Altánek

Mykne jej kútikmi a jednoducho len mykne ramenami. Nie každý musí byť dokonalý a trafiť sa do všetkého. Je ale pravda, že ona sa pracovať teší. Teda ak sa uplatní. Preto sa tak v škole snaží, aby dosiahla čo najlepšie výsledky a prácu si našla. Zatiaľ jej stačila tá brigáda čo má ale to nepotrvá naveky. Všimne si ako ruky zatne v päsť na čo si povzdychne. Radšej mu asi mala zaklamať alebo nepovedať nič, takto sa len naštve. Prekvapí ju ale, keď stisk povolil. Aspoň jej modlitby boli vypočuté a nie je nahnevaný. Aspoň trochu. Dlho ale jeho pohľad nezvládala odolávať, preto hlavu sklopila do zeme a na jeho otázky zavrtela hlavou. “Myslím, že nie. Emily sa veľmi nezverovala, niekedy ani mne takže pochybujem, že to rodičom povedala. A ja.. Som im to zamlčala tiež.” Zavrtí hlavou. Teraz keď to hovorila, tak bola pravda, že sa jej trochu uľavilo, keď už o tom niekto vie a na druhej strane sa jej vracajú tie pocity, ktoré mávala aj predtým o ktorých dúfala, že ich znova nebude mať. A hlavnú rolu v tom mala vina. “Ja viem. Preto za nimi chcem ísť za pár dní. Znova. Ale už poslednýkrát. Chcem to už spraviť naozaj a nezmiznúť odtiaľ.” Pozrie sa svojimi zelenými očami na neho a mierne sa pousmeje. Alebo skôr zdvihne jeden kútik. Myslela to vážne. Chcela ich už navštíviť s tým, že neutečie. Vedela, že už je načase a ona to potrebuje. Ani ju neprekvapilo, keď to, že chodí na psychológiu Noaha prekvapilo ako sám povedal. Ale bola rada, že si to vybrala, po čase zistila, že to bol dobrý nápad. “Nie, to nie. Len.. si sa usmial. A nečakala som, že sa usmievať vôbec vieš. Ale páčilo sa mi to. Možno by si sa mal usmievať častejšie, nemyslíš?” Usmeje sa pobavene. Je jej jasné, že teraz sa už usmievať pred ňou nebude vôbec ako to povedala ale aj ten jeden raz jej stačil. “Dobrý postreh. Ale najprv som premýšľala s niečím v nemocnici, aby som liečila ľudí. Vždy som to chcela. Ale keď sme si mali vybrať vysokú, došlo mi niečo čo som vedela už aj predtým. Človek  sa vždy vylieči keď má zlomenú nohu či ruku alebo si len udrel hlavu. Po fyzickej stránke sa vylieči vždy. Ale horšie to je z tej psychickej stránke. Niektorí ľudia boli na tom tak, že to nikdy nezvládli.” Posledné slová povie potichu, skôr ako keby to hovorila len pre seba než pre neho.  Hneď jej napadol jeden človek na ktorého to sedelo ale  nechcela na to už myslieť, preto sa vybrala radšej za ním do altánku. “Neveríš mi?” Nadvihne obočie a venuje mu pohľad. Keď by chcela, určite by niečo dokázala, podľa toho čo by to vôbec bolo. Altánok sa jej naozaj páčil. A to, že tam nikto nebol bolo ešte lepšie, preto si hneď našla miesto a oprela sa tam. “To, že je ihrisko tvoje najobľúbenejšie miesto, som zistila aj bez toho aby si mi to povedal. Bolo to hneď jasné.” Pobavene sa usmeje a sleduje ho ako ide za ňou do altánku. “Bol by asi sklamaný keby zistil, že odo mňa by to proste nedostal.” Zavrtí nad ním hlavou a mierne sa zamračí. Určite by od nej nedostal to čo chcel, taká naozaj nebola a ani nechcela byť. Mala nejakú hrdosť a tú len tak zahodiť nechcela. Oprela si hlavu o ruku, ktorú tam mala položenú a pritom si prezerala okolie, ktoré sa jej páčilo. Prestane s tým, keď ho začuje rozprávať, preto sa pozrie znova na neho. Na jej tvári je aj zreteľne vidieť to aká je prekvapená, že to vôbec povedal. Nakoniec sa na neho usmeje. “Vieš, po pravde.. Odpustila som ti to už dávno. Pravdepodobne by každý reagoval podobne ako ty, keby sa mu predtým dialo čo aj Emily. Takže to chápem.” Pokrčí ramenami. Bolo to ale pekné počuť, to musela priznať. Naozaj mu to už ale odpustila, nikdy sa ani nehnevala. Bola možno tak nejakú dobu vystrašená ale inak nič viac. Niekedy reagoval viac než prehnane ale je si istá, že by tak reagoval aj niekto iný, nie len on. A hlavne, chápala to. Bolo to pred dvoma rokmi ale stále si pamätá keď z neho vyletelo, že bol šikanovaný tiež. Vtedy na neho zmenila názor úplne a keď si na to po nejakom čase spomenula.. možno to bol ten dôvod prečo mu odpustila.

Vedela, že si to zaslúžili vedieť, aj ona sama keby bola rodič a mala dieťa, ktoré by sa zabilo, chcela by vedieť dôvod prečo to urobila. A určite to chceli vedieť aj oni. Možno sa nakoniec aj toho dočkajú, ak sa konečne odváži a príde za nimi. Jej slová myslela úprimne vážne, len bol malý problém, či zase neutečie. Ako keby jej čítal myšlienky keď sa jej to presne opýtal. Povzdychne si ale nič nepovie, jedine zavrtí hlavou v znamení, že to nevie. Naozaj to nevedela. Nechcel ani nikdy utiecť len sa proste zľakla a niečo v nej jej vždy povie nech zmizne. Na jej tvári sa usadí prekvapenie, keď začuje jeho ďalšie slová. “Čože?” Nič také nečakala, preto ju to tak prekvapilo. Nakoniec sa ale mierne pousmeje a prikývne. “Takže sa môžem spoľahnúť, že keď budem chcieť utiecť tak ma nenecháš a dotlačíš ma tam aj násilím?” Možno to vyzeralo, že si z toho len robí srandu ale po pravde za tú ponuku bola naozaj rada. Možno keď tam bude s ňou niekto, tak sa konečne osmelí a nebude za zbabelca. Bola by asi blázon keby to odmietla, chce jej vlastne pomôcť a to sa cení. “Ale brala by som to. Cítila by som sa o trochu lepšie keby tam je niekto so mnou než aby som tam išla sama.” Prizná sa mu. Naozaj to tak cíti, bolo by to pre ňu lepšie. Možno niečo ako morálna podpora. “Vždy som si myslela, že to je skôr kvôli tomu, že máš imidž nejakého drsného chalana a nechceš aby si ostatní ľudia mysleli, že sa vieš aj usmiať a podobne. Asi som sa zase mýlila.” Asi by s tým odhadovaním ľudí mala naozaj prestať, pretože ako to tak vyzerá tak pri Noahovi jej to vôbec ale že vôbec nevychádza. Vždy ho odhadla zle aj keď tie odhady boli zo strednej školy a to už je nejaká doba. Prikývne na súhlas a pousmeje sa. Je to dobrý odbor, preto tam aj išla a aby pomohla. Trochu sa obávala toho, či jej to pôjde ale verila, že keď sa bude naozaj snažiť, tak jej to pôjde a pomôže čo najviac ľuďom, aspoň trochu. “Veď ja ti to raz predvediem.” Zasmeje sa a pobavene zavrtí hlavou. Netušila či na to príde a ak áno, ako by mu to mohla vôbec dokázať. Za to ticho, ktoré tu bolo, bola naozaj vďačná. Vždy radšej bola na miestach, kde bolo ticho. Jasné, párkrát urobila výnimku ako keď išla do baru alebo sa konala nejaká párty či akcia v škole ale inak si vždy radšej zaliezla do knižnice či na iné miesta kde bolo tak príjemne ticho ako tu. “Už na prvý pohľad človek o tebe, že si športovec, Noah. Takže tvoje obľúbené miesto asi nebude miestne knihkupectvo.” Zasmeje sa a svoj pohľad natočí na neho. Musí to byť jasnému každému kto sa na neho pozrie. Keď sa Noah pozastaví nad tým čo povedala pred chvíľou, nadvihne obočie a zarazene ho sleduje. Už mu chcela niečo naštvane odseknúť, keď to ale vysvetlí. Naozaj na chvíľu premýšľala nad tým, čo si to o nej vôbec myslí. Znelo jej to ako keby ju považoval za dievča, ktoré dá každému, čo ju aj na chvíľu nahnevalo. Hnev ju ale prešiel tak rýchlo ako prišiel. “Ja nie som ako väčšina. Mám svoju hrdosť a rozhodne ju nechcem stratiť, kvôli nejakému idiotovi, ktorý si myslí, že mu dá každá. Radšej by som si odrezala ruku než išla do postele s ním.” Pokrčí ramenami. Rozhodne nechcela byť ten typ, niečo ako Sofia. Naozaj by si radšej ublížila než aby pristúpila na niečo také. Na jeho díky len prikývne a mierne sa pousmeje, žiadne slová na to už netreba. Otočí sa zábradliu chrbtom a rukami sa oň oprie. Nad otázkou o strednej sa zamyslí než odpovie. “Myslím, že sa nič veľmi nezmenilo. A vlastne áno. Robin sa odsťahovala. Pár mesiacov potom ako začal ďalší školský rok. Všetkým tam dosť chýbala.” Nikdy dôvod nepovedala, len, že odchádza. Mala ju rada, preto jej to aj trochu bolo ľúto, tak ako aj ostatným. Čo si ale pamätá, žiadne veľké iné zmeny sa neudiali, jedine asi táto.

Lydia po pravde bola prekvapená a to dosť, len to nedala najavo. Po tom prekvapení jej to ale prišlo milé, že to vôbec navrhol, nikdy to nečakala. Bola za to ale rada, nechcela ani od neho aby s ňou išiel dnu, stačilo jej aby na ňu počkal v aute. Dôležité pre ňu bolo to, že tam s ňou bude a je si istá, že keby si to rozmyslela, nejak by ju k tomu dokopal, tým si už bola istá. Na ten poplach si pamätá až doteraz, dosť ju to vtedy pobavilo aj keď vtedy by sa niečo také neodvážila spraviť. To, že tam bol zapletený Noah ani netušila, dokonca ju to ani nikdy nenapadlo aj keď ho spoznala. Spoznala ako spoznala. Tak ako to začalo tak to aj skončilo. Do teraz vinila ten alkohol, keby ho nepila možno by nič nepovedala. Usmeje sa pobavene a pokrčí ramenami. “Hej videl si sa niekedy v zrkadle? Si hora svalov, nemôžem za to, že vyzeráš ako keby si patril  do nejakého toho swagerského gangu s frajerskými okuliarmi a reťazou, že keď sa na niekoho pozrieš tak je hneď vystrašený.”  Zasmeje sa a pozrie sa na neho. Nie je to tak úplne pravda, jedine tá časť s tým pohľadom, niekedy sa zatváril naozaj.. no.. strašidelne. Zavrtí pobavene hlavou keď uvidí ten jeho výraz. “Presne o tom pohľade som hovorila.” Uškrnie sa. Je ale asi pravda, že keby sa tak na ňu pozrel aj pred domom Emily, pravdepodobne by išla hneď dnu, radšej. Pobavené výrazy jej ale nakoniec z tváre zmiznú po jeho ďalších slovách, skôr mu venuje jeden z jej úprimných a ďakovných úsmevov. “To určite budeš. Pomôže mi to. A ešte raz ti ďakujem, vážim si to. Takže.. uhm.. keby si niekedy niečo potreboval, tak mi daj kľudne vedieť. Teraz ti to dlžím.” Usmeje sa a prikývne na znak toho, že svoje slová myslí vážne. Ak to bude niečo normálne s čím bude môcť pomôcť, rada to spraví, nejak sa mu odvďačiť predsa musí. Zasmeje sa, pričom sa pozrie na neho a mierne ho potľapká po rameni. “Nie si na to nejaký zvedavý? Ale neboj sa, keď sa niečo udeje, rýchlo ťa zavolám aby si to nepremeškal.” Mykne jej kútikmi a lepšie sa oprie o zábradlie o ktoré sa už nejakú chvíľu opiera. Keď začuje tie slová o kníhkupectve, rozosmeje sa a s pobaveným výrazom sa otočí na neho. “Túto vetu by som ti neuverila asi ani vtedy keď by to bola aj pravda.” Predstava Noaha ako sa tam prechádza a vyberá si nejaké knihy jej proste prišla zábavná, nedokázala si ho tam predstaviť, proste to nešlo. Naozaj ju to trochu naštvalo, pretože to vyznelo ako keby ju hádzal do jednej kopy s ostatnými, pričom taká nebola, ugh čo na tom bolo. Každý potom len o tebe rozprával a poznal ťa len nejakú štetku, ktorá dá každému, to je teda reputácia. Viac sa ale k tomu vyjadrovať nechcela, radšej skôr na to chcela zabudnúť, že vôbec nejaká takáto téma vznikla. Niekedy si niektoré veci brala osobne, čo nebolo práve najlepšie aj keď za to nemohla. Preto sa tejto debate chcela vyhnúť. Jej dobrá nálada sa ale vráti späť tak rýchlo ako odišla, nemohla by byť nejak dlho zamračená alebo sa neusmievať, to by ani nešlo. “Egoista.” Poznamená ale zasmeje sa nad tým. Len si robila srandu, nemyslela to nijak vážne, to by si nedovolila. Nejaký ten rešpekt z neho stále mala. “To mne tiež. Príde mi, že tam bolo všetko také jednoduché. Najradšej by som niekedy pretočila čas keď som bola v prváku. To boli časy.” Pousmeje sa nad tým než sa trochu zamyslí. “Alebo radšej nie, potom by sa znova opakovalo to, že ty by si ma nenávidel a ja by som sa bála ísť aj do školy z toho, čo by si mi urobil.” Usmeje sa pobavene aj keď vtedy jej do smiechu nebolo. Vážne pár dní do školy ani nechcela ísť, myslela si, že tú vetu o pekle dodrží, tak sa tam nechcela ukázať. Na nejakú chvíľu sa zahľadí pred seba, znova obdivuje okolie, ktoré tu je. Užíva si to mierne ticho, nie, že by bola nejak proti tomu, že sa rozprávali. Len to bolo príjemné. Nakoniec ale znova pohľad venuje na neho, otočí sa aj tak, že sa bokom opiera o zábradlie aby na neho videla. “Je niečo čo ti zo strednej chýba? Vieš.. ako priatelia alebo.. iné veci. Teda, len som zvedavá, nemusíš odpovedať, nenútim ťa do toho.” Pousmeje sa a pokrčí ramenami. Nevie ani ako ju to napadlo. Ona sama už niekedy premýšľala o tom, čo bolo na strednej a tu nie je a čo jej tak chýba. Došla len k pár veciam ale aj to sa predsa ráta. Preto ju zaujímalo, či je niečo aj u Noaha, ak jej teda na to odpovie. Možno to je nejak osobné alebo také niečo. To sa do toho určite potom vŕtať nechce.

O spolkoch si myslela presne to isté. Jej mladšie ja by tam určite chcelo patriť, teraz nimi ale určite opovrhovala a tušila, že sa to asi nikdy nezmení. „S tým súhlasím. Potom tá kráľovná či kráľ si myslia, že sú niečo viac aj keď to tak vôbec nie je. A radšej budem bývať na koľaji ale mať niečo v hlave, než bývať v spolku a byť blbá ako oni.“ Zavrtí hlavou a mierne sa zamračí. Naozaj nechápala na čo bolo dobré sa takto rozdeľovať do spolkov. Čomu to pomohlo? Kráľ a kráľovná. Pre nich by našla hneď niekoľko lepších pomenovaní, ale žiadne pekné. Nechcela aby sa Noah z toho stále vinil alebo na to myslel, je to proste minulosť a každý nejakú tú chybu urobí, preto ho zastavila. Celý čas ako hovorila sa mu dívala do očí a dívala sa aj keď rozprávať prestala. Myslela to úplne vážne a dúfala, že niekedy proste na to myslieť nebude. Povzdychne si nakoniec ale na jeho otázku prikývne. „Viem, že tak ľahko to nepôjde ale.. naozaj len chcem aby si sa z toho neobviňoval. Ale dobre.. postačí mi aj, že sa pokúsiš.“ Mierne sa pousmeje. Nechce nič iné, len tú jedinú vec a naozaj dúfa, že za nejaký čas si na to už nespomenie. Keď má od neho súhlas, ide proste ďalej. Hlavu otočí na neho a čaká čo z neho vypadne. Nečakala, že to bude práve niečo takéto ale prinúti ju to k menšiemu úsmevu. Tento chalan ju čoraz viac a viac prekvapuje a má pocit, že ju asi prekvapovať nikdy neprestane. „Jasné, že na to mám. Dohodnuté.“ Súhlasí s tým nakoniec, pričom sa nezabudla spokojne usmiať. Verila si a s niečím takým žiadny problém určite nemá. Dokonca ak k takej situácií naozaj príde, tak si to užije. „Ja ťa predsa ani nijak neodcudzujem. Ja zase napríklad nemusím posilovne. Aj keď je pravda, že zabehať si idem vždy rada.“ Pokrčí ramenami a pousmeje sa. Každý človek nemôže mať rád to isté, čo tí ostatní. Ona by knihy mohla čítať stále, aj v škole cez prestávku ju ktokoľvek mohol vidieť sedieť niekde kde ju nik nerušil a proste si čítala. „Je vôbec niekto kto ich má rád? Okrem tých, ktoré sa správajú úplne presne ako oni.“ Zavrtí hlavou a ruky si prekríži na hrudi. Že ich nemá rada? Slabé slovo. Naozaj ich nenávidí. Že im to nie je niekedy blbé, nikdy to nechápala. „Takže to mám chápať tak, že keby bola možnosť s ňou mať vážny vzťah, tak to berieš?“ Nadvihne obočie a zvedavo sa na neho pozrie. Vidno na nej, že je zvedavá, preto aj dúfa, že odpovie. Možno trochu divná téma na rozhovor ale hrozne ju to zaujíma. Je pravda, že keby jej niekto povedal, že Noah ju niekedy pozve von, ešte keby bola na strednej, pravdepodobne by toho človeka vysmiala. Preto ju to možno prekvapilo aj teraz. Videla, že sa zmenil ale niektoré veci ju prekvapovali aj tak, nebola na to proste zvyknutá. Ale je to príjemná zmena, zvykne si určite rýchlo. „Tie spomienky možno odstrániš rýchlejšie ak mi niekedy donesieš žltú ružu.“ Usmeje sa pobavene a pohľad odvráti pred seba. Nemyslela to vôbec vážne aj keď je pravda, že žlté ruže má naozaj rada. „Možno áno ale.. myslím, že za skúšku nič nedáš. Nesmieš sa predsa len tak ľahko vzdávať. Možno si teraz budete rozumieť viac než predtým.“ Pousmeje sa. Pokrčí ale len ramenami a zamyslene sa pozrie pred seba. Bol to jej názor a pravda to nemusela byť. Našťastie takýto problém nemala, Lenny bola asi jediný človek s ktorým si naozaj rozumela a s ňou v kontakte stále bola.. takže bola spokojná. Nechcela sa mu veľmi rozpovedať ale ako začala tak slová z nej proste vychádzali a nešlo to zastaviť. Ten úsmev od neho jej trochu tú náladu zase zdvihol. Keď ju pohladí po chrbte, mierne sa pousmeje. Aj taký malý dotyk ako je tento pomáha v povzbudení či zlepšení nálady. Určite jej to ale nevadilo, práve naopak. Keď začne rozprávať zase Noah, presunie pohľad na jeho tvár a zvedavo sa na neho pozrie, pretože čo si myslí ju naozaj zaujíma. No po tých slovách sa na jej tvári vystrieda hneď niekoľko výrazov, či už to je prekvapený alebo dojatý, ktorý tam aj zostane. Pár slov ale naozaj ju dojali a hlavne potešili. Dokonca sa objavilo pár sĺz v jej očiach, ktoré ale hneď zahnala, hádam sa tu len tak nerozplače, to by považovala za niečo ako.. menší trapas. „To je to najkrajšie čo mi kto kedy povedal. Ďakujem.“ Prikývne a mierne sa na neho pousmeje. Tieto slová ju zahriali pri srdci, hlavne aj kvôli tomu, že ich povedal on. Z jej myšlienok ju ale vytrhne iný hlas, ktorý volá Noahove meno. Nadvihne obočie a pozrie sa po okolí, pričom jej pohľad hneď zastane na chalanovi, ktorý sa blíži ku nim. Celú tú cestu si ho pozorne prezrela než sa zastavila na jeho tvári. Práve včas, lebo on zastal pri nich. Ani nečaká, že ju predstaví Noah, proste to urobí sama. „Som Lydia. Noahova..“ a zásek. Čo je Noahova? Kamarátka? To ťažko. Známa? To by išlo. „Známa zo strednej.“ Dostane nakoniec zo seba, nezabudne ani na úsmev, chce predsa urobiť dobrý dojem a predsa sa na neho nebude mračiť. No to sa zmení hneď ako spomenie parochňu. Jej úsmev zmizne a z jej tváre sa stane maska. Ak je niečo, čo naozaj nenávidí tak narážky na jej vlasy. Je jej jasné, že to asi nemyslí zle a len ho to zaujíma, to isté sa jej už stalo s dosť ľuďmi. Stále ju to ale dokáže naštvať. Nádych. Výdych. „Nie. Jahodová blond je moja pravá farba vlasov. Chceš si ich chytiť či hovorím pravdu?“ Na konci sa už mierne zamračí ale keď si to uvedomí, prestane sa mračiť, úsmevu sa už ale nedočká. Vraj parochňa, pf. To ju naozaj urazilo. Zavrtí ale nakoniec len hlavou aby na to nemyslela. Nechce mať predsa zlú náladu kvôli nejakej hlúposti ako je táto. Keď ale chlapec pred nimi spomenie fajčenie, svoj pohľad hneď presunie na Noaha, pričom nezabudne na zdvihnutie obočia. Toto ju naozaj zaujíma, pretože si dobre pamätá, že predtým fajčil a možno sa to zmenilo, tak ako u nej. Fajčí ale oveľa menej, niekedy to proste potrebuje.