Jídelna

Ráno sa prebudil do pokojného začiatku dňa. Vyučovanie až v popoludňajších hodinách mu vyhovovalo a on sa nemusel zapodievať s tým, či to bude všetko stíhať alebo nie. Odkopol zo seba deku, pod ktorou každú noc spával a postavil sa. Ruky mal odreté takmer každý jeden deň. vyzeral ako ten najväčší bitkár, ktorý nevie bez toho vydržať ani deň. ale to bolo len z toho dôvodu, že na jednom z tréningov si zabudol dať rukavice. Nebola to bolesť, išlo prevažne o estetickú stránku. Ale ak by mu záležalo na tom, ako ho vníma okolie možno by sa to snažil nejakým spôsobom zakryť. Gordon cítil ako mu v bruchu niekoľkokrát zaškvŕkalo. Bol to nepríjemný zvuk. Nútilo ho to rukou prejsť na holé brucho a niekoľkokrát si po ňom prejsť krúživými pohybmi. Netrvalo dlho a Gordon sa dal do poriadku, aby konečne vyzeral ako človek. Osprchoval sa, popri tom ako na neho dopadali kvapky chladnej vody premýšľal nad tým, čo bude robiť nasledujúci večer a následne sa obliekol do pripraveného oblečenia. Čierne nohavice s čiernym tričkom a čiernou bundou. V tom momente tuším viac čierna kombinácia už byť ani len nemohla. Ale aj tak to robilo krásny kontrast s jeho svetlými očami a blond vlasmi. Zobral si niekoľko základných vecí ako boli kľúče a mobil, krabičku cigariet so zapaľovačom a vyrazil na cesty. Sem tam, bolo to pomerne málokedy sa stravoval v jedálni. Takmer vždy radšej vyhľadával nejaké reštaurácie alebo donáškovú službu. Ale tento deň mal chuť zapadnúť medzi niekoľko ľudí a zabaviť sa. S malým úškrnom na perách vchádzal do jedálne a pozeral sa okolo seba. Miest tam bolo pomerne dosť, to sa muselo uznať. Bolo tam už niekoľko aj skupiniek, ktoré on nespoznával a z toho dôvodu sa rozhodol nájsť aspoň jednu osobu, ktorá by sa mu zdala povedomá a on by sa nemusel nachádzať na obede sám. Gordon a samota. Je to zvláštne spojenie. Niekedy to je viac ako len neprístojné. Nevie byť sám, pretože myšlienky ho prenasledujú. Ale niekedy prídu aj také okamihy, kedy nemôže spoločnosť ľudí vystáť. Každé jedno gesto mu príde otravné a jemu neostáva nič iné, ako len si zobrať všetky veci v ten moment a odísť. Ale takých momentov nebolo až tak veľa.
Gordonove modlitby boli vykonané. V okamihu, kedy mal možnosť vidieť človeka, ktorého ako tak spoznával hoci len z videnia rozhodol sa ísť jej smerom. Ryšavé dievčatá boli mnohokrát jeho slabosťou. Nebolo to ich vlasmi ale ich správaním, kedy si vedeli dupnúť pri určitých momentoch. Ak by sa niekto spýtal Gordona, aký typ ženy sa mu najviac páči bolo by to jednoduché. Pozrel by sa na človeka, ktorý sa to pýta a opísal by podobné črty, aké vidí pred sebou. Pretože priviesť takto niekoho o rozpakov bolo to najjednoduchšie, čo môže človek urobiť. Pohrávať sa so slovami a vytvárať jedno klamstvo za druhým. Niekedy by si aj on sám mal dávať pozor na to, čo komu povie, pretože to by nemuselo potom dopadnúť najlepšie. Ale zdá sa, že je to jeho nevyliečiteľná diagnóza. ,, dnešné ráno som na teba myslel. Je to zvláštne alebo nie? Ako osud chcel, aby som ťa stretol na tomto mieste.“ Povedal milým hlasom a odtiahol si stoličku, na ktorú sa následne posadil. S tým jemným pomerne lišiackym úsmevom na tvári k nej natiahol ruku a pozrel sa jej priamo do očí. ,, mám pocit, že som sa ešte nepredstavil. Moje meno je Gordon Wintershalle.“ Gordon nikdy nemal problém s nadviazaním nových vzťahov. Mnohokrát používal svoj šarm k tomu, aby niekoho okúzlil. V dobrom sa mu votrel do priazne a do myšlienok a potom čakal len na tie vhodné momenty. Gordon po chvíľke svoj pohľad od nej odvrátil a pozrel sa na rad na jedlo, ktorý bol ešte pomerne dlhý na to, aby sa tam postavil a čakal. Počká si na ten vhodný okamih a vtedy sa tam postaví.

Gordon sledoval dievča pred sebou. Na malý moment pomerne pozorne. Nestávalo sa mu to príliš často. Možno niečo mala do seba, možno ho zaujala natoľko, že mal chuť s ňou stráviť tento čas na obed. Preložil si jednu nohu cez druhú a na stehno si položil pravú ruku. Hlavu naklonil mierne na stranu, takmer nebadateľne, možno by si to človek ani nevšimol. „ ospravedlňujem sa, možno som sa na začiatok mohol spýtať, či si môžem prisadnúť alebo nie. Ale bola by tam tá šanca sklamania, kedy by si ma odmietla.“ Zatváril sa na malý moment sklamane. Možno by mu to mohol niekto aj uveriť. Veď oči dokážu prezradiť tak mnoho a zároveň nič. Vraj pohľad bol odrazom duše človeka alebo bránou do duše, nikdy to nevedel povedať alebo pomyslieť si správne. Ale nemyslel si, že by to mohla byť pravda. Ten najlepší klamár s niekoľkoročnými skúsenosťami dokáž človeka oklamať aj pohľadom. Dokonca ak by sa Gordon pozeral do zrkadla do svojich očí, mohol by aj on na moment o sebe zapochybovať. Gordon si to možno niekedy už ani neuvedomoval, že z jeho úst vychádzali klamstvá. Ale to bolo v jeho prípade len dobre. Mohol dostať človeka vždy na to miesto kde mu to vyhovovalo a kde ho potreboval mať. Gordon ju počúval. Pozorne každé jedno slovo, ktoré povedala. Ale nepovedal na to nič. Dokonca to mohlo vyzerať, že ju ignoroval. Pohľadom zablúdil všade okolo seba a zodvihol sa zo stoličky. Neospravedlnil sa, nepovedal ani to, či sa vráti alebo nie. Gordon mohol zanechať myšlienku toho, že ho táto chvíľa prestala baviť a on sa rozhodol nájsť si niekoho iného na príjemnejšie chvíle. No v skutočnosti Gordon len prešiel k tomu dlhému radu, ktorý mal pred sebou. Našiel niekoľko priateľov, ale nepripojil sa k nim. Pozdravil sa s nimi ale pozornosť venoval žene, ktorá to jedlo naberala na taniere. Milý úsmev, odhalenie prvého radu bielych perličiek. Výber tých správnych slov. nepotreboval ani lichôtky, vedel ako sa k nej prihovoriť a na čo sa opýtať. Zobral si svoj tanier plný jedla a vodu so sebou, nejaké to ovocie, ktoré malo byť dôležité v jeho výžive. Gordon vedel zjesť mnoho vecí, veľa jedál behom niekoľkých krátkych chvíľ. Ale vedel to potom aj spáliť. Boli v jeho živote momenty, kedy potreboval energiu dostatočným spôsobom vybiť. Gordon potreboval podobnú aktivitu, akou bol napríklad box. Kedy mohol prestať myslieť na veci okolo seba. Pozrel sa na veľkú porciu šalátu, ktorý bol sfarbený do rôznych odtieňov farieb a pohľadom prešiel opäť po mieste, kde sa nachádzal pred malým okamihom. Vrátil sa, kto vie, čo si o ňom v ten moment musela pomyslieť.
„ ešte predtým, ak by ťa napadlo mi povedať alebo čo i len napadlo ťa.“ Gordon prevrátil nad tou vetou len očami, pretože ani jemu samému to nedávalo veľký význam ale dúfal, že ona tam tú pointu predsa len nájde. „ niekedy to je na ľudoch vidieť. Zvláštne nie? Niekto by si pomyslel, že tá škola nedokáže nič naučiť ale videl som v jej očiach stále tú bolesť už týždňov. Spomínam si na to, kedy som tu bol naposledy a spýtal som sa na to, čo sa deje. Pochopil som, že sa chcela len porozprávať.“ Gordon vedel vypočuť ľudí, ak mu to vyhovovalo. Nebol zlým človekom no rozhodne sa neradil ani k tým dobrým. Dalo by sa povedať, že bol nejakým stredom, ktorý sa niekedy ťažko rozlišoval. Vedel sa zasmiať niekedy nad názormi ľudí, ktorí si mysleli, že človek môže byť len jedno z toho. Zlý človek alebo dobrý človek. To bol rovnaký nezmysel ako  keď niekto povie, že svet je len čierno-biely. „ niekedy to je zvláštne alebo nie? Vidieť na ľuďoch bolesť a zaujímať sa o to aj napriek tomu, že toho daného človeka nepoznáme. Možno som to teraz využil ale nebolo to zámerné. Chcel som vedieť, ako sa darí jej synovi. V trinástich rokoch mu bola diagnostikovaná rakovina hrubého čreva a zostáva mu už len niekoľko mesiacov života. Je to jedna z tých najagresívnejších rakovín, ktorá je ťažko diagnostikovaná. Človek príde do nemocnice s bolesťami v bruchu s myšlienkou, že sa jedná len o nejakú črevnú chrípku alebo prípadne nejaký prasknutý vred. Musí to byť ťažké zistiť, že mladý človek má v sebe útvar, ktorý je už tak rozsiahli, že sa nedá vybrať žiadnym spôsobom.“ Gordon nevedel, či ju týmto spôsobom náhodou neodohnal od prípadného rozvíjania rozhovoru. Gordon vedel pochopiť bolesť, ktorú žena musela pociťovať. Ale možno horšia bolesť príde po tom, ako sa bude v noci zobúdzať s myšlienkami, že jej syn sa nenachádza v prítomnosti. On to mával rovnako. Pri jeho súrodencov, ktorí zomreli. Gordon pochopil, že je čas na to, vrátiť sa s myšlienkami v slovám, ktoré ešte povedala pred tým, ako odišiel bez slova. Možno si mohla pomyslieť, že ju odignoroval, ale tak to nebolo. „ Lynn. Je to veľmi krásne meno, skutočne. Znamená krásu a taktiež, znamená to jazero. Možno si niekto pomyslí, že to je divný význam ale je v tom niečo viac.“ Gordon sa musel zamyslieť. Poznal v minulosti niekoľko dievčat s rovnakým menom, nebolo ich mnoho bolo to výnimočné meno. Dokonca jeho kamarátka z detstva sa volala Lynnaila, ktorú nevidel už niekoľko rokov. „ Jazero môže byť priezračné ale aj zradné. Možno ti niekedy vysvetlím, ako som to myslel.“ Venoval jej jeden malý úsmev a zobral si vidličku a prešiel pohľadom po svojom obede. Ak si niekto myslel, že sa nedokáže najesť zo šalátu, to ho ešte nepoznal. Vedel, že tak do hodiny určite stihne ešte niekoľko chodov. Mal chuť dnes sa zastaviť v telocvični a zatrénovať si. už len tá myšlienka na súrodencov a na stratu člena rodiny spôsobila menšie chvenie na pokožke. Dokonca na rukách sa mu objavili zimomriavky a jemne zaškrípal na chvíľku zubami. Boli to pre neho ťažké chvíle, ktoré sa snažil aj po tom všetkom prekonávať. Niekedy to bolo ťažké. Dokonca sa dostával aj do problémov. Človek si myslí, že sa mu môže pomstiť tým spôsobom, že udrie na toto miesto. Vysmeje sa mu, že to mohol byť práve on, kto by mohol zomrieť na miesto dvoch nevinných životov. Ako keby jeho to nikdy predtým nenapadlo. Ako keby ho to nenútilo v noci sa zobúdzať s nepríjemným pocitom na hrudi a bolesťou pri srdci. Gordon dokázal byť pomerne výbušnej postavy, kedy to s tým chlapcom niekoľko mesiacov potom následne ťahal po súdoch a po polícií. „ chcel som sa s tebou pozhovárať. Nepochopil som jednej veci, čo sa týka psychologie, mala by si teraz čas sa prípadne o tom pozhovárať?.“ Psychologia bolo niečo, čo ho skutočne bavilo. Dozvedať sa mnoho vecí, naučiť sa čítať ľudí za pomoci poznatkov a intuície. Na začiatku by si ani len nepomyslel, že pomocou chôdze alebo dokonca pohľadu či držaním tela sa dokáže človek prezradiť natoľko, že sa z neho stáva pomerne dobre čitateľný jedinec. Niekedy sa tak vedel odreagovať. So slnečnými okuliarmi na očiach, aby nikto nevidel, že sa na niekoho pozerá prechádzal mestom. Niekedy si sadol do parku alebo len tak prechádzal ulicami a sledoval správanie okolo seba. Bola to jedna z tých činností, kedy vedel vymýšľať mnoho vecí a príbehov. Vedel pri tom sedieť aj celé hodiny bez toho, aby ho to prestalo baviť. Bola to zábava, ktorá ho vedela mnohokrát pomerne často rozosmiať.

V poslednej dobe sa to stáva pomerne často. Kedy človek sa na človeka pozrie a myslí si, že dokáže prečítať takmer všetko. No ak by to takto ľahko fungovalo, tak by si ľudia pri pohľade na Gordona pomysleli niekoľko vecí. Možno pri pohľade na jeho tetovania, na niekedy prehodené vlasy len tak bez toho, aby mali ten svoj typický tvar, by si niekto mohol pomyslieť, že je len grázlom. Niekto podľa správania, kedy nemá náladu sa zhovárať s každým človekom by povedal, že je arogantným spratkom. Iný človek zasa pri pohľade na jeho pomerne športovú postavu, ktorú sa snažil vždy zdokonaľovať by mohol povedať, že študuje šport. Niekedy to tak aj vyzeralo. Kedy ruky mal zranené od krvi a dokonca aj na tvári sa objavujú pomerne často mierne bodliatiny. No všetko je to spôsobené iba tým, že mnoho ľudí mu nedá možnosť vysvetliť mu to. Povedať, že šport je jeho vášňou a jediným spôsobom, ako sa dokáže odreagovať. No predsa len niečo mali títo dvaja ľudia spoločné. On sám by to možno nepredpokladal. Už od prvého momentu vyzerá ako dievča, ktoré je jedno z tých milých. Povahovo tých, ktoré dokážu pomôcť a podať svoju ruku. No niekedy ten človek, ktorý chce pomôcť najviac dopadne ako ten, komu je zo všetkých najviac aj ublížené. Ale Gordon nechcel robiť unáhlené predsudky, akým je človekom. Rozhodne bolo viac ako len jasné, že to má v hlave v poriadku a vie o čom hovorí.
„ ten najlepší klamár vie, na čo sa má zamerať. Myslím si, že tá myšlienka je pekná a v mnohých veciach aj pravdivá ale oči neprezrádzajú vždy to, čo sa nachádza v človekovi.“ Ak by aj on sám chcel niečo skrývať, urobil by to. Dokázal by to skryť aj pred pohľadom do očí. Nie takým štýlom, kedy by sa niekomu vyhol pohľadom len aby nemohol niečo v ňom vyčítať. Ale človek, ktorý už má nejaké tie skúsenosti v klamaní a ktorý sa zaoberá psychológiou vie zmiasť pomerne rýchlo. Gordon ale vedel, že pri takých ľuďoch sa to mnohokrát vráti. Aj ten najväčší klamár je len človek a je niekde vo vnútri zlomeným. On bol taktiež zlomeným na niekoľko malých kúskov, ktoré sa už nikdy nevrátia do pôvodného stavu. Možno mu mnoho ľudí hovorí, že to prejde, že to chce len čas ale čas ešte nikdy nespôsobil to, aby sa rany zahojili úplne a myšlienky sa nevracali. Gordon možno vyzeral ako ten vyrovnaný človek, ktorý si vždy za každú jednu cenu dával pozor na to, aby nikto nevedel ani odhadnúť, akým je človekom vo vnútri. Ale ak by sa niekto zameral na to, čo sa deje s ním uprostred noci, mal by možnosť vidieť, ako ho nočné mory prenasledovali. Nedokázal už niekoľko mesiacov spávať bez toho, aby sa niekoľkokrát v noci nezobudil. „ takže to by mohla byť taktiež téma na pomerne dlhý rozhovor. Či len oči vedia prezradiť to, akým je človek človekom. Myslím si, že ako rasa sme pomerne inteligentní. Samozrejme na niektoré výnimky, ktoré sa taktiež nachádzajú aj v tejto miestnosti alebo dokonca v škole. Ale ak by som to mal porovnať čo i len so zvieratami tak si myslím, ž zvieratá svoje emócie neskrývajú. Pretože ak sa boja, je to vidieť na ich správaní. Ak sa cítia dominantne, tak to taktiež dajú veľmi dobre pocítiť. Dokonca aj radosť. Nemyslím si, že by zvieratá medzi sebou skrývali tie pravé tváre rovnako ako ľudia. A rovnako si myslím, že napríklad v ríši zvierat sa nenájde niečo alebo niekto, kto by niekoho vodil za nos a klamal.“ Pomerne to bolo paradoxom, kedy to vychádzalo z pier človeka, ako bol Gordon. Toho človeka, ktorý vedel oklamať v živote takmer každého človeka. On sám si to niekedy možno ani neuvedomoval, ale staval pred sebou pomaly múr za múrom len aby sa nestalo, aby si niekto k nemu našiel cestu. Nemohol prísť o ďalšieho človeka v živote.

Gordon si uvedomil, že niky nepremýšľal nad tým, že by skončil v nemocnici s bolesťami napríklad brucha a na miesto toho, aby mu pomohli by mu povedali tú správu, ktorá by ho položila na kolená. Ale to možno nikto nepremýšľa nad tým, čo by sa mohlo stať. Zdravý človek málokedy sa zastaví a premýšľa, že by sa v jeho tele mohlo diať niečo, čo by ho postupne ale s istotou zabíjalo. Gordon ale po tom ako stratil svojich dvoch súrodencov sa smrti už rozhodne nebál. Bolo to niečo s čím vedel počítať a dokonca boli aj momenty, kedy on sám chcel aby to už prišlo. Chcel byť opäť s nimi a neprežívať v bolestiach deň za dňom. „ Neviem si to ani len predstaviť. Človek na niečo takéto nikdy nebude pripraveným.  Aj ked to niekto povie, že to očakával, že to je prirodzená vec tak neverím tomu. Pretože nikto nechce takto zomrieť.“ Gordon nechcel ukončiť sám svoj život. Ale bol s tým ako tak zmierený. No on sám vedel, že tie nočné mory ho postupne zabíjajú. Vidí v nich stále to isté a stále nemôže nič povedať. Gordon popri tom ako premýšľal o všetkých veciach nemal ani čas na to, ochutnať to jedlo ktoré mu bolo naservírované. Zobral si vydličku a zapichol ju do mäsa, ktoré vyzeralo vážne dobre. Musel on sám uznať, že sa tam varilo naozaj dobre. Prežúval pomaly, nechával každú jednu chuť prejsť jazykom a všetkými chuťovými pohárikmi.
„ myslím si, že to je pomerne ťažká téma na prvý rozhovor ale myslím si, že to je možno aj pochopiteľné pri niečom, čo študujeme. Rozprávať sa o počasí alebo o tom, aký film beží v kine by ma rozhodne nezaujalo. Ba naopak, mal by som pocit, že ten rozhovor nemá žiadnu cenu.“ Gordon možno v okamihoch vyzeral ako arogantný človek, ktorý  dokázal rozhovor ukončiť behom niekoľkých sekúnd iba odchodom a jemným úsmevom, ktorý by nič nenapovedal. Ale boli témy, ktoré on rozhodne nepovažoval ako ti o ktorých by sa chcel s niekým rozprávať. Boli to tie nútené témy, ktoré takmer nikoho nezaujímali pretože mnohokrát boli len nejakými zvláštnymi zdvorilostnými otázkami. Ked Lynn spomenula to, že jeho meno je mystickým rovnako, ako on sám tak sa jeho kútik pier stočil do malého náznaku úsmevu. Bolo to vo forme podakovania bez toho, aby tie slová musel vôbec vysloviť. Bolo pomerne mnoho vecí o ktorých by sa títo dvaja ľudia dokázali spoločne rozprávať. Ale Gordon vedel, že toto miesto na to nie je najvhodnejším. Bola pravda, že potreboval možno pomôcť v tom, čomu sa venovali posledný čas v škole no to bolo možno aj kvôli tomu, že aj ked vedel všímať si veci okolo seba emocie ľudí mu stále robili problém. „ Nie som človekom, ktorý by o sebe hovoril, že je expertom v psychologii. Dokážem pomerne dobre odhadnúť správanie ale je tu jedna vec, ktorá mi celkom robí problém. pochopiť niektoré emocie v daných situáciách. Bol by som rád, ak by sme sa niekedy stretli na nejakom vhodnejšom mieste a pozhovárali sa o tom. V tejto chvíli som ale nesmierne rád, že som mal možnosť spoznať ťa a uistiť sa, že do budúcnosti na to si, ten správny človek.“ Gordon nemal rád nejaké lúčenia. Nevedel čo má povedať a ako sa vôbec správať no asi touto vetou to bolo viac ako isté, že ich rozhovor sa pomaly náhlil ku koncu. Kto vie, aký dojem napokon na ňu tento mladý muž urobil. Možno aj ked on dúfal, že sa ešte ich cesty pretnú, tak to môže byť ich posledné stretnutie. Možno chodili do rovnakého ročníka na rovnaký predmet no to ešte nič neznamenalo. Pretože škola bola dosť veľká na to, aby sa človek nemusel nikdy spoznať s každým jedným spolužiakom. Aj napriek tomu, že Gordon toho nezjedol tento krát veľmi veľa, nebola to nikoho vina. Tento rozhovor bol pre neho pomerne ťažkým. Nie na premýšľanie ale na to, že v jednom momente sa tie spomienky k nemu opäť vracali. Nechcel aby náhodou si niečo všimla, na to si vždy dával dostatočne veľký pozor. Slnečné okuliare si už pripravil do ruky, lebo čoskoro mal vyjsť opäť na slnko a tácku s jedlom odložil na to správne miesto. Gordon jej venoval ešte jeden krátky pohľad. Dokonca aj úsmev na perách sa zdržal dlhšie ako by niekto vôbec mohol tušiť. Nebol to jeden z tých okamihov, ktoré by ľutoval. Bol rád za to, že mal možnosť s ňou hovoriť ale teraz prichádzal ten moment, kedy chcel byť sám. Myšlienky sa mu búrili v hlave, dokonca prestával vnímať okolie okolo seba. Jedinou vecou v takýchto momentoch bolo nájsť nejaké bezpečné miesto a vypustiť to zo seba von. Niekedy krik pomáhal. Niekedy potreboval zasadiť rany do mecha alebo do steny. Ked vrátil veci na to svoje miesto prešiel k dverám. Netrvalo dlho a Gordon mohol cítiť na pokožke krásne, teplé lúče slnka, ktoré ho jemne láskali. Na tomto mieste bolo vždy takmer krásne počasie a dnešok nemal byť iným. Mal ešte mnoho plánov na tento deň a chcel ho využiť do posledných okamihov.