Univerzitní náměstí

<<< Koľaj

Vianočné obdobie. Kto by tento nádherný čas v roku nezbožňoval? Kirsten rozhodne patrí medzi milovníkov Vianoc, ale tento rok si toto obdobie nedokázala tak úplne užívať naplno. Popravde už pár dní strávila ležaním v posteli, vychádzala z nej len vtedy, ak to už bolo naozaj nevyhnutné. Necítila sa psychicky zrovna najlepšie a mohlo zato zrovna nedávne stretnutie s Calebom. Nie je jednoduché stratiť niekoho, na kom vám tak veľmi záleží, ale škoda už bola napáchaná a Kirsten to nemohla zmeniť. To najlepšie čo môže v tejto chvíli spraviť, je snažiť sa pohnúť vopred a to možno zahŕňa aj vyjsť niekam medzi ľudí. Byť sama len so svojimi myšlienkami určite nie je ten najlepší nápad. Jej nálada bola na bode mrazu a súrne potrebovala niečo, čo by jej ju zlepšilo. A čo je lepšie, ako vianočné stánky? Kirsten si po ceste zo školy všimla, že sa ich na univerzitnom námestí zopár nachádza a teraz je ten perfektný čas nato, aby ich navštívila. Preto už ani chvíľku neváha a vyhrabe sa z postele, aby sa aspoň trošku dala dokopy. Nad dnešným outfitom sa popravde priveľmi nezamýšľa, nechystá sa na módnu prehliadku, a preto pred skriňou strávi iba krátkych pár sekúnd. Na seba si navlečie prvé džínsy, ktoré v skrini schmatne, sú nimi obyčajné šedé s vysokým pásom a čiernym opaskom. Oblečie si jednoduché biele tričko bez potlače a keďže už vonku zvykne bývať chladnejšie ešte si cez to prehodí krémový svetrík. Na nohy si obuje svoje obľúbené vysoké čierne conversky. Vlasy si zviaže do messy drdolu, aby jej ich vietor stále nerozfúkaval do tváre, a popravde, nie je to žiadna sláva, ale bude to musieť stačiť. S nejakým makeupom sa v tejto chvíli vôbec nezaoberá, je to úplne zbytočné a ani vôbec nemá náladu tráviť čas sedením pred zrkadlom. Preto si už len poberie všetky potrebné veci a o pár minút už kráča z dverí koľají a smeruje k univerzitnému námestiu. Poriadne sa nadýchne čerstvého vzduchu, už je to pár dní, čo naposledy vyliezla zo svojej izby. Netrvá to dlho, kým sa dostane k univerzitnému námestiu, ktoré vidí nádherne žiariť už z diaľky. Už len takáto jednoduchá maličkosť jej vyčaruje aspoň maličký úsmev na perách, a to je úspech. Svižnými krokmi si to cez námestie mieri k jednému zo stánkov, kde predávajú horúce nápoje, z ktorých jej jeden momentálne príde vhod. Možno tak trochu podcenila zimu v Kalifornií, a preto si pritiahne svetrík bližšie k telu a založí si ruky na hrudi, aby sa trošku ohriala. Zatiaľ čo postáva v rade zabíja čas tým, že ťuká na mobile a prezerá si sociálne siete. Bohužiaľ sa tam ale zrovna nedeje nič škandalózne, aká škoda. Kirsten rada sleduje drámu celebrít alebo ešte lepšie, ľudí z tejto univerzity, a tým aspoň na chvíľku prestáva myslieť na svoje starosti. Pohľad zdvihne k predavačovi vo Vianočnom stánku, keď sa po niekoľkých nekonečných minútach dostane na rad. „Poprosím jeden nealkoholický punč,“ venuje mu chabý úsmev a pohľadom sa vráti späť k obrazovke mobilu. Vlastne si ani neprezerala ponuku nápojov, do stánku prišla s jasným cieľom, a tým bol práve nealkoholický punč. Netrvá to dlho, kým jej v ruke pristane pohárik s horúcim nápojom, ktorého sa už tak veľmi nemôže dočkať. „To je dobré,“ mávne rukou nad výdavkom, keď predavačovi hodí desať dolárovú bankovku a zoberie si do ruky pohárik s punčom. Chystá sa pobrať sa smerom ďalej po námestí, možno aj nájsť nejaké miestečko na sedenie, keď sa prudko otočí vykročiť, pričom je až príliš zadívaná do displeju mobilu, aby si všimla, že za ňou niekto v rade ešte stojí. Kirsten bola po celý čas státia v rade až príliš zamyslená nato, aby si vôbec uvedomila, že za ňou celý čas niekto postáva. Celý obsah kelímku sa vyleje na zem, pri tom, ako jej vypadne z ruky a dopadne na chodník. Teda skôr ako sa stihne rozliať po chladnom chodníku skončí trochu punču aj na nej, paráda. Kirsten venuje jeden krátky pohľad lahodnému punču na zemi, ale už je príliš neskoro ho zachrániť. Jeho obsah sa vylial po chodníku a Kirsten zostala úplne bez punču, na ktorý sa tak veľmi tešila. „Och bože, prepáč,“ pohľadom rýchlo prejde ku mladíkovi, ktorého pred malou chvíľou takmer obliala. Teda hádam ho tá horúca tekutina neobliala, to už by jej dnes len chýbalo, aby dostala vynadané za túto nešťastnú nehodu. „Zasiahla som ťa?“ nervózne si ho prehliadne, pričom dúfa, že sa na jeho oblečení nenachádza žiadna škvrna. „Preboha, dúfam, že nie,“ opäť zdvihne pohľad k mladíkovej tvári, je totiž celkom vysoký a jeho tvár sa zrovna nenachádza v jej zornom poli. Sama má na tričku trošku ružového punču, nad čím si len povzdychne, ale je rada, že ju to našťastie nezasiahlo až tak veľmi, aby sa nejakým spôsobom popálila, a v to isté dúfa aj u chlapca, ktorý pred ňou postáva. Je už celom pripravená nato, že jej vynadá, ona by pravdepodobne reagovala rovnako, keby ju niekto oblial punčom, čo si budeme.

No, mikina do tej zimy nebola asi dobrý nápad. Určite je teplejšie než v noci, ale za bundu by sa nenahneval. No čo, bude to musieť pretrpieť. Nechce sa mu veľmi vracať na izbu a potom sa vracať späť sem. To vydrží a k tomu, bude mať punč, ten ho na tú chvíľu čo tu pobudne zahreje. Možno mohol skúsiť ísť do izby k Charliemu alebo mu napísať či nemá čas ísť von a byť s ním ale.. keď sa nad tým tak zamyslí, pravdepodobne nemá. Ako ho pozná tak behá za dievčatami, klasický Charles. No to je jedno. Môže sa neskôr odfotiť a poslať mu fotku kde sa nachádza. Viac si potiahne rukávy od mikiny nižšie, aby mu na ruky nebola zima a svoj pohľad presunie na slečnu, ktorá sa nachádza pred ním v rade a objednáva si.. ha, to isté čo chce on. Nealko punč. Skoro všetci si bežne kupujú alko, preto je príjemne prekvapený, že stretol niekoho kto si kúpi nealkoholický. Aj keď mu je na prsty zima, nakoniec si predsa len vytiahne mobil z vrecka od nohavíc aby si počas čakania prešiel twitter, či iné siete. Pohľad od mobilu zdvihne, keď jej chlapík v stánku konečne podá punč, preto zavrie mobil a vloží ho späť na miesto kam patrí. Už má v pláne, že sa posunie vpred aby si aj on objednal, to sa ale nestane, keďže slečna očividne nedávala pozor, že či za ňou niekto vôbec stojí. Hneď cúvne ako to len ide a pohľad mu padne na punč, ktorý sa teraz vála na zemi. Škoda ho. Nakoniec sa pozrie pred seba (alebo skôr trochu nižšie, keďže je od slečny o kus vyšší) a na čo len mávne rukou. Stane sa. „To nič, nič sa nestalo,“ odvetí s úsmevom na perách. Samozrejme to nie je nič príjemné, ale takéto nehody sa stávajú častejšie než normálne, takže si z toho určite nič nerobí. „Hm?“ Či ho zasiahla? No to je dobrá otázka. Zasiahla ho? Preto sklopí oči aby si prezrel mikinu,  či nohavice, našťastie na žiadnom kusu oblečenia nič nevidí, preto nakoniec zavrtí hlavou. „Vyzerá to tak, že nie.. ale ty máš.. uhm.. tu,“ povie a dokonca aj ukáže na svojej hrudi kde presne sa tá škvrna nachádza. To, že si to pravdepodobne už všimla mu po pravde ani nenapadlo. Hold, stojí pred ním pekné dievča, dievča opakujem! takže tá nervozita v ňom predsa len bude. Bez ďalšieho slova ju ale obíde a postaví sa pred stánok. „Poprosím vás dvakrát nealkoholický punč, vďaka,“ objedná, na čo pánovi venuje menší úsmev, než sa otočí späť k dievčine kým tie dva punče pre nich dostane. „Som David,“ predstaví sa, na čo jej venuje ďalší z jeho úsmevov. Keď už sa tak zrazili, tak by mohol vedieť jej meno, no nie?

„Ešte raz sa ospravedlňujem,“ má potrebu to znovu zopakovať, aj keď chlapec povedal, že sa nič nestalo. „Myšlienkami som bola úplne inde, a tak nejak som vytesnila celé okolie,“ zľahka pokrčí ramenami a jemne sa zasmeje. Popravde jej spadne kameň zo srdca a úľavu možno vidieť aj v jej tvári, keď reakcia chlapca pred ňou nie je vôbec taká, akú očakávala. To je veľké šťastie, že natrafila na niekoho normálneho a milého, kto na ňu momentálne nespúšťa spŕšku nadávok. „Uff, tak to som rada,“ aj ona si krátko prehliadne jeho oblečenie, ale žiadny fľak od punču nevidí, aspoň trošku jej odľahlo. To, že punč zasiahol ju nie je až taká tragédia, mohlo to byť aj horšie. Škvrnu na svojom tričku si všimla skôr, ako jej na ňu David poukázal, ale to vôbec nevadí, on sa len snaží byť nápomocný. Nemá po ruke servítku, čiže začne šúchať tričko len tak rukami, ale veľmi rýchlo zistí, že toto vôbec nikam nevedie. Všimne si, že všetkým tým divokým drhnutím to celé len zhoršuje a tmavočervená škvrna sa do trička iba viac vpíja a začína byť ešte výraznejšia.  Nad tým si Kirsten iba rezignovane povzdychne a radšej si pritiahne sveter bližšie k sebe, aby škvrnu aspoň trochu zakryla. „Toto sa fakt môže stať len mne,“ zavrtí nad sebou hlavou s chabým uchechtnutím sa. V duchu si hovorí, že škvrnu na tričku viac riešiť nebude, aj tak s tým predsa teraz nič viac nespraví, takže je zbytočne sa tým stresovať. „Kirsten, teší ma,“ venuje chlapcovi jeden milý úsmev a založí si ruky na hrudi, aby jej sveter držal pohromade a škvrna nebolo až tak veľmi viditeľná. V tejto chvíli má konečne možnosť si trošku viac prehliadnuť chlapca, ktorý pred ňou postáva a prezradil jej, že jeho meno je David. Jeho úsmev je extrémne sladký, ale Kirsten sa snaží naňho príliš necivieť, a preto sa radšej krátko obzrie navôkol seba. „Oh, asi by som mala skôr kupovať punč ja tebe,“ teda hádam je ten jeho druhý objednaný punč pre ňu, inak by to bol extrémny trapas. Kto by si ale kupoval dva punče naraz? No kto vie, možno je David nejaký milovník punču, všetko je predsa možné. „Ako ospravedlnenie,“ upresní svoje slová, pričom sa naňho zľahka pousmeje, ako tak postávajú spolu v rade. Hoci sa nič nestalo a, našťastie, ho punčom ani trošičku nezasiahla, cítila sa previnilo a mala potrebu sa mu ospravedlniť. Mohlo to celé dopadnúť inak, oveľa horšie, ale aj tak sa cíti ako idiot. Toto nie je zrovna spôsob, akým by sa chcela s niekým novým zoznámiť. Osud to ale takto nejako zariadil a Kirsten proti tomu nebude protestovať, ale zoberie to ako príležitosť. „Uhm, si tu sám?“ nezdá sa, že by tu vedľa stánku naňho niekto nedočkavo zízal, ale tak pre istotu sa ho spýta.

„Nemusíš sa ospravedlňovať, naozaj. To sa môže stať úplne každému,“ upokojí ju znova s úsmevom na tvári aby jej aj dokázala, že to myslí vážne. Aj keby ho nakoniec poliala, nič také hrozné by sa nestalo, proste by si to nechal oprať, to je to najmenej. Jej škvrnu si ale všimne, preto ju na ňu upozorní aj keď si to pravdepodobne už všimla a možno dávno pred ním. Nedá mu to ale a preto sa ozve. Neudrží sa ale a ústa sa mu roztiahnu do pobaveného úsmevu, hneď sa ho ale snaží skryť. „To.. asi nebol dobrý nápad,“ poznamená. Normálne by jej kľudne ponúkol svoju mikinu ale bez nej by pravdepodobne zmrzol, takže to asi nie je práve najlepší nápad. Možno preto sa rozhodne pre nich oboch kúpiť punč, aby jej aspoň trochu zlepšil náladu. Preto sa postaví pred predajcu a objedná im dva nealkoholické punče, rovnaký aký Kirsten na seba vyliala. Otočí sa nakoniec na ňu aby sa jej predstavil a rovnako aby vedel s kým má tu česť. „Teší ma,“ prikývne na jej predstavenie a venuje jej široký úsmev. Kirsten. To si určite zapamätá. „Ale to vôbec! Bola to z časti aj moja vina, nemal som stáť tak blízko za tebou. A aspoň ti zdvihnem náladu za tú škvrnu,“ usmeje sa a pokrčí ramenami. Možno je to hlúposť ale je mu to jedno. Ak ju to poteší tak prečo nie. Bude to stáť za to. Podá chlapíkovi peniaze a vezme do rúk oba poháre s punčom, pričom ten jeden podá Kirsten. „Nech sa páči,“ povie s úsmevom a už voľnú ruku si vloží od vrecka mikiny. Napije sa a obzrie sa po námestí ale po zaznení otázky sa otočí späť na slečnu vedľa neho. „Už to tak vyzerá,“ pousmeje sa a pokýve hlavou. „Povedal som si, že chvíľu voľného času strávim von, takže mi nenapadlo niekomu písať. Ty na niekoho čakáš?“ opýta sa na oplátku a nadvihne obočie. Tiež nevidí, že by tu niekto iný bol alebo že by sa k nej niekto blížil ale možno bola predtým na mobile. Aby sa dohodla s tým človekom. Ale kto vie, možno je tu sama rovnako ako on sám.

Po Davidových milých slovách sa teda rozhodne, že už naozaj s tým ospravedlňovaním prestane, nech nie je otravná. Naozaj ju to mrzelo, ale je pravda, že to mohla teda dopadnúť oveľa horšie. Davidovi venuje pohľad typu naozaj? nevšimla som si, keď podotkne, že jej besné šúchanie trička nebol asi zrovna najlepší nápad. Nakoniec nad sebou iba zavrtí zľahka hlavou a uškrnie sa. Nemá zmysel to teraz riešiť , a už vôbec nenechá takúto maličkosť, aby jej kazila náladu. Na námestie predsa prišla nato, aby si tú náladu trošku zdvihla, a preto sa radšej zhlboka nadýchne a už to nebude riešiť. „Tak to nie, vôbec to nebola tvoja vina,“ zľahka sa zamračí, pričom nesúhlasne zavrtí hlavou do strán. Rozhodne ho teraz nenechá obviňovať sa, vie, že to bola čisto iba chyba jej nepozornosti a David nemal šancu sa tomu nijak vyhnúť. „Ale ten punč mi rozhodne náladu zdvihne, to máš pravdu,“ prikývne pričom očkami nedočkavo už skúma punč, ktorý sa zrovna pripravuje a o malú chvíľku pristane v jej rukách. „Ďakujem ti,“ sladko sa usmeje na Davida, kým od neho preberie pohárik s punčom. „Tak som sa konečne dočkala,“ zľahka si jazykom prejde po perách, keďže sa jej už na ten punč tak dlho zbiehajú slinky. Teraz si už ale dáva oveľa väčší pozor, aby do niekoho nenarazila a táto nehoda sa neopakovala, a preto sa poriadne obzrie navôkol seba, kým vykročí smerom od stánku. „Nie, vlastne som na tom podobne ako ty,“ zľahka pokrčí ramenami a konečne si odpije si z punču, na ktorý sa už tak dlho tešila. Ah, stojí to zato, mňam. „Prísť sem bol celkom spontánny nápad,“ Kirsten by vlastne ani nemala komu zavolať, no aj tak nato nemala zrovna náladu, chcela sa prejsť sama. David ale zatiaľ vyzerá ako príjemný spoločník, a preto sa pobudnutiu v jeho prítomnosti momentálne nebráni. „Prejdeme sa?“ poukáže na chodník vedúci ďalej po námestí. Rada by si ešte prezrela viaceré stánky a nádhernú vianočnú výzdobu, a prišlo jej ako dobrý nápad pozvať aj Davida, keď jej už tak ochotne kúpil ďalší punč. „Takže, predpokladám, že študuješ tu na univerzite?“ ak David súhlasí s prechádzkou, tak sa spoločne vydajú ďalej po chodníku. Kirsten sa rozhodne niečo viac o Davidovi zistiť, aby nekráčali len tak v tichosti.

Pri jej pohľade, ktorý jej venuje si nedokáže pomôcť a kútiky úst sa mu zdvihnú do úsmevu. No je pravda, že to asi nemusel komentovať, ale to by nebol on, aby sa aspoň trochu nestrápnil. Verí tomu, že sa mu to podarí ešte veľakrát, bez toho by to nebol on. Povzdychne si, prikývne ale a venuje jej úsmev. „Proste to nebola vina ani jedného z nás. Malá chybička, ktorá sa môže stať každému,“ povie nakoniec s menším prikývnutím hlavy aby svoje slová zdôraznil. To ale už objedná dva punče, jeden pre každého a nezabudne ani zaplatiť a ten jej, jej aj rovno podá. „Vedel som to,“ zamrmle s úsmevom. Komu by nevylepšil náladu punč, jemu určite áno. Prikývne na jej poďakovanie a spokojne sa napije. Hmm, dosť dobrý. To stálo za tú prechádzku sem. Pomalými krokmi prejde ku nej, obzrie sa aj okolo, či náhodou do nikoho nevrazí, ako sa to podarilo slečne, ale našťastie je cesta voľná. „Takže ťa nezdržujem.. to som rád,“ povie s úsmevom, ktorý jej venuje, keď sa na ňu zľahka otočí aby na ňu videl. Nebol by rád, keby sa s ňou pustil do rozhovoru a ona už vlastne mala by úplne inde a len ju zdržoval. Aj keď ako sa tak na ňu pozeral, nevyzerala ako ten typ, ktorý by mlčal. Skôr by povedala, že musí byť inde a odišla by. A možno sa mýli. Pohľad otočí na chodník, ktorý vedie ďalej po námestí a zamyslene vráti pohľad späť na ňu. „No.. ak chceš.. a nevadí ti to,“ sčervená trochu a prikývne. Čakal skôr, že odíde čo najskôr, ale to asi nebol ten prípad a preto aj s ňou pomaly zamieri ďalej po chodníku. Napije sa punču a stočí pohľad na ňu a pokýve hlavou. „Študujem umenie. Spev, hranie na hudobné nástroje.. píšem vlastné texty,“ povie, na čo pokrčí ramenami. Nič preborné, ale baví ho to, takže je určite spokojný. „Tipujem, že si študentkou tiež. Čo študuješ ty?“ otočí otázku späť na ňu. Predsa sa nebude vypytovať len jeho, aj on chce niečo vedieť. Aspoň sa niečo o nej dozvie, ak má s ňou stráviť nejaký ten čas. A aj niečo takéto malé a jednoduché je niečo. Možno sa dokonca dozvie aj niečo viac. Ak sa k tomu samozrejme odhodlá, čo skôr vidí ako nie. Ale možno ona nadhodí nejaké dobré otázky. No a bude stačiť sa opýtať to isté! Áno, to by išlo.

Radšej už nebude na Davidove slová nič namietať, pretože by túto konverzáciu mohli viesť donekonečna. Preto napokon radšej iba prikývne a venuje mu jeden sladký úsmev. Ani nevie, čo ju to s tou spoločnou prechádzkou popadlo, keďže na námestie šla s tým, že má náladu byť úplne sama a premýšľať. Ako sa nad tým ale teraz tak zamýšľa, spoločnosť je napokon predsa len tou lepšou voľbou a možno jej to dokonca pomôže k lepšej nálade. Veď už teraz sa pri Davidovi usmieva viac ako za posledné týždne dokopy. Dnes ma síce náladu pod psa, ale to sa momentálne snaží zatlačiť niekam dozadu mysle. Kirsten zrovna nepatrí k tým ľuďom, ktorí by vyrozprávali celý svoj životný príbeh a problémy úplne neznámym ľuďom. Ona má predsa problém o svojich pocitoch hovoriť aj svojim blízkym, čiže u cudzincov to teda vôbec nehrozí. A možno je to tak aj dobre, príde jej to nesprávne a istým spôsobom trápne, zaťažovať cudzích ľudí svojimi problémami. Keby sa chcel niekto zdôveriť jej, v poriadku, aj keď ona nie je práve najlepšou osobou na utešovanie, ale nerobí jej problém si niekoho vypočuť. Na jej trápenie aj tak neexistuje žiadne riešenie, aspoň Kirsten to tak vidí, a preto nemá zmysel to ďalej rozpitvávať. Nenechá teda tieto pochmúrne myšlienky zatieniť toto stretnutie s Davidom, a preto sa radšej prenesie späť do reality, k nemu. „Oh, wau, vlastné texty?“ otočí hlavu k Davidovi so záujmom v tvári. Nie, že by bola prekvapená, vlastne počas ich krátkeho stretnutia ani nemala čas premýšľať nad tým, čo je David zač a čomu by sa tak asi mohol venovať. „To znie naprosto úžasne,“ vždy obdivovala ľudí, ktorí boli hudobne nadaní, ona k ním rozhodne nepatrí a jej spev nechce počuť asi naozaj nikto. David sa tvári, ako keby to nebolo nič extra zaujímavé, ale Kirsten tieto jeho slová rozhodne dosť zaujali. „Hudba, spev, vlastné texty, takže si v podstate tak trochu miestna celebrita, však?“ pobavene sa uškrnie na Davida. Iba si z neho uťahuje, ale kto vie, ona nemá veľmi prehľad v tom, kto navštevuje univerzitu, a teda mohlo jej niečo takéto úplne ujsť. „Dal si už dokopy nejakú pesničku? Myslím tak celkovo, niečo čo môžem nájsť na nete?“ zľahka nadvihne jedno obočie, pričom si opäť trošku odpije z punču. Možno sa naozaj dala takou blbou náhodou dokopy s nejakou celebritou a vôbec o tom nemá tušenia. A možno sa David ešte len snaží preraziť v hudobnom svete, predsa len je ešte len na univerzite a času na slávu je ešte kopec. „Ja študujem fotografovanie,“ krátko odpovie po tom, ako si opäť odpije z lahodného punču. Takýmto tempom bude mať prázdny pohárik už o pár minút a bude sa môcť postaviť do rady pre ďalší. „Uhm, to rozhodne nie je také zaujímavé, ako umenie,“ zľahka pokrčí ramenami, nepríde jej priveľmi záživné rozprávať o sebe, nie je zrovna tou najzaujímavejšou osobou na svete. „Ale zbožňujem to. Vlastne som nad žiadnym iným odborom ani nepremýšľala, moja voľba bola vždy jasná,“ jemne sa usmeje. Sama seba si nevie predstaviť pri ničom inom, čiže asi je všetko tak, ako má byť.

Tá prechádzka znela ako fajn nápad, preto na to kývol a spolu aj s ich punčami si to zamierili pomaly ďalej po námestí. Medzitým Kirsten odpovie na otázku, ktorá ju tak zaujímala a na ktorú mi nerobilo problém odpovedať. Možno tie texty nemal veľmi spomínať aj to kvôli tomu, že má malé sebavedomie a nemyslí si, že to je niečo úžasné ale očividne má na to hnedovláska iný názor, keďže podľa nej je to niečo úžasné. Možno si na to proste len zvykol, že mu to už príde ako normálna vec. „No snažím sa..“ prizná nakoniec s menším úsmevom na perách. Nie, že by sa tým práve pyšnil, „ale nie je to nič úžasné,“ dodá s pokrčením ramien. Samozrejme má svoje texty rád a je hrdý, že to zvládol a napísal ich, jednoducho nemá dosť sebavedomia na to aby sa s tým vychvaľoval. Natočí hlavu na Kirsten a pri jej ďalších slovách sa mu nahrnie do tváre červeň. A kto vie, možno to je z toho, že mu odrazu zostala zima. „To nie,“ zvolá hneď, na čo prudko zavrtí hlavou, „nie som celebrita, ani nič tomu podobné. To skôr Charles, môj kamarát.“ Určite nebol celebrita, od toho má určite ďaleko. Ale Charlie? Ten je známy medzi všetkými. Pri dievčatách je to možno z iného dôvodu, ale to je teraz úplne jedno. On nemôže hovoriť ani o jednom. Smutné. Napije sa punču a so zamysleným pohľadom si to ide pomaly ďalej po námestí. Pohľad ale nakoniec presunie späť na dievčinu a s ľahkým úsmevom zavrtí hlavou. „Na niečo také nemám odvahu. Píšem skôr pre seba, čo mi napadne, moje pocity.. a nakoniec z toho vznikne pieseň. Ešte som ale žiadnu pred nikým nezahral. Iba kúsok a to kamarátovi lebo som potreboval o niečom sa poradiť.“ Povzdychne si a nakrčí čelo. Chce pokračovať v hudbe, len to asi nepôjde s jeho strachom, o ktorom má pocit, že sa skôr zhoršuje než zlepšuje. Po pravde rád spomína na tú noc, keď zahral na tom plese s Charliem a Conniem ale nevie či je na niečo také znova pripravený. To ale pozornosť otočí na Kirsten, nemá veľmi rád keď musí hovoriť o sebe, radšej bude počúvať ako o sebe hovorí dievčina a preto otázku otočí na ňu. Na jej slová pomaly pokyvuje a pritom upíja z punču, ktorý je fakt skvelý. Asi si neskôr pred odchodom pôjde kúpiť ešte jeden. „Fotografovanie ale znie zaujímavo. A je super, že to máš tak rada. Baví ťa to od detstva?“ Podľa jej slov tak aspoň tipuje, ale uistiť sa nie je vôbec zlé. A takto zostane tá pozornosť stále na nej a nie na ňom. No nemá to vymyslené výborne? On si myslí, že áno a je dokonca na seba hrdý.

„Charles?“ zľahka nadvihne obočie, pričom sa krátko zamyslí, ale popravde jej toto meno absolútne nič nehovorí. „Hm, toho nepoznám,“ pokrčí ramenami pričom sa uškrnie. Kirsten nikoho s týmto menom nepozná, už vôbec nie nejakú miestnu celebritu, ale po príchode na koľaj od Davida si ho určite pozrie na sociálnej sieti. No čo, veď predsa musí mať nejaký prehľad. Kirsten vidí, že David je len skromný a musí uznať, že je to celkom sladké. Je to milé, ako sa mu pri jej slovách nahrnie červeň do líc, to jej zľahka rozšíri úsmev. Naozaj často nestretáva mužov, ktorý by nemali sebavedomie až do nebies. Toto je naozaj príjemná zmena. Rozhodne naňho ale nebude tlačiť a presviedčať ho, to jej nepríde správne. Možno bude mať to šťastie, že ho jedného dňa uvidí niekde hrať, možno na nejakej školskej akcií. „Tak dúfam, že jedného dňa ťa uvidím stáť niekde na pódiu,“ venuje mu jeden sladký povzbudzujúci úsmev. „Keď nato budeš pripravený,“ pokýve hlavou, pričom presunie pohľad z Davida opäť na cestu pred nimi. Nechce ho už ďalej žiadnym spôsobom presviedčať, a preto sa radšej k tomu už nevyjadruje, nerada by ho od seba odohnala. „Áno, vlastne som vždy vedela, že sa vydám touto cestou,“ zľahka prikývne hlavou s úsmevom na perách. „Ani si nespomínam, kedy som po prvýkrát zobrala foťák do ruky,“ krátko sa zamyslí. „To asi svedčí o tom, že to je už skutočne dávno,“ opäť sa jej na perách zjaví jemný úsmev. V tomto sú si s Davidom podobný, ani Kirsten priveľmi nerada o sebe rozpráva. Taktiež ale chápe, že nemôže neustále len z Davida ťahať informácie a sama mu o sebe nič neprezradiť. Bolo by príjemné, keby sa s niekým mohla otvorene porozprávať aj o svojich problémoch, ako napríklad to, že hoci fotografovanie naprosto zbožňuje, od jej návratu na univerzitu nechytila foťák do ruky. Jednoducho sa k tomu nejako nevedela prinútiť a nemala vôbec žiadnu inšpiráciu. Kirsten ale nie je zvyknutá vešať náhodným ľuďom, s ktorými sa spoznala iba pred pár minútami, svoje problémy na nos. Preto radšej opäť trošku odvedie konverzáciu od seba, keď sa krátko rozhliadne navôkol seba a prezrie si ďalšie stánky okolo nich. „Dala by som si nejaké jedlo,“ uškrnie sa na Davida, pričom sa pomalými krokmi rozíde k stánku, ktorý tak neskutočne dobre rozvoniava. „Donuty,“ úsmev sa jej ešte o niečo viac rozšíri a oči sa jej zaligocú šťastím, keď si prezrie výklad stánku preplnený sladkými donutami v najrôznejších príchutiach. „Dáš si?“ krátko obráti svoj pohľad od lahodných donutov k Davidovi. Kto by ale odmietol donut? No určite sa pár ľudí nájde, niektorí sa snažia udržiavať si postavu, ale Kirsten momentálne zrovna nie je jedným z nich. Sladké jej pomáha na nervy, čo v poslednom čase viac než dosť potrebuje.

To, že nepozná Charlieho ho naozaj pobaví, asi sa ešte nestretol s nikým kto by ho nepoznal. Prišlo mu, že je nehorázne slávny na škole a tak ho musí poznať každý. Asi sa mýlil. „To je prvýkrát. Je to taká hviezda školy,“ vysvetlí s menším úsmevom na tvári. Podľa neho je to ale slabé slovo, svojho najlepšie priateľa niekedy vie vychváliť aj do nebies, nechce tým ale zaťažovať Kirsten. A možno by ho mala za nejakého čudáka, že rozpráva len o svojom najlepšom kamošovi. To, že sa mu odrazu tváre zmenili na farbu paradajky sa snaží radšej ignorovať. A keby niečo, tak sa proste vyhovorí na zimu. To mu určite uverí. Nie? „Možno. Uvidíme.“ Pousmeje sa nad tým a pokrčí ramenami, než sa napije punču. Možno sa konečne odhodlá aj sám a naozaj ho uvidí. Ale kto vie. Možno sa ešte niečo zmení. A preto radšej svoju pozornosť venuje slečne vedľa seba, než aby ďalej pokračovali o ňom, rád sa tomu vyhne. „To je ale super. Ja som to mal vlastne podobne. Odmala som sa držal pri hudobných nástrojoch a.. proste mi to zostalo.“ Posledné slová povie ale tichšie, keďže sa mu nepáči ako to zase otočil na seba. Nemal v pláne sa venovať jej aby sa k nemu nevracali? Idiot. Jeho pozornosť má ale v ten moment, keď spomenie jedlo a preto sa jeho oči rozhliadnú po okolí a zastanú mu na stánku, ku ktorému sa Kirstne aj rovno vybrala a preto si to s úsmevom zamieri rovno za ňou. „Donut si dám rád,“ prikývne so stálym úsmevom na tvári a svoj pohľad od dievčiny presunie na spomínané donuty, aby si ich všetkých prezrel. „Aký si dáš?“ ozve sa vzápätí. Možno mu nejak pomôže sa rozhodnúť, pretože sám netuší. V jedle bol vždy nerozhodný a trvalo, kým si niečo vybral. Okrem špagiet, jeho obľúbené jedlo. To bola vždy odpoveď na to, čo si dá alebo si bude variť.

„Oh, naozaj?“ poťuká si prstom po brade, ale nech sa nad tým zamýšľa ako chce, skutočne žiadneho Charlieho nepozná. „Takže hviezda školy,“ zľahka nadvihne obočie s pobaveným úškrnom na perách. Bude si musieť spraviť ten prieskum a zistiť čo je táto hviezda školy Charlie zač. Kirsten si počas tohto krátkeho času stráveného s Davidom stihla všimnúť, že nie tak celkom rád rozpráva o sebe a o svojom živote. V tomto sú si celkom podobní, ani Kirsten priveľmi nerada o sebe rozpráva, radšej počúva o druhých a dozvie sa niečo nové a zaujímavé. Nebude ho teda tlači rozprávať viac o jeho hudbe, aj keď ju to skutočne zaujalo, umelci sú jednoducho fascinujúci. Očividne nato ešte nie je pripravený, dať svoju hudbu do sveta, aspoň také niečo z jeho rozprávania zachytila, a preto to radšej nechá tak. Možno jedného dňa sa jeho hudba niekde objaví, Kirsten na ňu narazí a spomenie si práve na tento pekný deň. „Hmm, je to ťažké, všetky vyzerajú tak dobre,“ na krátku chvíľku sa zamyslí. Nato, že sa nachádzajú pri stánku na univerzitnom námestí musí povedať, že výber je tu naozaj bohatý. Množstvo lahodných príchutí, medzi ktorými Kirsten tikajú oči, aj ona sama je nerozhodná. „Ale vyberiem si čokoládový, čo je síce nudná klasika, ale aj tak je to ten najlepší možný výber,“ uškrnie sa. Už len pri pomyslení na sladkú chuť donutu sa jej zbiehajú slinky, a preto na nič nečaká a jeden si zoberie. „A je to na mňa, za ten punč,“ jemne sa usmeje na Davida, ktorý hádam proti tomu nebude protestovať. Nechá ho teda vybrať si donut, ktorý sa mu najviac pozdáva, následne mu ho podá a za oboch zaplatí. Kirsten sa pomaly vydá cestou opäť po chodníčku, kadiaľ sa pekne okľukou dostanú až na miesto, kde sa po prvýkrát stretli a odtiaľ si to pravdepodobne zamieri späť na koľaj. Čas strávený s Davidom bol príjemný, aspoň prišla na iné myšlienky, začo je naozaj nesmierne vďačná. „Máš ešte nejaké plány na zvyšok dnešného dňa?“ opäť preruší to ticho medzi nimi, ktoré je celkom príjemné a Kirsten tak úplne neprekáža.

Je prekvapený, že Charlieho nepozná, má pocit, že len povie meno a každý jeden človek hneď vie o kom rozpráva. Aj ten, ktorý u nich neštuduje. Možno to bude tým, že Charlie chodieva von, do barov, jasné, že ho ľudia poznajú. „Tak nejak. Každý o ňom vie,“ povie ešte s menším úsmevom na tvári. Možno práve teraz Charliemu zaistil nového fanúšika. No aký je to skvelý najlepší kamoš, zháňa mu fanúšikov. O sebe naozaj nerád rozpráva, je pekné vidieť, že sa niekto zaujíma o to čo ho baví, ako práve tá hudba, ale vždy sa cíti nesvoj. Preto je rád, že to Kirsten nakoniec nechá tak. To sa dostavia ku stánku s donutmi, ktoré vyzerajú naozaj skvelo, preto si jeden rád dá. „To teda, najradšej by som zobral všetky,“ povie so smiechom, pričom si všetky pozorne prezerá. „Čokoládový je ale fajn. Taká klasika, ktorou nikto neohrdne. Ja si asi dám jahodový.“ Povie nakoniec on svoju objednávku. Má samozrejme vybrať svoju peňaženku, že to za nich zaplatí, to ho ale zastavia slová Kirsten. „Ale..“ nakoniec si len povzdychne a peňaženku zase odloží. Je za to, aby platil muž, ale zase súhlasí s rozdelením. A keď chce zaplatiť, tak bude ticho. Vezme si od nej donut, na čo jej aj rovno poďakuje a rovno sa pustí do toho svojho. Oči má upreté niekde pred seba a pomaly si to kráča späť na miesto, kde sa stretli. To ticho, ktoré medzi nimi je dosť príjemné, čo sa tak často nestáva. Koľkokrát je to až trápne. U Kirsten mu to ale nevadí. „Pravdepodobne ešte skúšať alebo sa pozrieť na tie moje texty. Čo mi pripomína, že už asi budem musieť ísť.“ Otočí sa na slečnu a venuje jej široký úsmev. „Rád som ťa ale spoznal. A dúfam, že sa zase niekedy stretneme. A ak nie, tak si ťa vyhľadám,“ zasmeje sa a venuje jej krátke zamávanie. „A ďakujem za donut!“ zvolá ešte, keď je už otočený chrbtom a má to namierené do spolku.

>>> spolok

V tomto sú si s Davidom celkom podobný, ani Kirsten nemá moc v láske rozprávať sama o sebe. Čiastočne je to tým, že má pocit, že na nej naozaj nič zaujímavé nie je. Nerobí so svojim životom nič také závratné a významné, čo by stálo za zmienku. Na rozdiel od Davida, ten sa venuje hudbe, a to naozaj nie je nič, čo by sa malo len tak prehliadnuť. Ale ona to chápe, pravdepodobne nemá ešte také sebavedomie, aby sa svojou hudbou vychvaľoval a tváril sa ako celebrita. Možno by si od neho mali brať príklad viacerí ľudia, ktorí majú nos hore, a to nato ani nemajú žiadny pádny dôvod. Počas prechádzky sa zastavia pri stánku s donutami, to Kirsten nemohla len tak prejsť a nenechať sa zlákať, to sa jednoducho nedá. Davida nenechá zaplatiť, to v žiadnom prípade, čiže na jeho protestovanie iba zavrtí hlavou a rázne zastaví jeho ruku vyťahujúcu peňaženku. „V poriadku, nechcem ťa už viac zdržovať,“ zľahka sa usmeje, keď jej David oznámi, že sa už poberie späť domov. „Kariéra nepočká,“ uškrnie sa, nemohla si to odpustiť, keď jej prezradil, že sa dnes bude ešte venovať skúšaniu a textom. Ona sama žiadne ďalšie plány dnes nemá, ale aj napriek tomu sa poberie rovnako späť na koľaj, keďže vonku začína byť s postupom času ešte viac zima a aj tak sa tu sama prechádzať nebude. „Nápodobne, rada som ťa spoznala, určite sa ešte uvidíme,“ jej úsmev sa ešte o trošičku viac rozšíri po týchto milých Davidových slovách. „Aj ja ďakujem!“ mávne mu na rozlúčku a sama sa pomaly poberie smerom ku koľaji. Možno práve toto stretnutie a prechádzka na vyčistenie si hlavy, bolo presne to, čo Kirsten dnes potrebovala. Aspoň na malú chvíľku zabudla na všetky svoje problémy a starosti, čo bolo naozaj príjemné. Dokonca jej David zopár krát vyčaroval aj úsmev na perách, čomu sa sama čudovala, keďže ho na svojej tvári už dlhší čas nevidela. Celé ich stretnutie bolo veľmi príjemné, teda až nato, ako k nemu vôbec došlo, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a Kirsten kráča domov s lepšou náladou, punčom v bruchu a donutom v ruke.

>>> koľaj