepším kuchárom, dokonca sa nedalo ani len povedať, že bol nejakým kuchárom, no jej slová sa počúvali tak ľahko a dobre. Možno to bolo spôsobené práve jej tónom, ktorým hovorila. Možno ak by to hovorila tým štýlom, kedy by sa mu snažila protirečiť, vytknúť jeho veci a následne sa na neho pozrieť ako na blázna, ktorý nevie rozoznať kuchyňu od kultúry, možno by to bolo všetko iné. No v tomto prípade, kedy mal možnosť vidieť jej jemnú mimiku tváre a dokonca aj úsmev, bolo to pre neho niečo, čo ho v tejto chvíli naozaj bavilo. Málokedy sa vedel na človeka dlho pozerať, zvyčajne to aj tak dopadalo v jeho prípade, kedy v prítomnosti človeka svojim pohľadom chodil hore a dole a len málokedy by sa sústredil na niekoho. No samozrejme nie takým spôsobom, že by vynechával jeho slová. Ale nemal potrebu niekomu venovať svoj pohľad na nejaký dlhší čas. Dokonalo sa to ale v tejto chvíli menilo. Možno to vážne bolo tým, že mal dnes náramne dobrú náladu. Nemusel skákať niekoľko metrov dohora. Takto sa u neho rozhodne dobrá nálada neprejavovala.
„ možno si to ani len neuvedomuješ ale dokážeš rozprávaním o jedle človeka vážne nadchnúť k tomu, aby sa o to zaujímal. Dokonca by si mohla viesť aj hodiny varenia mám pocit, že by ti to veľmi dobre išlo.“ Patrick nad niečím podobným dokonca uvažoval. A to už aj z toho dôvodu, že ak si niekedy založí rodinu aj keď je veľmi skoro na niečo takéto vôbec myslieť, rozhodne by bolo dobré vedieť aspoň nejaké základy. A mal dokonca pocit, že varenie by mohlo byť niečo, čo by mu pomohlo s jemnou motorikou, ktorá by sa mu mohla vrátiť do ruky. No vrátiť, to nebolo to správne slovo, pretože jeho ruka sa už nikdy nevráti do pôvodného stavu. No ale na to, aby s ňou vôbec vedel fungovať potreboval niekoľko rád a pomôcok. „ Dokonca by som sa na takú hodinu určite prihlásil. Moje varenie je doslova na bode mrazu. A bolo by to dokonca príjemné využitie voľného času. Určite by si nad tým mala premýšľať.“ Na jeho tvári sa objavil malý náznak úsmevu, pričom si vychutnal posledné sústo svojho obeda. Vedel, že čoskoro sa zasa pustí do práce a o stravu nebude javiť takmer žiaden záujem. Bol dokonca rád za to, že využil tento spôsob a rozhodol sa teda sa aj najesť. Hoci to nebola nejaká pestrá strava, určite by bolo lepšie sa najesť niečím zdravším a výživným. Často krát sa stávalo, že podobne zložená strava nedokázala človeka na dlhý čas zasýtiť. No a v jeho prípade to tak rozhodne bolo. Určite za dve hodinky bude môcť opäť povedať, že je hladným.
,, ak by sa ti skutočne podarilo naučiť ma jesť polievky, určite by ti bola moja stará mama vďačná. Pretože nikdy z toho nebola nadšená, že nie som ten polievkový typ.“ Patrick si priložil jemne servítku k ústam, utrel si náhodné škvrny, ktoré by mohol mať na tvári a následne sa napil vody, ktorú mal po svojej pravici. Patrick pochopil, že ich celá konverzácia sa nemôže venovať len jedlu. To by nebolo možno ono. Z toho dôvodu dokonca jemne načrtol niečo, čomu sa niekedy v minulosti venoval. „ Keď som bol mladým no teda mladším alebo presnejšie špecifikované malým chlapcom zaujímal som sa o podobné veci. Ako je mytológia. Grécka alebo egyptská to v sebe skrýva také čaro, ktoré si človek možno ani len neuvedomuje. Nechcem tým povedať, že by som veril na nejakých bohov. Dokonca mám pocit, že ani ten boh o ktorom sa človek môže dočítať v biblii v skutočnosti nie je no to je na dlhšie rozprávanie. Ale ako téma, kedy to má svoju pointu, ako niečo, čo dokáže človeka nadchnúť a čítať a čítať tak je to priam vynikajúce. Nehovoriac o množstvách kníh a príbehov a rozprávok, ktoré sa tomu venujú.“ Hovoril s miernym nadšeným v hlase. Ale nie natoľko, aby pôsobil ako nejaký maniak, ktorý nepozná nič iné ako len rozprávanie o týchto veciach. No čo sa jedná toho, či verí v niečo viac nevedel na to odpovedať. Pretože na svete sa stávalo toľko zlého, že ak by boh skutočne existoval, tak by niečo takéto rozhodne nedopustil. „ možno ak by som v tejto chvíli nejedol, tak by si si to pri rozhovore všimla takmer okamžite. Neviem svoje ruky ovládať. Ale nemyslím to tak, že by som nechcel. Len jednoducho mám stále potrebu skúšať hoci na nečisto svoju vlastnú tvorbu.“ Povedal Patrick a po stole prešiel svojimi končekmi prstov tak, ako keby to bol jeho obľúbený klavír. „ no neviem sa k tomu dostať. Po tom, ako sa mi to stalo, no jednoducho po tom ako som prišiel o ruku tak som za klavír nesadol. Sadol som si vlastne, skúšal som to no nešlo to. Nenašiel som rovnaký druh hrania ako to bolo predtým. Skúšal som to toľkokrát ale jednoducho v tejto mechanike nemám ten cit. Je to ako keby sa hudba nachádzala len v jednej ruke a tá druhá bola. Mimo..“ on sám mohol vedieť, že sa to nachádza len v jeho hlave. No po tom, ako sa rozprával s Viv, tak pochopil, že možno je čas na to, premôcť sa a pokračovať v tom, čo ho skutočne bavilo a napĺňalo. „ takže tým pádom som ti celkom pomohol v tom, že nie som maliarom. A dokonca ani pri tom, ako som bol s oboma rukami som sa nevenoval veľmi športom. Nie je to jednoducho pre mňa.“ Chcel len v nej vyvrátiť to, že to nie je z toho dôvodu, že nemal to, čo ostatní študenti, ktorí sa venujú práve športu.
Patrick ju počúval, ten dôvod prečo sa rozhodla študovať medicínu. Bol to krásny nápad, obdivoval takých ľudí. Pretože študovať niečo také rozhodne nebolo ľahké a robiť to? To muselo byť ešte ťažšie. Niekto si pomyslí, že stačí len pomáhať ľudom no mnohokrát vidí ten zdravotník bolesť, utrpenie a smrť. A nehovoriac o tom, že sa môžu stretnúť s pacientmi, ktorí tu bolesť prenášajú na ľudí okolo seba. Človek, ktorý chcel pracovať v podobných kruhoch musel dokonalo zvládať krízové situácie a taktiež čeliť ťažkým rozhodnutiam. „ obdivujem takých ľudí. Možno nemám najlepší vzťah k doktorom, pretože aj napriek tomu, že sa mi snažia pomôcť, tak to nepomáha no aj napriek tomu to svojim spôsobom obdivujem. Ja by som na to nemal hlavu. Nemyslím učenie ale pozeranie sa na to, ako človek trpí.“ Taktiež to bola vec pri ktorej by sa rád zastavil. Položil jej niekoľko otázok dokonca by možno aj zažiadal o pomoc s tým, že v jeho prípade sa nachádza fantómová bolesť. No na miesto toho si vytiahol papier na ktorom boli preškrtnuté noty a pero. Napísal tam svoje meno spoločne so svojim číslom. Nechcel ho pýtať od nej, chcel aby sa ona rozhodla, či toto bude ich posledné stretnutie alebo naopak, začiatok priateľstva. Lístok k nej položil a následne sa pozrel na prázdny tanier na ktorom ešte pred niekoľkými minútami mal svoje jedlo. „ bolo mi vážne potešením spoznať ťa. Skutočne. A ver mi, že ja nie som ten človek, ktorý by niekoho s radosťou spoznával.“ Povedal v tejto chvíli naozaj s vážnym tónom pričom sa Patrick postavil a jednu ruku si dal do svojho vrecka na nohaviciach. Jeho pauza na obed skončila. Aj napriek tomu, že sa nemusel ponáhľať do nejakej práce alebo podobne, on sám si určoval kedy je tá pauza a kedy nie. No a v tejto chvíli mal v hlave niekoľko nápadov, ktoré potreboval dať na papier. V momente, kedy sa ho chytila múza musel to okamžite využiť, pretože by sa to nemuselo tak ľahko zasa opakovať. Patrick jej venoval ešte jeden malý úsmev pričom pomalým krokom sa vydal k východu. Jeden krok smeroval za druhým a Patrick sa opätovne vracal do tých svojich koľají, kedy sa sústredil len na cestu pred sebou na nič, čo by sa mohlo nachádzať okolo neho.

Veľmi dobre si uvedomovala, že o jedle počas tejto konverzácie rozprávala už veľmi veľa a vážne ju prekvapovalo, že ju Patrick nezastavil. Ona sa však sama zastaviť nedokázala, asi tak ako každý, ktorý raz začal rozprávať o niečom, čo celou svojou dušou miloval. Bola to proste vášeň a radosť, ktorá napĺňala každú bunku v jej tele a dokázala by ju rozoberať nekonečné hodiny, kým by jej niekto vyslovene nepovedal, že by mala konečne sklapnúť. Toto však nebol ten prípad a ju to vážne fascinovalo, no hlavne tešilo. Navyše, jeho slová na jej adresu jej ešte viac rozšírili úsmev a do líc jej stúpla jemná červeň, ktorá bola na jej alabastrovej pokožke veľmi jasne viditeľná. Bol to totiž veľmi pekný kompliment, aspoň v jej očiach, a naozaj si ho vážila. Asi to bolo tým, že komplimenty nedostávala veľmi často. "Ďakujem, to je od teba naozaj veľmi milé. Nie som si ale istá, či by ma každý dokázal počúvať tak pozorne, ako ty. Niekomu by možno moje neustále rozprávanie a pokyny liezli na nervy," povedala trochu zahanbene, pričom mierne sklopila pohľad do stola, na ktorom ešte stále ostával kúsok jej kebabu a ľadový čaj. Využila teda príležitosť a chvíľu ticha, aby ho konečne dojedla a zároveň aby opäť nabrala späť trochu odvahy ďalej s ním komunikovať. Nebolo to ťažké, no predsa len, bola v miernych rozpakoch a to nemohla poprieť. Našťastie z nej však veľmi rýchlo opadli, čo brala ako pozitívny znak a keď zdvihla zrak, bola pripravená znovu reagovať na to, čo hovoril. "Tak ja teda nad tým popremýšľam. Možno to naozaj nie je zlý nápad," poznamenala s drobným úsmevom, pretože jej naozaj vložil do hlavy chrobáka. Pokiaľ sa našiel jeden človek, ktorý by mal záujem naučiť sa variť pod jej taktovkou, možno by sa našli viacerí. Možno dokonca aj niektorí ľudia z ich klubu. Bola to milá myšlienka, ktorá nebola neuskutočniteľná, no rozhodne bola náročná. Musela by totiž zohnať miesto, kde by mohla tieto hodiny varenia praktizovať a aj keby ich praktizovala len raz týždenne, ubralo by jej to istý čas na učenie. Bola si však istá, že nad tým premýšľať bude. "Môžeme to vyskúšať. Na začiatok ti môžem sľúbiť, že tej paradajkovej polievke sa vyhneme," kútiky úst sa jej rozšírili do mierne pobaveného úškrnu, no myslela to vážne. Naozaj by ho nikdy nenútila jesť niečo, čo vyslovene nemal rád. Nikoho by nenútila jesť niečo, čo mu nechutilo. Bola však rada, keď ľudia dávali jedlám, veciam či ľuďom druhú šancu. O tom bol predsa život.
Keď sa konverzácia otočila od jedla do iných končín, natiahla sa za svojim ľadovým čajom a na pár dúškov ho dopila, no Patricka so záujmom počúvala a pozorne sledovala výraz jeho tváre, keď rozprával o tom, čo ho bavilo v detstve. Bolo to pre ňu rovnako príjemné, ako pre neho keď rozrpávala o jedle. Dovolil jej tak nazrieť do svojho vnútra a prezradil jej niečo osobné, čím jej doprial možnosť spoznať ho o niečo viac, o niečo dôvernejšie, a ona ľudí spoznávala naozaj rada. "Ja som sa o históriu úprimne nikdy veľmi nezaujímala ale rozumiem, čo ťa na tom tak fascinovalo. Je vážne výnimočné vidieť a čítať o veciach, ktorým tisícky rokov ľudia bezhlavo verili a pre túto vieru boli ochotní robiť všetko možné, od toho pozitívneho až po to negatívne. Ešte zaujímavejšie však je, že ľudia sa pre vieru rovnako správajú aj dnes. V tom pozitívnom, aj v tom negatívnom," zafilozofovala, pretože aj keď často hovorila o varení a študovala medicínu, bola pomerne inteligentná a vzdelaná aj v ostatných oblastiach a sférach života. Škola ju totiž vždy bavila a v učení patrila medzi najlepších študentov, čo je na dievča s ázijskými koreňmi trochu stereotypné, no naozaj to tak bolo. Ďalej sa však nad tým nezamýšľala a radšej ho znovu počúvala, keďže sa opäť rozrozprával, tentokrát o tom, čo študuje a čo robil pred nehodou, ktorá sa mu stala. "Chápem, že to musí byť pre teba hrozne ťažké. Dostať sa z vážnej nehody a nepriaznivej životnej situácie je veľmi náročné pre každého, no strata končatiny pre hudobníka musí byť naozaj hrozná. Zároveň je to však aj príležitosť. Príležitosť skúsiť niečo nové. Nemyslím tým zmeniť odbor alebo pokúsiť sa zmeniť to, čo v živote miluješ, ale pokúsiť sa zmeniť hudobný svet. Snažiť sa zmeniť techniky hrania, prístup ku klavíru pre človeka s protézou, vymyslieť nové techniky, ako pomôcť hendikepovaným hudobníkom aby neprišli o to, čo ich napĺňa. Je to tragédia, no zároveň je to aj príležitosť zlepšiť svet pre ľudí, ktorí sú na tom možno rovnako ako ty a taktiež tápajú a potrebovali by vidieť niekoho, kto to nevzdal aby vedeli, že sa nemusia vzdať ani oni," tento dlhý monológ si nemohla odpustiť, no tak jednoducho jej mozog pracoval. Vždy sa snažila pomáhať ľuďom okolo seba, už ako dieťa. Veď práve preto sa chcela stať doktorkou, aby sa pomáhanie iným stalo jej poslaním. Bola to jednoducho neodmysliteľná časť jej osobnosti a ona dúfala, že jej slová pochopí a vezme pozitívne, nie ako kázeň, ale ako jej snahu ukázať mu, že aj napriek tragickým okolnostiam stále dokáže pre hudobný svet urobiť veľa. "Je mi jasné, prečo nemáš k doktorom dobrý vzťah ale nemyslím si, že medicína je o hlave. Je to skôr o tom, ako veľmi človek chce pomôcť niekomu inému a ako veľmi pri tom dokáže odsunúť svoje vlastné potreby do úzadia. Byť lekárom totiž nie je len povolanie, je to poslanie. Pomáhať iným sa nedá len na pol úväzku," smutne sa pousmiala, pretože veľmi dobre vedela, že je jej kariéra veľmi ťažká. V jej prípade si však nevybrala ona, no život lekárky si vybral ju. Bol to jej sen odmalička a bolo jej jasné, že to niektorí ľudia nechápali. Veď kto by len chápal tú obetu? Asi len ďalší človek, ktorý sa rozhodol študovať medicínu. "Aj ja som ťa rada spoznala Patrick," dodala na záver, keď sa pomaly postavil od stola. Bol to naozaj príjemne strávený obed, to musela uznať. Niekedy bola tak dlho zavretá vo svojej izbe, že zabúdala aké je skvelé mať nejaký ľudský kontakt, a hlavne keď sa jedná o príjemného človeka, s ktorým sa dá skutočne veľmi dobre porozprávať. Asi by som mala do spoločnosti chodiť častejšie.

--> Nerdský spolok

Nebývá to tak často, ale spíš vyjímečně, protože Leyla tohle jídlo moc nemusí, takže se i ona sama diví, že sem dneska po takové době zase jde. Možná to ale bude tím, že je večer a večer nejčastěji dostává chuť na takové prasečinky jako je například kebab nebo pizza. Samozřejmě se ještě na pokoji chvíli přemlouvá, že se jí vážně asi nikam chodit nechce, ale nakonec se jedním plynulým pohybem vyhoupne z postele, navlíkne na sebe jedno z prvních kusů oblečení na které narazí ( Outfit ). Vezme si mobil s peněženkou a všechno si to postrká do kapes od bundy, jelikož není zrovna ten typ holky, co by nosila kabelky nebo něco podobného. Ještě před zrcadlem na sebe hodí čepici, jelikož už začíná venku trochu přituhovat a vyrazí ven ze spolku. Nemá to ke kebabu zase tak daleko, takže se ani nesnaží chytnout si nějakého taxíka nebo nějaký jiný druh odvozu a dojde si tam po svých. A měla pravdu byla tam asi po takových 20  minutách chůze, což je docela úctyhodný čas, když se ještě jednou vracela na pokoj, jelikož si tam zapomněla peníze, ano, peněženku si vzala, ale peníze v ní nebyly, nevadí.
,,Dobrý den,” houkne, když přijde do kebabu a porozhlédne se okolo sebe, kde by se po objednání mohla následně posadit. Moc volných míst tu ale není, protože když už je teď venku zima, tak si většina lidí svůj kebab chtějí sníst pěkně v teple a tak nějak to plánovala i Leyla, jenom nečekala, že by to mohl být takový oříšek. Mezitím, co stojí ve frontě, aby si mohla objednat, tak si prohlíží tabuli a přemýšlí, co si vlastně dá, takže skoro ani nevnímá, že už je na řadě, ,,copak to bude?” houkne na ní muž za kasou, čímž jí probudí z tranzu, ,,Ehm, jednou kebab v chlebu, prosím,” zazubí se a vše patřičně zaplatí, aby nedošlo k nějakým nesrovnalostem.  Po objednání své objednávky se usadí k jednomu volnému stolu, který zahlédla, protože skupinka lidí, co tam doteď seděla se dala na odchod. Joo, kdyby bylo venku aspoň větší teplo než je teď, tak by si to vzala s sebou a hezky to snědla někde venku v parku a v klidu. Možná si to mohla vzít s sebou a sníst si to na pokoji, ale to by jí za tu cestu zase akorát tak vystydlo a po pokoji by to pěkně smrdělo a to ona úplně nemá ráda. Takže tahle volba byla úplně jasná. Sundá si svou bundu, kterou si pověsí přes židli a jedním rychlím pohybem si sundá i čipici, kterou si položí vedle sebe na stůl, kde má místa docela dost, jelikož tam sedí zcela sama. A mezitím, co čeká než jí přenesou její objednávku, tak kouká do mobilu a projíždí všechny možné sociální sítě.

Zrovna koukala na nějaká štěněcí videa, takže měla trošku víc zaláskovaný pohled než by se na veřejnosti slušelo, takže kdokoliv se na ní teď dívá, tak si musí myslet, že si píše nějaký slaďárničky se svým přítelem, ale tak to není; jeden z důvodů proč tomu tak není je to, že žádného přítele nemá, ale to nevadí. To dostatečně nahradí štěňátka na internetu. Takže když na ní promluví nějaký hlas se zaláskovaným úsměvem zvedne hlavu a zaostří na chlapce před sebou, což je trošku trapný, jelikož se usmívá jak měsíček na hnoji, takže si ve vteřině odkašle, aby jí ten úsměv zmizel a čeká, co z chlapce před ní vypadne, ,,Ahooj,” vylítne z ní dřív než si uvědomí, jak slušně jí oslovil on a jak ona jeho, no už je na to pozdě, ,,jo, jasně,” řekne okamžitě, když jí je řečeno o co tady jde, ,,posaď se,” odkýve to a jedním rychlým pohybem ze stolu sebere svou čepici, kterou tam měla neslušně pohozenou, aby udělala co nejvíc místa. Samozřejmě, že chlapce před sebou nemohla odmítnout, jelikož jí už se několikrát stalo, že se chtěla někde najíst a neměla se kam posadit, takže si musela sednou k někomu cizímu. Jako teď to bylo podobně s JC v čajovně. Ale narazila i na takový lidi, který jí nehezky řekli, ať si jde otravovat jinam, že chtějí jíst v klidu a taková ona opravdu není, proto se na chlapce upřímně usměje, aby ho ujistila, že jí opravdu nevadí, když si k ní přisedne, ,,já měla štěstí,” odmlčí se a kývne k pultu s obsluhou, ,,než jsem si objednala, tak se tenhle stůl uvolnil,” poklepe jednou rukou na stůl u kterého sedí a zazubí se, ,,tak jsem po něm rovnou skočila, abych nemusela sedět venku v tý zimě,” ušklíbne se a zakroutí nesouhlasně hlavou. Jedním rychlým pohledem se rozhlédne okolo sebe, aby se podívala jestli je tady opravdu tolik lidí jako když přišla ona sama. Už párkrát sem zašla, ale takhle narváno tady opravdu ještě snad nebylo, ale asi to opravdu bude tím, že venku už přituhuje a nikdo nestojí o to jíst kebab venku s přimrzlím zadkem na lavičce, i když to už možná trochu přehání. Svou čipici si narve do rukávu od bundy, ale mobil si nechává stále v ruce, i když vypnutý, jelikož netuší zda si její společník bude chtít povídat nebo si každý bude radši hledět svého. Ona by si s ním klidně povídala, jelikož vypadá jako sympaťák, ale kdo ví, co si musí myslet on o ní, když působí trochu rozjuchaně a ještě ten její zamilovaný úsměv na začátku, ach ach. Jelikož se chlapec ještě neposadil, tak ho náznakem ruky pobídne k tomu, že se opravdu posadit může a celou dobu se mile a upřímně usmívá, aby nepůsobila nějak nepříjemně nebo tak, to by nerada.

Číšník, co donesl objednávku pro Alvara donesl i tu, co měla Leyla, takže se natěšeně usmála, jelikož už  má docela hlad a těší se na to. Takže svůj mobil, který měla v ruce si položí vedle sebe, aby se mohla plně věnovat jídlu. Neměla to tedy tak vkusně připravené na talíři jako chlapec naproti ní, měla to totiž jako klasicky položený kebab v chlebu na talíři, takže by se určitě našli i vkusnější věci, ale to nic nemění na chuti. ,,Taky mě to docela překvapilo,” odvětí mu přitom, co si prohlíží svou večeři. Ani Leyla tady netrávila nějak moc času, opravdu tak jednou do měsíce dostala chuť na nějakou prasečinku, jako je například kebab, pizza nebo třeba hamburger. Občas na to člověk prostě dostane chuť. ,,To máš asi zase pravdu,” přikývne mu, ,,ale teda jo, vaří tady dobře. A taky to vypadá skvěle,” olízne si rty a kývne hlavou ke své objednávce. Už dál nemůže čekat, takže si svůj kebab vezme do rukou tak nějak, aby jí nic nepopadalo do klína a ona od toho nebyla celá jako prase, stejně nakonec zůstane aspoň s omáčkou na tváři. A teď už přichází ten krok na který se opravdu těšila, a to, že se do svého kebabu zakousne a jak předpokládala, tak má na tváři omáčku, jelikož neumí takováhle jídla jíst a proto je lepší jíst je v soukromí než na veřejnosti, no nevadí. Položí ho zpět na talíř a sáhne po ubrousku, kterým si otře tvář, ,,promiň,” uchechtne se a ukáže na svou tvář. ,,Doslovně to úplně nebylo, no, ale docela jsem přidala do kroku, když jsem viděla, že je tady volný stůl,” zazubí se a znovu si do ruky vezme svůj kebab do kterého se s nadšením zakousne, jelikož je opravdu výborný. Tentokrát se jí i podařilo vyjít z toho jako dáma a neměla omáčku všude, to bych brala jako úspěch pro dnešní den. Nad jeho dalšími slovy se musí taky zasmát, protože si sebe dokáže docela živě představit jak skáče na stůl, aby si ho zabrala. Ale byl to trochu blbý krok, jelikož jí při smíchu zaskočilo nějaké sousto z kebabu, takže ho položí zpět na talíř a odkašle si, ale nic vážného to není, jelikož má na tváři pořád spokojený výraz. To bude asi nejspíš tím, že má dobré jídlo a společnost, většinu lidí nebaví jíst o samotě a ona si ráda povídá při jakékoliv příležitosti. ,,Mluvíš tak hezky,” uculí se na něj, protože mluví tak slušně a uměřeně, ona je spíš taková rozjuchaná a všechno z ní vypadne dřív než by vlastně chtěla, ,,Já jsem Leyla. Těší mě, Alvaro,” zopakuje si jeho jméno, aby si ho zaryla do paměti a opět se vrhne na svůj kebab, který i když jí docela dost, tak vůbec nemizí, ale to platí i o chlapci naproti ní, jelikož jí přijde, že narozdíl od ní vůbec nejí. Ona je holt jedlík a těšila se na to celou cestu, co se rozhodla, že si pro něj zajde, takže teď se snaží ukojit své touhy a může u toho vypadat opravdu jako takový čunče, ale nedá se nic dělat, jelikož takovéhle jídlo prostě nespolupracuje tak, jak bychom chtěli. Pokaždé, když se ale chystá mluvit, tak svůj kebab odloží, nebo ho alespoň drží dál od úst, a vše patřičně spolkne, aby nemluvila s plnou pusou, to je pro ní hrozně neslušné. ,,Moc často nee. Jen když dostanu chuť,” řekne a přikývne si na to, ,,v létě je to lepší, to máš pravdu, teď je to tam úplně k ničemu. To ti ten kebab vystydne dřív než si do něho vůbec stihneš kousnout.”

V klidu si ujídá svého kebabu, jelikož nikam nespěchá, takže to do sebe nějak extra rychle nehází. Když byla menší, tak do sebe vždycky strašně rychle naházela všechno jídlo, aby si mohla jít rychleji hrát, a ne jednou jí zaskočilo. Proto z toho asi už vyrostla a vše si jí v klidu. Trošku jí pobaví kolik otázek z chlapce naproti ní najednou vypadne, takže se uchcetne a zamyslí se nad nimi, ,,teda, takových otázek, mm,” jakmile to dořekne, tak si olízne rty, jelikož si předním ukousla kousek kebabu, ,,co se týče prázdnin, tak to bylo docela v pohodě. Nic moc se mi teda nestalo, ale užila jsem si je, takže dobrý. Co ty?” usměje se na chlapce a ukousne si kousek z kebabu, protože přesně neví, jak odpovědět ohledně počasí, ,,asi mi nevadí, že se ochladilo. Mám ráda svetry, takže se na zimu i těším, a navíc teď ještě se dají nosit kalhoty s dírama a sem tam nějaká džínová bunda, takže jsem s tím v pohodě,” přikývne si na to co právě řekla. Není zrovna ten typ holky, co řeší, co si na sebe vezme, většinou to dělá tak, že co na ní vypadne ze skříně, tak si to na sebe vezme, ,,ale asi mám radši teplé počasí. Takový to, když jdeš ven jen v kraťasech a tričku a nemusíš doma před odchodem trávit pět minut tím, že se balíš do vrstev, abys venku nezmrzla. Chápeš, ne?” podívá se na něho upřeně, protože doufá, že chápe její myšlenkové pochody, ,,a co ty a počasí, zima nebo léto?zeptá se zvídavě, jelikož se teď docela rozpovídala.  ,,Jasně,” napodobí chlapce, když se zasměje její připomínce, ,,taky jsem ráda, že jsem dneska konečně vypadala ven,” přitaká hned. Než se ale dostane k odpovědi, tak jí Alvaro předběhne a tak se dozví, že i on sám studuje medicínu, což jí přijde fajn, protože zatím na nikoho takového tady nenarazila. Jakmile ale řekne, že jí nikdy neviděl i když třeba studují stejný obor, tak se zasměje, protože jí to přijde vtipné, jelikož ani ona jeho si nikdy nevšimla a to oba studují medicínu. Asi je ta škola holt velká, ,,nooo,” protáhne pobaveně, ,,taky studuju medicínu,” uculí se na Alvara, jelikož je to decola vtipná situace. Samozřejmě jí to nijak neuráží, protože jak už bylo řečeno, tak ani ona jeho si nevšimla a tak nějak je už i zvyklá, že jí většina lidí přehlíží, takže no. Celou dobu co si spolu povídají, tak tak nenápadně ukusuje svého kebabu, ale nikdy by si nedovolila mluvit s plnou pusou a prskat všude kolem své jídlo. ,,To asi jo. Ale v létě to tady musí být hrozný, protože podívej jaký je tady vedro a teď si představ jak to tady musí vypadat v létě, když je čtyřicet stupňů,” oklepe se při té představě, jak to tady musí vypadat jako v sauně. ,,Mně by asi nevadilo tady pracovat, až na to teplo teda,” poznamená krátce, ,,možná bych teda ale šla pracovat radši do cukrárny. Přeci jen mám to sladký radši než kebab a není tam takový vedro,” uchechtne se. Při tom jak do sebe pořád láduje ten kebab, tak jí docela vyschlo v puse, ,,asi si dojdu pro pití, chceš taky něco?” položí zbytek svého jídla, otře si ruce do ubrousku a pomalu se postaví přičemž si z bundy vytáhne peněženku.

Ani Leyla netrávila prázdniny někde na dovolené. Její rodina takové zvyky nedrží a co si tak vzpomíná, tak na dovolené někde pod stanem byli ještě když žil její brat, po jeho smrti se takovéhle věci přestali provozovat úplně. Ani by asi nedokázala tvrdit, že jí to mrzí, protože dovolené bez jejího bratra by nebyla žádná zábava, takže je zbytečné se o to vůbec snažit. Lepší je být doma, sledovat seriály a sem tam vyrazit ven. ,,Tak to se máš, že si byl s rodinou,” uculí se na něho. Nikdy by si nedovolila říct, že čas s rodinou je čas ztracený. To nikdy. Miluje svou rodinu a vždy bude, i když to je teď o hodně komplikovanější. ,,Tyjo,” zasekne se, když z Alvara vypadne, že hraje na kytaru, ,,vždycky jsem chtěla umět hrát, protože můj brácha byl fakt dobrej. Vždycky to byla nádhera poslouchat v pokoji,” zatváří se zamyšleně a zasněně. V hlavě jí běhají všelijaké vzpomínky a hraje jí tam různá muzika, co se její bráška snažil napodobit, ,,kecám. Byl hroznej. Strašně mi to rvalo uši,” zasměje se nad tou vzpomínkou. Bohužel neměl dost času na to, aby své schopnosti vypiloval, takže v její hlavě tkví jenom vzpomínky na to, jak se snažil a jak byl špatný. A možná představy o tom, jak by na to jednou balil holky. ,,Chápu,” přikývne když se změní téma, ,,nesnáším když se jdu projít a přitom mám úplně mokré tričko, protože venku je milion stupňů,” uchcetne se, protože se jí to v létě stává dost často, komu ale ne? ,,a v zimě zase vypadám jak Rudolf, když mám červený nos od chladu,” zazubí se na Alvara a sáhne si na nos. Musí působit až komicky. ,,Je to fakt divný, že jsme na sebe nenarazili,” přejede si prstem po bradě, a přitom brousí v paměti jestli Alvara už někdy neviděla. Možná, že i jo, ale ty obrazy v její hlavě jsou tak popleté, že splývají v jeden. ,,To je asi pravda,” řekne podobně radostně jako on, ,,na co přesně se zaměřuješ?” zeptá se zvídavě a stejně natěšeně se zakousne do svého kebabu, přičemž pořád udržuje oční kontakt s Alvarem, ,,já se specifikuji na chirurgii,” řekne hned potom, co spolkne ukousnuté sousto kebabu. ,,No jasně, proč ne,” přitaká okamžitě na jeho návrh, co se knihovny týče, ,,ráda se učím ve více lidech,” dodá hned na to. Má ráda ten kolektiv a ví, že když se jde někdo dobrovolně učit, takže to nebude sabotovat a tak se může dojít ke společnému zkoušení a podobným věcem. ,,Tyjoooooo, tak to je těžký,” podívá se na něho s vážnou tváří jako by po ní chtěl vědět jestli zachrání starou paní nebo štěňátko, ,,dobrá zmrzlina asi vždycky vyhraje!” řekne nakonec s úlevou v hlase, že se dokázala rozhodnout, ,,ale zase nějaký ten dobrý zákusek, mmmm,” olízne si rty a uchechtne se, ,,jak to máš ty?” usměje se a opět svou pozornost přenese ke kebabu, ale pořád pečlivě poslouchá Alvara. ,,Vím o jedné cukrárně tady kousek od školy, tam mají taky výborný věci,” zasněně se olízne nad představou pořádně čokoládového dortíku. ,,Jasně,” přikývne a vyrazí směrem k pulku, kde se prodává pití. Po chvíli co si vystojí frontu se vrátí ke stolu a postaví před Alvara jeho objednávku, ,,jedna višňová limča, pane,” uculí se na něho a přitom se posadí. Před sebe na stůl položí pomerančovou limču ze které se hned napije, aby zapila ten kebab co do sebe pořád ještě souká.