Bar Puzzle

Camden sám seba síce nikdy nevnímal ako niekoho, kto by mohol byť vzorom pre iných študentov literatúry, no očividne to tak pomaly ale isto začínalo byť. Áno, bol jeden z mála študentov, ktorým sa podarilo pomerne úspešne publikovať svoju prácu a onedlho mu mala vyjsť posledná kniha z jeho trilógie, no týmto faktom sa nijako extra nechválil. Predsa len, bol veľmi serióznym a vážnym človekom, ktorý sa v škole venoval škole, učil sa veľmi poctivo a naozaj sa uvoľniť dokázal len v spoločnosti svojich najbližších priateľov. Sedieť teda medzi veľkou skupinkou ľudí a chvastať sa o tom, čo všetko už v tak mladom veku dokázal rozhodne nebolo v jeho povahe. Pozornosť na seba strhával nerád, ľuďom totiž veľmi neveril, keďže sa už viackrát popálil, no keď ho niekto oslovil súkromne a chcel, aby mu Cam s niečím, čo sa týka školy alebo písania pomohol, nemal s tým ani najmenší problém. Svoje by o tom vedel povedať napríklad Isaac, jeden z Camových mladších spolužiakov a taktiež pôvodom Brit, ktorému ochotne poradil vždy, keď to potreboval. Keď ho ale kontaktoval ďalší z jeho spolužiakov, tentokrát priamo z jeho ročníka, bol z toho mierne v šoku. Na jednej strane to samozrejme chápal, no sám seba nebral ako nejakého extra renomovaného spisovateľa, ktorý by stál nad všetkými ostatnými. Aj on v podstate len so svojou profesionálnou kariérou začínal, aj keď samozrejme predaje jeho kníh stále stúpali, no takto väčšinou bývalo, keď bola kniha na pokračovanie. Samozrejme ale aj Phoenixovi odkýval jeho návrh na stretnutie, predsa len, bolo by od neho asi dosť hlúpe, keby povedal nie, a keďže mal práve voľný deň a približne vedel, aký je Phoenix charakterovo a že si podobne ako on rád vypije, napadlo mu že by sa mohli stretnúť v jednom z jeho obľúbených pubov. Nebol to totiž ten klasický bar, mal skôr britský nádych, preto tam chodieval rád, a tak Phoenixovi do smsky poslal adresu a sám tam vyrazil. Auto si samozrejme nebral, keďže si chcel aj niečo vypiť, takže si za odvoz zvolil Uber, ktorý ho priviezol až na miesto a on vo svojom kompletne čiernom outfite a so spokojným výrazom na tvári vstúpil dnu. "Zdravím Carl," mávol na barmana v stredných rokoch, s ktorým sa už vďaka častej návšteve tohto podniku celkom poznal a zamieril k svojmu obľúbenému rohovému boxu v ľavom kúte miestnosti. "Dám si to čo vždy," pootočil sa ešte, aby mužovi oznámil svoju objednávku a spokojne sa usadil tak, aby mal dobrý výhľad na dvere a mohol svojmu spolužiakovi mávnuť, keď na miesto dorazí. Potom si vyzliekol svoju rifľovú bundu, položil ju vedľa seba a na stôl položil dva podpivníky. Nemohol čakať viac než pár minút, keď sa pri jeho stole zjavila mladá čašníčka s pol litrákom škótskeho piva Belhaven, pohárom škótskej whisky Highland Park Ragnvald a točitými hranolkami. Áno, Camovi naozaj nerobilo problém utratiť za jedno kolo svojho pitia desiatky dolárov keď to znamenalo, že bude piť veci, ktoré má rád a ktoré navyše pochádzajú z jeho rodnej zeme. S úsmevom teda čašníčke poďakoval, v ruke zovrel svoje pivo a poriadny dúšok si z neho odpil pričom po očku stále sledoval vchod, ak by sa náhodou zjavil Phoenix.

Phoenix nebol len namysleným zbohatlíkom, ktorý by myslel len na to, ako by mohol ženu dostať do postele a ráno ju čím skôr vykopnúť len aby ten deň nezačal nejakou zlou myšlienkou. Ale nebolo to celkom tak. Len málokedy dával najavo to, že bol človekom, ktorý väčšinu svojho času trávil pri knihách, kedy sa zameriaval na určité žánre. Kedy sa pokúšal aj on sám o napísanie nejakého diela no takmer vždy to končilo katastrofou. Aj z toho dôvodu, že nebol sám so sebou dostatočne spokojným. Chcel aby prvé dielo, ktoré by mal možnosť niekomu ukázať a nechať prečítať by bolo presne tým, čo od toho očakáva. Nechcel aby to bol nejaký brak, ktorý by si nikto ani nepovšimol. Vedel, že čo sa týka jeho rodiny vždy tam bude tá možnosť presláviť sa aj vďaka ich menu. Ale zatiaľ na to nepomyslel, že by mohol využiť to meno k tomu aby sa z neho stal slávny spisovateľ. Toto bolo niečo, čo chcel dokázať sám. Robil to pre radosť nie pre to aby si zarobil už len z toho dôvodu, že nepotreboval peniaze. Mal ich doslova dostatok, kedy sa z neho stával jeden z tých zbohatlíkov. A vedel tú moc využívať. Phoenix bol skutočne rád, že jeden z jeho spolužiakov na ktorého sa pozeral s rešpektom, čo sa skutočne nestávalo často, súhlasil s rozhovorom. Z toho dôvodu nestrácal s ničím čas. Jednoducho sa obliekol do čiernych nohavíc, bieleho trička a zakončil to len čiernou koženou bundou, ktorú zvyčajne nosil na svoju motorku. No v dnešný deň nemal v pláne nasadnúť na motorku. Už len z toho dôvodu, že vedel, že si určite niečo objedná alkoholické a z toho dôvodu sa rozhodol zavolať si uber. Netrvalo to dlho, dal vysoké sprepitné a vyšiel z auta pričom sa pozrel na budovu, ktorá možno toho príliš nehovorila ale zjavne sa v nej nachádzalo to, čo by mohol očakávať. Musel priznať, že to bolo po prvýkrát, kedy sa tam mohol nachádzať. Vošiel do vnútra a pozeral sa okolo seba. Spočiatku sa nesústreďoval na toto miesto skôr sa sústreďoval na to či tam bude mať možnosť uvidieť Cama. A tak sa aj stalo keď mal možnosť ho zahliadnuť nasledoval ho na jeho miesto, kde sedel. „Som rád, že si súhlasil s tým aby sme sa stretli..“ povedal Phoenix po tom ako sa posadil na miesto. Pozrel sa okolo na tento podnik alebo bar alebo ako to mal nazvať a musel uznať, že bol prekvapený pretože neočakával nič od toho, keď mal možnosť to vidieť vonku ako budovu. „Musím uznať, že som tu po prvýkrát. Ale vyzerá to tu dobre. A čo ty? Je to jedno z tvojich obľúbených miest?“ Phoenix ešte nemal poňatie o tom, čo by si mohol objednať pozrel sa na to čo pil Cam a potom si dal zo seba dole koženú bundu. Pretože aj napriek tomu, že bolo vonku chladné počasie vo vnútri sa mohol uvoľniť. Phoenix si so sebou nezobral žiadne poznámky dokonca ani tie, kde by mal niečo napísané svojou rukou. Chcel toto stretnutie poňať vo forme rozhovoru. Kedy by mal možnosť dozvedieť sa niekoľko vecí o tom, ako sa neustále zlepšovať a možno aj o tom, akým je Cam človekom. Nebolo nič lepšie ako spoznať človeka pri pive alebo pri dobrom jedle. „Vlastne musím povedať, že to je dobré miesto na naše stretnutie. Vedel by som si to predstaviť aj niekde v kaviarni ale pri alkohole? Vždy to je zábavnejšie. Takže povieš mi na začiatok jednu vec? Kde berieš v sebe ten oheň do písania..“ Phoenix urobil to isté, objednal si pivo a k tomu rovno aj nejakého toho panáka. Nemal v pláne sa opiť kedy by mal problém trafiť domov no on poznal svoje hranice čo sa týkalo alkoholu.

Našťastie nemusel čakať nejako extra dlho, pretože sa Phoenix o chvíľu zjavil vo dverách a on musel uznať, že je mierne prekvapený z toho, ako bez problémov tento podnik našiel. Predsa len, síce mu poslal presnú adresu no kopa z jeho kamarátov, ktorých sem za sebou zavolal, blúdila po okolí, pretože bar nebol úplne ideálne označený. Musel teda po nich vyjsť vonku, pričom zatiaľ daný človek poblúdil okolo dvoch či troch blokov ďalej, hľadajúc to správne miesto. Bolo to celkom vtipné, no Phoenix s orientáciou asi žiadny problém nemal, takže keď ho Cam zbadal, ako vstupuje do miestnosti, automaticky zdvihol ruku od vzduchu a zľahka na neho mávol. "Nazdar," pozdravil ho, ako sa patrilo a automaticky si vypočul jeho ďalšie slová, pričom si ho preskenoval krátkym pohľadom. Samozrejme, že by Cam stretnutie neodmietol, nebol ten typ človeka, aj keď bol naozaj veľmi opatrný čo sa týkalo vyberania si ľudí do svojej spoločnosti. Toto sa ale týkalo hlavne školy a navyše, Phoenixa už nejakú dobu poznal, aj keď nie dobre, no už rok a pol boli spolužiaci, takže o svojej existencii rozhodne vedeli. "To nestojí za reč," poznamenal teda, pričom si pohárik s whisky priložil medzi pery a malý dúšok si z nej odpil. Keďže nemal v pláne opiť sa a pil pomerne kvalitnú whisky, tak sa rozhodol len si ju po kúskoch vychutnávať. Predsa len, s Phoenixom sa mali baviť o celkom serióznych veciach, a teda by nebolo úplne správne, keby bol jeden z nich, alebo rovno aj obaja poriadne naliaty. Rozhodne by potom nič nevyriešili, čo by nebolo idálne, takže bolo lepšie zobrať to pekne pomaly. Cam teda pohárik položil späť na stôl a na otázku svojho spolužiaka rýchlo kývol hlavou na znak súhlasu. "Áno, rozhodne jeden z najlepších barov v meste. Asi to nie je každého šálka kávy, no mne sa tu páči. Pripomína mi to Britániu, nehovoriac o tom, že tu majú celkom slušnú zásobu škótskeho alkoholu," zhodnotil, pretože hlavne kvôli tomu tam chodieval rád, nehovoriac o tom, že aj personál bol naozaj fajn a doposiaľ tu s nikým nemal absolútne žiadny problém. Chodili tu totiž veľmi nekonfliktní ľudia, ktorí nemali po požití alkoholu potrebu do niekoho rýpať, čo sa vo väčšine barov v meste stávalo úplne bežne, hlavne v tých, kde sa aj tancovalo a bola tam kopa žien. Šarvátky ohľadom toho, kto urobí na nejakú slečnu väčší dojem boli na dennom poriadku a väčšinou sa s nimi človek stretol aj viackrát za večer. To ale Camden nemal veľmi v láske, takže si radšej vyberal podniky, kde sa tomu mohol vyhnúť veľkým oblúkom. "Ja kávu veľmi nepijem, takže si to v kaviarni ani úplne neviem predstaviť," krátko sa uškrnul, keďže takmer každý o ňom vedel, že oveľa viac preferuje čaje, čo asi nebolo veľkým prekvapením, keďže bol Brit a čo bolo pre Brita viac charakteristické, ako láska ku kráľovnej a pitie čaju? Zrejme nič. Potom už sa ale reč stočila k vážnejšej téme ohľadom písania, a tak si do úst vložil jednu z hranoliek, kým uvažoval nad odpoveďou. Nebolo pre neho ťažké usporiadať svoje myšlienky do slov, no niekedy boli ťažké vyjadriť ich objektívne, pretože písanie bolo aspoň podľa neho a v jeho očiach veľmi osobné a to, čo platilo pre jedného, nemuselo platiť aj pre druhého. "Nepovedal by som, že ho odniekiaľ beriem, skôr by som povedal, že vo mne prirodzene je. Najlepšie sa mi totiž vyjadruje práve písaním, dokážem ním najlepšie vyjadriť to, na čo myslím, čo cítim a čo prežívam. Jasné, že sú to všetko veci ktoré sa dajú aj povedať, no keď ich dám na papier, je to oveľa rafinovanejšie ako to, čo hovorím," zhrnul v krátkosti a natiahol sa za pohárom piva, aby si mohol pár dúškov odpiť, kým sa opäť pustil do rozprávania. "Keď mám toho veľa do školy a nemám čas niekoľko dní písať len tak sám pre seba, tak mi to chýba. Vždy mám potrebu dať na papier aspoň pár riadkov, keď už nič, tak aspoň rýchlu báseň, ktorú si poskladám v hlave. Ak ale ty sám takúto nutnosť v sebe nepociťuješ, odporúčam ti každý deň v stručnosti opísať, čo si v daný deň zažil. Tak sa postupne rozpíšeš a keď nejaký deň vynecháš, bude ti to chýbať a ten oheň do písania si teda v sebe vybuduješ ty sám."

Spočiatku to bol pre neho problém to nájsť ale napokon bol rád za to, že nie je tak celkom nevšímavým človekom, ktorý by krúžil okolo toho baru ako sup nad svojou potravou. Phoenix už pri pohľade na miesto po tom ako vošiel do podniku musel uznať, že to nevyzeralo na zahodenie. „Musím uznať, že toto nie je poslednýkrát, kedy som toto miesto navštívil..“ povedal napokon Phoenix a po tom ako si počkal na svoju objednávku sa pozrel na jeho spoločnosť. Možno neboli priatelia. Možno nepatrili k tým ľudom s ktorými by sa pravidelne stretával ale kto vie ako dnešný deň môže dopadnúť? „Myslím si, že by som si mohol častejšie nechať poradiť od niekoho zaujímavé miesta…“ povedal  Phoenix pričom to myslel skutočne vážne. No potom prešli už na tú hlavnú tému pre ktorú sa rozhodol usporiadať toto menšie stretnutie. On sa na neho pozeral ako na človeka, ktorý dokázal niečo, čo nedokázalo mnoho ľudí na škole. Musel uznať, že to na neho urobilo dojem v momente kedy mohol vidieť spolužiaka, ktorý dokázal niečo vydať. „Mám pomerne vycibrený vkus na diela, ktoré sa nachádzajú v mojej knižnici. No musím uznať, že po tom ako som si prečítal to tvoje.. klobúk dole. A to nehovorím každému človeku..“ povedal Phoenix pričom to myslel vážne. Nebol tým človekom, ktorý by niekoho potľapkal po pleci len kvôli tomu aby mu to urobilo radosť. On by nemal problém stretnúť sa s niekým a povedať mu chyby, ktoré sa tam nachádzajú. Takým štýlom, kedy by nevyznel ako arogantný bastard ale skôr ako človek, ktorého niečo podobné skutočne zaujíma. Musel uznať, že tie rady ktoré mu ponúkal stáli za to. Bolo to niečo, čo by určite mohol vyskúšať. „Je to naozaj zaujímavé. Takže máš na mysli vedenie si nejakého denníka. Vždy sa skôr prikloním k prečítaniu si nejakého diela.“ povedal Phoenix a uvedomil si, že konečne sa môže s niekým pozhovárať bez toho, aby videl na tvári človeka na druhej strane pomerne udivený pohľad z toho, že práve niekto ako Phoenix sa venuje literatúre. Mnoho ľudí sa na neho v tom okamihu pozerajú ako na osobu, ktorá to všetko dokázala len vďaka peniazom od zazobaných rodičov ale takto to nebolo. Phoenixa skutočne bavila literatúra a niekedy by sa chcel stať plnohodnotným spisovateľom. A v momente, kedy to dokáže bude na seba hrdým. Na jeho tvári sa ale objavil malý úsmev. Nemal to pochopiť ako znevažovanie jeho rady, určite to skúsi pretože by mu to mohlo pomôcť. A možno ak sa pozrie na tie zápisky o niekoľko rokov pochopí akým bol hlupákom. „Mojim problémom nie je ten fakt, že by som sa do toho nevedel dostať. Skôr ten pocit, že ak niečo vytvorím nie je to pre mňa dostatočne dobré. Nechcem aby moje prvé dielo, ktoré niekto prečíta by bolo vrakom. Na to nie som stavaným.“ Phoenix v tomto ohľade na seba kládol príliš vysoké nároky kedy nemal v pláne sa uspokojiť so všetkým. Mal svoje ego postavené pomerne vysoko to si uvedomoval aj on sám no vedel, že ako človek od ktorého sa očakáva niečo na rovnakej úrovni ako sa nachádza v normálnom svete bude musieť napísať niečo, čo dokáže človeka zaujať od prvého momentu. Na miesto toho aby si objednal whiskey ako to urobil jeho spoločník sa rozhodol pre pohár dobre vychladeného piva. Veril, že by tu našiel dobré ročníky alkoholu ale v tomto bol pomerne poverčivým. Kedže nevedel čo má od tohto miesta čakať z toho dôvodu sa rozhodol práve pre pivo. A musel uznať, že nebolo najhoršie. Ba naopak. Následne sa zasa pohrával s tou myšlienkou a napadlo mu niečo, čo možno niekoľko ľudí očakáva po tom ako sa z nich stane úspešný človek. „Vieš ako to myslím? Nečakám od toho, že ak dokončím nejaké dielo budú za mnou chodiť ženy o prosbu na podpisy. Aj keď to by nebola zlá myšlienka..“ na malý moment sa na jeho tvári nachádzal úškrn. Ako myšlienka to nebola zlá. Vedel si predstaviť, že by mu to vedelo zvýšiť popularitu a tým pádom otvoriť aj nové dvierka. Ale svojim spôsobom by mu to už nedávalo zmysel. On bol ten, kto chcel dostávať, dobíjať sa do nohavičiek ženy a nebyť ten z ktorého by niekto trhal oblečenie na počkanie. „Nerobím to pre pozornosť. Je to zvláštne pretože nikto by si nepomyslel, že niekto ako ja by sa mohol zaujímať o literatúru.“ On na tom nevidel nič zlé ak si to človek myslel aspoň mohol nejakým spôsobom prekvapiť. „ľudia odo mňa očakávajú rovnaké výsledky ako vidia u rodičov. Byť v tom čo robím najlepším. Ale ako mám prekonať tú vec, ktorá sa nachádza v mojej hlave kedy po každej jednej kapitole mám pocit, že by som to mal najradšej vzdať. Uvedomujem si, že najjednoduchšie by bolo niečo dopísať a ukázať to niekomu kto by povedal svoj názor..“ uvedomoval si, že takto to robí väčšina ľudí ale on takým nebol. Vždy sa musel niečím od ľudí odlišovať. „Ale ja nechcem aby hneď prvá dokončená vec bola úplným prepadákom..“  Phoenix si veľmi dobre uvedomoval, že práve narazil na prvú veľkú prekážku.

"Carl bude rád," kývol hlavou na spolužiakove slová, pretože ako každý majiteľ akéhokoľvek podniku, aj jeho známy bol rád za novú klientelu, a hlavne keď jej nerobilo problém utrácať nemalé peniaze, čo Phoenixovi podľa Camovych informácií naozaj nerobilo. Pochádzal totiž z pomerne dobre zabezpečenej rodiny, s čím sa nikdy nejako extra netajil, no ani to ľuďom vyslovene nevyhadzoval na oči - takže bol v tomto ohľade celkom podobný, ako on. Taktiež totiž nemal potrebu ukazovať svoje peniaze oblečením, drahými hodinkami či inými excesnými zbytočnosťami, no nerobilo mu problém pozvať svojich spolužiakov na panáka tisíc dolárovej whisky, keď sa náhodou stretli v meste. "V tomto ti ale asi veľmi nepomôžem, až tak veľa zaujímavých miest nepoznám, no toto je rozhodne jedno z mojich najobľúbenejších," skonštatoval s krátkym úškrnom, pričom sa pohodlne oprel o operadlo lavice, na ktorej sedel a natiahol sa za svojim pivom, aby si mohol ešte pár dúškov odpiť predtým, ako sa dostanú k tomu, kvôli čomu sa vlastne stretli, a to bolo rozprávanie o písaní. Vedel totiž, že sa zrejme rozrozpráva a skôr či neskôr mu z toho vyschne v ústach, takže si ich chcel ešte predtým poriadne ovlažiť a bolo fakt dobré, že tak urobil, pretože sa vôbec nemýlil a Phoenix sa ho hneď začal pýtať, čo znamenalo že Camden automaticky začal odpovedať. "Čítal si moje knihy?" Obočie mu stúplo v miernom prekvapení, pretože s niečím takým nerátal. Jasné, bolo mu jasné, že má asi Pho literatúru rád, inak by ju neštudoval, no vážne by nepovedal, že by si do rúk zobral práve jeho diela. Predsa len, žánrovo neboli úplne pre každého. "Nepovedal by som že si niekto, kto si užíva vojnové romány," povedal úprimne, pričom si ho krátko premeral pohľadom. Samozrejme, zdanie občas klamalo, veď aj on sám si v podstate dokázal prečítať úplne všetko, hoci vždy hovoril, že britské klasiky sú jeho najobľúbenejšie a bola to pravda. Nachádzali sa v nich totiž najvýraznejšie paralely so súčasnosťou a v každej jednej z tých kníh dokázal nájsť kúsok samého seba. "Každopádne vďaka. Som rád, že majú také pozitívne ohlasy. Je to dobrá motivácia venovať sa tomu aj naďalej," dodal úprimne, pretože ako každého iného spisovateľa, aj jeho tešilo, že si jeho knihy našli svojich čitateľov. Písal ich predsa práve preto, aby nimi obohatil životy ľudí, nie aby ležali nepublikované niekde v zadnej časti jeho šuplíka v pracovnom stole. Nepísal dokonca ani pre peniaze, tých mal viac než dosť, viac než potreboval a viac než by dokázal minúť za desať životov, chcel len proste sám sebe a svojmu okoliu dokázať, že to dokáže. Že je dosť dobrý na to, aby publikoval niečo, čo sa ľuďom páči. Chcel si vytvoriť svoje vlastné meno, nie sa len viesť po tom rodinnom. Bol proste cieľavedomý človek, ktorý na sebe veľmi tvrdo pracoval a bolo skvelé vidieť, ako sa to pomaly ale isto vyplácalo. "Viac menej, aj keď tu ani tak nejde o to, čo píšeš, ale o to že proste píšeš. Môžeš písať o čom chceš, pre mňa za mňa môžeš menovať tisíc rozličných tvarov ženského poprsia, dôležité ale je, aby si to robil každý deň. Inak si ten zvyk na písanie nevybuduješ," mierne rozhodil rukou, aby svoje slová ešte zdôraznil. Človek sa nemohol stať dobrým autorom zo dňa na deň, v prvom rade sa musel rozpísať, musel nájsť svoj vlastný jedinečný štýl a musel sa naučiť byť dostatočne sebakritickým aby vedel rozoznať kvalitný materiál od toho nekvalitného. To všetko sa ale dalo dosiahnuť len tým, že človek písal často a veľa, len tak, sám pre seba, nezištne. Vážne nezáležalo na tom, čo písal, dôležité bolo, že to vôbec robil. On sám sa snažil napísať aspoň pár riadkov každý deň, aj keď to samozrejme nie vždy šlo, najmä počas skúškového obdobia alebo v období, keď museli odovzdávať práce. "Publikovať v dnešnej dobe brak nie je jednoduché. Pokiaľ by tvoja kniha nebola dobrá, tak by si ťa v prvom rade na krk nezobral žiadny literárny agent a v druhom rade by ju nevydalo žiadne vydavateľstvo. Neviem či sa sa niekedy hlbšie pozrel do toho, ako to celé funguje, no okrem toho, že musíš celú svoju knihu zeditovať ty sám, a to hneď niekoľko krát, ju potom po tebe čítajú tebou vybraný kritici, ktorý ti k nej dajú svoje poznámky čo ešte treba upraviť a až potom ju rozpošleš agentom, ak teda žiadneho nemáš. Pokiaľ nejakého osloví, tak bude teba a tvoju knihu zastupovať a komunikovať o nej s vydavateľmi, ktorí v prípade záujmu najmú ďalšieho kritika, ktorý ti dá návrhy na editácie a až potom je kniha pripravená na publikáciu, nikdy nie skôr. Prejde teda rukami desiatkami ľudí a pokiaľ s ňou nie sú spokojní všetci, tak nikdy neuzrie svetlo sveta. Obavy z toho, že nebude dobrá teda naozaj mať nemusíš, pretože ak dobrá nebude, tak si to nikto na tričko nezoberie a jednoducho nevyjde," pokrčil ramenami, a hoci to možno bolo trochu kruté, tak to tak proste fungovalo. Reálny život nebol jednoduchý a človek sa musel brodiť veľmi hlbokým bahnom a to poriadne dlhú dobu, kým z neho dokázal konečne vyliezť. Ak to ale chcel dokázať sám, bez pomoci svojich rodičov alebo bez ich peňazí, iná cesta proste neexistovala, len tá náročná. "A ďalšia dôležitá vec je to, že musíš sám sebe veriť. Áno, musíš byť aj sebakritický a musíš vedieť vyčiarknuť polovicu svojich textov a trikrát ich prepísať nanovo, no pokiaľ sám sebe neveríš, že to dokážeš a že na to máš, tak nikdy nič dobré nenapíšeš, pretože sám seba sabotuješ," natiahol sa za pohárikom škótskej a studený pohárik na pár sekúnd zovrel medzi perami, pričom mu známa pálčivá chuť zaplavila hrdlo. Bol rád, že nikdy nemal rovnaký problém, ako jeho spolužiak. On svojim schopnostiam vždy veril a vedel, že má potenciál stať sa výborným spisovateľom, keď na sebe bude pracovať. Tá práca ale nikdy nekončila, pretože vždy bolo čo zlepšovať, a on sa chcel stále zlepšovať. Sebavedomie mu netrhalo ani to, keď musel jednu kapitolu prepisovať desaťkrát, kým s ňou bol stopercentne spokojný, no neistý človek, ktorý nebol svojim najväčším fanúšikom by také niečo proste nedokázal, pretože by ho to zlomilo. "Nesmieš proste sám seba brať tak vážne a musíš si začať trochu veriť, inak zostaneš zaseknutý v jednom bode a nikdy sa z neho nepohneš ďalej."

O Phoenixovi sa vedelo niekoľko zaujímavých vecí. Jednou z nich bolo to, že mal v obľube usporiadať vo svojom byte spoločne so svojim spolubývajúcim a vzájomne aj najlepším kamarátom tie najlepšie párty ktoré sa dajú samozrejme v mnohých ohľadoch vyrovnať tým, ktoré sa dejú v spolkoch. On a spolky, to by bola dlhá debata a dúfal, že ich rozhovor sa nebude schyľovať k niečomu podobnému pretože ani jeden z nich nemal dôvod z tým začínať. Čo sa týkalo Phoenixa nikdy nemyslel na ceny, nikdy sa nepozeral na to či niečo je lacné alebo niečo stojí tisícky dolárov. Mal peniaze, mohol si to dovoliť. Len na tom záležalo. Ved nech rodičia všetko cvakajú, keď mu nevenovali dostatok pozornosti v minulosti no nie? Aspoň takto sa vedel s mnohými vecami vysporiadať. Aj keď to bolo vidieť, že niekoho ako Phoenix nič nemôže trápiť no možno skutočnosť bola niekde inde. Prekvapili ho jedlo slová, kedy povedal, že mnoho miest zaujímavých nepozná. „Nevyzeráš ako človek, ktorý by doma sedel len na zadku. Takže si skôr ten zástancom navštevovať tie osvedčené miesta? Možno by som ťa mohol na budúce pozvať niekde na panáka do nejakého baru, ktorý nepoznáš ty. Alebo ešte lepšie..“ povedal Phoenix pričom už od prvého pohľadu a podľa toho, čo mal možnosť povedať predtým mohol vedieť, že Cam je zástancom dobrého alkoholu. „Pozvem ťa na panáka ku mne domov. Mám niekoľko dobrých ročníkov whiskey, ktoré mi venoval otec alebo jeho spoločníci. Aspoň budeme mať možnosť prehlbovať naše kontakty..“ Phoenix nemal z neho taký pocit, že by toto muselo byť zásadne ich posledné stretnutie. Samozrejme, že nemohol vedieť ako to bude o niekoľko desiatok minút možno si nebudú mať čo povedať. No o tom vážne pochyboval už len z toho dôvodu, že ich spájala literatúra ktorej sa spoločne venovali a taktiež aj písanie aj keď tá úroveň bola medzi nimi pozorovateľne na inej úrovni. Ale Phoenix si to nebral žiadnym spôsobom k srdcu. „Divil by si sa koľko ľudí sa diví, že sa venujem literatúre. Kedy si myslia, že sa venujem len sebe samému alebo nejakému inému predmetu..“ povedal Phoenix spočiatku s úsmevom no napokon sa na jeho tvári objavil skutočne vážny pohľad. Zobral si pohár do ruky a potom sa z neho napil. „Máš pravdu. Vojnové romány nie sú mojim gustom ale rád sa nechávam prekvapovať. V mojej zbierke v knižnici sa nachádza z každého žánru niečo. Zamerať sa v čítaní len na jeden druh diela je podľa mňa nezmyselné. Ale ak očakávaš, že by som bol jedným z tých fanúšikov alebo fanúšičiek..“ Phoenix si to vedel predstaviť aspoň v tých prípadoch, kedy by bol o niečo slávnejší čo sa môže stať o niekoľko rokov. Kedy by sa vydalo ďalších niekoľko jeho diel. Kedy by ho spoznávali na ulici, oslovovali ho a pýtali sa tie ustavičné otázky na dané postavy či si prežili svoj klasický život. „Nebudem jeden z tých kto by ťa prenasledoval v prevleku a čakal na to, kedy vydáš knihu len aby som dostal prvý výtlačok. Hoci podpis na jednej z tvojich kníh by neuškodil..“ povedal Phoenix pričom nebol jeden z tých, kto by na niečo podobné naliehal. Dokonca musel pravdu povedať, že jeho dielo ho oslovilo aj keď to nebolo niečo, čo by vyhľadával. Ale človek sa musí naučiť prekvapovať sám seba. Hlavne ak by ho jeho dielo nezaujímalo rozhodne by nemal v pláne vypočuť si jeho rady, pretože by mu to nedávalo zmysel. Phoenix vedel, čo dokáže a vedel, že ak sa do toho zahryzne a začne na tom pracovať na plno presne tak ako mu to poradil práve Cam, tak rozhodne to bude stať za to. Rozhodne nemá v pláne s tým skoncovať po prvej nepodarenej veci no práve tie slová, ktoré mu hovoril mu možno otvárali oči. „Myslím si, že takto by to mal prezentovať každý jeden človeku, ktorý sa chce stať úspešným spisovateľom..“ čo sa týkalo týchto slov tak bol rád, že nechodil okolo horúcej kaše kedy by ho potľapkal po pleci a hovoril tie klasické slová, že to dokáže, že na to má. Už len z toho dôvodu by tomu neveril, pretože nemal Cam možnosť vidieť to, čomu sa venoval. Možno nevedel ani len to akému štýlu sa rozhodol venovať. To bola u neho prvá vec, ktorú si musel v hlave stanoviť aj keď on sám mal pocit, že to vedel od prvého momentu. Už len z toho dôvodu, že podobný štýl miloval čítať už za svojich trinástich rokov, kedy niektorým veciam nechápal na rovnakej úrovni ako to bolo v tejto chvíli. „Nie je to so mnou také zlé. Prvých pár kapitol mám napísaných.. ale práve tieto slová som potreboval. Ubezpečiť, že tá práca neprejde len mojimi rukami ale aj niekoho iného. Niekedy je to dôležité aby si to niekto prečítal a povedal ten názor.“ toto bola jediná vec v ktorej sa Phoenix necítil tak sebavedomo ako to bolo obvyklé. „Mám pocit, že teraz vyzerám ako absolútna troska, ktorá by sa tu mohla zložiť len po tom, že si neverím. Dočerta nikdy som nemal problém v živote so sebadôverou. Ale toto je iné. Povedz mi ako to prebiehalo u teba? Bola to dlhá cesta škrtania a prerábania mám pravdu? Skúšal si niekedy aj iný štýl ako vojnové romány?“ on sám neskúšal niečo podobné ako bolo fantasy na to nemal rozhodne chuť sa púšťať do niečoho podobného. „Vždy je dôležité nájsť si ten správny žáner ktorého sa držať. Práve ja som ho našiel už veľmi dávno. A týka sa to detektívok..“ povedal Phoenix pričom sa usadil na stoličke o čosi viac pohodlnejšie a potom sa na jeho tvári objavil úsmev. Taký úsmev, kedy sa v jeho lícach objavili jamky a jeho úsmev mohol poodhaliť rad dokonalo vyzerajúcich zúbkov. „Nemám problém s písaním. Je to súčasť môjho ja. Niečo pri čom viem, že som sám sebou aj keď píšem životy iných postáv. Ovládať ich myslenie, stvárniť ich rozhodnutia a pocity. Opísať okolie, dať tomu hlavu a pätu a hlavne myslieť na postupnosť. Neurobiť obrovské bum na začiatku a neskôr nič viac už neponúknuť tomu čitateľovi. Vieš, že pri pohľade na teba by som hneď povedal, že sa niečomu podobnému venuješ?“ povedal Phoenix pričom si ho premeral svojim pohľadom. Mladý a úspešný človek sa nachádzal pred ním, kedy Phoenix nemusel hovoriť o nahých ženách o zážitkoch v posteli ani o podobných veciach. Pozhovárať sa s niekým na úrovni, to bolo niečo čo teraz potreboval. Nie zhovárať sa s niekým kto by žral každé jedno jeho slovo.

Nad jeho poznámkou sa zasmial a zľahka pokrútil hlavou. Možno naozaj nevyzeral ako človek, ktorý by len doma sedel na zadku no pravda bola taká, že to tak väčšinu času naozaj bolo. Voľného času mal totiž skutočne len málo a keď si nejaký predsa len našiel, chodil na už overené miesta kde vedel, že sa cíti dobre a kde sa pohybovali normálni - aspoň v jeho očiach - ľudia. Naozaj teda nemal nejaký extra široký záber a plný zoznam vychýrených podnikov, do ktorých by chodieval, ako si možno Phoenix myslel. Rád trávil čas doma, pretože tam mal svoj vlastný kľud a keď nemusel robiť veci do školy alebo pracovať na svojich vlastných dielach určených na publikáciu, zavolal k sebe Erica alebo Annys a spoločne si otvorili fľašu škótskej, v prípade Erica si k tomu zahrali nejaké videohry a v prípade Annys zapálili pár cigariet. Aj takéto chvíle mu úplne vyhovovali a mal ich rád, nepotreboval za každú cenu chodiť niekam do mesta, aby sa zabavil. To sa on dokázal všade, keď mal okolo seba tých správnych ľudí. "Áno, preferujem už mnou osvedčené miesta kde presne viem, čo môžem čakať," odsúhlasil nakoniec, no vypočul si aj spolužiakove ďalšie slová, ktorými ho pozýval k sebe domov. Ešte u neho nebol, hoci spolu chodili do ročníka už nejakú tú dobu, no Cam si svoj kruh blízkych udržoval pomerne malý a úplne mu to tak vyhovovalo. Bolo by však drzé a nezdvorilé odmietnuť takú ponuku a navyše sa jednalo o whisky, na ktorú mal proste slabosť, takže Phoenixovi odkýval aj jeho ďalšie slová a spokojne si odpil zo svojho piva, z ktorého už pomaly ale isto polovica odbudla. "Prečo nie. Počul som, že usporadúvaš celkom divoké akcie," skonštatoval veľmi úprimne, pretože to na škole nebolo žiadnym tajomstvom. On a akýsi Ford radi konkurovali spolkovým akciám, no keďže Cam nemal rád spolkové akcie, nelákali ho ani tieto veľké "univerzitné" párty. Keď už sa ale na nejakú predsa len vybral, väčšinou si vyhľadal niekoho pomerne inteligentného, s kým celý večer len decentne popíjal a rozoberal všetko možné, čo sa rozobrať dalo. Pri beerpongovom stole alebo na tanečnom parkete ste ho rozhodne nemali šancu stretnúť. "To ma neprekvapuje. Ľudia radi hodnotia iných ľudí aj napriek tomu, že o nich nič nevedia," dodal na jeho ďalšie slová, pričom sa natiahol za pohárikom zo svojou whisky a dopil z nej posledný, lahodný dúšok, ktorý si ešte niekoľko sekúnd vychutnával na jazyku, kým znovu otvoril ústa. "Samozrejme, podpis je to najmenej. Máš obe? Lebo ak nie, môžem ti tú druhú doniesť aj s podpisom do školy," navrhol a zľahka mávol na Carla, čo bol už ich zaužívaný znak toho, že mu môže naliať ďalší pohárik. Nemal v pláne nejako to s tým pitím preháňať, no vždy keď pil svoj domáci alkohol, nikdy nedokázal prestať po jednom poháriku. Nebolo to ale žiadnym prekvapením, keďže kvalitnej škótskej whisky sa naozaj nemohlo nič vyrovnať. Kým mu ale čašníčka doniesla ďalší pohárik, pokračoval v nenútenom rozhovore so svojim spolužiakom o ich spoločnom odbore. "Vďaka, ale sám seba by som naozaj za úspešného spisovateľa ešte neoznačoval. Stále som len v začiatkoch svojej kariéry, takže nie som tá najsprávnejšia osoba, ktorá by mala niekomu kázať, čo má robiť, no naozaj rád poradím a pomôžem, pokiaľ mám ako," mierne sa pousmial, pretože hoci jeho slová čo robiť preto, aby sa človek rozpísal a mohol niečo publikovať možno neboli úplne pozitívne alebo milé, boli proste úprimné a naozaj fungovali. Spisovateľstvo bola proste práca, rovnako ako každá iná. Kniha sa nikdy nenapísala sama a aby vôbec vznikla, človek jej musel obetovať kopu svojho potu, sĺz a krvi, bez toho to proste nešlo a keďže v tom mal už nejaké tie skúsenosti, rád sa o ne so svojimi spolužiakmi podelil, keď ho o to požiadali, podobne ako Phoenix. "Nie, z toho naozaj nemusíš mať strach. Každú kapitolu budeš prepisovať minimálne trikrát, to ti môžem garantovať. Nie len kvôli tomu, že tam určite bude kopa chýb, ktoré si pri písaní nepostrehol, to sa stáva bežne, je to akási profesionálna slepota každého spisovateľa, no niektoré veci nebudú úplne zrozumiteľné. Tebe možno áno, keďže si ich vymyslel a budeš ich mať v hlave ale keď to bude po tebe čítať nejaký kritik, všetko čo si nedokáže predstaviť alebo čo podľa neho nebude dávať súvis vyškrtá a budeš to musieť prerobiť," ozrejmil mu ako to chodí s prepisovaním a kontrolou ešte raz, aby bol na to naozaj pripravený.  V týchto veciach sa ale od toho človek musel odosobniť a nemohol si nechať zničiť svoju vlastnú sebadôveru a ego, pretože to rozhodne nebolo osobné. Takto to fungovalo vždy, aj pri tých najlepších spisovateľoch na svete. Bola to proste bežná prax. "Jasné že to bola, a ešte stále je, dlhá cesta. Sám určite veľmi dobre vieš že mi, spisovatelia, sa učiť neprestávame nikdy. Vždy na sebe musíme pracovať, pokiaľ sa chceme zlepšovať a prinášať na svet stále lepšie a lepšie diela. Dôležité ale je brať to editovanie športovo a neutápať sa v žiali, že sa niekomu nepáčilo tridsať riadkov v nejakej kapitole. Jednoducho treba v tom prípade buchnúť do stola a prepisovať to dovtedy, dokým to nebude perfektné. V ten moment to budeš cítiť aj ty, keď to prepíšeš naozaj dobre a nebudeš rozumieť tomu, ako si to mohol predtým napísať tak na hovno," mierne sa uškrnul a svoj pohľad od Phoenixa presunul k čašníčke, ktorá mu v tom momente doniesla ďalší pohárik s whiskey. Nechal ho však stáť na mieste a tentokrát si odpil zo svojho piva, ktoré začínalo mať izbovú teplotu a to znamenalo, že ho bolo treba čo najskôr dopiť. Čo bolo totiž horšie ako teplé pivo? Takmer nič. Ešte predtým ale reagoval na Phoenixove ďalšie slová. "Píšem všetko možné, no na tomto vojnovom románe som pracoval najdlhšie, popravde už odkedy som mal sedemnásť takže nie je prekvapením, že vyšiel ako prvý," prezradil mu, aj keď sa s tým nezvykol chváliť. Pravda ale bola taká, že prvá časť jeho knihy vyšla ešte keď mal osemnásť, tesne pred jeho devätnástimi narodeninami. Rozhodne bol teda veľmi mladým autorom, to mu nemohol nikto zobrať. Druhá kniha mu vyšla keď mal dvadsať no a tá tretia, tá vyjde onedlho, krátko po jeho dvadsiatich druhých narodeninách. "Vážne?" Zarazilo ho, že to Phoenix povedal a opäť siahol po svojom pive, aby ho konečne na pár glgov dopil. "Väčšina ľudí mi hovorí, že vyzerám ako člen motorkárskeho gangu, nie ako spisovateľ. Jedna moja známa mi dokonca povedala, že sa obliekam ako zlodej," pri spomienke na Fox sa mu kútiky pier roztiahli do úsmevu, pretože na ich schovku na námestí naozaj spomínal veľmi rád. Bol to skvelý deň, pri ktorom sa perfektne uvoľnil a dúfal, že si ho ešte niekedy zopakujú.

Phoenix nemal mnoho ľudí vo svojom živote, ktorých by mohol nazývať priateľmi. Bolo ich len pár, ostatní boli len známe tváre ku ktorým vedel priradiť meno a nejaké informácie. Bolo to niečo, čomu sa chcel vyhýbať. Nechcel si vo svojom živote držať každého jedného človeka, ktorého by mal možnosť poznať a nazývať ho priateľom. Už len z toho dôvodu, že on podobnými vecami prešiel niekoľkokrát, kedy ho niekto sklamal. Nehovoriac o tom, koľkokrát mal možnosť on počuť tie slová, že niekoho sklamal no to bola už iná kapitola jeho príbehu života. Phoenix sa pozrel na Cama pričom vedel, že v určitých veciach by si mohli byť podobnými. Vedel, že neodmietne jeho pozvanie na nejakého dobrého panáka k nemu domov. Nebol žiadnym sériovým vrahom, ktorý by sa zameriaval na určitú skupinu ľudí, ktorých by si k sebe vodil na pohárik dobrej whiskey a potom ich zabil rozličnými spôsobmi. Bola to skutočne zaujímavá predstava a pomerne desivá už len z toho dôvodu, že nevedel, čo všetko by sa takto mohlo objaviť v jeho hlave. No ale čo sa týkalo jeho ďalších slov, spôsobilo mu to to, že na jeho perách sa objavil malý úsmev. „Tak to ma naozaj zaujíma..“ povedal Phoenix pričom sa o niečo lepšie usadil na svojej stoličke a na jeho tvári sa nachádzal široký úsmev. Bolo vždy príjemné vedieť, že niekto o vás hovorí. Potom len záležalo na tom, či to je v dobrom slova zmysle alebo naopak v tom zlom. „Ale máš pravdu. Spoločne s Aidenom sa snažíme možno vyrovnať tým akciám, ktoré sa usporiadávajú v spolkoch…“ povedal Phoenix pričom si zahryzol do jazyka pretože už len pri zmienke niečoho ako spolok sa mu ježili všetky chĺpky na tele. Bolo to len z toho dôvodu, že Phoenix nebol zástancom spolkov, nemal nič proti tým ľudom ale ten systém sa mu jednoducho nepozdával. „Ale nemám pocit, že by som ťa tam niekedy mal možnosť vidieť. Čo je naozaj smutné..“ povedal Phoenix no on to chápal, že boli ľudia, ktorí sa radi zabavili na nejakej párty alebo večierku a potom tu boli takí ľudia, ktorí radšej vyhľadávali spoločnosť len pár ľudí vo svojom okruhu. Phoenix to bral len zábavku, kedy mal možnosť spoznať niekoho na jednu noc, venovať sa nejakému ľahkému flirtu alebo si len tak vypiť s ľudmi a tváriť sa ako keby bol tým najčistejším človekom na zemi. „Mám len jednu tvoju knihu, ktorú som si stihol prečítať dvakrát a napísať si k nej niekoľko poznámok. Lebo ma to zaujalo no čo sa týka tej druhej knihy, ešte sa len na ňu chystám.. ale budem rád ak ich budem mať podpísané priamo od autora. Pri ďalšom stretnutí donesiem obe..“ povedal Phoenix pričom sa napil z piva a jemne si utrel hornú peru na ktorej sa usídlila biela pena. „Nemôžem od teba žiadať aby si mi ju len tak venoval. Budem rád ak budem môcť prispieť k číslam predajnosti..“ povedal s menším úškrnom Phoenix pričom mu bolo jasné, že ani on nemal problém s peniazmi. Rovnako ako to bolo aj v prípade Phoenixa. No možno práve toho sa mohol chytiť, kedy vedel, že toto nebude ich posledné stretnutie. Čo mu neprišlo nijakým spôsobom zlé už len z toho, že on bol človekom o ktoromsi myslel, že by nemal problém sa normálne pozhovárať. Kedy by mohol Cam vidieť v ňom niekoho iného ako len chlapca, ktorý jazdí na svojej motorke a je obklopeným rozličnými ženami. Kedy by mohol vidieť muža, ktorý si ide za svojim cieľom, je zraniteľným no inteligentným. Kedy nepotrebuje sa byť do hrude a hovoriť akým výborným človekom je. Bola to tá stránka jeho osobnosti, ktorú nemali možnosť vidieť často ľudia v jeho okolí. „Veľmi dobre si uvedomujem ako to myslíš. Viem, že by som sa mohol obrátiť za určitou radou nejakému známejšiemu autorovi, ktorí sa tomu venuje už niekoľko rokov ale myslím si, že toto je pre mňa to správne… nejde tu len o rady ale taktiež aj o rozhovor. Čo sa týka tej staršej generácie spisovateľov..“ Phoenix bol trocha skeptickým. On miloval knihy, často krát nedokázal v noci zaspať kým si neprečítal určitú kapitolu. Kedy nedokázal odísť z domu bez toho aby nemyslel na to, kedy si kúpi niečo nové. Phoenix často krát navštevoval kníhkupectvá ale aj antikvariáty, ktoré v sebe schovávali určité poklady. „Chcel som sa len pozhovárať nie robiť si poznámky a potom sledovať ako sa niekto bije do hrude pretože si myslí, že je lepším. Stretol som sa s jedným pádom, ktorý napísal veľmi zaujímavé diela. Ale v okamihu, kedy som ho videl a počul ako jedno hovno za druhým vychádza vedel som, že to nie je ten správny človek na podobný rozhovor. Je to ale zaujímavé, že skúšaš niekoľko štýlov. Ja som presedlal len na jeden. Teda nevravím, že som ich neskúšal viac..“ to by klamal ak by to povedal no aj tak vedel, že v budúcnosti sa bude venovať len tomu, čo si zobralo jeho srdce. Phoenix vedel, že tento rozhovor mu pomôže k tomu aby našiel v sebe tú prvotnú silu k tomu aby konečne niečo dopísal a posúval to ďalej a ďalej až do toho okamihu, kedy by vo svojich rukách nevidel tú finálnu verziu. Jeho kútiky pier sa zmohli na úsmev, pretože prvá vec, ktorú chcel urobiť bolo skontrolovať si peňaženku. Položil ju dokonca v tejto chvíli na stôl, pričom potľapkal po nej ako keby mu chcel naznačiť, že ju bude mať stále pred očami. Samozrejme, že to myslel len ako malý žart. Nemal v pláne si ani len na malý okamih myslieť, že by mohol byť nejakým zlodejom. Už len z toho dôvodu, že v okamihu ak by bol zlodejom rozhodne by nestrácal čas s rozhovorom s ním a určite by  si neobjednával jednu z tých najdrahších whiskey, ktorá sa nachádzala v tomto podniku. „Zaujímavé.. pretože nemám z teba taký dojem. Ba naopak to oblečenie, ktoré si vyberáš by som si vybral aj ja. Mám pocit, že niekto má o spisovateľoch mylné predsudky, kedy to musia byť len škaredí ľudia s bradou a obrovským pivným bruchom, pretože nerobia v živote nič iné len píšu a píšu.. a potom niekto ako my.. kto povie, že sa venuje písaniu a dokonca napríklad v tvojom prípade sa podarilo vydať publikácie, neverí vlastným očiam..“ povedal Phoenix vážnym hlasom no v jeho prípade bol možno niekedy rád, že ľudia nevedeli hneď od prvého momentu zistiť to, že sa venuje niečomu podobnému. „Napríklad v mojom prípade. Nemám v záľube niekomu pri prvom stretnutí hovoriť o tom, že študujem literatúru. Myslia si, že nemám nič v hlave, kedy nedokážem nič zo seba dostať. Je to zaujímavé nechávať ich v tej myšlienke..“ Phoenix ale mal ľudí v okolí ktorým to povedal alebo ktorí to vedeli. Predsa len po škole nechodil s nejakou maskou na tvári aby si ho nikto nemohol všimnúť. Ale čo sa týkalo nejakých žien, ktoré mu robili spoločnosť len na nejaký moment, na jednu noc alebo možno na niekoľko dní tak rozhodne nemal v pláne hovoriť im o tom, čomu sa venuje vo voľnom čase.

Zamyslene kývol hlavou na znak toho, že jeho slovám rozumie, no nemal v pláne sa k ním vyjadrovať. On proste nikdy nebol typ človeka ktorý by si užíval spolkové večierky, ani večierky podobného charakteru, no ľudí, ktorí si to užívali prirodzene neodsudzoval. Aj Eric bol jeden z tých, ktorý si čas od času podobný večierok dopriali a nič to nemenilo na tom, že bol jeho najlepší kamarát. Cam však preferoval inú zábavu, respektíve, podobnú zábavu ale s iným charakterom. "Nie, to nemal. Na párty tohto typu popravde nechodievam," priznal bez okolkov a bez hanby, pretože nemal dôvod Phoenixovi klamať. Áno, keď bol v Spojených štátoch prvýkrát, aj on holdoval týmto akciám, pretože bol naivný a veril, že každý, koho stretne, je v skutočnosti naozaj dobrý človek, no to samozrejme nebola pravda. Odvtedy teda oveľa viac preferuje menšiu spoločnosť, len pár ľudí, a keď už aj na nejakú párty ide, tak to väčšinou nie je párty, kde by sa vyskytovala drvivá väčšina študentov z jeho školy. "Ale ten drink neodmietnem," dodal ešte, aby si náhodou jeho spolužiak nemyslel, že má niečo proti nemu, lebo to fakt nebola pravda. Proste len preferoval iný typ zábavy, to bolo všetko. Vďačne sa teda presunul k ďalšej, o niečo príjemnejšej téme, ktorou bola jeho tvorba, ktorú Phoenix vlastnil. Vážne to nečakal, takže ho to prekvapilo, no samozrejme aj potešilo. "Jasné, podpíšem ti ich rád," kývol hlavou a natiahol sa za svojim pivom, aby si z neho mohol opäť pár dúškov odpiť, než reagoval aj na ďalšie spolužiakove slová. "Za to som ti, prirodzene, veľmi vďačný," krátko sa na neho uškrnul, pretože predajnosť bola samozrejme dôležitá, keďže od nej záviselo to, koľko peňazí zarobil, no nikdy nepísal pre peniaze. Tých mal viac než dosť, viac než dokázal zrátať, viac než si vôbec dokázal bežný človek predstaviť. Predsa len, bol zo šľachtickej zámožnej rodiny. Písal preto, že ho to bavilo a preto, že chcel na svete zanechať svoju stopu - nie stopu svojej rodiny, ale niečo vlastné, na čom sa pričinil len on. Nemohol však ale povedať ani to, že zarábať peniaze z niečoho, čo ho naozaj bavilo a čo miloval by bol zlý pocit. Bola to taká čerešnička na torte. Nebol však ale až taký egoista, aby sa zamýšľal len sám nad sebou, takže si vypočul aj ďalšie Phoenixove slová a sem tam prikývol. "Áno, s tým súhlasím. Niektorí z nich naozaj nie sú veľmi príjemní ľudia," zhodnotil, pretože aj on sa už s niekoľkými spisovateľmi stretol a musel priznať, že tie stretnutia neboli vždy príjemné. Snažil sa však tých ľudí nesúdiť, keďže nevedel, čím si v živote museli prejsť a čo ich v živote ovplyvnilo natoľko, aby sa správali tak ako sa správali, pretože na to proste nemal právo. Radšej sa teda nad tým ani nepozastavoval, no bol vďačný za každú jednu skúsenosť. Mať kontakty v brandži totiž bolo dôležité, či už boli tie kontakty príjemní ľudia alebo nie. "Podľa mňa osobne je dobré vyskúšať si všetko. Nikdy totiž nevieš, čo ti sadne. Veď kto by povedal, že niekto ako ja píše vojenské romány? Zrejme nikto," krátko sa zasmial, no myslel to vážne. Jemu v podstate nerobilo problém písať čokoľvek, možno okrem literatúry faktu alebo populárno-náučnej literatúry, pretože na tie musel byť človek odborníkom v určitej oblasti, čo on rozhodne nebol. Poézia sa mu ale napríklad taktiež písala dobre, aj keď nikdy nebol nejaký majster sonetov alebo niečo podobné, bola to pre neho forma oddychu, keď sa nedokázal prinútiť písať prózu, nad ktorou musel rozmýšľať oveľa podrobnejšie a presnejšie. Poézia bola pre neho primárne o emóciách. To bol ale on, a to čo platilo pre neho, nemuselo hneď platiť aj na Phoenixa, všakže. Sto ľudí, sto chutí. "Neviem ako ty, no ja poväčšine naozaj nerobím nič iné, len píšem a píšem, no to pivné brucho zatiaľ chvalabohu nemám," tvár mu opäť preťal pobavený úškrn a prstom zľahka poklopkal po pol litrovom pohári, v ktorom mal svoje milované škótske pivo. Áno, väčšinou naozaj iba písal. A fajčil. A pil škótsku. Znovuzrodený Ernest Hemingway, ako mu často hovorili jeho kamaráti. Zrejme na tom niečo bolo. "Vážne? Tomu popravde celkom nerozumiem," obočie mu zľahka stúplo a spolužiaka si premeral krátkym pohľadom. On nikdy nemal problém povedať ľuďom to, že študuje literatúru a popravde ho nikdy netrápilo to, čo si o tom mysleli. Bola to proste vec, ktorá patrila v jeho živote k tým najdôležitejším, tak prečo sa o ňu nepodeliť s prípadnými známosťami.

Phoenix vedel, že to čím chce byť nezávisí v tejto chvíli len na tom, ako veľmi po tom túži. Mohol by to dokázať za pomoci nejakých kontaktov, ktoré by sa dali nájsť v zápisníkoch jeho otca alebo matky no on chcel, aby ho ľudia vnímali na základe toho, čo dokáže. A on veľmi dobre vedel, že jedného dňa príde ten moment, kedy bude hrdo stáť so vztýčenou hlavou a v ruke bude držať svoje malé dieťa v podobe viazanej verzie svojej knihy. Vedel, že skôr alebo neskôr sa bude musieť do toho pustiť, doslova sa zahryznúť zubami a zaryť nechtami no aj tak to zvládne. Už len z toho dôvodu, že v jeho hlave sa nachádzalo mnoho nápadov, ktoré by za to stáli. Na jeho tvári sa nachádzal v tejto chvíli skutočne pobavený výraz, pretože nechápal ako vôbec niektorí ľudia môžu byť uznávanými spisovateľmi a správať sa ako absolútne nuly. „Na jednej strane by som mohol povedať, že tomu rozumiem. Sám nie som ukážkou nejakého dokonalého dobrého človeka.. ale to, ako sa niekto dokáže v ich radoch správať. Neviem ako budem vystupovať ja.. samozrejme..“ zamyslel sa nad tým. Phoenix v konečnom dôsledku len nad tým mykol plecami, sám nevedel, čo by mu iné na to aj ostávalo. „Ale nič to nemení na tom, čo dokážu a čo dokázali. Pretože zo seba vedia dostať skutočne zaujímavé diela..“ napokon to zhodnotil Phoenix. Nezáležalo na tom, ako sa ten človek správal alebo to ako sa prejavoval pretože dôležité bolo hlavne to, čo dokázal zo seba dostať v podobe slov. A to im už nikto nedokázal odoprieť alebo zobrať. Phoenix sa musel nad jeho vetou pousmiať, kedy sa jeho kútiky pier stočili do malého úškrnu. „Nevyzeráme ako niekto, kto by mohol písať knihy. Niekedy si človek predstaví pod pojmom spisovateľ nejakého starého muža, ktorý má na sebe naozaj zvláštne oblečenie, kedy od rána do rána nerobí nič iné len píše a píše bez toho, aby mal sociálny život..“ no pri pohľade na neho alebo pri pohľade na samého seba v odraze zrkadla nemal pocit, že by mohol niekto napísať na lístoček slovo spisovateľ a takmer okamžite ho prilepiť na čelo človeka. „skúšal som už niekoľko vecí, no našiel som sa v jednom. V tom sa cítim ako ryba vo vode viem, že to je presne to, čomu sa chcem venovať. No určite to nebude nejaká romantika, kedy pri čítaní mojej knihy by sa dievčatá od smútku alebo od šťastia rozplakali..“ napil sa zo svojho pohára, pričom bol na úplnom dne a potom si prekrížil ruky na prsiach. „niekto to má ľahšie niekto ťažšie. Nejako som nepremýšľal nad tým, že by som chcel, aby to o mne vedel každý jeden človek, ktorého poznám. Už len z toho dôvodu, že ma mnoho ľudí vníma ako nejakého drsňáka spojeného so svojou motorkou, luxusom, dobrou spoločnosťou a nezabudnuteľnými večierkami.“ možno to bolo spôsobené aj tým, že sám seba nechcel vidieť ako niekoho zaškatuľkovaného. Napokon pochopil, že skôr alebo neskôr príde ten okamih, kedy sa bude musieť rozhodnúť, či bude chcieť vystúpiť pod svojim menom alebo nie. Hoci v jeho prípade by bola len malá pravdepodobnosť, že by chcel zatajiť to, kým je. Na svoje meno bol až nesmierne pyšný.
Pochopil, že je ten správny čas na to aby sa pobral svojou cestou. Bol rád za toto ak sa to dá vôbec nazvať priateľským stretnutím, kedy mal možnosť dozvedieť sa skutočne mnoho zaujímavých vecí a určite bude chcieť aby toto nebolo ich posledné stretnutie. „chcel by som ti skutočne podakovať za to, čo si dnes urobil. V mnohých veciach sa ti podarilo mi urovnať si myšlienky, v iných zasa otvoriť oči, v niektorých zasa pochopiť názor niekoho iného… čo je v mojom prípade naozaj niečo, čo sa nepodarí len tak niekomu. Mohol by si si to odfajknúť ako nejaký splnený cieľ vo vysokých rebríčkoch!“ povedal Phoenix pričom nechal niekoľko bankoviek na stole a následne sa rozhodol obliecť si opäť na seba svoju koženú bundu a ladným krokom prejsť priamo k dverám. Bola to pravda, Phoenix sa pre niektorých ľudí určite mohol javiť ako nejaký človek, ktorý nemá nejaký rozumný názor. No takto to nebolo, bolo to len pozlátko ktoré mnohým ľudom ukazoval na miesto toho, aby ich vystavil jeho pravej tvári. Netrvalo dlho a Phoenix sa opäť vrátil do svojho bytu.
- byt.

Jamie byl poslední dny jen zavřený na svém pokoji ve spolku. Nikdo ho tam samozřejmě násilím nedržel, ale bohužel jeho známky nejsou poslední dobou to co by si přál. Proto musel učení věnovat nějakou tu chvilku. No věnoval mu asi tři dny a nejspíš mu to dost pomohlo. On taky studentský život nebyl jen o večírcích a holkách. Bohužel.  Jo takovej život by se mu líbil. No každopádně když zvládl své povinnosti, bylo na čase se trochu odvázat. Jamie měl chvilkama takové ty své nálady nechte mě všichni být. Jeho rozdvojená osobnost se projevuje nejvíce hlavně na jeho povaze, ale tak lidi co ho znají tak jsou na to zvyklí. To že jeden den miluje sluníčko a lidi a druhý den zase všechny nesnáší jim přijde prostě už normální. Jamie se hodil do pohody a zapnul si playstation. Na pokoji s ním byl jeho kamarád, Wesley. Hráli fifu nebo něco takového a dost se u toho bavili. Wesley si pak někam odskočil a vrátil se s dokonalým nápadem. Prej se kluci domluvili že vyrazí do baru. Jamie rozhodně neprotestuje. ,,Jen si dám sprchu a můžu..” řekl Jamie a vyrazil do sprchy. Oblékl se v pokoji a byl připravený vyrazit. Ani netušil kdo všechno jde. Znal hodně kluků ze spolku, hlavně ty co hrajou fotbal, protože sám byl součástí týmu. Vzhledem k jeho psychickému stavu mu to nebylo doporučeno, ale podle něj to zvládal dobře. Dokonce když byl posledně na terapii potkal tam kluka co byl na tom mnohem hůř než on. Když se projevovala jeho druhá osobnost myslel si že je pes. Jamie by tomu snad ani nevěřil, kdyby neznal jak strašný to může být. Nakonec on je na tom ještě dobře. Jedna parta už vyrazila před nimi. On sám s pár lidma vyrazil taxíkem až později. V baru už byla zábava v plném proudu. Tohle mu chybělo. Se Sethem strávil hodně času někde po barech. Dokonce i tenhle mu byl dost známý. Jamie se rozhlédl kolem sebe a vyhlédl si celkem pěkné místečko u baru. Když se k němu konečně dostal zjistil, že tam není vlastně tolik místa jak se na první pohled zdálo. ,,Kam si sedneme.?” zeptá se Jamie Welseyho. Ostatní se už někam rozutekli, tak už to prostě v baru bejvá. Když už byl u baru tak si aspoň objednal pití. Klasicky pivko. Jamie moc na tvrdej alkohol ani nebyl. Dobře možná to říkal teď, protože byl ještě úplně střízlivý. To se jistě během večera může změnit a panáky bude pít jak o závod. Všiml si že se uvolnil jeden z boxů kousek od nich. Sedělo tam pár kluků, ale všechny tak nějak od vidění znal, takže neměl problém si jít přisednout. Jim to taky nevadilo a on si začal povídat s ostatními. ZHa krátko si vedle něj sednul další kluk… Od vidění ho rozhodně zná, musel ale zabloudit někde hluboko v paměti aby si vzpomněl na jméno.. ,,Jasně nevadí.” Přikývl Jamie. Charlie už stejně seděl, takže co by se změnilo kdyby řekl že mu to vadí.? ,,Vlastně ne. Zatím..” Mrkl na něj spiklenecky.. ,,Charlie že.? Nejsem si teď moc jistej, ale myslím že jsem tě viděl zpívat na nějaké akci ve škole a na flickru..” Neměl nikdy problém začít s někým konverzaci, takže ani teď se nějak nedržel zpátky.. Vlastně neměl moc rád když nastalo moc velké a dlouhé ticho, vždy ho to trochu začne stresovat.

Outfit

Bylo jasné už teď jak dnešní večer celý skončí… Pro Jamieho to je vždy prostě stejný, začne pít, za chvilku bude mít super náladu, možná půjde tancovat a uřízne si pořádnou ostudu. Nikdy mu to ale nevadilo, jednou když ho u toho kluci natočili jak předváděl ty své opilé taneční pohyby, slíbil si že už nikdy tancovat nepůjde, ale to by nebyl on že kdyby celou noc jen seděl. Pak to trochu přežene s alkoholem bude mu špatně, takže se to bude snažit přepít a nakonec se mu to možná povede a ještě k tomu by mohl zkusit sbalit nějakou holku… Tak by si mohl shrnout celý dnešní večer. Ale potkal zde jednoho kluka kterého osobně až tak dobře nezná. Možná se stalo, že s ním někde prohodil pár slov, ale dost dobře si na to nevzpomíná.. Proto po tom co si vedle něj Charlie přisedne je možné že večer bude probíhat úplně jinak. Jamie je přátelský člověk, pokud zrovna není na povrchu jeho druhá osobnost, ale jako není to tak že by se mu osobnosti měnili z minuty na minutu. Tak to prostě není i když si to pár lidí myslí.. Lidé často někoho s takovou poruchou rychle odsoudí, ale tak už to na světě chodí a Jamie už to ani neřeší. Nikdy se s tím nikde nechlubí a tak to ani nikdo neví, tím to pro něj končí. ,,Dala by se tak říct… Tak ona je noc ještě mladá…” řekne se smíchem Jamie a upije ze svého piva co leží před ním. Jamie nebyl zrovna někdo kdo si potrpí na drahý alkohol, bohatě mu na večer stačilo pivo. Jamie rozhodně nebyl dobrý dohazovač, ale neřekl by že má úplný problém s holkama. To zase ne. Jen si většinou neumí udržet takový ten odstup, aby dívka pochopila že z toho nejspíš nic moc nebude… ,,Spíš jsem nenarazil ještě na tu která by za to dneska stála..” řekl se smíchem. Ano tohle možná znělo trochu ošklivě, ale to Jamie nějak neřešil. Byl v tomhle ohledu trochu neohleduplný… Dělalo to z něj snad špatného člověka.? Možná trochu. Když mu potvrdil své jméno tak se usmál.. Byl si totiž skoro jistý že je to právě on… ,,Jasně že byl. Viděl jsem tě tam.” přikývne. Hned po jeho vystoupení Jamie nějak odcházel, ale to už mu nemusí přece říkat. Jamie se zasměje když Chralie řekne jestli není třeba náhodou Jay… ,,Říkali mi už různě, ale Jay ještě ne.. Ale jsi blízko. Jsem Jamie, ale říkají mi různě Olivere, Jamie, blbečku, hej ta s těma bílýma vlasama.” zasměje se. Je mu vlastně jedno co si nakonec vybere. Jamie sám měl občas takový problém že někoho musel celý večer oslovovat kámo nebo tak, protože mu prostě vypadlo jméno. Nebo to pro něj prostě byla tak nezajímavá osoba, že neměl potřebu si jméno pamatovat… Jamie rozhodně nechtěl aby tímto jejich rozhovor skončil a tak se rozhodl hned pokračovat. Nebyl mu zatím rozhovor jakkoliv nepříjemný a Charliemu snad také ne… ,,Koukal jsem že hraješ basket. Vlastně jsem slyšel že si dost dobrej. Vždy když jsem si byl s klukama zahrát tak si tam nebyl. Mohl bys někdy zajít s náma. Já teda preferuju spíš fotbal, ale můj táta baskte miluje. Chtěl abych se místo fotbalu věnoval basketu, protože prý hráči basketu jsou přímočarý a ví co chtějí. Prý v něm vítězí jen ten kdo si jde přímočaře za svým cílem. Dává mi to smysl, ale stejně si myslím že jsem ve fotbale lepší…” Jamie měl dva metry, jasně že by mu možná basket šel, ale přenechá to spíš někomu jako je Charlie.