Náměstí

Finley se často cítila uvolněná, byla i velmi otevřená. Za nic se nestyděla a ni neskrývala nic. S každým se zkoušela bavit a smát. Nebylo na světě moc věcí, co by ona neměla ráda, jelikož se na všem snažila vždycky najít něco pozitivního. Neměla ráda namyšlené lidi, s kterými je nuda, ale to asi tak bylo všechno. Možná ji za chvíli něco napadne, ale nebyla moc nenávistný člověk. Takže jednoduše to ani neuměla. Na všem si dokázala najít pozitivní stránku. ,,Nemůžeš? Jako vůbec?” povytáhla tázavě obočí. Nechtěla se nějak ptát hlouběji, protože si říkala, že to může být osobní. Nechtěla se v tom i nějak rýpat nebo podobně. Když to, ale zaslechla, tak byla vděčná za to, že to fakt nemusí vůbec řešit, že vyrůstala v obyčejné rodině, která se nepotřebovala nějak prezentovat. V budoucnu se už bude muset starat o dobrou prezentaci své osoby. Přece pacient nerad uslyší, že jeho doktorka tancovala a zpívala po celém obchoďáku. Ano, to je něco, co by přesně udělala. Doktoři potřebují velmi dobrou pověst. Hlavně, když mají svoji vlastní ordinaci. Finley teda plánovala, že bude pracovat v nemocnici, protože chtěla pomoci, co nejvíce lidem. Chtěla pomoci zachránit, co nejvíce životů. Navíc v spousta nemocnicích chyběl lékařský personál. I když věděla, že to bude fuška a náročná práce, tak ji to přesto nějak v jejím snu nezastavovalo. Naopak věděla, že na tom bude pracovat, jak nejlépe to dokáže. ,,Takže ty musíš si na to dávat pozor? Bylo by to jinak, kdybys nemusel?” optala se znovu, samozřejmě, pokud to bylo moc soukromé, tak mu do toho nechtěla zasahovat. Ona by si nedokázala představit, jak si musí hlídat to, co ostatní si o ní špitají. Bylo by to pro ni omezující a ona neměla ráda, když ji někdo hlídá nebo omezuje. Finley prostě chtěla být, co nejvolnější, jak to jen jde. Takže byla ráda, že na ni nikdo neklade žádné nároky. Kdyby ji někdo omezoval ve vztahu, tak by to asi co nejdřív ukončila, proto ji moc vztahů dosud nevydrželo. Jelikož ty kluci byli většinou majetničtí a ona to nedokázala vydržet. Radši byla sama, než s někým. Je pravda, že v dnešní době stačí ty fotky jenom naskenovat a poslat, ale ona to viděla aspoň jako příležitost na návštěvu rodiny. Mohla by klidně i zavolat bratrům a všichni by se tam sešli. Popovídali a pak každý jel zpátky. Milovala to tady, ale bráchovi ji občas někdy chyběli. Ne, že by s nimi nebyla v kontaktu, psali si, posílali si vtipné fotky a videa. Měla s nimi opravdu dobrý vztah a za nic na světě by je nevyměnila, i když byli otravný. Není nad sourozeneckou lásku. ,,Třeba ho jednou taky potkáš a budem si moc porovnat fotky,” zasmála se. Představila si, jak si porovnávají fotky s tímto slavným sportovcem. Ona na ní ještě byla opravdu malinká, ale roztomilá. Byla by sranda, kdyby ho mohla teď znovu potkat a ukázat mu onu fotku. Musela se zeptat rodičů, jak se k němu tenkrát dostali, určitě musí mít ochranku a všechno tohle. Bylo to pro ni záhadou. ,,Jasně, i když prohraješ, přece tě o to neochudím,” mrkla na něj spiklenecky. Není nad to zasmát se nad starými fotkami nebo i se rozplývat. Finley by se s Camdenem rozhodně ráda znovu potkala, líbilo ji, jaký je gentleman a byl ji celkově velmi sympatický. Byla by ráda, kdyby se stal jejím kamarádem. V San Franciscu měla přátelé, třeba Darrena, kterého znala už odmala a nebo Cassidy, kterou poznala úplnou náhodou a je to taková její drsnější kamarádka. Ty by asi prohlásila za nejbližší. Ještě měla jiné kamarádi, ale nějak v životě to nerozdělovala na nejlepší kamarádi a ostatní kamarádi. Ráda se pobavila se všemi, zatím se ještě nikomu nemusela vyplakat na rameni nebo když měla nějaké větší problémy, tak šla jako první za bratry. ,,Uznávám, opravdu divně. Kdybychom jeli v autě a někdo by jen řekl: ,,FM,” tak by asi vůbec netušila, jestli chce, abych zapla rádio nebo něco po mně a nebo obojí.” Zkusila si představit tu situaci a musela se uchetnout. No, ne vážně byla vděčná za to, že se uchytila Fin a nebo Fox. Finley byla jeden z těch lidí, kteří mluvili a dokázali být neúmyslně vtipný, což je mnohem lepší než, když vám někdo se pokouší vykládat nějaké napsané vtipy, které ve výsledku už pak ani vtipně nezní. Finley byla bláznivá tím způsobem, že to bylo vtipné. Nesmáli jste se jí, ale smáli jste se s ní, jelikož kdykoliv se jí stalo něco trapného, tak se začala smát, protože to přišlo i jí samotné velmi vtipné. ,,Tak to jsem ráda, ale kdybys ses nemohl dostat k slovu, tak můžeš na mě třeba zamávat a nebo tlesknout,” myslela to jako vtip, ale kdyby k tomu opravdu došlo, tak to klidně Camden může provést. Většinu času si teda snažila dávat pozor na to, aby mohl mluvit i ten druhý, ale někdy se prostě rozkecala, že si to ani neuvědomovala, že mluví jen a jen ona. Většinou dobře fungovalo, když byl jeden ukecaný a druhý takový mlčenlivý. Když byli dva upovídaný lidé, tak se v nějakých případech překřikovali, aby se vůbec dostali ke slova, protože toho měli oba tolik, co si říct. Usmála se nad slovy ještě ohledně jména. Kdyby neměl druhé jméno, tak si pořád může vymyslet nějakou přezdívku a nebo si nechat říkat příjmením. Možností je spoustu nebo, když někdo to svoje jméno opravdu nesnese, tak si ho může i změnit. Sice to stojí peníze, ale když to ten člověk, tak chce, tak proč ne. Nikdo mu v tom nebrání, i když dle Finley by to byla nejspíš zbytečnost. Finley Camovo schovka opravdu pobavila. Takže se tomu ještě musela zasmát. ,,To budeš koukat,” poznamenala vyzývavým hlasem. To už se utíkala schovat na svoje zvolené místo. Domluva ji trošku dala zabrat, ale díky mladým japonkám to zvládla. Zavalená kufry nebylo zrovna příjemné, ale co by ona neudělala pro výhru. Nevýhodou bylo, že nemohla koukat, jak je na tom Camden. Byla tu sice malá škvíra, ale přes ní se nedalo nic poznat. To už ji zazvonil mobil, tak se opatrně dostala ven z kufrů, nechtěla je shodit na zem. Srdečně poděkovala japonkám, které se tomu ještě smály. Rozhlédla se a spatřila Camdena. Došla k němu, až skoro poskakovala. ,,Ha, nazdárek!” broukla k němu, když byla blízko. ,,Tentokrát se zadařilo mně,” usmála se na něj spokojeně. ,,Tak ukaž se, jestli se ti zas povede přede mnou schovat,” spráskla dlaně, nečekala ani chvilku a vyrazila na místo, aby se mohl Camden schovat.

Na chvíľu sa zamyslel, keďže si nebol úplne istý, ako jej má svoju situáciu vysvetliť, no keďže to bolo fakt celkom zložité a on sa do toho nechcel veľmi púšťať na prvom stretnutí, tak nad tým len zľahka mávol rukou. "Nie, nemal by som. Predsa len, snažím sa už uplatniť ako seriózny spisovateľ a okrem toho je tam aj množstvo iných faktorov," krátko pokrútil hlavou, pretože sa necítil úplne komfortne hovoriť o niečom takom len tak s hocikým. Nie že by teda Fox bola úplne cudzí človek, no predsa sa poznali krátko a on sa už viackrát popálil takže rozhodne nevešal novým ľuďom, ktorí mu vstúpili do života, svoju rodinnú situáciu. Aspoň si tak dokázal veľmi dobre overiť, kto sa s ním priatelí preto, že je taký, aký je a nie preto, že pohádza z bohatej a vplyvnej rodiny. "Niekedy ti o tom poviem, no teraz sa nad tým veľmi pozastavovať nechcem," dodal nakoniec veľmi úprimne aby si náhodou nemyslela, že s ňou má nejaký vnútorný problém alebo niečo podobné pretože naozaj nemal. Proste bol len v tomto smere dosť opatrný a mal na to svoje dôvody. Keď totiž prišiel do Spojených štátov prvýkrát na výmenný pobyt, netajil sa tým, kto je, a niektorí jeho "kamaráti" vo veľmi výrazných úvodzovkách to začali nepekne zneužívať. Niečomu podobnému sa teda chcel proste vyvarovať, a tak si začal ľudí najprv postupne oťukávať, kým sa im začal zdôverovať s veľmi osobnými vecami. Našťastie po svojom presťahovaní narazil aj na veľmi dobrých ľudí, čo bolo veľké pozitívum a veril, že aj Finley bude jedna z nich, no zatiaľ to fakt chcelo ešte nejaký ten čas. Predsa len, toto bolo prvýkrát, čo sa videli naživo, aj keď vďaka tomu ich dopisovaniu na Flickri mal často pocit, akoby ju poznal už poriadne dlho. "Haha, tak to by bolo celkom vtipné," pobavene sa uchechtol pretože by to bola fakt veľmi zábavná zhoda náhod, keby sa aj jemu podarilo niekde stretnúť Shaquilla O'Neala a keby sa to vážne stalo, Fox by bola určite prvá, ktorej by o tom dal vedieť. Pravdepodobnosť niečoho takého však asi bola poriadne nízka, keďže Camden veľmi silno pochyboval o tom, že sa vyskytuje na takých miestach, ako daná basketbalová legenda. On bol totiž v podstate úplne obyčajný človek, ktorý nepotreboval k životu vychytené bary, reštaurácie či sky boxy na športových zápasoch a povedzme si úprimne, Shaquille O'Neal nevyzeral ako typ človeka, ktorého by mohol stretnúť na rockovom koncerte alebo na burze kníh. "To je od teba naozaj pekné," uškrnul sa, no bol naozaj rád, že ani Finley nerobilo problém ukázať mu svoje fotky, aj keď by v podstate nemusela. Svoju zvedavosť v tomto ohľade sa mu proste nedarilo veľmi skrývať, pretože z toho, čo už mal možnosť vidieť na Flickri si dokázal predstaviť, ako musí vyzerať ten zvyšok a rozhodne to stálo za to. "Kde vlastne bývaš?" Napadlo ho, pretože vlastne vôbec nevedel, kde by mal za ňou kvôli tým fotkám prísť a v pamäti sa mu nevybavovalo, že by sa niekedy o niečom takom bavili, či už počas tohto dňa alebo počas ich predchádzajúceho písania si. Rozhodne ju totiž nedokázal stopercentne zaradiť ani do dievčenského, ani do nerdského spolku, takže bolo možné, že bývala na internáte, alebo mala nejaké iné, vlastné bývanie. "Tak to by bola teda celkom zapeklitá situácia," opäť sa pobavene uchechtol a musel uznať že sa mu fakt páčilo, ako uvažovala. Dokázala proste nadviazať na čokoľvek, čo povedal, a to bolo fakt výborné, pretože mal na jednej strane istotu, že ho počúva, a na druhej strane nemal zo seba pocit, že by rozprával nejako málo a že by ich konverzácia stála. Práve preto mu vyhovovalo byť v spoločnosti človeka, čo je o niečo viac ukecanejší, ako on. "Neboj, nejako slušne a galantne ťa na to upozorním," žmurkol na ňu, no z niečoho takého naozaj strach nemal pretože zatiaľ im ten rozhovor odsýpal úplne perfektne, takže sa rozhodne nemal na čo sťažovať. Navyše, aj tak sa pomedzi ich konverzáciu museli obaja sústrediť na schovku, takže nemal pocit, že by sa nedostal k slovu alebo niečo podobné. Zatiaľ bol na tom na oko lepšie, keďže jej prvé miestečko našiel a ona to jeho nie, no popravde si s jej druhým miestom naozaj nevedel dať rady. Musel teda uznať, že ho celkom vyviedla z miery a námestie si obišiel niekoľkokrát, no aj tak ju nenašiel. Priznal teda v tomto kole porážku a zavolal jej, aby vyliezla, pretože nechcel zbytočne strácať čas. O chvíľu už bola blondínka opäť po jeho boku a on uznanlivo kývol hlavou. "Musím uznať že toto kolo ti fakt vyšlo," nerobilo mu problém pochváliť ju, pretože mu naozaj dala zabrať a to, že ju nenašiel bolo toho jasným dôkazom. Zase však bola rada na ňom, a tak si chvíľu počkal, kým sa Fox dostane na ich pôvodné štartovacie miestečko, a hneď potom vyrazil k najbližšiemu obchodu s oblečením, ktorý mal výklad smerom do námestia, so širokým úsmevom na perách vkročil dnu a zamieril rovno k pánskym figurínam vo výklade, pričom sa postavil za jednu z nich a snažil sa presne okopírovať jej pózu, aby ho za ňou nebolo vidieť. Opäť to bola možno trochu náročnejšia schovka, no Finley bola šikovná takže bol vážne zvedavý, či sa jej ho tentokrát podarí nájsť.

Pokývala zamyšleně hlavou: ,,Tak to chápu, v tomhle ti přeju hodně štěstí.” Věnovala mu upřímný úsměv. Myslela tím samozřejmě kariéru spisovatele a to, aby se mu to nějak nepokazilo. Přišlo ji to opravdu husté, když někdo už měl takové povolání a nebo o tom snil. Kreativní psaní byla jedna z věcí, která ji moc nešla a ani se jí nevěnovala, proto obdivovala všechny spisovatelé, že něco takového dokázali vymyslet. Popravdě, Finley obdivovala skoro všechno, co se dalo, například i instalatéry za to, že dokážou opravit záchod a nebo uklízečky za to, jak zvládnou šikovně uklidit, že nezbyde ani smítka. Fox je člověk, který se jednoduše dokáže nadchnout pro cokoliv. Pokývala znovu souhlasně hlavou. ,,Naprosto to chápu, radši mysleme na schovku,” oznámila veselým tónem, nemyslela si o něm nic špatného a ani, že za tím jsou nějaké vnitřní problémy. Velmi chápala, že když jde o kariéru spisovatelé, tak chcete mít, co nejlepší jméno, protože aby se vaše knihy prodávali a nebo jednoduše, abyste zkrátka dobře prezentovali a čtenář vám pak důvěřuje a chce si tu knihu přečíst. Stejně to bylo i třeba s herci. Většině, když se provalil nějaký skandál, kariéra moc dobře nepokračovala. Tyhle osoby, které se drží na očích ostatním lidem je to důležité a to Finley věděla. Její bratr, který se chtěl stát slavným houslistou se snažil chovat na veřejnosti, jak by to očekávali od muzikanta, který hraje klasiku. Jen ji zkrátka takové vážnější témata moc nešla, při nich se cítila lehce nesvá a nejistá. Nechtěla něco říct špatně, ale většinou to vždycky nějak zvládla. Měla to štěstí, že jich v životě moc nemusela ještě zažívat. ,,Ano a docela i šílené. Takové epické náhody se nestávají jen tak,” milovala šílené náhody, takže kdyby oba dva měli fotku s Shaquillem O´Nealem, tak by z toho byla pořádně vedle. I když věděla, jak je to velmi malá šance, že by se něco takového stalo, ale už jen ta představa byla vtipná. Vtipné by bylo, kdyby se ještě Camdenovi povedlo potkat nějakého jiného basketbalistu, třeba takový Michael Jordan, to by byla panečku fotka i zážitek. Oba dva to byli hotové legendy. Takže je opravdu někde po San Franciscu nepotkáte, ale třeba Stephena Curryho jste mohli určitě zahlédnou na zápase, když hrál za tým, který prezentoval San Francisco. Finley tady ještě na žádném basketbalovém zápase nebyla. Měla teda v plánu chodit na školní utkání, aby se mohla pobavit a potkat se tam se svými známými a kamarádi. Nedávno slíbila jednomu klukovi na párty, že ho podpoří na lakrosovém zápase, takže tohle bylo taky zamýšleno. Měla toho opravdu spoustu v plánu, ještě že byla v prvním ročníku, takže času bylo dost na to, aby to všechno stihla. Ohledně těch fotek na něj spiklenecky mrkne, věděla, že se Camden rozhodně pobaví, protože její fotky jsou opravdu vtipné. Některé i roztomilé. Bylo toho hodně na co koukat. ,,Dívčí spolek,” odpověděla s úsměvem na jeho otázku. Rozhodla se pro tuto formu bydlení, protože to byl nejlevnější způsob a přece jenom její rodiče neměli na to, aby mohli rozhazovat peníze na všechny strany. Jinak by asi zvolila kolej. Uvažovala i nad nerdským spolkem, ale nakonec se rozhodla, že zkusí spolek, kde jsou samé holky. Dosud žila v domácnosti s čtyřmi chlapi, tak chtěla vyzkoušet něco nového. Ráda zkoušela nové věci. Zatím tam byla docela spokojená a nemohla si stěžovat. Pořád si ještě může najít jinou variantu, kdyby se jí tam přestalo líbit. ,,Ty bydlíš ve spolku nebo máš svoje bydlení?” otázala se i ona, přece jenom i ji to docela zajímalo. Kdyby měla hádat, tak si úplně jistá nebyla, ale asi by ho spíš odhadla na jeho vlastní bydlení. Vypadal jako někdo, kdo si to může dovolit, ale kdo ví, třeba jen tak vypadal. ,,Že jo, kvůli tomu jsem fakt ráda, že mi tak nikdo neříká,” zasmála se a jen zavrtěla s  tou blonďatou kšticí, ,,bráchové by dokázali vymyslet ještě další situace.” Věděla, že by toho její bráškové moc rádi využívali, tak jim to nikdy nesmí prozradit. Divila se, že je to vůbec nenapadlo. To by se na tom pořádně vyřádili. ,,Galantně? To budeš mít asi nějaký lepší způsob než mávání a tleskání,” znovu se zasmála. Dneska se opravdu bavila, Camden byl opravdu dobrá společnost. To už proběhlo třetí kolo schovky, které bylo velmi úspěšné pro ni. Přece jenom taky má nějaký ten schovávací talent. Kufry byly boží schovka, bude si to muset zapamatovat, třeba se ji to ještě někdy bude hodit. ,,Říkala jsem, že budeš koukat. Tohle kolo rozhodne, kdo vyhraje a kdo prohraje,” oznámila nadšeně a zvědavě, během chvilky se dostala na původní startovací pozici. Po pěti minutách se otočila a vydala se doprostřed náměstí. Začala se rozhlížet na všechny strany. Prošla náměstí kolem dokola, ale pak ji napadlo, že vlastně by se neměla koukat dolu, ale před sebe, přece jenom je Cam je dost vysoký, tak se asi nikde nebude krčet. Učinila, jak usmyslela. Procházela okolo výlohy, která se jí na první pohled zdála obyčejná a že na ní není nic zajímavého, ale pak měla pocit, že něco zahlédla, tak hodila zpátečku a koukla se trochu víc z strany. Hele, poštěstilo se ji a zahlédla Camdena, jak se snaží napodobit figurínu. Začala se smát a zamávala na něj, aby mu dala najevo, že ho našla. Vyčkala, až vyleze ven, to už se na něj zubila vítězoslavně. ,,To byla taky dobrá schovka, ale ne dost na to, abych tě nenašla,” mrkla na něj pobaveně. Pohlédla na mobil, aby zkontrolovala čas. ,,Ty jo, to je už tolik? Jsem si toho vůbec nevšimla, jak to dneska rychle utíká,” poznamenala k Camdenovi a překvapeně zavrtěla hlavou. ,,Takže teda je to remíza! Jsme oba mistři v schovávání i hledání,” tleskla rukama, když pronesla konečný verdikt a zasmála se tomu. Takový výsledek ji opravdu nenapadl. Byla nastavená buď na vítězství nebo prohru. Bylo to milé překvapení, tak oba si budou navzájem vybírat fotky. ,,Takový konec jsem vážně nečekala,” zasmála se, ,,je už docela dlouho, budu muset pomalu vyrazit. Rozhodně očekávám tvojí návštěvu ohledně fotek a Shaquilla.” Zazubila se na něj spiklenecky. Museli si ty fotky vybrat, když se dohodli na takové výhře. ,,Bylo to vážně super tě poznat,” dodala po chvilce s naprosto upřímným tónem. Vážně se s ním fakt bavila, takže doufala, že to nebylo poslední setkání. Popravdě, takového gentlemana dosud nepotkala, tak to byla příjemná změna. ,,Už bohužel teda musím jít, tak zatím a měj se pěkně,” rozloučila se s ním, zamávala mu a rozešla se směrem od náměstí pryč. Na tváři zůstával stále ten velký a spokojený úsměv. Neskutečně se bavila a byla ve svém živlu. Camden byla opravdu dobrá společnost, na tuhle hru si snad ani lepší nemohla přát. Na dnešní den jen tak nezapomene.

>>>Dívčí spolek

"Vďaka," pousmial sa na jej slová a bol rád, že od neho zbytočne nevyťahovala informácie o tom, prečo to tak je alebo niečo podobné. Nie že by jej to povedať nechcel, o tom to naozaj nebolo, len si proste dával pozor. Spojené štáty ho proste naučili byť opatrným, čo nikdy predtým nebol. V Británii sa však stretával iba s ľuďmi s rovnakým, alebo veľmi podobným zázemím, ako mal on, takže tam nikdy nehrozilo to, že by ho niekto mohol využiť len preto, že mal peniaze. Všetci jeho kamaráti totiž mali peniaze, takže o ich motívoch nikdy nemusel pochybovať. Veril však tomu, že Finley žiadna zlatokopka nie je, naozaj tak na neho nepôsobila aj keď sa často hovorilo, že tichá voda brehy myje, a teda ten človek, na ktorého by si niečo rozhodne nepovedal je práve ten, ktorý to urobí. V tomto prípade si ale nemyslel, že to tak bude. "Presne tak, to je momentálne naša priorita," odkýval, pretože práve schovka bola dôvod, prečo sa vlastne spolu v tento deň stretli. Spoznávanie sa bolo samozrejme veľké plus, no nemohli predsa teraz zabudnúť na ich hlavný cieľ, všakže. Navyše, naozaj ju nechcel nechať vyhrať len tak, pretože bola dievča, to by určite nechcela ani ona. Myseľ mu teda úpenlivo pracovala a hľadala potencionálne miesta na schovanie, keďže námestie mu bolo naozaj blízke. Chodieval tadiaľ takmer každý deň, keďže jeho byt sa nachádzal v jednej z uličiek, ktoré z námestia vychádzali. Nebola to presne tá, ktorou s Fox na námestie išli, no bola od nich neďaleko. "Vážne si ale nemyslím, že navštevujeme rovnaké miesta. Kde si sa s ním vlastne stretla ty? Možno by som sa tam mal ísť pozrieť, či tam náhodou ešte nebude," zoširoka sa zazubil, pretože to bolo samozrejme absurdné a bolo by od neho fakt šialené, keby začal robiť niečo také len kvôli tomu, aby mal aj on nejakú takú fotografiu vo svojej zbierke. To ale nebola súčasť jeho charakteru, taký fakt nebol, ľudí nikdy nenaháňal a neotravoval, práve naopak, väčšinou bol on ten, ktorý bol naháňaný a otravovaný, hlavne v baroch. Kto by sa totiž nechcel "skamarátiť" s chlapcom, ktorý pil na bare najdrahšiu fľašu whiskey, ktorú mali. "Vážne?" Nemohol skrývať menšie prekvapenie, pretože mu neprišla ako klasické dievčenské dievča - vo veľmi dobrom slova zmysle. Bola totiž veselá, usmievavá, vtipná a sama povedala, že ju veľmi netrápilo, čo si o nej ľudia mysleli. Nechcel stereotypizovať, no o dievčatách zo spolku si myslel, že oni sa o to, čo si o nich iní myslia zaujímali až primoc. Boli to poväčšine tie typické plytké krásky - na pohľad pekné, no vnútri prádzne, a to Fox rozhodne nebola. Hold, zrejme výnimka, čo potvrdzovala pravidlo. "Tak to teda bude moja prvá návšteva dievčenského spolku," priznal, pretože tam fakt nikdy nebol aj keď s pár dievčatami odtiaľ mal nejaký ten menší úlet, poväčšine však len na jednu noc čo znamenalo, že končili u neho na byte. Nikdy proste nepociťoval potrebu ísť do spolku, či už toho dievčenského alebo nerdského, no a do chlapčenského už dupľom nie, to by si radšej odrezal obe ruky a už nikdy nenapísal ani čiarku. "Ja mám svoj byt, neďaleko odtiaľto. Dostal som ho od rodičov, keď som sa sem presťahoval," s týmto sa jej zdôveriť mohol, aspoň to tak v danom momente cítil aj keď z toho, že má vlastný byt v centre mesta asi jasne poukazovalo na to, že rozhodne nepatrí medzi sociálne slabé prípady. Hodnota nehnuteľností v San Franciscu bola vysoká, to vedel asi každý, čo tam žil a je jedno, či na internáte, v spolku alebo v podnájme. Nad jej poznámkou o bratoch sa len krátko zasmial, aj keď sa mu stále veľmi nepáčilo, že k nej dokázali byť nepríjemný, hoci zo srandy. K ženám sa totiž v jeho očiach malo správať viac než len dobre, aspoň tak ho jeho rodina viedla už od úplného malička. Potom už ale prišiel čas úplne sa sústrediť na schovku, a hoci Fin nenašiel, rozhodne sa poriadne bavil. Bola to proste uvoľnená a nenútená atmosféra, čo ho fakt bavilo a čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo si to celé tak užíval. "Budem sa teda snažiť," dodal na jej slová keďže si uvedomoval, že v poslednom kole naozaj pôjde o všetko a preto si podľa svojho vlastného uváženia vybral parádne miesto pri ktorom ho fakt zaujímalo, či ho Fox dokáže nájsť. Nakoniec to ale asi nedomyslel úplne perfektne, keďže ho Fin zo strany zahliadla a jasne mu zamávala na znak toho, že ho vidí, a tak mu neostávalo nič iné len spoza figuríny vyliezť a prísť späť za ňou. "Takže remíza, asi teda budeme musieť zverejniť fotku podľa výberu toho druhého obaja," skonštatoval so smiechom, pretože to tak asi bolo predsa len úplne najlepšie. "Bolo to naozaj fajn, som rád, že sme sa na niečom takomto dohodli," dodal ešte, pretože si ten deň fakt vážne užil a keď sa znovu pozrel na hodinky, tiež bol dosť zaskočený, koľko času už ubehlo. Očividne naozaj platilo pravidlo, že keď sa človek baví, tak čas ide rýchlejšie. "Aj ja som ťa rád spoznal," pousmial sa a myslel to naozaj vážne. Málokedy sa mu stávalo, že by mu niekto tak sadol, ako v tento deň ona. "Aj ty sa maj, pekný deň," zľahka jej mávol a ešte chvíľu stál na mieste, kým sa vybral cez námestie smerom ku svojmu bytu, aby si po tomto vyčerpávajúcom dni trochu oddýchol.

> > > Camov byt (koniec hry)

>>> nočný klub

„Presne tak. Len aby som tie trápne sračky hovoril práve tebe a tak ti tým kazil náladu,“ odvetí, tentoraz so znudeným tónom, ale nakoniec sa tam predsa len objaví úškrn. Obranný mechanizmus? Možno. Nedivil sa, že všetkému čo povie neverí, ale keby mal povedať pravdu, mrzí ho to a dosť aj bolí, že mu tak neverí. Vie prečo, nediví sa jej, vlastne ju len v tom podporuje ale stále je to bolesť, ktorú cíti v oblasti hrude. Pretože aj keď zo začiatku klamal, to ostatné bola pravda. Len nikdy nemal možnosť jej to povedať. A keď tá možnosť nastala, bolo príliš neskoro. Že on vôbec na tú hlúpu stávku prikývol, potom by nemusel riešiť tieto veci, ktoré sa mu vôbec nepáčili. Nemal v pláne odchádzať, prišiel sem aby nemyslel na nič iné a vypil si, aspoň nemá v pláne odchádzať tú najbližšiu dobu. Vlastne by sa nedivil, že by to skončilo tak, že by odišla ona. Tak to bolo aj minule, ak si dobre pamätá. Keď to s ním konečne vzdala a išla radšej na internát, než aby bola viac v jeho prítomnosti. Vlastne sa dosť divil, že tu bola doteraz. Myslel si, že odíde v momente ako ho uvidí, alebo prinajhoršom keď sa k nej prihovorí ale stále to drží, až ju začína obdivovať. Má až príliš veľkú trpezlivosť a on ani nevie či má byť rád alebo nie. Nepodarilo sa mu ani kúpiť jej ďalšie kolo, ale čakal to, preto nebol nijak prekvapený. Vlastne u nej nebol prekvapený pri ničom, každú jej reakciu očakával. Skôr by ho prekvapilo, keby urobila presný opak a nebodaj s ním súhlasila alebo niečo tomu podobné. Samozrejme ho napadlo hneď niekoľko vecí, ktoré by mohol povedať, nebolo ich málo ale ani nevedel či chce vôbec odpovedať. Nič sa tým nezlepší, ešte sa to skôr zhorší. Nakoniec sa predsa len ozve a povie jej aspoň nejaký príklad. Vie, že má pravdu a vie, že to vie aj ona. Lenže si neuvedomil, že zmieniť niečo také bola chyba. A to si uvedomil, keď uvidel jej reakciu. Posral to. Vedel to. Posral to ešte viac, než to bolo vôbec možné. To bola jeho chyba, vždy hovoril predtým než si to vôbec premyslel. Chcel aby ho nenávidela ešte viac, pretože vie, že to tak bude oveľa lepšie ale nechcel jej ublížiť takto. Vedel, že jej ublížil, aj keď ubehlo niekoľko rokov, proste to vedel. Že on radšej nedržal hubu, to mu ide najlepšie. Bola dlho ticho, už si aj vydýchol, že to bude ignorovať a nevyjadrí sa k tomu, ale mohol si myslieť, že nič také nehrozí. Annys taká nie je, mohol to čakať. Zvraští obočie, ale zostane tam sedieť aj naďalej, keď blondínka, ktorá doteraz sedela vedľa neho zmizne von. Prehrabne si vlasy a pozrie sa na tých ostatných ľudí, ktorých to upútalo, „nemáte čo iné na práci? Venujte sa svojim záležitostiam!“ okríkne ich, pričom každému z nich venuje zamračený pohľad. Povzdychne si a pohľad venuje pred seba. Nakoniec sa ale postaví aj on sám a dopije zvyšky, ktoré mu tam zostali. Rovnako ako Annys, hodí na bar niekoľko bankoviek, vôbec ich nepočíta, takže ani nevie koľko tam zostalo ale to ho nezaujíma. Oblečie si bundu a bez toho aby sa niekde zastavoval vyjde z klubu, pričom sa okamžite pozrie okolo seba či ju niekde neuvidí. Zahliadne ju tam, v diaľke, keďže mala náskok ale stále nie až tak ďaleko, preto si to za ňou rovno zamieri. Ani nevedel prečo za ňou vlastne ide. Čo jej chcel povedať? Naštvať ju ešte viac? Ospravedlniť sa? Prečo to nemôže nechať tak a proste odísť do spolku? Nedá mu to ale. „Annys počkaj,“ ozve sa, keď je bližšie k nej, hneď sa ale zamračí, keď vidí dym a čo má v ústach. „Odkedy fajčíš?“ Nie, že by to bola jeho starosť, nič už medzi nimi nebolo, ale tá otázka mu aj tak z úst vyšla. Cigarety nemal nikdy rád ale ignoroval to ak niekto pri ňom fajčil, je to predsa jeho vec. Ale toto sa týkalo jednej istej blondínky a tak si nemohol pomôcť.

„Samozrejme, slniečko.“ Venuje jej aj dokonca úsmev, ako keby jej tým chcel dať najavo, že to myslí úprimne. Myslel? Nikto nevie. Vlastne ani on sám, bol zo seba viac než zmätený, hlavne tento večer, ktorý trávil s ňou. Že za ňou išiel, všetko sa len komplikovalo, niečo čo naozaj nechcel. Ale vyzerá to tak, že vždy keď niekto niečo nechce, ako naschvál sa to stane. Možno aj preto na seba dnes narazili. Niečo čo nechcela práve ona. „Všetko sa točí okolo teba, hm?“ Nadvihne aj pri tom obočie a venuje jej aj pohľad s neurčitým pohľadom, ktorý má na tvári. Dosť vecí sa okolo nej stále točilo, túto skutočnosť si ale nerád priznáva. Tak ako ďalšie ostatné veci, čo sa týkajú jej. A vlastne ani čo sa jej netýka. Možno mal ísť na herectvo, pretože mu očividne všetko Annys žrala aj s navijákom. Ako mu na ničom nezáležalo a že mal z ich minulosti len zábavu. Je ale pravda, že aj keby taký nebol, tak by jej to bolo jedno a stále ho poslala odkiaľ prišiel. Po tom čo urobil sa jej nedivil, na tom niečo bolo pravdy. Nevedel ale čo si tými rečami dokazoval, jedine ubližoval jej a dokonca aj sebe, pretože nestačilo veľa na pripomenutie, aby si spomenul na tie časy, keď spolu chodili a aké to medzi nimi bolo. Ale rovnako ako to chodilo sa to snažil vyhnať. Nechcel na to myslieť, aspoň nie práve teraz, keď bol v jej prítomnosti. To si môže nechať na neskôr, keď bude už v spolku, zavretý vo svojej izbe. Bolo od neho hlúpe, ak si myslel, že po tom všetkom ešte pri ňom Annys zostane. Vlastne sa divil, že tak dlho ostala, to bol možno aj rekord. Keď ale odišla, pocítil niečo čo dlho necítil pri žiadnom človekovi. Ľútosť. Povzdychne si a pozrie sa na dvere, z ktorých Annys vyšla, než si to nakoniec zamieril za ňou. Možno ju mal nechať tak, ale niečo mu hovorilo, nech ide za ňou a možno.. čo? Vysvetlí jej to? A čo? A aj keby to chcel urobiť, ju by to určite nezaujímalo. Aj tak mu to nedalo a kroky ho viedli za jednou blondínkou, ktorej vždy len ničil nervy. Netrvalo to dlho a videl ju pred sebou, preto pridal do kroku aby ju dobehol. Ani nevie prečo by mala čakať, nevie čo od nej chce, ale nechce aby len tak odišla. Preto asi prvýkrát na jej dotaz nevie odpovedať a je ticho. Možno mal o tom fajčení skôr držať hubu, než sa ozvať ale nedokázal si pomôcť. Nemá k tomu žiadne práve, nič medzi nimi už viac nie je a môže si robiť čo chce, to je pravda, ale nedalo mu to sa opýtať. Možno aj preto, že fajčenie rád nemal a priečilo sa mu to. „Je lepšia vec po škótskej než cigarety. Ďalšia škótska,“ odvetí, pričom sa stále mračí, s pohľadom zarazeným na cigarete, ktorú držala medzi prstami. „Kedy si s fajčením začala?“ A ďalšia otázka, do ktorej ho nič nie je. Nemôže si ale pomôcť, jednoducho to musí vedieť. Či sa to dozvie, je vec iná.

Jeho okamžitá reakcia bola ísť samozrejme ísť za ňou, aj keď sa to snažil nejak zadržať a odignorovať. Naštval ju, nechce s ním mať nič spoločné (nie, že by predtým nejak chcela) a to mu malo stačiť a mal ju nechať odísť. Jeho vnútorný hlas mu to ale nedovolil, preto si to skoro okamžite zamieri za ňou. Keď ju uvidí pred sebou, ako si to kráča čo najďalej od klubu, tak sa trochu zarazil. Nevie čo povie, nevie čo urobí, vlastne nevie nič a aj tak ide za ňou ako keby mal nejaký plán. Pravdepodobne to aj tak skončí v nejakú hádku, tak ako vždy, alebo mu niečo hodí o tvár a odíde. Nemohol si ale pomôcť. Možno to rozhodnutie bude neskôr ľutovať, na to je ale zatiaľ čas. Ona a jej múdre odpovede a otázky, ani nevie či mu to chýba alebo má byť skôr rád, že to nemusí stále počúvať. „Tak si vezmeš ďalšiu. Alebo si nájdeš inú zábavu, ktorá ťa zamestná. Napríklad sex.“ Všetko lepšie než nejaká blbá cigareta, aspoň podľa neho. Alkoholu povie s radosťou áno, vypije ho toľko, koľko to len ide ale cigarety? Nemôže ich ani vystáť. Vlastne je mu to väčšinu času jedno, nezaujíma ho život ostatných, nech si ho krátia, keď to tak chcú. Ale u Annys má nepríjemný pocit, keď ju vidí s tou zbraňou v ruke. Vie, že alkohol nie je niečo lepšie, ale ten odpor k cigaretám je oveľa väčší. Otázka, ktorú mu ale položí hneď na to ho zarazí. Prečo ho to zaujíma? Odpoveď na to je až príliš jednoduchá, skôr priznať si to je niečo, čo robí Sebastianovi problém. Je to len jeho bývalka, ktorú ani nemal naozaj rád. Bola to len obyčajná stávka, nič viac. A to si snažil celý čas Sebastian nahovoriť. Aj keď sa snažil, jedna krabička, uložená na dne šatníku u neho v izbe hovorila o opaku. Krabička, ktorá obsahovala všetko spoločné s blondínkou, ktorá stále pred ním. Ich spoločné fotky, vstupenka na koncert skupiny, na ktorú tak veľmi Annys chcela ísť, či prsteň, ktorý jej venoval len aby mala radosť. Koľkokrát sa to snažil vyhodiť, či spáliť všetky tie fotky, nikdy sa k tomu nedokázal prinútiť. A po pravde ani nevedel, či to vôbec chcel. „Pretože je hlúposť aby si si svoj život ničila niečím takým ako sú cigarety, nič ti to neprináša, len ti to ubližuje,“ tak ako si jej niekedy ublížil ty, pomyslí si. Ale ani to ho nezastaví v tom, že sa k nej priblíži o pár krokov a z ruky jej vytrhne tú odpornosť, tak rýchlo aby nestihla zareagovať. Samozrejme si to neodpustí a pustí to na zem, aby na to stupil topánkou a tak to zahasil. Až potom sa pohľadom späť vráti na blondínku. „Nepotrebuješ to.“ Pravdepodobne prekročil hranicu, ktorú kedy medzi sebou mali, ak nejaká bola, ale je mu to jedno, aspoň sa zbavil tej cigarety. A to bolo hlavné.

Nedalo mu to. Nedal si jednoducho pomôcť a musel ju, ako by to pravdepodobne nazvala ona, otravovať. Jedna časť mysle mu hovorila nech sa na ňu vyserie a vráti sa, alebo len jednoducho odíde do spolku. Tá druhá sa mu zase snažila povedať nech ide za ňou a nech ju nenechá len tak odísť. Samozrejme si vybral druhú možnosť, prekvapenie by skôr bolo, keby to neurobil. A tak skončilo jeho rozhodnutie, ktoré mal, že sa jej už nebude pliesť do cesty. Dlho mu to nevydržalo. Klasický Sebastian, nikdy poriadne nevedel čo presne chce a teraz sa to len ukazovalo. Nad jej poznámkou sa uškrnie, dokonca zdvihne obočie. Pobavilo ho to, to sa musí nechať uznať. Jednoducho jej to neveril. „Keď to tvrdíš,“ odvetí s pobaveným úškrnom, ktorý mu svieti na tvári. Nejak sa s ňou hádať nebude, aj keď to je dosť bežná vec, ktorá sa pri nich dvoch bežne deje. Nechcel do nej teraz proste rýpať. Ale koho klame, to nie je úplná pravda. Len si to nechá na inokedy, o pár minút, ak to bude treba, čo určite bude, vždy to tak bolo. Annys niečo povie a on jej v tom protirečí. Možno je to detinské ale to je len taká malá drobnosť, vôbec mu to nevadí, ak by si to náhodou aj niekto myslel. V nasledujúcich pár sekundách sa stalo toho dosť, ale hlavnou témou bola samozrejme krádež cigarety, proste mu to nedalo! Nechce aby si ničila život niečím takým ako je práve cigareta. Samozrejme, že alkohol je rovnaký zabiják, cigarety predsa len škodia o niečo viac. To, že niečo také robiť nemal mu došlo až po chvíli, keď si uvedomil, čo urobil. Venovať sa Annys a viesť s ňou rozhovor, aj keď jej to je proti srsti, je jedna vec, ale kradnúť jej cigaretu, ktorú, podľa jej slov, potrebovala bola druhá. To si ale uvedomil príliš neskoro, nič ale na sebe poznať nenechal, ako keby sa nič nestalo. A tak ako aj čakal, bol tu výbuch slov od Annys.  Pri jej prvých slovách stisne ruku do päste, dokonca prižmúri oči, nakoniec sa ale predsa len zase uvoľní. Chápal jej slová, doteraz sa o ňu vôbec nezaujímal a odrazu o ňu javí záujem? Nerobí to nejak naschvál, tak automaticky sa do popredia dostáva tá stránka, keď sa o ňu ešte zaujímal, tak ako pred pár rokmi. Asi to bolo v ňom ukryté niekde hlboko vo vnútri a pomaly sa to dostáva na povrch. Nechcel na to reagovať, možno aj chcel ale úplne inak. Ale niečo v ňom sa pohne a z jeho úst vyjdu úplne iné slová, než mali najprv vyjsť. „Napadlo ti niekedy, že som to možno urobil z nejakého dôvodu? Že možno to nebolo úplne tak ako si myslíš? Že možno to čo sa stalo doteraz ľutujem?!“ Dokonca zvýši hlas a ruky mu znova skončia v pästiach. Samozrejme ju nejde udrieť, nech je aký je, ženu by nikdy neudrel a za tým si stojí. Povedal oveľa viac než zamýšľal ale v tú chvíľu ako keby do neho vstúpil úplne niekto iný a prevzal kontrolu nad jeho ústami a tým  čo rozpráva. Po dlhom čase z neho ale vyšlo niečo, čo si naozaj myslel, konečne sa nepretvaroval. Pravdepodobne to ale nebolo v ten najlepší moment a hlavne pred najlepším človekom. Annys na to nebola vhodná, už len kvôli tomu akej témy sa to týkalo. Je ale príliš neskoro aby svoje slová vrátil späť, teraz len musí čakať aký výsledok jeho reakcia bude mať.

Uškrnie sa nad jej poznámkou, nič iné ani nečakal, iba to ako si do neho rýpne. Vedel, že si to nenechá ujsť, keď má možnosť. Snaží sa byť ale nad vecou, stále mu nepovedala nič zlé, čo by ho malo vyviesť z rovnováhy. „Možno som si povedal, že to už nemalo cenu a nechal som ťa, nech sa cítiš lepšie, že máš na vrch. Čo by som pre teba neurobil, slniečko,“ a znovu je tu tá prezývka, ktorej nedá pokoj. Neodpustí si to. Dá sa povedať, že má rád tú prezývku, aj keď sa jej už viac nehodí, nič ho ale nedrží od toho aby ju naďalej nepoužíval. Pamätal si ako si pri ich prvom stretnutí povedal, že si niekedy v škole vyhľadá, či niekde von, len aby sa s ňou mohol znovu porozprávať. Vyzerá to ale tak, že sa nemusí vôbec snažiť, pretože ju nachádza náhodne. Ako keby to tam niekto hore robil naschvál a strkal ich do rovnakej cesty. Pravdepodobne ale toto ich menšie stretnutie neskončí v dobrom duchu ani nijak kľudne. Začalo to krádežou jej cigarety a od toho sa to len zbieralo. Vždy sa vedel udržať aj keď bol naštvaný, väčšinou to ale nebola téma o niečom tak osobnom, ako bolo toto. Bolo to niečo na čo, hlboko v ňom, nebol hrdý, niečo za čo sa hanbil. Čím viac času s ňou trávil, čím viac padal do toho známeho pocitu s názvom láska, cítil v sebe nechuť a hanbu čo jej to vôbec robí. Cesty ale nebolo späť a musel sa zmieriť s tým ako to všetko skončilo. Ten pocit hanby sa ale vracal, hlavne v moment ako bol tento, keď stáli oproti sebe a díval sa na ňu a do jej očí, ktoré kedysi žiarili ako dve hviezdy a ktoré sa na neho niekedy dívali s obrovskou láskou smerovanou na neho. Teraz tam tie známe hviezdy nevidel a jemu len pomaly dochádzalo čo sa s ňou stalo a za čo z väčšej časti mohol. Možno tá hanba a nechuť k nemu samému čo urobil nevinnému dievčaťu ho donútila k tomu výbuchu a k zničeniu jeho fasády, ktorú mal na tvári každý deň medzi ľuďmi. Možno chcel aby vedela, že to ľutoval? Že mu to bolo všetko ľúto? Vedel, že sa tým nič nezmení, doteraz sa ani neospravedlnil a nevedel ani dôvod. Vlastne áno vedel, je z neho egocentrický bastard, ktorý sa zaujíma len o svoje pohodlie a o nikoho iného. Nikdy mu neprišlo dôležité aby mu na niekom malo záležať. Stalo sa to iba raz a skončilo to katastrofou. Pravdepodobne mu nie je želané aby mal niekoho kto mu bude blízky, pretože mu len v budúcnosti tak či tak ublíži, rovnako ako ublížil Annys. „Opak ani tvrdiť nebudem, díval som sa po iných typoch dievčat,“ prizná sa. Bola to pravda, Annys bola na škole skôr šedá myška a on sa díval po niečom čo kričalo zábava. Keď bol ale s ňou, zistil, že to nemusí byť stále len o zábave. Zistil, že niekedy stačí ísť do parku na zmrzlinu a držať sa s ňou za ruky. Zistil, že stačí ležať na posteli v objatí, kde sa hrá s jej vlasmi, ktoré tak miloval. Zistil, že stačí pozerať film, medzi ktorým jej na čelo vždy venoval bozky. Zistil, že stačí mať u seba osobu na ktorej vám záleží a všetko ostatné ide bokom. Už mu viac nešlo o sex, stačilo mu jednoduché doučovanie, ktoré mu Annys vždy s radosťou ponúkla, len aby mu pomohla z predmetov, ktoré mu tak nešlo. Všetko za čo kedy stál sa zrútilo, keď bol s ňou. A keď nemal ju, všetko čo s ňou zažil mu prišlo bezvýznamné a vrátil sa ku svojím starým zvykom. „To nie je pravda, tak o tom nerozprávaj ako keby vieš o všetkom.“ Vykríkne, pričom k nej spraví jeden krok aby sa k nej priblížil a zahľadí sa jej do očí. „Nevieš celú pravdu, Annys, tak sa nehraj, že vieš o všetkom! Nechal som ťa tomu veriť, pretože sa to len hodilo! Aj keby som ti povedal celú pravdu, tak by si mi neuverila, tak na čo sa snažiť, hm?!“ Nesnažil sa hrať na obeť, tou nebol, vedel o tom. Nepáčilo sa mu ale ako o ich vzťahu hovorila. Po tom všetkom čo jej urobil sa tomu ani nedivil, nebol ale toho fanúšikom. To čo k nej vtedy cítil bolo reálne, len škoda, že o tom vedel len on sám.

Je pravda, že by si ju vôbec nevšimol keby nebolo tej stávky, ale presne kvôli tomu dôvodu bol za tú stávku rád. Samozrejme bol aj jediný, nič iné dobré z toho nevyšlo. Mierne sa zamračí, na čo si zavrtí hlavou. „To nie je pravda,“ zašomre, tak potichu, že ani nevie či to malo byť pre Annys alebo to hovoril len samému sebe. Naozaj je pravda, že by si ju pravdepodobne len tak sám od seba nevšimol, ale jej slová sa mu nepáčili. A možno to bolo len tým, že sa jednalo o Annys, o dievča, ktoré bolo raz držiteľom jeho srdca a záležalo mu na nej. A tak veľmi si to nechcel priznať. Bežne sa dokázal udržať, hnev v sebe dokázal udržať, ak ho ten niekto druhý nepokúšal, potom vždy vybuchol. Teraz sa ale neudržal, proste to bola citlivá téma, ktorá sa pomaly ale iste drala na povrch. Keď už ale začal, tak mal silné nutkanie jej povedať pravdu, celú pravdu ako to všetko bolo a ako sa cítil, že to zo začiatku možno bolo o stávke ale nakoniec sa to zmenilo, že ju naozaj miloval. Jeho vnútorný hlas na neho kričal nech to všetko povie, nech jej konečne povie to o čom nevedela, jeho ústa ale zostali zavreté. Chcel to, keby sa rozhodol tak vedel, že by ho nič nezastavilo a povedal by celú pravdu ale k čomu by to bolo po tých rokoch? Nič by sa nezmenilo, pravdepodobne by ho nenávidela ešte viac, pretože by si myslela, že jej znovu len klame. Keď sa jej pozrie do tváre, má pocit ako keby dostal neviditeľnou päsťou. Nikdy si nemyslel, že takýto pohľad na nej ešte uvidí, možno aj v to dúfal, pretože mu to stačilo raz. A bol tu znova. Znovu jej ubližoval a to si myslel, že to už viac nepôjde. Mykne ním mierne, pretože nečakal, že sa rozkričí aj ona, naďalej ale stojí na mieste a sleduje ju. „A čo ak je to pravda, Annys? To ti nenapadlo?“ Pravdepodobne ani nie ale nedivil sa jej, možno od neho už automaticky všetko brala ako klamstvo. Ale kto by mu veril po tom všetkom čo urobil jej. Keď ale uvidel ako zdvíha ruku, oči okamžite zavrel a čakal na facku. Nič ale neprišlo, iba slabé buchnutie do ramena, preto oči znovu otvoril a pohľad okamžite venoval jej. Na prázdno preglgne a povzdychne si. Kedy sa stihlo tak všetko posrať? Príde mu ako včera čo boli stále spolu a svoj voľný čas venovali tomu druhému. A keď sa usmievala. Ako mu chýbal ten jej rozžiarený úsmev, kvôli ktorému jej aj vlastne vymyslel tú veľmi známu prezývku. Otvorí ústa, že niečo povie, žiadny zvuk z nich ale nevyjde, tak ich znovu zavrie. Prečo tie slová, že je klamár tak bolia? Zaslúžil si to, áno, ale aj tak pocíťuje bolesť u srdca, keď počuje akými menami ho volá. „Má to zmysel,“ pomyslí si ale zas a znovu nič nepovie, len ju sleduje ako od neho odstupuje. „Annys..“ ozve sa nakoniec, lenže to je už neskoro a ona odchádza. Spraví pár krokov za ňou, že ju znovu zastaví, ale nakoniec jeho kroky spomalia až zastane. Sleduje jej postavu až kým mu nezmizne z očí, až vtedy sklopí pohľad k zemi. Že sem dnes večer vôbec išiel. Všetko sa len dokazilo. Ešte tam nejakú chvíľu stojí, než si len popod nos zanadáva a zamieri si to do spolku, kde sa môže zavrieť a byť sám so svojimi myšlienkami.


>>> chlapčenský spolok / koniec hry