Konečne po dlhom čase, nemala toho v škole veľa, takže sa nemusela učiť do noci, ako to bežne robila, preto si urobila deň voľna. A ako inak nákupmi. Bola sama ale vôbec jej to nevadilo, užila si to aj tak, hlavne si nakúpila dosť vecí, s čím bola viac než spokojná. Vrátila sa aj späť k sebe do izby, na koľaj kde si to všetko odložila. Nezabudla ani vymeniť ružiam vodu a rovno ich vrátiť aj na miesto. Už jej pomaly vädli ale stále sa o ne starala, tak ako keď ich od Noaha dostala prvýkrát. Jednu z tých ruží aj vybrala a nechala si ju vysušiť, chcela si ju nechať ako pamiatku, tak ako fotky, ktoré mala vyvesené na jej nástenke, kde mala všetky dôležité veci. Jej narodeniny boli už za pár dní, takže pravdepodobne si pôjde niečo pre seba kúpiť. Robila to tak posledných pár rokov, dosť často, kvôli jednému dôvodu na ktorý proste nerada spomínala alebo ho vôbec niekde hovorila. Trochu trvalo kým si rozmyslela, čo bude ďalej robiť ale nakoniec sa predsa len rozhodla. Prezliekla sa zo svojho oblečenia práve do vecí, ktoré si kúpila a trochu sa upravila. Do tašky, ktorú vzala do ruky, si nezabudla hodiť korčule, ktoré už dlhší čas nevyužila, preto sa rozhodla, že ich dnes prevetrá. Rovno zamieri z budovy, smerom do mesta ku klzisku, pričom sa neubráni menšiemu úsmevu. Dlho nestála na ľade ale bola si istá, že niečo si ešte pamätala. Zastaví sa až tam, pričom sa rovno prezuje do korčúl. Mohla si svoje nechať v izbe a len si nejaké vypožičať ale vždy jej bolo lepšie vo svojich. Potom už na nič nečaká a rovno prejde na ľad. Bolo tu dosť ľudí, čo jej aj trochu vadilo ale nič s tým nedokázala robiť. Odrazila sa od kraja a spokojne zamierila ďalej. Netrvalo to ale dlho, pretože u seba po nejakom čase začula hlas, preto hneď zastavila a otočila sa na Adama. Chvíľu ho naozaj zmätene sledovala, než jej povedal meno. Naozaj bola hrozná v pamätaní si tvári či mien. "Pamätám. Noahov priateľ, ktorého som stretla u altánku a ktorý urazil moje vlasy." Prekríži si ruky na hrudi ale na tvári sa jej mihne malý úsmev. Stále na to bola tak trochu naštvaná, na svoje vlasy bola naozaj veľmi háklivá, ale tentoraz to predsa len myslela ako srandu a nie nič vážne. "Ples bol. A užila, vďaka Noahovi. Teba som tam ale nevidela, mal si na práci niečo iné? Pýtala som sa Noaha ale on sám nevedel." Nadvihne obočie a hlavu nakloní mierne do strany. Už vtedy na plese sa ho to pýtala, keďže bola zvedavá, tak prečo sa to nespýtať aj tej osoby, ktorej sa to vôbec týkalo. Zatvári sa dosť nechápavo, keď odrazu chytí jej zápästie ale nakoniec len prikývne na jeho vysvetlenie. Stále jej to príde divné a aj keď mala v prvú chvíľu chuť sa ho striasť, nakoniec to neurobila. „Takže ti korčuľovanie až tak nejde, huh? Prečo si sem potom prišiel?“ Usúdila tak podľa jeho slov ale možno sa predsa len mýlila. Zamieri ale teda aj s ním ďalej po klzisku, aj keď hlavne z dôvodu, že keby to neurobí, tak pravdepodobne obaja skončia na zemi a to práve veľmi nechcela.

Naozaj dúfa, že o jej vlasov, nič počuť nebude, pretože ak áno, asi by sa proste otočila a odišla. Dobre, to možno nie ale.. možné to predsa len je. Nechcela by si o ňom zmeniť mienku, zatiaľ jej príde fajn aj keď ho predtým videla len na pár minút. „To je v pohode. Teda.. naozaj ma to urazilo, keďže na vlasy som dosť háklivá ale, je to v pohode. Len už o tom nechcem počuť žiadnu poznámku.“ Ukáže na neho jedným prstom s vážnou tvárou, nakoniec sa ale pobavene usmeje, ten jej ale dlho nevydrží. Na jej tvári sa objaví skôr zarazený a hlavne šokovaný výraz, keď počuje jeho otázku, nakoniec sa ale zasmeje a prikývne. „Ty teda nechodíš okolo horkej kaše.“ Pobavilo ju to, ale nepovedala na to nič. Ešte by jej odpoveď skončila v ušiach Noaha, to by sa mu potom radšej vyhýbala ako by to len išlo. „To či sa mi páči a čo si o ňom myslím, si nechám pre seba. Ale v jeho prítomnosti som naozaj rada.“ Dodá nakoniec. Povedala mu aspoň niečo aj keď nemusela. Ale bola to pravda, v jeho prítomnosti bola naozaj rada a hlavne sa cítila príjemne. Ale či sa jej páči? Z nej určite nedostane. Pousmeje sa trochu ale nakoniec zavrtí hlavou. „To nebude nutné. Nehovorím, že to neznie lákavo ale radšej nie. Veci o ňom.. chcem počuť od neho.“ Niečo o ňom by sa rada dozvedela, to je jasné vec, Noah bol dosť záhadný človek ale chcela to počuť od neho, a nie od niekoho iného. Cítila by sa potom dosť dlho, že by vedela o ňom nejaké veci, ktoré jej on nepovedal. Na ďalšom plese ho uvidí rada a je si istá, že určite aj Noah, predsa len je fajn, keď tam má niekoho s kým si rozumie. Rozosmeje sa a s pobaveným výrazom na tvári prejde pred neho a otočí sa, čím ide ďalej ale pozadu. „Tak neprekonateľný, hm? Už chápem, prečo si tak s Noahom rozumiete, máte rovnako vysoké ego.“ Zasmeje sa, na čo sa otočí znova dopredu. Nemyslela to nejak zle, len si z toho robila srandu, keby jej to nejak vadilo, asi by sa s nimi nebavila. A predsa, vždy je lepšie keď si človek aspoň trochu verí. Preto to, že je namyslený a iné podobné veci si o ňom určite nemyslela. Znova sa ozve jej smiech, nad jeho ďalšími slovami. Už len keď ho stretla, sa jej tento chalan páčil –nie v zmysle, že by s ním niečo chcela mať, preboha len to nie- a teraz sa jej to len potvrdilo. A ešte k tomu je zábavný, ďalšie plus. „To je skvelý nápad. Mali by sme to urobiť hneď. Mali by sme určite úspech.“ Uškrnie sa a pozrie sa na neho, úsmev jej stále nemizne z tváre a v jeho prítomnosti asi nezmizne ak bude pokračovať aj ďalej. „Ako dlho sa vlastne s Noahom poznáš? Od strednej alebo už aj skôr?“ Ozve sa, pričom sa na neho zvedavo pozrie. Mohla sa spýtať Noaha ale netušila kedy sa s ním uvidí nabudúce, tak prečo by sa nemohla spýtať Adama? Aj on jej na to odpovie. Aspoň dúfa.

Prikývne na jeho slová ale k tej téme sa už nevracia. Teraz už aspoň vie, že sa k tomu vracať nebude a nechá to tak, tak ako aj ona. Aj keď je pravda, že možno teraz by jej to až tak nevadilo –ale vadilo- ale nejak by sa to snažila prekusnúť. Keď už sú s Noahom priatelia, asi by nebolo práve najlepšie keby sa s Adamom práve nemusela alebo by sa dokonca hádali. To sa hádam nestane, naozaj vyzerá ako niekto s kým sa dá baviť. Práve možno poznamenala, že Adam nechodí okolo horkej kaše ale ona nebola vôbec iná, bola vlastne dosť podobná. Niekedy sa možno vykrúcala a nepýtala sa priamo ale keď to bolo niečo čo ju naozaj zaujímalo a chcela to vedieť, proste to na toho človeka hneď vybalila. Niečo ako Adam. Vyzerá to tak, že sa našla vec, ktorú majú spoločnú. Odpoveď, ktorú asi čakal od nej nedostal a pravdepodobne ani nedostane. Nemohla si byť istá, ešte ho tak dobre nepoznala. A aj keď to chlapi popierali keď sa o svojom kamošovi niečo dozvedeli určite mu to povedali tak ako to robili aj ženy a riskovať to teraz nechcela. „Asi ťa sklamem ale nie. Ale môžeš si vydýchnuť, o Noahovi si myslím len to dobré.“ Dodá ešte. Trochu ju to pobaví pretože predsa len ešte pred nejakým časom o ňom premýšľala tak trochu aj v tom zlom smere. Už sa to ale kompletne zmenilo. „Už si dúfal, že budeš na neho môcť vytiahnuť nejaké historky v ktorých ho potupíš?“ Pozrie sa na neho s pobaveným úsmevom na tvári. Jasné, znelo to lákavo ale aj tak predsa len odmietla, necítila by sa asi veľmi príjemne keby niekam išla kde by stretla Noaha a vedela by o ňom niečo, čo jej on sám nepovedal. Mykne jej kútikmi a zavrtí hlavou, na čo zase na nejakú chvíľu odvráti pohľad od Adama a pozrie sa okolo seba, na tých všetkých ľudí čo tu sú. Od vtedy ako prišla, ich pár odišlo, takže ich tu už nebolo toľko ako predtým čo jej aj vyhovovalo. Bola radšej keď tu nebolo veľa ľudí ale pomenej tak ako teraz. Tú situáciu ich dvoch keby naozaj išli na nejakú súťaž v korčuľovaní si naozaj aj predstavila, kvôli čomu sa znovu rozosmiala. Nevedela či z predstavy ich dvoch ako by súťažili alebo Adama v oblečku, ktorý by mal na sebe. Pravdepodobne z oboch predstáv preto jej aj dlhšie trvalo než sa prestala smiať, ale aj po tom mala kútiky  úst zdvihnuté. Keď bude mať niekedy náladu pod psa, už vie na čo si spomenie. Toto jej určite náladu zlepší hneď keď si to pripomenie. „Určite by sme hlavne vyhrali kvôli tomu oblečeniu čo by si mal na sebe.“ Znova jej z úst vyjde krátky smiech, keď si ho v tom predstaví. Za to by dala asi všetky peniaze aby ho v tom mohla vidieť. Nad jeho prvou odpoveďou ako dlho sa poznajú len nadvihne obočie a usmeje sa, než prikývne. „Tiež sa s ním poznám od strednej. Aj keď sme sa začali priateliť až tu.“ Pokrčí ramenami nad tým ako keby to bolo jedno kedy sa začali priateliť, hlavné je, že si to vôbec medzi sebou vyriešili. Na to začne korčuľovať trochu rýchlejšie, pričom spraví otočku, hneď ale spomalí ale skončí tak ako pred malou chvíľou. Tvárou k nemu a chrbtom k ostatným ľuďom. „Na to, že by si sa chcel zúčastniť súťaže, ideš dosť pomaly. Nič lepšie nevieš?“ Na jej tvári sa ale nachádza výraz ktorým ho vyzýva aby pridal, aj keď keby bol tak ako teraz, tak by jej to vôbec nevadilo, nemyslela to predsa vážne. Na pár sekúnd presunie svoj pohľad za seba, či sa náhodou nik za ňou nenachádza, než ho zase presunie na Adama.

Hlavný dôvod, prečo sa tak s Adamom najprv snažila bol Noah, nebolo by príjemné asi ani pre jedného keby sa pretvarovali, že sa majú radi a že si rozumejú, keby to bol opak. Keď už je ale s ním nejakú chvíľu, je jej viac než isté, že sa nemusí snažiť ale, že s ním bude zadobre. Alebo aspoň dúfa. Zasmeje sa potichu a venuje mu pobavený pohľad. „Fajn. Vzdávam to. Jednu historku si vypočujem. Jednu.“ Dá dôraz na to jednu, pretože viac ich nechce. Teda chce ale jedna jej bude stačiť. Možno to pred chvíľou vedieť nechcela ale po tých jeho rečiach, na ňu prišla zvedavosť a tak aspoň niečo chcela vedieť. Noahovi to aj tak nemala v pláne hovoriť, že o ňom niečo vie, ani si vlastne nevie predstaviť ako by zareagoval keby mu to povedala. Asi veľmi príjemne nie, tým si bola ako tak istá. Uhne sa trochu do strany keď okolo nej prejde malé dieťa, ktoré by inak do nej vrazilo keby neuhla, ďalej ale svoju pozornosť venuje Adamovi. Na jeho poznámku o tom, že by v tom vyzeral dobre, nadvihne obočie a pozrie sa na neho pohľadom, ktorý hovoril vážne?. Nijak inak sa ale k tomu nevyjadruje, ale znova sa jej na tvár vráti ten úsmev, keď si ho znova v tom predstaví. Možno by nevyzeral zle ale pochybuje, že by vyzeral zase nejak veľmi skvelo. Žiadny chlap v tom dobre proste nevyzerá. "Nemali sme sa vtedy veľmi.. v láske, vlastne by sa aj dalo povedať, že ma naozaj nemal rád. Dlhá história." Pousmeje sa trochu a tvár otočí pred seba. Až tak dlhá predsa len nebola ale určite mu nebude hovoriť, prečo sa nemali radi, je to niečo len medzi nimi. A hlavne je to za nimi, na čo sa zaoberať minulosťou. "Si starší o koľko.. dva roky? Tak nerozprávaj ako keby si mal 60 rokov a išiel si do dôchodku." Zasmeje sa hneď. Keď ju chytí za ruku, len sa trochu pousmeje ale ide za ním. Prekvapí ju keď ju zatočí ale takéto veci robila bežne, preto to úplne v poriadku ustojí. "Ešte trochu budeme trénovať a naozaj sa môžeme prihlásiť do nejakej súťaže." Poznamená, keď už normálne stojí a ide ďalej, než nakoniec trochu spomalí. "Pôjdem už dole, ideš tiež?" Nadvihne obočie a zvedavo sa na neho pozrie, zatiaľ ale nezastavuje ani nejde stranou, skôr čaká na jeho odpoveď, či ide dole aj on alebo ešte zostane.

Jasné, že nechcela o Noahovi vedieť nejaké historky, kde o ňom Adam bude hovoriť niečo zlé, ale po tých jeho slovách proste neodolala. Keď ale počuje, že ich bude počuť nabudúce, pobavene zavrtí hlavou a ruky si položí na boky. „Takže keď ma presvedčíš a chcem si nejakú historku vypočuť, tak cúvneš? Ts. To si zapamätám,“ dlho jej ale ten vážny výraz nevydrží a zasmeje sa. Možno si to chcel len premyslieť, kto vie. Pousmeje sa sa a pozrie sa znova pred seba aby dávala väčší pozor, pretože keď je stále otočená na neho, je väčšia pravdepodobnosť, že do nej niekto vrazí, alebo nedajbože ona do niekoho iného, čo sa jej ale nikdy nestalo. Jej až tak malé deti nevadia ale predsa len sa im vždy vyhne ak sa to dá. Ak nerobia hluk a sú poslušné, tak prečo nie? Teda ak by nejaké dieťa v budúcnosti mala, čo asi predsa len bude, to jej už tak vadiť nebude, predsa len bude jej a nie nejaké cudzie. Samozrejme, že v takom oblečení niektrí chlapi vyzerali dobre ale aj tak v tom tak či tak vyzerali aj divne. A musí to byť pre nich poriadne nepríjemné. „Fajn, niekedy sa za tebou zastavím a oblečieš si to, uvidíme či v tom budeš vyzerať tak dobre ako si myslíš,“ zasmeje sa pobavene keď si predstaví ako sa proste pri ňom zastaví len aby si to obliekol. Vážne ale nad tým začína uvažovať a či to naozaj niekedy neurobí. Na malý moment svoj pohľad uprie na Adama, než sa pozrie do zeme. „Aj keby hovoril, tak asi v nie veľmi dobrom svetle,“ mierne sa pousmeje a pokrčí ramenami ako keby to teraz už bolo jedno, čo aj vlastne bolo, bolo to už za nimi. Našťastie. Nechce sa už ale k tomu vracať, preto nakoniec len mávne rukou ako keby tým chcela povedať, nech to nechajú plávať. „To znelo ako keby som bola oproti tebe dieťa,“ odfrkne si a zavrtí nad tým hlavou. Zamračený výraz jej ale dlho nevydržal, pri ľuďoch, ktorí jej nevadili alebo ich mala rada, sa mračiť dlho nedokázala, vždy sa musela usmievať, čo sa snažila skoro na každého. Nakoniec ale po nejakej dobe sa zastaví a pozrie sa na neho s otázkou či pôjde dole s ňou. Nie, že by ju to nebavilo alebo bola unavená, proste už chcela ísť dole. Aj tak sem príde aj nabudúce. „Aw, môj strážny anjel,“ pobavene sa na neho pozrie, než zamieri dole z klziska aj s Adamom. Bola rada, že išiel s ňou, aspoň nebude sama, vždy je lepšie keď je s niekým. Posadí sa na lavičku vedľa neho a rovno si začne korčule rozväzovať. "Uhm.. asi od mojich 8 rokov. Dostala som vtedy na narodeniny korčule a odvtedy ma to nejak drží. Chodím sem vždy keď potrebujem premýšľať alebo keď sa proste nudím," povedala mu vlastne viac, než na čo sa pýtal, tak mu to hádam nebude vadiť. "Čo ty? Vieš to už dlho?" Pousmeje sa a korčule si dá z nôh dole. Otrie z nich sneh a odloží si ich do batohu, ktorý mala so sebou. Potom sa obuje do svojich topánok a batoh si dá na chrbát. "Ak budeš platiť, tak beriem," nadvihne obočie s menším úškrnom na tvári, pričom ho pobavene sleduje. Nie, že by bola nejak proti keby platil ale radšej si vždy zaplatí za svoje veci. "Samozrejme, že som to nemyslela vážne," dodá po chvíli, už s úsmevom, ktorý smeruje na neho. "Pôjdem rada. A rada si aj niečo vypočujem o Noahovi. Ale len jednu historku." Ako sa ale pozná, potom bude o ňom chcieť počuť viac, to ale radšej nespomína.

*Adam by si nikdy, opakuju nikdy, nedovolil říct jenom jedno křivé slovo ohledně jeho kámoše Noaha. Ale co to tady píšu za lži. Samozřejmě by si to dovolil, nebylo by to ale nějaké hrozné. U něho vždycky hrozí, že je to spíše legrace než doopravdy. On byl taková kupa srandy a vážně to nebyl špatný kluk. Tedy jak se to vezme. V jiných ohledech nebyl zrovna dvakrát přívětivý a hodný, ale na své přátele nedal dopustit a nikdy by nic hrozného neřekl, co by jim mohlo ublížit. S Noahem se znal už docela dlouho a tak měl v zásobě pár peprných historek a poznámek o kterých by radši ani mluvit neměl a měl by držet jazyk za zuby. Jenže Adam je v tomhle něco jako stará babka na vesnici a vždy mu to uklouzne a on něco prozradí. A u Lydie si myslel, že tohle by zrovna byl dobrý nápad něco na Noaha říct. Samozřejmě jenom s humorem! Najednou Adam ale svoje slova obrátí a řekne, že se to dozví až jindy, čímž jí ještě více napne a to on přeci chce! *Takový už prostě jsem. Zapamatuj si jak geniální v tomhle jsem. * Zasměje se společně s ní a podívá se na ještě jednou pořádně na její drobnou postavu. Možná věděl co na ní Noah tak moc viděl, ale on to moc nevidí. Zrzavé vlasy jako kdyby jí zrovna hořely, drobná postava ale jinak docela pěkná. To Adam byl trochu na jiné typy holek, ale nikomu nic nebere, hlavně ne jeho kámošovi. Dává si pozor aby do nikoho nenarazil, jelikož věděl, jak jsou děti, které si tady taky přišly zabruslit, zákeřné a jejich rodiče ještě více a tak si nechtěl nic s nikým rozházet. On nebyl moc typ co by to přešel jenom s úsměvem, vždy byl docela hádavější typ a tak kde byl nějaký konflikt tam jste ho mohly zahlédnout. * Dobře. Budu se na tvou návštěvu těšit. *Poškrábe se na zátylku, jelikož ho tam nejednou něco zasvědilo a tak se toho chtěl co nejrychleji zbavit. Na tohle on byl háklivý. Už jen když ho kousne třeba takový komár tak má pořád tendenci si to škrábat až z toho nevyjde vůbec dobře a má to všude rozdrápané. Její slova ohledně Noaha a o tom, že by o ní nemluvil zrovna hezky obejde a nic na to neříká. Na co by to s ní probíral, když se na to radši může zeptat samotného Noaha, že? * S tvou výškou možná. *Neodpustí si svou poznámku a zacukají mu koutky úst přitom, když tyhle slova vyslovuje. Natáhne svou ruku a jako malé dítě jí poplácá po hlavě, jelikož ona oproti Adamovi byla vážně malá a tak měl prostě potřebu jí to takhle sdělit. Se vší legrací, jak jinak. Zastaví se kousek u ní a kývne hlavou na znamení souhlasu. Ne, že by ho to nebavilo nebo ho bolely nohy, ale nechtěl jí nechávat samotnou a tak společně s ní slezl dolů a začal si sundávat brusle z nohou. Nebudu lhát, pro Adama ten pocit kdy už na nohou neměl zavázané brusle byl vážně potěšující. Překvapil ho jak se Lydie rozmluvila a tak jí jenom poslouchá a souhlasně kýve hlavou. * Já? Tak zhruba od 10 let, takže oproti tobě jsem o dva roky ve skluzu. * Když si to takhle uvědomí tak se jenom pobaveně zasměje. Obuje si své boty a vstane z lavičky aby se mohl trochu protáhnout a taky proto, že se mu zrovna dvakrát sedět nechtělo. * Chceš abych za tebe platil? Mám to považovat za rande? * Byla to spíše řečnická otázka než že by se na to ptal normálně. Uchechtne se a podívá se na ní.* Klidně tě na něco pozvu. Takže platí? Určitě se spolu ještě dohodneme kdy a kde. Teď už budu muset ale jít. * Oznámí jí jeho odchod. Už vážně musel jít, měl ještě něco na vyřízení takže aby to stihl, musí už vyrazit. * Dobře se mi s tebou bruslilo, takže se zatím měj! * Mávne na ní a s lehkým smíchem se vydá směrem svého vyřizování.*

Semester bol už v plnom prúde, čo znamenalo kopu úloh, testov, praxe a všetkého ďalšieho, čo sa toho týkalo. Väčšinu času teda trávila v škole, v nemocnici alebo v spolku s hŕbou učebníc, ktoré jej ako jediné robili nejakú spoločnosť. Štúdium medicíny bolo proste náročné a ona to veľmi dobre vedela dávno predtým, než sa naň naozaj dala, takže jej to až tak veľké problémy nerobilo, no keďže potrebovala trochu vypnúť a znovu pocítiť ľudskú spoločnosť niekoho, koho pozná a ským čas trávi rada, rozhodla sa zavolať vonku jednu so svojich prvých kamarátok na univerzite - Sierru. Poznali sa síce už oveľa dlhšie, od strednej školy, no vtedy sa kamarátkami nemohli nazývať. Zdravili sa, sem tam prehodili nejaký ten zdvorilostný small talk no to bolo tak všetko. Zmena prišla až po tom, čo obe nastúpili na rovnakú univerzitu v úplne cudzom meste, kde nikoho nepoznali, a tak sa zblížili oveľa viac, ako si možno pôvodne na strednej mysleli. Spolu s Meg bola pre ňu Sierra jedným z najbližších ľudí, ktorých v San Franciscu mala a bola pravda, že spolu poslednú dobu veľa času netrávili, čo ju veľmi mrzelo. Mala toho proste fakt veľmi veľa a nemala čas poriadne na nič iné, ako na svoje vzdelanie, no keďže Sierra na rozdiel od Meg nebývala spolu s ňou v nerdskom spolku, nestretli sa ani pri raňajšej káve a ani pri večernom nájazde na chladničku. Naozaj jej už však poriadne chýbala takže ako náhle pocítila, že pokiaľ ešte jedno poobedie ostane nad knihami tak sa určite zblázni, neváhala ani sekundu a vytočila telefónne číslo svojej kamarátky, aby ju vytiahla niekam do mesta. Chvalabohu ju Sierra nesklamala a súhlasila, dokonca dostala výborný nápad, že by sa mohli stretnúť na klzisku, čo sa jej veľmi pozdávalo, keďže korčuľovanie mala ozaj veľmi rada už ako malé dieťa. Dlho však na nožoch v pevnej bielej topánke nestála takže bola zvedavá, ako to celé dopadne, no najprv sa poriadne a teplo obliekla, aby náhodou neprechladla. Nemohla si totiž dovoliť ochorieť, úplne by jej to totiž narušilo plány a poriadne zhoršilo situáciu v škole. Pod hrubými čiernymi silónkami ju teda ešte hriali silónky a pod béžovým kabátom mala okrem pod zadok dlhého krémového svetra aj biely nátelník. Samozrejme, nechýbal jej ani hrubý, čierny pletený šál, ktorý sa pre ňu za posledný mesiac stal povinnou výbavou pri každej ceste vonku, no a takto nahodená si zavolala uber a nechala sa doviezť až pred obrovskú halu, v ktorej sa okrem hokeja príležitostne konali aj niektoré krasokorčuliarske súťaže. V zimných mesiacoch však bolo klzisko otvorené aj pre civilné obyvateľstvo a pri jednom zo vchodov sa dokonca dali požičať korčule, to už si stihla všetko predom pozrieť na internete, a tak zamierila smerom dnu cez veľké dvojkrídlé dvere. Za vstup najprv zaplatila milo vyzerajúcej pani pri okienku, no potom zamierila rovno ku stánku, kde sa predávali suveníry a vedľa ktorého sa momentálne dali požičať už aj spomínané korčule. Pánovi, ktorý to mal celé na starosti, povedala svoje číslo nohy, vzala si od neho celkom zachovalý pár bielych lakovaných korčúľ a posadila sa na najbližšiu lavičku, aby sa mohla prezuť. Až keď mala korčule na nohách sa poriadne rozhliadla okolo seba, či už niekde nezahliadne Sierru, no keďže jej kamarátka zatiaľ nepadla do oka, rozhodla sa otestovať svoju pamäť a zručnosti a postaviť sa na ľad. Veľmi opatrne a pomaly teda prešla už v korčuliach z lavičky na ľadovú plochu, kde sa s pevne stisnutými perami a sústredeným výrazom najprv zachytila mantinelu, no potom sa pomaly pustila, trochu sa narovnala a pokúsila sa veľmi ladne vyraziť vpred, len aby jej pritom nohy vyhodilo do vzduchu a ona absolútne nie ladne padla rovno na zadok. "Au," zamrnčala, no aj napriek tomu sa jej na tvári odrážal pobavený úsmev, ktorý jasne znamenal, že si z toho pádu žiadnu ťažkú hlavu robiť nebude, aj keď to bola možno pomerne trápna situácia, keďže sa na ľade nenachádzala úplne sama.

Přesně tak, semestr v plném proudu, nástup zimy, blížící se Vánoce a spoustu stresu vzhledem i k blížícím se zkouškám. Tenhle semestr Sierra pracovala na projektu, který započala už o prázdninách. Skoro každý den chodila ven, aby mohla nafotit fotky do portfolia, celkem jich bylo dokonce přes dva tisíce, protože to vskutku brala vážně a skoro se nezastavila. Na druhou stranu to pro ni bylo skvělé odreagování od osobních problémů a svým způsobem i zábava, protože přeci jen nemiluje snad nic víc, jako miluje fotografování. Dnes si ale fotoaparát na led nebere, nechce přeci, aby si ho rozbila, protože na bruslích naposledy stála před dvěma lety, samozřejmě s Rickem coby rande. V té době nebyla taková kost a kůže, nutno podotknout. Ano, sice vždycky bývala hubená, ale nikdy nebyla... takováhle. Vyzáblá. Focení přeci jen rozptyluje i od jídla, se kterým je v komplikovaném vztahu už přes rok, kdy bojuje s anorexií, za tu dobu shodila přes deset kilo, takže je momentálně ve velmi patrné podváze, což má samozřejmě i své důsledky - bledá pleť, řídké vlasy, kruhy pod očima více viditelné kvůli práci no a samozřejmě neustále, především teď, když je chladné období, mrzne. A to i teď, když hlavě naraženou čepici a silný kabát pod kterým má ještě teplý svetr a legíny. K tomu se ještě člověk musí divit tomu, že se na bruslích a vlastně i na nohou ještě stále udrží, když má místo nohou tyčky. Každopádně i jí Nad chyběla, vždyť patří mezi první z jejích kamarádek a navíc jsou i na stejné škole, takže ji mrzí, že se nevidí častěji. Ano, sice tráví spoustu času buď focením anebo s Meg, ale to neznamená, že tím tak ztratí kontakt s Nad. No, určitě není překvapením, že se vzhledem k jejím problémům nestřetli u snídaní nebo tedy nočnímu vrakování ledničky, ale spíš je divné, že se nepotkaly třeba na chodbě univerzity. Proto jí vykouzlil úsměv na tváři náhlý telefonát od ní, v kterém jí nabízela společný venek. Jak by mohla jinak, než souhlasit? Navíc možnost znovu obout lední brusle se nedá jen tak zahodit, obzvlášť po mnoha vtipných a příjemných zážitcích, které s Nad má. Nebyla si sice jistá, zda se jí podaří pár ošoupaných bruslí najít, protože jak bylo řečeno, dlouho na nich nestála, ale nakonec se stačilo jen podívat do skříně na chodbě a voala, byly tam, vedle Rickových, což jí div nevehnalo slzy do očí při vzpomínce, jak často je spolu vytahovali, hlavně když spolu randili teprve krátce. Ale co, radši je rychle popadla, ve městě chytla první autobus a rozjela se ke kluzišti, kde akorát vystupuje, chůdě celá zmrzlá, a proto rychle běží dovnitř. Nepočítá s tím, že by na ni kamarádka čekala venku, takže ji tam ani nehledá. Zaplatí si vstup a zanedlouho už sedá na lavičku, na kterou položí tašku s bruslemi vedle sebe a rozhlíží se kolem, za účelem zahlédnout malou, roztomilou, asijskou dívku. Ani ji nenapadne, že by už mohla být na ledě, takže ji záměrně tam mezi ostatními bruslaři nehledá. Naopak kouká na lidi na lavičkách a tribunách kolem, kteří se vybavují, zkoušejí brusle anebo také na někoho čekají. Zkontroluje ještě telefon, zda dorazila včas, a když zjistí, že dokonce s desetiminutovým zpožděním, nakrčí obočí, mobil zase schová do kapsy spolu s rukama a i nadále pohledem zkoumá okolí.

Jej prvotná skúška na ľade síce nedopadla úplne najlepšie a skôr, ako vôbec začala s korčuľovaním skončila na zadku, no entuziazmus jej to vôbec neuberalo, práve naopak. Hneď ako sa trochu spamätala, veľmi opatrne sa postavila späť na nohy pričom si dávala pozor, aby jej zas nepodkĺzli a znovu sa neocitla na studenej ľadovej ploche. Keď sa jej pomaly ale isto podarilo narovnať sa, zľahka si rukou oprášila zadok a skúsila sa pohnúť vpred ešte raz, tentokrát o niečo pokojnejšie a kultivovanejšie, aby to nedopadlo ako ten neslávny prvý pokus. Našťastie zrejme zvolila dobrú stratégiu, pretože sa na korčuliach naozaj celkom ladne pohla a aj keď sa jej rýchlosť nedala považovať za nič závratné, dokázala bez pádu urobiť jedno menšie koliečko popri mantineloch, z čoho sa v duchu veľmi tešila. Naozaj totiž nestála na korčuliach už veľmi dlhú dobu a preto brala všetko, čo nekončilo vybitými zubami alebo zlomeninou za úspech. Poriadne sa teda sústredila, dokonca až tak, že na malú chvíľu úplne zabudla na to, že by sa mala obzerať po svojej kamarátke, s ktorou si tam dohodla stretnutie. Našťastie si však na to relatívne rýchlo spomenula a keď dorazila späť na miesto, z ktorého pôvodne vyrazila, pohľadom doslova preskenovala časť štadiónu, kde sa požičiavali korčule a prezúvali prichádzajúci a odchádzajúci. K jej veľkému potešeniu tam zazrela aj svoju kamarátku, ktorej veľmi nadšene zamávala a svojim klasickým pomalým tempom prikorčuľovala o niečo bližšie k mantinelu, cez ktorý sa zľahka predklonila. "Sier!" Mierne zdvihla hlas, ak by si náhodou jej kamarátka nevšimla jej nadšené mávanie a rukou jej naznačila, že má prísť k nej. Bolo vážne skvelé vidieť ju po tak dlhej dobe, hoci nemohla potlačiť pocit, že jedna z jej najlepších kamarátiek opäť vyzerá ešte pochudnutejšie a unavenejšie, ako kedykoľvek predtým. Rozhodne však nemala v pláne na to narážať, aspoň nie hneď aj keď veľmi dúfala, že jej Sierra povie pravdu keď sa jej opýta, ako sa má. Nerada totiž vyzvedala a ťahala z ľudí niečo, čo jej povedať nechceli. "Máš korčule? Rýchlo sa prezuj," so širokým úsmevom na perách ukázala na jednu z neďalekých lavičiek, ktorá nebola zahádzaná vecami a ani na nej nikto nesedel a opatrne sa odlepila od mantinelu, aby od neho odkorčuľovala o pár krokov ďalej, čakajúc na svoju dnešnú spoločníčku. Dúfala, že sa im obom podarí prísť na iné myšlienky pretože síce nevedela, ako je na tom Sier, no ona už naozaj zúfalo potrebovala vypnúť a trochu sa zabaviť. Pozitívna energia a radosť z toho, že nesedí opäť nad knihami z nej doslova vyžarovali už aj v tom momente a to na klzisko v podstate ešte len dorazili. Aj taká krátka chvíľa jej ale priniesla istú mieru mentálnej očisty a ona naozaj verila v to, že keď sa večer vráti späť do spolku na svoju izbu, tak sa bude cítiť ako úplne nový človek, dobitý energiou a dobrou náladou minimálne na ďalší týždeň. Taký pocit v nej proste dokázali vyvolať len tí najbližší a Sierra rozhodne patrila medzi nich.
Keďže bol však život veľmi nevyspytateľný, z ničho nič jej zazvonil telefón a ona si rýchlo zvliekla rukavicu, aby ho mohla zdvihnúť. Volali jej z nemocnice, či by nemohla na rýchlo prísť, keďže dvaja ľudia z dnešnej praxe odpadli kvôli chorobe. Samozrejme súhlasila, pretože niečo takéto odmietnuť proste nemohla a pomaly dokorčuľovala smerom k východu z ľadovej plochy ku Sier. "Vážne ma to mrzí ale budem musieť ísť, potrebujú ma v nemocnici. Určite ti to neskôr vynahradím, naozaj!" posadila sa na lavičku, korčule si rýchlo vyzula, hodila ich na pultík odkiaľ si ich požičala, svoju kamarátku ešte na rýchlo objala, no potom sa už len obula do svojich topánok a hekticky vybehla vonku z klziska, od ktorého si zavolala taxík rovno do nemocnice.