Francie

Zasmeje sa a párkrát pokýve hlavou. Je pravda, že by prinajhoršom mohli použiť kreditky, ale rada by neminula viac než si zobrala so sebou. Nerada rozhadzovala peniaze. Toto by sa za rozhadzovanie teda nerátalo, boli by to darčeky pre kamarátov a rodinu, ale aj tak by rada zostala v istej miere. „Uvidíme,“ povie nakoniec s ďalším pokývaním hlavy. Možno sa strachuje pre nič za nič.
Záhrady sú možno prvá atrakcia, ktorú za celý výlet uvidia ale pochybuje, že to niečo prekoná. Predsa len, záhrady a kvety? To je jej obľúbená kombinácia a pochybuje, že to niečo prekoná, neverí ani Eiffelovke, na ktorú sa samozrejme tešila. Teddy stačí málo, hlavne nech tam sú kvety a je spokojná. Samozrejme, že nejaké fotky spraviť musela, je rada, že si za tie roky Lincoln zvykol. Dajme tomu. Vie, že mu to nie je úplne príjemné, či je to tým, že ho už pozná tých pár rokov alebo je to niečo medzi dvojčatami (aj keď nie sú jednovaječné) ale aj tak vždy súhlasí, čo si vždy váži, pretože aj keby odmietol, tak by ho nenútila, taká nie je. A už vôbec nie k jej najmilšiemu bračekovi. To fotenie ale vydržal, takže by mu mala dať nejaký ten deň odmenu. Možno mu kúpi kávu, že to prežil. A potom ďalšie, pretože pochybuje, že to skončí tu. Určite si ho odfotí aj niekde inde. Naopak sa ale nechala aj ona sama odfotiť, potrebuje nejaké pekné fotky s tou krásou naokolo. Ukáže Cassovi či jej šéfke v práci, ktorá ich určite ocení a bude sa pýtať čo všetko tu videla. Čo jej samozrejme rada vyrozpráva. Po pozretí fotiek, ktoré jej nafotil braček musela oznať, že boli naozaj dobré. Vedela by ich nejak zmeniť aby boli ešte lepšie ale na to, že fotografovanie nebol Lincolnov koníček a robil to len, keď ho o to Teddy požiadala, išlo mu to dobre a výsledok vyzeral skvelo. To, že bola na neho hrdá mu už ale nehovorila. „Aaaaaale,“ potiahne a dlhšie než je nutné, na čo rovno aj mávne rukou, tváre sa jej ale mierne zmaľujú do červenej farby a na tvári sa jej usídli menší úsmev. Pri zmienke o jedle sa hneď potešila, pretože aj keď nebola úplne hladná, vedela, že kým niečo nájdu tak to potrvá a určite dovtedy vyhladne. „Mne? Aby si nebol prvý komu bude brucho vydávať zvuky,“ odfrkne si a so zavrtením hlavy si to pomaly zamiei odtiaľ preč, spolu po boku Lincolna. „Môže byť! Aspoň si pofotím aj okolie.“ Samozrejme, ďalšie fotky. To už ale Lincolna nechá byť. Možno. Možno odfotí aspoň jednu-dve fotky. Po ceste sa samozrejme zastavili v kaviarni aby mohli kúpiť už tú spomínanú kávu a potom sa odobrali na jedlo. Ešte, že Lincolnovi napadlo sa opýtať obsluhy na nejaké odporúčanie. To samozrejme nechala na ňom, pretože ak by sa nejakého neznamého človeka (a ešte k tomu to bol chlapec!) mala opýtať na.. čokoľvek, čakali by tam do rána keby by sa na to odhodlala a nakoniec by aj tak na poslednú chvíľu vycúvala. Preto vždy takéto a im podobné veci nechávala na tom druhom človeku, keď s niekým samozrejme bola. Keď bola sama.. katastrofa. „Prečo nie?“ usmeje sa hneď a rovno to odkýve, určite dá na radu tým čo tu bývajú, tí to predsa len vedia najlepšie. Preto sa spolu vybrali na miesto, ktoré im bolo odporučené a rovno pri príchode vytiahla z batohu foťák. Toľko dobrých fotiek môže odfotiť. Čo aj urobila, kým neprišiel čašník, na čo foťák odložila.. kým neodišiel. Odloží ho úplne až pri príchode jedla. Samozrejme až potom, než si ho odfotí. Jedlo bolo výborné, aj bez vína, ktoré im bolo ponúknuté. „Nápodobne,“ vydýchne s povzdychnutím. Nechcela si ani priznať, že to postavenie zo stoličky jej trvalo dlhšie než by reálne malo.
Ďalšie dni boli rovnako skvelé ako aj ten prvý, prechodili toho naozaj veľa, rovnako ako aj minuli veľa peňazí. Rodičom kúpila ešte nejaký menší darček a rovnako nezabudla na Cassa, ktorému nakoniec kúpila gramofónovú dosku do zbierky. Pamätá si ako jej raz o tom hovoril, že to zbiera, preto keď uvidela obchod, kde ich jedna pani predáva, musela tam zajsť a jednu mu zaobstarať. Eiffelovka nesklamala a rovnako nesklamala Teddy, ktorá samozrejme vytiahla foťák pri každej možnej príležitosti. Medzitým samozrejme fotila aj niečo na mobil, aby to mohla rovno poslať práve Casssovi, aby ho informovala, určite mu ale ukáže aj tie lepšie fotky z foťáku. Ubehlo to ale až príliš rýchlo a bol čas ich odchodu. Úprimne sa jej nechcelo odísť, užila si to tu a mesto sa jej páčilo. Ale predsa len domov je domov. „Dúfam, všetko som pozrela tak trikrát, tak hádam som nič neprehliadla,“ pri odpovedi prejde izbu ešte raz, či náhodou nič nezabudli ale keď nič nenájde, len pokýve hlavou a s menším úsmevom si to zamieri za Lincolnom. „Hm, to ani mne. Ale už mi úprimne domov chýba,“ prizná. Určite by sem ale prišla zase. Možno sem nabudúce vezme Cassa!

>>> Kalifornia