>>> dievčenský spolok

A je to tu. Betty, všeobecne, nemala problém so zoznamovaním sa, dokonca oslovením niekoho prvá, ale aj napriek tomu bola z dnešného rande nervózna. Je to úplne iné, vedieť, že sa idete stretnúť s niekým úplne neznámym v rámci dohodnutého rande, za ktoré vlastne ani vy sami nemôžete. Čo ak si s ním nebude mať čo povedať? Čo ak sa na ňu vykašle a na dohodnuté stretnutie ani nepríde? To by možno nebol ten úplne najhorší prípad. Možno aj preto pobehovala po izbe už pár hodín pred začiatkom konania tohto rande, pretože bola taká nervózna a nad ničím iným ani nedokázala premýšľať. To, že kvôli nájdeniu vhodného outfitu vyhádzala takmer celú skriňu na posteľ, to je už problém pre Betty z budúcnosti. Vybrala si bledomodré voľné džínsy a jednoduchý biely topík s dlhými rukávmi. Nato, že ho pod krátkou fialovou bundičkou nebude ani vidieť, pri jeho výbere strávila až moc času. Všetko to doplnila veľkým farebným ružovo - fialovým šálom, ktorý to celé pekne dotiahol dokopy a Betty bola aspoň trošku pokojnejšia, keď mala na niečo na sebe cute a cítila sa v tom skvele. Aj napriek tomu, že sa klzisko od spolku nachádzalo dosť ďaleko, Betty sa rozhodla vyraziť tam peši. Mala ešte veľa času do plánovaného času stretnutia, a tak si do uší zastrčila slúchadlá a pomaly sa vydala smerom k miestu konania. Potrebovala trošku tej nervozity vychodiť, prechádzky jej vždy pomáhali k upokojeniu, a aj práve preto sa rozhodla kráčať tam zrovna v tejto chvíli. Kým sa dostala ku klzisku, mala trošku zamrznuté ruky a červenú tváričku vyštípanú od zimy, ale to jej vôbec neprekážalo, cítila sa lepšie po tej prechádzke na čerstvom vzduchu. Hneď po príchode sa teda vydá k miestu stretnutia, ktorým je stánok s rýchlym občerstvením, ak si to teda správne pamätá. Od toho stresu to možno aj poplietla, takže kto vie, možno ju jej rande ani nenájde, bohužiaľ alebo vďakabohu? V tom ale zbadá známu tvár, čo jej vyčaruje úsmev od ucha k uchu, taký efekt na ňu väčšinou má sladký Cassian. „Cass, ahooj,“ z diaľky mu začne mávať v nádeji, že ju uvidí a vydá sa smerom bližšie k nemu. Prečo si neskrátiť čakanie na pána tajomného niečím príjemným. Cass jej aspoň trošku pomôže nemyslieť na jej nadchádzajúce rande, z ktorého má obavy, a tak sa hádam aspoň nachvíľku uvoľní a nebude až tak moc nervózna. Jednou rúčkou okolo krku si pritiahne Cassa do jemného objatia. „Vidím, že aj ty si sa dnes vybral na klzisko ako asi polovica San Francisca,“ zľahka sa uškrnie. Hneď ako sem vstúpila, tak si všimla, že je tu dnes naozaj množstvo ľudí, rodiny s deťmi a zamilované páriky ruka v ruke pri korčuľovaní. Aké romantické. „Neuveríš tomu, prečo som sem dnes prišla ja,“ s úškrnom na perách zavrtí hlavou do strán pri tej predstave. Jej priatelia sú naozaj blázniví, to na nich miluje, ale v tejto chvíli musí priznať, že ich za toto tak trošku preklína. Vlastne si zato môže sama, že nato vôbec kývla. V tej chvíli sa jej to nezdalo ako úplne najhorší nápad sa s niekým spoznať, avšak ako sa to stretnutie nebezpečne blíži, tak by najradšej odtiaľto ihneď utiekla. Hlavou jej beží mnoho scenárov, ako môže dnešné stretnutie dopadnúť, a teda tá neistota ju úplne ubíja. „Inak pristane ti to, v tejto bundičke vyzeráš skvele,“ poukáže smerom k jeho outfitu s úsmevom na perách. Cass má na sebe károvanú bundičku, ktorú by si, bez váhania, Betty z jeho šatníku hneď ukradla. Následne sa však porozhliadne nenápadne okolo seba, či nezahliadne niekoho, kto by tu postával a možno na ňu vyčkával, zatiaľ čo sa nervózne pohráva s prstienkami na rukách. Mala pocit, že jej srdce o chvíľu vyskočí z hrude, pri tom ako sa to stretnutie blížilo a pohrávanie sa s niečím robila už tak automaticky, keď bola nervózna.

outfit

Hoci dlhá cesta na klzisko po čerstvom vzduchu mala Betty dopomôcť k tomu sa trošku ukľudniť, bolo to takmer nemožné, keďže v hlave si stále prehrávala všetky možné scenáre, akým smerom môže toto stretnutie ísť. Čo si budeme, väčšina z týchto scenárov dopadla naprosto katastrofálne, čo jej teda moc sebavedomia nepridalo. Skôr si počas celej cesty nadávala zato, že nedokázala rovno povedať svojim priateľom nie a tento bláznivý nápad zatrhnúť hneď pri jeho navrhnutí. To by ale nebola ona, keby sa nesnažila potešiť každého naokolo a keď videla, ako moc sú z tohto nápadu nadšení, nemala to srdce zatrhnúť to. Od týchto negatívnych myšlienok ju však aspoň na krátku chvíľku zachráni Cass, zjavne rovnako na niekoho čakajúci.  „Cass,“ zľahka sa uškrnie so zavrtením hlavou do strán. Nie však tým spôsobom, že by sa smiala na Cassovi a jeho bľabotaní, to je práveže naprosto rozkošné, a nie je to tak po prvýkrát. Už sa poznajú nejaký ten piatok, a preto sa nad tým ani viac nepozastavuje, len sa ho vždy snaží uistiť, že to je v poriadku a nemusí pri nej byť nervózny. Myslela by si, že Cass sa pri nej už takto cítiť nebude, ale očividne to nebude len také jednoduché, kým sa pri nej bude cítiť úplne komfortne a ona to, samozrejme, chápe. „To je v poriadku, ja to chápem, až príliš dobre,“ Betty namiesto nadmerného rozprávania, keď je nervózna, skôr utíchne a stiahne sa do seba, aby náhodou nepovedala niečo zlé. Tá predstava toho, že by povedala niečo nevhodné a bola na smiech je naprosto desivá, a preto sa snaží riadiť tým, že je lepšie toho povedať menej. Preto je často označovaná za plachú, aj keď to tak možno úplne nie je. Pri jej priateľoch dokáže byť poriadne hlučná a živá, ona len túto stránku neukazuje každému koho stretne. Skvele sa dopĺňajú, zatiaľ čo Betty radšej mlčí, tak Cass toto ticho dokáže perfektne vyplniť svojim kecaním, ktorým jej vždy vyčaruje úsmev na tvári. „A vôbec sa nemusíš ospravedlňovať, dobre?“ venuje mu jeden povzbudivý úsmev. „Pri mne sa však obávať nemusíš, ja zbožňujem, keď sa rozrozprávaš,“ vždy ho rada povzbudí a dúfa, že tieto slová aspoň trošku pomôžu tomu, aby sa pri nej cítil komfortnejšie. „Kľudne aj o tom, že som biela ako stena,“ žartovne použije jeho slová, v ktorých sa úplne zamotal. Ale Betty to, pravdaže, pochopila, snažil sa jej zložiť kompliment a ona si to, samozrejme, váži. Očividne to bolo preňho náročné, a o to viac ju to hreje pri srdiečku. „A ďakujem, si sladký,“ venuje mu jeden žiarivý úsmev, keďže aj keď sa v tom chvíľku motal, ale predsa, jeho milý kompliment ju skutočne potešil. Hlavne keď nad tým, čo si dať na seba strávila toľko času, rovnako ako aj pri zrkadle, tak to, pravdaže, poteší, keď to niekto ocení. Ako tak však začne rozprávať Cass ďalej o tom, prečo sa tu dnes ocitol, úsmev jej z tváre veľmi rýchlo vymizne. Po týchto jeho slovách sa jej všetko začne spájať dokopy, ako taká mozaika. Obaja sa pohybujú v podobných kruhoch, a teda majú kopec spoločných priateľov, potom je tu to dohodnuté rande na klzisku, postávanie pri stánku s rýchlym občerstvením. Samozrejme, že jej vôbec nenapadlo, že by to mohol byť zrovna Cass, popis neznámeho spoločníka bola až príliš vágny nato, aby si to dokázala spojiť. Na univerzite sa nachádza také množstvo študentov, že to mohol byť naozaj hocikto. Ako však tieto slová opustili Cassove pery, tak jej to v priebehu pár sekúnd celé docvaklo a do seba zapadlo. Musí uznať, že sa jej čiastočne aj uľavilo, že je to zrovna on a už sa naďalej nemusí obávať tajomného stretnutia. To jej aspoň trošku dovolí vydýchnuť si a skľudniť búšenie srdca. Tento pocit však veľmi rýchlo vystrieda pocit previnilosti. „Uhm,“ popravde sa jej ťažko vôbec Cassovi pozerá do očí, nechce tam ani vidieť to sklamanie, keď zistí, že namiesto pôvabnej dievčiny, s ktorou si mohol užiť rande, tu pred ním postáva Betty. Aj keď sama vie, že zato vôbec nemôže, istým spôsobom sa cíti previnilo, že v tomto celom nedorozumení figuruje. „Prepáč, sklamem ťa, ale vyzerá to tak, že tu už je,“ v tejto chvíli sa jej topánky na nohách zdajú veľmi zaujímavé, pri tom, ako má pohľad sklopený k zemi a nachádza odvahu ho vrátiť späť ku Cassovi. „A som to ja,“ tieto slová jej ústa opustia tak potichučku, ale zároveň by to nerada opakovala, pričom zľahka pokrčí ramenami. Nechce byť za úplného idiota, a preto sa odváži zdvihnúť pohľad ku Cassovi a vyčarovať niečo, čo pripomína neistý úsmev. „Mrzí ma, že si sa tešil na stretnutie s niekým iným, istotne viac zaujímavejším a namiesto toho som tu ja,“ nevie nájsť úplne tie správne slová, naozaj sa cíti trápne, toto sa naozaj môže stať len jej. „Takže pochopím, ak o toto celé nemáš záujem,“ mávne rukami okolo seba, na náznak tohto celého dohodnutého rande a povzbudivo sa usmeje na Cassa. „Naozaj nechcem, aby si sa cítil tak, že tu teraz máš povinnosť zostávať,“ zavrtí hlavou do strán. Má pocit, že už Cassa pozná natoľko dobre, že vie, že by tu zostal len preto, aby sa Betty necítila zle.

„Ber to tak, že si špeciálny, ešte nikdy som takýto kompliment nedostala, to už navždy bude mať špeciálne miestečko u mňa v srdci,“ ruku si priloží na hrudník, kde sa nachádza srdce pre dramatický efekt a sladko sa usmeje. Bola by naozaj rada, keby sa pri nej Cass viac uvoľnil a má taký pocit, že sa k tomu aspoň pomalými krôčikmi dostávajú. Obaja občas vedia byť dummies s tou ich nervozitou a bľabotaním, ale napriek tomu sa dokážu vzájomne podporiť a skvele sa dopĺňajú. Možno práve aj preto sa za krátky čas stal Cass pre ňu tak dobrým a blízkym priateľom. Vždy jej dokáže vyčarovať úsmev na tvári, má okolo seba úžasnú pozitívnu auru a takých ľudí Betty vo svojom živote zbožňuje. Často ju od smiechu až bolela tvár, či už sa o to Cass snažil alebo nesnažil, to čo z neho niekedy vyšlo, ju dokázalo náramne pobaviť, bolo to také milé. Z príjemného rozhovoru sa to však, bohužiaľ, veľmi rýchlo ubralo úplne iným smerom po tom, ako jej Cass prezradil, prečo sa tu dnes vôbec objavil. Aj keď v tejto chvíli, keď mu zmarila predstavy o hot date s neznámou kráskou, radšej uhýbala pohľadom, nemohla si nevšimnúť jeho výraz a bradu až po zem. Bolo na ňom presne vidieť, ako mu to v hlave šrotuje, ako to chvíľku trvá, kým si to celé pospájal dokopy. Ale ona sa nato nemohla ďalej pozerať, na to, prípadné, sklamanie jeho v tvári, preto radšej skúmala hocičo iné, len nie jeho výraz. Jeho slová boli však úplne iné, ako by čakala alebo si teda v hlave predstavovala, tak sa odvážila k nemu zdvihnúť pohľad, ale zatiaľ ho len tichučko počúvala a premýšľala nad tým, či by to tak naozaj mohlo byť, že by bol za toto ich stretnutie rád. Naozaj ju to ale zahrialo pri srdiečku, všetky tieto jeho milé slová, ktorými sa ju snažil uistiť. „Som rada ,že to hovoríš a dúfam, že to je naozaj pravda,“ vie, že Cass nie je ten typ človeka, to z nej hovoria stále len tie neistoty, ktorých sa nemôže tak jednoducho zbaviť. Táto situácia ju ale naozaj vykoľajila, ozaj to nečakala, nenapadlo by ju to ani v tom najdivokejšom sne, že zrovna takúto búdu na nich ich spoloční priatelia ušijú. No veď počkajte, to si s nimi ešte vybaví. Rada by sa už od toho ale pohla ďalej, a teda snažila sa užiť si toto ich milé stretnutie naplno. Je to naozaj sladké, ako sa ju Cass snaží uistiť, že to tak naozaj nie je, že tu s ňou nezostáva len z nejakej povinnosti a slušnosti. Poteší ju to, pravdaže, to však ešte neznamená, že všetky jej pochybnosti len tak vymiznú. Bohužiaľ, to v jej hlave nie je len také jednoduché, aby uverila tomu, že je to naozaj tak a z tohto ich rande nie je aspoň trošičku sklamaný. Nemôže si pomôcť, proste sa jej tomu ťažko verí. A to ani nie je o tom, že by nemala dostatočné sebavedomie, aj keď je to u nej také všelijaké. Samozrejme, že má lepšie aj horšie chvíľky, to asi každý, avšak pred ostatnými sa snaží tento negatívny self-talk nehovoriť nahlas a nedávať to do sveta. Betty sama veľmi rada ostatných podporuje, dáva svojmu okoliu pozitívnu energiu a rozžaruje im deň. Vždy rada dáva ostatným komplimenty, keď vidí, ako im to dokáže vyčarovať úsmev na tvári, je to pocit na nezaplatenie. Je zástancom toho, že každý z nás je krásny, hodný a jedinečný, avšak je iné podporovať takýmto spôsobom svojich blízkych a reálne dokázať takto vnímať samú seba. Je to naozaj niečo na čom sa snaží pracovať, aby dokázala aj sama seba pochváliť a uvedomovať si vlastnú hodnotu. „Neviem, či nebudeš skôr ty ten, kto bude ľutovať, pretože sa ti musím ešte s niečím priznať,“ no čo, skôr či neskôr to prísť muselo. Keby šla na rande s pánom neznámym, tak mala jasný plán, postaviť sa na tie korčule a wingnúť to, nemôže to byť predsa tak ťažké, no nie? Možno to nebol ten úplne najbystrejší plán, ale, vďakabohu, už sa nemusí zamýšľať nad tým, čo by bolo keby, keďže má po boku Cassa. Tomu dôveruje a vie, že ju nevysmeje, a tak sa rozhodne sa mu v tejto chvíli priznať. „Nikdy som na korčuliach nestála,“ zľahka pokrčí ramenami, ako keby to bolo úplne normálne, že ide na klzisko, na ktorom absolútne nemá poňatia, čo tam robiť. „Ale nemôže to byť predsa také ťažké, veď to zvládajú aj deti,“ venuje mu jeden nervózny úsmev, no týmito slovami sa snaží skôr uistiť sama seba, ako Cassa. „Takže ak sa nebojíš, že sa mi pripletieš do cesty a schytáš to, tak môžeme ísť nato, si pripravený?“ jemne sa usmeje s nádejou v očkách, či si to predsa len ešte nerozmyslí a nenechá ju tu napospas osudu. Ak teda Cass súhlasil a rozhodol sa zostať pre hurikán Betty na ľade, tak sa spoločne mohli vydať bližšie ku klzisku a zábava môže začať. „Dobre, poďme nato,“ potiahne ho zľahka za pažu smerom k ľadovej ploche, kde si rýchlo zapožičajú korčule, prezujú sa a môžu vyraziť. Betty je nadšená, keď vidí všetkých tých ľudí na klzisku, ako si užívajú spoločný čas, sladké zamilované páriky, rovnako ako aj rodinky s deťmi, ako sa smejú a zabávajú. „Vieš čo, choď prvý,“ mávne rukou smerom k dvierkam od klziska, zatiaľ čo ona trošku nervózne pozoruje ostatných, ako s naprostou ľahkosťou korčuľujú po ľade. Ako sa to blíži, tak už nie je až taká odvážna. V hlave si, samozrejme, prehráva všetky možné katastrofické scenáre, ako si môže zlomiť nohu alebo ruku alebo spadne na hlavu a bude mať otras mozgu alebo nebodaj vnútorné krvácanie. Prečo nemôže byť aspoň raz normálna bez týchto úzkostných myšlienok a, jednoducho, si užívať prítomnosť a nepremýšľať stále nad tým, čo sa ešte ani nestalo? Naozaj by mala zapracovať na svojej schopnosti žiť v prítomnom momente a nestresovať stále nad výmyslami v jej hlave, život by bol oveľa krajší a jednoduchší. Na to, že študuje psychológiu, sa ešte za celý ten čas nenaučila uplatňovať niečo z toho sama na sebe. Jeden hlboký nádych, výdych a ideme nato. „A nesmej sa mi, možno v tom nebudem hneď najlepšia, dobre?“ s varovným prstom, avšak pobaveným úškrnom na perách, upozorní Cassiana krátko predtým, ako vstúpi opatrne na ľadovú plochu. Najskôr pekne zľahka jedna nôžka, potom druhá, pričom nie je ešte ochotná sa pustiť mantinelu. Ale máme tu úspech, nespadla hneď po prvom kroku na zadok, takže to vyzerá nádejne. „Cass,, čo teraz?“ pozrela sa smerom na Cassa, zatiaľ čo zostávala na mieste, stále sa neodvážila pustiť svojho záchranného lana, kým si ďalšie kroky nepremyslela. V tejto chvíli úplne zabudla na jej predošlé starosti a obavy ohľadom tohto randíčka, keďže mala na mysli len jednu jedinú vec, a tou bolo aby sa nerozčapila na ľade.

Padne jej kameň zo srdca, keď si to s Cassom všetko vysvetlia, koniec koncov to nie je chyba ani jedného z nich, že takto s nimi priatelia vybabrali. Snaží sa myšlienky toho, že Cass je z toho rande určite sklamaný potlačiť niekam preč, hlavne keď ju o tom tak pekne viackrát uisťuje. Rozhodne sa preto čo najviac z toho vyťažiť a tento krásny deň si s ním čo najviac užiť. Vždy si dobre rozumeli a konverzácie s ním ju bavili, a preto sa teraz naskytla perfektná príležitosť stráviť spolu viac času a ešte lepšie sa spoznať. Po tom, ako si to vyjasnili, mala Betty na perách hneď väčší úsmev a nadšene poskakovala na mieste, keďže už sa tešila na korčuľovanie, to ešte netušila, aký stres ju o malú chvíľku čaká, a preto už dlhšie neváhali a nadšene sa odobrali k ľadovej ploche. Zaviaže si šnúrky podľa Cassových pokynov, keďže sa očividne v tom vyzná viac, ako ona a sú pripravení spoločne vstúpiť na ľad. „To si mi vôbec nepovedal, že ty si na ľade úplný profesionál,“ zľahka sa usmeje, keď Cass vykročí na ľad s úplnou ľahkosťou a prirodzenosťou, zatiaľ čo ona neisto postáva na pevnej zemi. Po krátkej chvíli pozorovania ostatných sa ale odhodlá predsa len na ľad vstúpiť, aj keď nejaké tie myšlienky o tom, že by tento zážitok možno nechala na nabudúce sa jej v hlave už začali vytvárať. Kedy však nato bude lepší čas, ako práve teraz, keď sladký Cass postáva na ľade a čaká na ňu, ochotný sa s ňou o to aspoň pokúsiť. Preto sa z bezpečia mantinelu odhodlá jemne vziať Cassa za rúčky, teda nevie či zrovna jemne, keďže on je momentálne jej jediné istenie, a preto sa ho radšej drží poriadne, aj sa bojí, aby mu náhodou neublížila. Ešte dokáže aj korčuľovať dozadu? Tak to bude ešte trápnejšie, keď spadne na zadok pred ním, keď je to preňho všetko tak jednoduché. „Cass, ale varujem ťa, ani neskúšaj žiadne triky, že ma náhodou pustíš,“ predstava toho, že by sa mala od bezpečia Cassovho istenia vzdialiť ju v tejto chvíli naprosto desí. „Nechcem dopadnúť ako tie deti, ktoré sa učia bicyklovať a rodičia ich pridržiavajú a zrazu sa rozhodnú, že ich pustia a bum,“ od nervozity rozpráva viac ako obyčajne, čo majú s Cassom očividne spoločné. Ona však vôbec nie je nervózna z jeho prítomnosti, tá ju skôr ukľudňuje, vždy sa pri ňom cíti dobre, niečo čo si praje aby tak bolo aj z jeho strany. Ju momentálne stresuje len to, či sa udrží na ľade, aby si nespravila pred všetkými ľuďmi hanbu. „Povedal si, že mi nebudeš klamať,“ asi po prvýkrát sa odváži zdvihnúť k nemu pohľad na dlhší čas a nesledovať len svoje nohy na ľade, aby sa jej náhodou nepomotali. „Ja v podstate nič nerobím a ty odvádzaš všetku tú ťažkú prácu,“ zľahka sa uškrnie a zavrtí jemne hlavou do strán. Musí ale uznať, že keď sa tak na krátku chvíľku zadíva na zlatého Cassa, tak aj zabudne, že je momentálne na ľade a aspoň trošku sa uvoľní a môže si užívať tento moment. „Tak za tento výkon si určite neskôr zaslúžim tú horúcu čokoládu,“ aj napriek jej ľadovým rukám, ktoré hádam príliš Cassa nestudenia, jej momentálne je až horúco, to bude asi z toho stresu a adrenalínu. Možno sa ale tľapkala po chrbte za svoj heroický výkon príliš skoro, keďže si v tomto momente všimne, ako sa na nich rútia dve malé dievčatká. Cass ich ale nevidí, keďže sa tam zjavili z ničoho nič a taktiež k nim smerujú spoza jeho chrbta. Preto sa rozhodne rýchlo stiahnuť Cassa bližšie k sebe, aby mu týmto nárazom náhodou neublížili alebo ich oboch neposlali rovno k zemi. Aby ich však oboch dostala z cesty, tak nato musí použiť aj nohy, ktoré doposiaľ ešte moc nezapojila. Ešte k tomu je ten ľad ale nejako divne príliš šmykľavý, kto by to čakal, však? Preto si Cassa za ruky potiahne k sebe tak, že do seba narazia telami a ona ho chytí okolo pása. Podarí sa jej ale stiahnuť ich do strany, a tak sa úspešne vyhnú nárazu detí, ktoré očividne tiež úplne nevedia brzdiť alebo ich jednoducho obísť. To, že idú do protismeru je ďalšia vec, ale tak sú to len deti, nemá im to za zlé. „Si v poriadku? Ja som len nechcela, aby nás tie deti zrazili úplne k zemi a nemala som čas ťa varovať,“ zdvihne pohľad ku Cassovi s jemným úsmevom na tvári a zľahka sa od neho odtiahne. Nemôže ho však pustiť úplne, predsa len je stále jej jedinou oporou a ona sa neodváži na ľade postávať úplne bez ničoho. Sama neverí tomu, že to ustáli, zato však asi môže vďačiť Cassovej stabilite, pretože keby to bolo na nej, tak by sa už dávno spoločne váľali na zemi. „Ale pozri, stále stojíme, takže to považujem za úspech,“ musí sa zasmiať nad tou celou situáciou, že zrovna ona musela byť tá, ktorá ich zachraňuje pred nárazom, keď na korčuliach stojí po prvýkrát a nevie sa poriadne ani pohnúť.