Písečná pláž

Jeho posledný rok na škole sa závratnou rýchlosťou chýlil ku koncu a on bol ešte zaneprádznenejší než kedykoľvek predtým. Nie len že sa musel veľmi poctivo pripravovať na záverečné skúšky, okrem toho ho zamestnávala aj jeho full time práca novinára, ktorú nemohol zanedbávať, pokiaľ si nechcel pokaziť meno, zabrzdiť sa v kariérnom postupe alebo nedaj bože prísť o dobre platené a lukratívne miesto. Pokiaľ teda netrávil čas v knižnici alebo zavretý nad knihami vo svojej izbe, cestoval hore dolu po meste a robil s ľuďmi rozhovory ktoré potom v redakcii spracovával do rozsiahlych reportáži. Pomimo to nemal čas viac menej na nič, čo ho trochu mrzelo, pretože začínal mať pocit, že nestíha ani dýchať a že mu pomaly ale isto ubúdal vietor z plachiet, no neustále si opakoval to, že pokiaľ nejako vydrží do konca semestra, situácia sa konečne trochu upokojí a on si bude môcť konečne aspoň trochu vydýchnuť a na chvíľu sa zastaviť z toho neustáleho a nekončiaceho kolobehu. Nebolo teda žiadnym prekvapením, že keď mu v ten deň zazvonil telefón, práve sedel pri svojom pracovnom stole v hlavnom sídle denníka, pre ktorý pracoval. Práve dokončieval článok o prisťahovalcoch z Tichomoria v San Franciscu, keď sa mu na displeji rozsvietilo veľmi známe meno. Finley poznal v podstate už od jej narodenia, keďže jej bratia boli už od mala jeho najlepší kamaráti. Sledoval, ako vyrastala a aká osoba sa z nej stávala, rád s ňou trávil čas a bola pre neho ako mladšia sestra. Nad zdvihnutím telefónu teda nemusel dlho rozmýšľať, aj keď dal sám sebe jasnú zásadu, že súkromné hovory si bude v práci vybavovať len v prípade núdze. Pravda však bola že Fox nevidel už nejakú tú dobu, podobne ako kohokoľvek iného mimo chalanov zo spolku, s ktorými býval. Neprekvapilo ho teda, že sa s ním chcela stretnúť a aj keď mal v pláne po návrate z práce skočiť do knižnice a pozrieť si nejakú literatúru o mediálnych výskumoch, súhlasil s jej návrhom prechádzky po pláži. Predsa len, nemohlo mu to až tak uškodiť, možno mu to bude dokonca lepšie myslieť, keď sa trochu prevetrá - aspoň tým ospravedlňoval fakt, že narušil svoje vlastné plány pozostávajúce z poctivého učenia. Nech už bol aký chcel a ľudia teda vedeli, že je celkom číslo, nikto nemohol ani na sekundu pochybovať o tom, že školu berie naozaj vážne. Najprv však dokončil v práci všetko, čo mu bolo treba, a keďže bolo dosť hodín, hneď potom z redakcie vyrazil na miesto, na ktorom sa dohodli. Povedzme si úprimne, nebol oblečený úplne ideálne na takú vychádzku - predsa len, nohavice, košeľa a sako, vyzeral skôr ako nejaký ženích, ktorý mal mať na pláži svadobné fotenie - no na prezlečenie nebol čas. Keď teda dorazil, aspoň si vyzul topánky, pretože prechádzať sa po piesku v nich by bolo asi za trest, a hneď ako ich zovrel v jednej ruke, zbadal v diaľke blonďavú hlavu svojej mladšej kamarátky. Jej entuziazmus a mávanie na kilometre mu automaticky vyčarovali dobrú náladu a on sa musel sám pre seba zasmiať, aj keď nad tým prirodzene mierne pokrútil hlavou. Tá jej energickosť bola jedna z vecí, ktoré mal na nej najradšej, no nahlas by to asi nikdy nepriznal. Bol si však viac než istý, že to Finley aj tak vedela. "No to ti to trvalo, už tu čakám dobrých dvadsať minút," prstom si poklepkal po zápästí, na ktorom sa nachádzali elegantné, značkové hodinky, no nakoniec sa predsa len zoširoka zazubil aby bolo jasné, že to nemyslel vážne. Podávané vrecko si od nej samozrejme zobral a hneď ako povedala, že je to jej dielo, zvedavo nakukol dnu. Popravde bol naozaj vďačný, že doniesla niečo pod zub, lebo až v tej chvíli si uvedomil, že vlastne od rána nič nejedol a žalúdok mal teda úplne prázdny. "Je to bezpečné, alebo sa mám báť?" Spýtavo nadvihol obočie a premeral si ju pohľadom, opäť tak trochu žartujúc, pretože sa hneď potom natiahol a zo sáčku vybral jednu zo sušienok, z ktorej si takmer okamžite odhryzol. "Ako od maminky," povedal s plnými ústami, no pravda bola taká, že v tej chvíli by zjedol asi aj piesok, no tým samozrejme nechcel Fox nijako uraziť. Bolo veľmi pravdepodobné, že tie sušienky sú naozaj dobré a že z neho nehovorí len ten prekliaty hlad. Rýchlo teda prehltol a do úst si napchal aj zvyšok, pričom tým dal Fox priestor na položenie otázky. Kým prežúval, aspoň sa sám zamyslel nad tým, ako by chcel a ako by mal odpovedať, pretože to boli dve rozdielne veci. "Je to celkom fajn. Je toho teraz síce trochu veľa ale poznáš ma, nie je nič čo by som nezvládol," na znak akejsi chlapskej, mačovskej sily zaťal biceps a pobavene na ňu žmurkol. Nerád priznával slabosť, to bol proste fakt. Možno to bolo tým, v akom prostredí vyrastal a v akom prostredí momentálne žil, vo spolku plnom chalanov, ktorý sa prevažne venovali športu a aj keď nie, väčšinou to neboli typy, ktoré by rozprávali o nejakých svojich vnútorných pocitoch. "Radšej sa mi pochváľ ty. Ako ti ide medicína? A ples? S kým si tam vlastne bola, respektíve, komu mám poriadne vyčistiť žalúdok za to, že si bola naliata ako galón vína?"

"Ha-ha," ironicky zareagoval na jej slová, keďže od nej podobnú poznámku čakal. Bola to proste Fox a ako jedna z mála sa ho nebála podpichnúť, čo bolo na jednej strane tým, aká bola jej osobnosť sama o sebe ale na druhej strane aj tým, že sa naozaj poznali takmer celý život. Vôbec to teda od nej nebral zle a v podstate mala aj pravdu, keďže musel sám uznať, že naozaj v tom obleku vyzerá ako ženích. Nevadilo mu ani to že na ňu musel pár minút počkať, hoci si na dochvíľnosť celkom potrpel, no pri Finley si už celkom zvykol na to, že ju musí čas od času čakať. "Tak to sa teda bojím. Ktovie čo všetko máte v tej vašej kuchyni. Dúfam že si do toho nezapiekla aj nejaké tie vaše makeupové hlúposti," hold, niektoré dievčatá zo spolku boli dosť vyumelkované, takže by ho vôbec neprekvapilo, keby sa im na kuchynskej linke váľali kozmetické tašky a podobné hlúposti, no samozrejme Fox veril a vedel, že vie rozoznať múku od púdru. Ona navyše medzi tie vyumelkované dievčatá nepatrila, možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo ju mal tak rád. Vždy viac pri ženách oceňoval prirodzenosť, inteligenciu a nezávislosť, takže niet divu, že si rozumeli tak dobre, podobne ako s Clarou alebo Cassie. Všetky tie primadony síce boli na oko pekné, no v realite boli úplne prázdne a on zastával názor, že z prázdnej misy sa človek nenaje. Keď bol mladší tak na to až tak nedbal, no teraz už mal viac rozumu, isté ambície, hodnoty a štandardy, od ktorých rozhodne nemal v pláne upúšťať. Na to sa však teraz veľmi sústrediť nechcel, namiesto toho sa radšej venoval podávaným sušienkam, keďže bol naozaj hladný a musel uznať, že boli fakt dobré. "To ma veľmi neprekvapuje, vaša mama bola vždy výborná kuchárka a pekárka. O jej cheesecakeoch sa mi dodnes sníva," neodpustil si zložiť drobnú poklonu aj pani Foxovej, ktorá bola ako jeho druhá matka, a to fakt doslovne, pretože občas trávil oveľa viac času u nich doma, ako u seba doma. To však veľmi úzko súviselo s jeho nevlastným otcom a so vzťahom, ktorý medzi sebou mali, a nad tým sa teraz taktiež veľmi zamýšľať nechcel, aby si zbytočne nepokazil náladu. Celý ich vzťah bol totiž veľmi komplikovaný a rozhodne nie pozitívny, takže sa ho snažil zo svojej mysle úplne vyblokovať vždy, keď to šlo. Popravde si ani nepamätal, kedy sa s ním naposledy rozprával, no to nebolo žiadnym prekvapením, keďže kvôli nemu ani nechodieval domov do San Diega. To už sa ho ale Finley pýtala na to, ako mu ide život, na čo jej v skratke odpovedal a samozrejme jej to oplatil hneď niekoľkými otázkami, ktoré mu v mysli zablikali ako drobné žiarovky. Ako prvú odpoveď mu poskytla tú o škole, na čo kývol hlavou na znak toho, že rozumie, a samozrejme bol za to že sa jej darí naozaj rád, predsa len, cítil za ňu určitú zodpovednosť, a preto ho tak zaujímal aj ten ples. "Ruben," vydýchol zo seba potichu a zamyslel sa, no nezdalo sa mu, že by mu to meno niečo hovorilo, z čoho nebol úplne nadšený. Na jednej strane od Fox nechcel veľmi vyzvedať, pretože mala predsa právo na svoj život a na svoje súkromie, no na druhej strane mal v sebe voči nej nejakú ochranársku povinnosť, a preto sa len tak jednoducho nenechal odbiť. "A ty a ten... Ruben... ste boli spolu aj po plese? Je to niekto, koho máš záujem spoznať viac?" Išiel na to veľmi opatrne no bolo asi viac než jasné, čo sa jej pýta - či to bola známosť len na jeden večer alebo to má aj nejaký hlbší potenciál. Predsa len, ak je to niečo viac, mal by si ho nájsť a povedať mu narovinu, ako sa veci majú, a teda ak nechce mať poriadny problém, nech sa k Fox správa viac než dobre. Finley mala však aj svoje otázky, čo ho vôbec neprekvapilo keďže vedel, že sa s Cassie poznajú, predsa len, obe sa venovali atletike. "Bolo to fajn," uznanlivo kývol hlavou, no úprimne veľmi nevedel, čo viac by jej mal k tomu povedať, pretože nebolo veľmi o čom rozprávať. Ten večer si samozrejme užil a dúfal, že si ho užila aj Cassie, no nič prevratné alebo šťavnaté sa medzi nimi v podstate neodohralo a mal pocit, že Fox zaujímajú práve nejaké tie šťavnaté detaily, ktoré jej bohužiaľ ale nemohol poskytnúť, lebo žiadne neboli. "Obzreli sme si výstavu, niečo sme si vypili, zatancovali, prešli sa vonku, odprevadil som ju domov a vrátil sa späť do spolku, to je všetko," mierne pokrčil ramenami a bol rád, že sa jeho kamarátka ďalej zamerala na onú výstavu, pretože vážne nevedel, čo viac by jej mal ku Cassie povedať, a jej poznámka o umení ho skutočne pobavila a rozosmiala. "Umeniu úplne nechápem ani ja, no nemyslím si, že by tá fotka mala nejaký hlbší význam. Bola to proste len... pekná fotka," zhodnotil, pretože tých akože pekných fotiek tam bolo popravde veľmi veľa, no len z veľmi mála cítil niečo hlbšie, niečo viac, niečo čo by skutočne dokázal nazvať umením. "Fotka Bethany, tá už bola o niečom inom. Tá mala naozaj grády. A páčila sa mi aj tá fotka s ohňom a dievčaťom v pozadí, myslím že to bola horiaca strana z knihy a cez vypálenú dieru vykúkalo ženské oko?" Otočil sa na Fox v akejsi otázke, či si na niečo také spomína aj ona alebo sa mu to pomiešalo v hlave s nejakou pracovnou akciou, pretože si nebol úplne istý. Predsa len, už to bolo niekoľko týždňov dozadu a pri jeho zaneprázdnenosti si poriadne nepamätal ani to, čo robil tri dni dozadu. "Asi som od celej tej výstavy čakal viac. Fotenie alebo maľovanie stereotypnej krásy v mojich očiach umenie nie je, skôr zachytenie emócie, kontrastu alebo niečoho, čo oku až tak nelahodí, v tom vidím oveľa viac umenia ako v nejakej fotke krabice na levanduľovom poli."

Bolo krásne slnečné počasie, priam stvorené na to aby si zobral svoj surf a skúsil opäť nejaké tie vlny. Romeo dnes nemal nič na práci. Dnes nemal šichtu a dokonca ani tréning. No v jeho prípade nebol takmer ani jeden deň, aby ho nestrávil aspoň nejakým pohybom. Či to bolo v posilovni, v práci ako plavčík, behom alebo tréningom toho, čo ho baví a dúfa, že ho niekedy bude aj živiť. Práve basketbalom. No pre dnešný deň sa rozhodol len pre menší oddych na pláži. Do svojej tašky si zobral niekoľko užitočných vecí, neoprénový overál, vodu a niečo na pitie. Základné veci ako mobil, kľúče a peňaženku. Bude len dúfať, že ten vak mu nikto na tej pláži neukradne. Romeo na niečo zabudol, ako obvykle si so sebou nevzal žiaden ručník no na to prišiel až keď bol už v polovici cesty, v taxíku za ktorý zaplatil, keď ho doviedol na správne miesto. Nevadilo mu, že tam bolo niekoľko ľudí. S nikým nebol dohodnutý na stretnutí, takže tomu neprikladal veľkú váhu. Na sebe mal len šortky a tmavé tielko, ktoré aj tak čoskoro pôjde dole. Našiel si dokonalé miesto na to, kde by sa mohol zložiť. Dal si z toho dôvodu dole ten vak, ktorý mal na pleciach a vytiahol si vodu z ktorej sa mal v pláne napiť. „No a teraz by sa mi taká osuška možno aj zišla. Romeo.. kedy ty na niečo nezabudneš..“ sám seba musel za toto pokarhať. Určite si na to spomenie ešte aj po tom, ako vyjde z vody a nebude mať možnosť si niekde oddýchnuť. No stále bolo riešenie, že si dá nejaký ten kilometer po pláži a napokon tú osušku ani nebude potrebovať. Romeo si dal dole aj topánky a mohol cítiť na bosé nohy ten príjemný piesok. Bol akurát, nehrozilo to, že by skákal na mieste ako pavián len z toho dôvodu, že by bol piesok až príliš horúcim. Vytiahol si svoj neopren a obliekol si ho, po tom ako si zo seba dal dole to tmavé tielko. Na šortky, nebolo by mu veľmi príjemné si to dať na úplne nahú pokožku. Zobral si svoj surf, ktorý už naozaj vyzeral tak, že si s ním už čo to prežil a náhlil sa do vody, pretože tie vlny ho k sebe lákali.
Romeo strávil vo vode niekoľko desiatok minút, kedy si vychutnával ten pocit, kedy mohol byť opäť vo vode. Nechať sa unášať rešpektom každej jednej vlny. Nepúšťal sa do každej, vždy čakal na takú, ktorá by mu dala nejakú príležitosť. Po niekoľkých spomínaných minútach sa rozhodol vyjsť von a trocha sa osviežiť. To slniečko príjemne pálilo a pocítil to aj na perách, kedy cítil horúce slnečné lúče, ako spaľujú jeho pokožku a dokonca aj slanosť vody. Vedel, že do vody sa ešte čoskoro vráti. Podišiel k svojim veciam, ktoré boli na rovnakom mieste, pričom mal šťastie. Nenašiel sa žiaden odvážlivec, ktorý by sa ich dotkol. Ešte, že tam nemal nejakú veľkú hotovosť a kreditné karty radšej nechal na izbe. Ale určite by ho sklamalo, kedy by musel vybavovať všetky veci ohľadom dokladov a tak by si udelil prácu na niekoľko hodín a následných dní. Ale nemusel nad tým premýšľať, lebo niečo podobné sa nestalo. Romeo si mohol všimnúť dievča, ktoré nebolo od neho až tak ďaleko. Zobral si so sebou svoj surf, pričom si to namieril priamo k nej. Nemohol si nevšimnúť to, že mala v ruke fotoaparát, ktorý ju robil od ľudí naokolo odlišnými. On nevenoval pozornosť nejakým dievčatám, ktoré sa tu promenádovali v plavkách, ktoré pripomínali len nejaké zvláštne pásiky. Ktoré by mali niečo zakryť ale skutočne sa im nepodarilo zakryť takmer nič. Jemu to neprišlo na jednej strane ani sexy ani dostatočne dobré na to, aby tomu venoval nejakú pozornosť. Nepotreboval to. Ale dievča, ktoré sa niečím odlišovalo a vedelo vyčnievať aj na tomto mieste z davu ho prinútilo k tomu, aby sa prihovoril. „Ahoj.. nechcem ťa vyrušiť od tvojej práce.“ povedal Romeo po tom, ako sa votrel do jej spoločnosti. Nemal nikdy problém sa s niekým zhovárať. S ľudmi mu to podľa neho samotného išlo veľmi dobre. Mal mnoho priateľov, známych. Nadviazať rozhovor mu tiež nerobilo problém. Takže toto bolo niečo, čo on podstupoval ustavične. „Ale zaujal ma ten fakt, že si asi jediná v tomto okolí, kto sa na miesto vody alebo opaľovania venuje fotografiám.“ on v tomto nemal také cítenie, ako napríklad Aira, ktorá ho vedela vždy niekam vytiahnuť na fotenie a jeho to na jednej strane potešilo a na druhej to pre neho vždy bol dokonalý zážitok. Vedel pochopiť a aj obdivovať tých ľudí, ktorí mali to cítenie na vytvorenie takého umenia. Zobrať si do ruky fotoaparát a pohľad na svet premeniť na niečo krásne. Aj to bol ten dôvod, prečo ho okúzlila a on sa rozhodol k nej pridať a prihovoriť sa. Romeo jej venoval jeden zo svojich typických úsmevov, kedy sa mu objavili jamky v lícach a tiež aj žiarivé bledé zúbky.

Romeo sa pozeral na dievča, ku ktorému sa rozhodol ísť a prihovoriť sa mu, pričom mu to prišlo roztomilé. To, ako sa zasekávala. Koktala. Vedel, že v takom prípade nemôže na to nejakým spôsobom upozorniť, pretože potom majú ľudia tendenciu ešte k väčšiemu strachu a problému s rozprávaním. A on ju nechcel nejako vydesiť a zapríčiniť to, že by zámlka úplne, skôr chcel docieliť úplný opak. Kedy by sa pri nezáväznom rozhovore s ním uvoľnila. „Vymazať? Neblázni.. tie fotky by som najradšej videl. Ak mi ich teda ukážeš..“ dokonca sa k nej Romeo aj postavil tak, kedy chcel vidieť do fotoaparátu, keďže bol vyšším, keďže jeho výška dosahovala pekného čísla a jeho vlasy ani telo ešte nebolo dostatočne suché z toho dôvodu, že ešte pred malým okamihom sa nachádzal vo vode, tak mohli na ňu alebo k nej dopadnúť niekoľko kvapiek vody. „A čo ty? Nemáš chuť si tu niekde schovať veci a hodiť sa do vody? Teda nie doslova.. neviem či vieš plávať. A nevidel som tu žiadneho plavčíka zatiaľ..“ on nebol teraz v službe no niekomu pomôcť mu nikdy nerobilo problém ba naopak ho to vždy vedelo potešiť, že vedel svojou maličkosťou a nejakými rýchlymi reakciami niekomu pomôcť alebo dokonca aj zachrániť život. Mal už niekoľko úsmevných príhod z určitých situácií. Vždy to bola práca, ktorá ho bavila. Nerobil to len pre peniaze. Ale aj pre ten pocit, kedy mohol urobiť nezištnú vec. Následne sa Romeo opäť svojou pozornosťou presunul k nej. „bude to znieť možno zvláštne.. ale fotíš ľudí len tak alebo potrebuješ aj niekoho, aby ti zapozoval?“ Romeo nemal ani len ten najmenší problém ju otravovať svojou prítomnosťou a svojimi otázkami, kedy sa chcel dozvedieť viac. Možno by mohla poznať aj Airu, možno študujú na rovnakej škole a k tomu aj rovnaký odbor ak teda fotografovanie je tá vec, ktorú študuje a nie, čo je iba jej koníčkom. Romeo sa pozrel na okamih na oblohu, kedy asi urobil menšiu chybu, pretože musel oči takmer okamžite zažmúriť a zasmial sa pri tom. Takým štýlom, kedy sa mu v lícach objavili jamky. „Ale máš pravdu, je krásny deň. Konečne dostatočne prijateľný na plávanie a surfovanie. Hm.. nemala by si chuť možno na nejaký zmrzlinový kopček alebo niečo podobné? Keď už ťa budem otravovať s tými fotkami.“ Jemu osobne bolo jedno, že nechával veci neďaleko na zemi. Už aj z toho dôvodu, že to boli len nepotrebné veci ako oblečenie. Nebral si so sebou nič dôležité, čo by mu bolo ľúto, ak by mu niekto znehodnotil alebo ukradol. Romeo bol presne ten typ človeka, ktorý nemal problém sa najesť pred výkonom alebo po nejakom výkone. A keďže videl pár desiatok metrov nejakého chlapíka, ktorý predáva zmrzlinu alebo mrazené jogurty, nebol to vôbec zlý nápad. Romeo by sa mohol potľapkať po rameni a povedať si, že to je nápad hodný samotného génia. „Najradšej by som si dal aj niečo pod zub. Niekto hovorí, že pred tým alebo po tom ako človek pôjde do vody by nemal jesť hodinu alebo dve? No nerozumiem tomu. Práve vtedy mi to chutí najlepšie. Nejaké tacos! Mimochodom..“ Romeo si musel uvedomiť, že v okamihu, kedy začne myslieť alebo hovoriť o jedle prestane myslieť na iné veci. Ak by si mal denne spočítať koľko kalórii sa mu podarí prijať a koľko následne spáliť rôznymi aktivitami, nestačili by mu ani tri kalkulačky. „Rozprávam tu na teba už nejakú hojnú chvíľu, chrlím jednu otázku za druhou bez toho, aby som sa vôbec predstavil. Prepáč mi, moje meno je Romeo..“ možno čakal aj na nejakú poznámku, na ktorú bol už zvyknutý zo školy. Niečo typu, kde si nechal svoju Juliu Romeo? Možno mu to niekedy liezlo na nervy ale teraz? Už to je len úsmevná situácia, ktorá ho skutočne aj rozosmeje.

Romeo nebol typickým športovcom. Uvedomoval si ten fakt, že sa môže nachádzať mnoho ľudí, ktorí si voči nemu vytvoria nejaké predsudky. No on ich napokon rád búra a dostáva sa do situácií, kedy má možnosť niekoho prekvapiť. Zjavne to bolo aj v tejto chvíli. Aspoň si to on sám myslel, že ju zjavne prekvapil ten fakt, že by si to chcel rád pozrieť. „že či.. s veľkou radosťou si pozriem fotky, ktoré si nafotila. Vlastne z celého dňa! Niekedy tie momentky ľudí, ktorí nemajú ani len to najmenšie poňatie o tom, že ich niekto fotí sú najlepšie..“ ak by sa niekedy on venoval niečomu podobnému zjavne by fotil zvieratá alebo prírodu. Alebo len náhodných ľudí pri okamihoch ako boli prejavy šťastia alebo inej emócie. Nešťastie? Nenávisť? Pri hádkach? No tie fotky v jeho podaní by boli určite na zasmiatie sa. „Ak ti nevadí to, že na to nemám žiadne odborné oko, kedy by som vedel hovoriť o nejakej kompozícií alebo o uhle svetla. Alebo o podobných výrazoch, ktoré používate.. ak teda aspoň niečo z toho..“ mykol nad tým plecami a rukou si zašiel do vlasov, pričom sa cítil mierne zahanbene, že to tak celkom ani nevie. Možno by sa o to mohol zaujímať o niečo viac aj z toho dôvodu, že to študuje Aira a spoločne majú blízky vzťah. Romeo nechcel hovoriť veľmi o tom, že by to nebolo po prvýkrát, kedy by videl niekoho, kto mal záujem o to ho nafotiť. Vlastne mu to pripadalo tak, že ak by sa o tom zmienil určite by si o ňom mohla pomyslieť to, že má prehnane vysoké ego. No ani to nebola pravda. „Mal by som tvrdiť to, že to je pravda. Keď učím deti plávaniu tak tiež trvám na tom, aby nejedli pred plávaním. Radšej nech si doprajú to jedlo po tom plávaní. Hoci ak by záležalo v mojom prípade..“ Romeo sa musel pousmiať, možno to tak nevyzeralo. Pretože na jeho tele by niekto len s ťažkosťou našiel čo i len gram tuku. Jeho telo bolo zväčša samý sval. Ako inak, keď sa venoval takmer ustavične športovaniu. „Tak by som si zobral nejaké to burito aj na surf a jedol ho počas surfovania. Ale to by potom nevyzeralo asi dobre na príležitostných fotkách no nie?“ možno sa pokúsil o to si ju trocha doberať. Ale len nevinným spôsobom, kedy nadviazal na to, že ho môže hocikedy hocikto odfotiť. Tie fotky by sa určite dokonalo vynímali na nejakej výstave. Surfer s jedlom v ruke, ako si to vychutnáva. Že ho to nikdy ani len nenapadlo si takú fotku čo i len predstaviť. „Theodora. Bude ti vadiť ak ti budem hovoriť práve Theodora?..“ zamyslel sa Romeo, mohlo by jej to predsa len prekážať. Niektorí ľudia neznesú svoje meno. A aj z toho dôvodu si vyberajú rôzne prezývky. „Môže to znieť hrubo.. ale tak to nemyslím. Práve naopak! Príde mi to meno vznešené.. pre silného človeka.. páči sa mi to!“ Theodora, to meno si určite zapamätá. Už len z toho dôvodu, že bolo neobvyklým rovnako, ako to jeho. Aspoň si to teda myslí. Romeo v spoločnosti Theodory prešiel k malému stánku, kde si mohli vybrať zmrzlinu, ktorá už od prvého okamihu vyzerala naozaj dokonalo. „Hmm na čo máš chuť? Nejaká obľúbená príchuť? Alebo ma necháš hádať?“ Romeo by si najradšej dal z každej jednej, kedy by mal možnosť ochutnať všetky druhy, ktoré im tu ponúkajú. No určite by sa na neho ten predajca pozeral ako na hotového blázna, ktorý nevie čo od rozkoše má chcieť.