Park

Je pravda, že nikdy nevydržala dlho čo sa týkalo behu, konkrétneho behania, vždy sa nakoniec musela zastaviť aby si oddýchla a ak chcela, mohla pokračovať ďalej, inak sa vždy vrátila na intrák. Dnes sa ale rozhodla, že sa prekoná, predsa len sa chce zlepšiť. Možno to robí preto lebo ju beh baví ale stále je možnosť sa zlepšiť, tak prečo by niečo také neurobila? Bude to niečo na čo bude neskôr hrdá, tak prečo nie. Dokonca sa pri nej objavil aj mladík, ktorého očividne tiež napadlo, že je správny čas na beh, čo jej samozrejme neprekážalo, sme slobodná  krajina, každý si tu môže robiť čo chce a hlavne na tomto mieste. Po pravde ju aj mierne motivuje, aspoň má chuť viac behať len aby sa mu vyrovnala, čo nie je úplne správne zmýšľanie, ale Lynn si nedokáže pomôcť. Cíti ako sa jej už vytvárajú malé kvapôčky potu, nevenuje tomu ale pozornosť, chce sa len sústrediť na správne dýchanie. Keď ju ale mladík predbehne o pár metrov, nechce sa nechať zahanbiť a preto pridá v rýchlosti aby sa mohla ocitnúť pred ním čo sa jej aj podarí a preto pokračuje v tej rýchlosti aby si to miesto pred ním nechala. Dlho to tak ale nevydrží, pretože keď sa pozrie doľava, vidí ho znovu pred sebou. No to si snáď z nej robí srandu. „To nie je vôbec fér,“ poznamená, ale s pobaveným úsmevom na tvári a znova pridá na rýchlosti aby sa ocitla pred ním. Mierila tým na jeho výšku a nohy, ktoré má oveľa dlhšie než ona, takže má výhodu, ona sa ale nenechá zastrašiť. Nerobí jej samozrejme dobre, že stále len zrýchľuje, pretože sa tým viac unavuje, takže o chvíľu nebude vládať ale zatiaľ tempo zvláda, preto sa nevzdáva a pokračuje v tejto mini súťaži, ktorú si vymyslela v hlave.

Je Peter člověk se soutěživou povahou? Možná. Možná trochu. Ale tak co se dá očekávat od sportovce. Bez zdravé konkurence by byl život nezajímavý a jednoduše nudný. Někdo to může vidět jako něco špatného, jelikož je osoba nucena vynaložit více úsilí a práce pro dosažení výborného a chvályhodného výsledku. Ale Peter takový není. On si vlastně i cení toho, že ho vůbec někdo považuje za konkurenci. Nakonec ho to přeci jenom posílí a on se zlepší. Samozřejmě nevinné předbíhání dvou cizinců není nic natolik vážného, obzvlášť když si této situace není vůbec ze začátku vědom. Na tuto situaci je upozorněn až když ho povědomá maličká postava mine už po druhé. Moment. Neodpustí si krátké uchechtnutí, když mu v hlavě docvakne, co se to tu vlastně odehrává. Celá ta situace mu přijde vtipná. A možná přesně něco takového on právě potřebuje. Malé rozptýlení od jeho aktuálních problémů a situací, které jeho mysl již několik týdnů tíží. „Ty se opravdu nechceš vzdát huh?“ Kvůli běhu je jeho hlas lehce udýchaný, ale nic mu nebrání od toho, aby se ještě dokázal zasmát. Opět přidá na tempu, tentokrát ale ne zas tolik – dostatek, aby nyní poklidným tempem klusal po boku oné dívky. „To je dobře, takhle si alespoň pořádně zaběháš.“ Rozhodne se ji trochu poškádlit, urážka to být rozhodně neměla, ale při běhání se máte pořádně zapotit ne? Takhle se alespoň pořádně protáhne, a navíc ještě zdokonalí svoji dosavadní kondičku. „Počkej, nejsi ty náhodu sportovkyně?“ Hlavou mu problesknou záblesky vzpomínek, kdy ji možná zahlédl na školním hřišti. Studentů je na jeho škole až příliš, ale ne všichni se dobrovolně pohybují na hřišti a konají sportovní aktivity. A pokud ho jeho paměť neklame, párkrát tam právě tuhle zrzku zahlédl. Jméno si ale hádat raději netroufá, natož co třeba studuje za obor. Protože mu je jasné, jak moc by se tu ztrapnil a neúmyslně tak vytvořil velice nepříjemnou situaci. „Jen vypadáš trochu povědomě,“ pousměje se přátelsky, přeci jenom nechce působit jako nějaký blázen či až stalker.

Možno to bola hlúposť, čo vlastne bola, keď sa nad tým zamyslela, ale.. prečo nie? Aspoň sa poriadne zapotí, keďže je dosť očividné, že tento mladík s tým nemá problém. No čo, aspoň niekedy nebude mať taký kľudný beh. Samozrejme si ani neodpustí malú poznámku, že je zvýhodnený jeho výškou a veľkosťou nôh, takže má výhodu, čo jej ale neprekáža a aj naďalej sa snaží. Nebude predsa za tú horšiu. To si ale neznámy chlapec asi všimne čo sa to vlastne celý čas deje a po jeho poznámke sa z jej úst vyderie krátky smiech, ktorý aj rýchlo skončí. Je zadýchaná, nie je dobré, aby si dych míňala na smiech. „Nehrozí,“ odpovie zadýchane. Toto tempo je určite rýchlejšie než to ktorým beží normálne, takže už teraz vie, že dlho nevydrží, chce ale vydržať najdlhšie ako len zvládne. Vďaka bohu, že ju už nepredbehol, pravdepodobne by ďalšie predbiehanie nedala. Mykne jej kútikmi pri jeho slovách, než mu venuje krátky pohľad, na čo ho ale vráti pred seba aby náhodou o niečo nezakopla. „Chceš tým niečo naznačiť?“ opýta sa nakoniec, na tvári sa jej ale nachádza úškrn, ktorý značí, že to podpichovanie chápe a neberie to ako nejakú urážku. Ale spýtať sa spýta, aspoň uvidí čo jej na to odpovie. To či je športovkyňa ju ale vyvedie z miery, poznajú sa? Znova mu venuje krátky pohľad, ale po pravde vôbec netuší, či ho niekedy videla. Možno v škole? V škole je ale až príliš študentov, je ťažké povedať či je vôbec študent, možno ho zahliadla niekedy, keď si bola von zabehať. Z myšlienok ju vytrhne až jeho hlas, ktorý jej oznamuje, že mu príde povedomá, na čo nakoniec len pokrčí ramenami. „Venujem sa atletike,“ odpovie, na čo si nakoniec povzdychne, keďže ďalej nemôže a určite potrebuje pauzu, preto spomalí, „vzdávam to, si lepší,“ okomentuje, pričom sa už úplne zastaví. Prejde si rukou po čele aby zotrela tých niekoľko kvapiek potu, ktoré sa tam objavili, a rovnako sa snaží nabrať dych. Tá pauza sa naozaj hodí, možno neskôr by aj pokračovala ale nateraz musí na chvíľu postáť. Alebo najlepšie posedieť, preto už pohľadom hľadá lavičku, ktorá je voľná a na ktorú by sa mohla posadiť.

Pobavil ju, o tom žiadna a to mal k dobru rovno aj plus. Kto by nemal rád mužov, ktorí vedeli rozosmiať niekoho ďalšieho? Ona určite. To sa jej ale nevyplatilo, pretože sa ešte viac zadýchala, čo sa snažila hneď napraviť. Hlboký nádych nosom a výdych ústami. Sama sa aj diví, že ešte vydrží. Rada behá, o tom žiadne, preto sa aj prihlásila na atletiku, ale to sú kratšie vzdialenosti. Dlho jej ale to kľudne dýchanie nevydržalo, keďže mladík si pri smiechu nedávať úplný pozor a zakopne. Našťastie sa mu nič nestane a on to ustojí, z jej úst sa ale vyderie úprimný smiech od srdca. Mrzí ju, že sa mu vlastne takto vysmieva ale nestalo sa mu predsa nič hrozné, takže ten jej malý smiech mu určite vadiť nebude. Pri jeho slovách, ktorá naznačujú, že sa nič z tohto nestalo, si musí zahryznúť do pery aby sa zase nezasmiala a preto pohľad od chlapca odvráti. Samozrejme, o ničom nevie, ako len chce. Preto sa tvári, že sa nič nestalo, aj keď jej na tvári stále hrá pobavený úsmev, ktorý nie a nie odísť. Prezradí mu, že sa venuje atletike, keďže sa tak zaujímal. „Ty si športovec?“ nadhodí rovnakú otázku, keďže on možno bude mať inú odpoveď. Vlastne by sa ani nedivila, vie si ho predstaviť ako športovca. Ako predpokladala, viac už nedokáže a musí zastaviť, čo oznámi aj mladíkovi. Nie, že by to bolo nejak potrebné, nechce tým naznačiť, že teraz kvôli nej musí skončiť, ale aspoň dá vedieť, že ich menší závod.. čo vlastne ani nebol závod musí skončiť. Otrie si rukou čelo a uchechtne sa. „Takže bude odveta?“ Uculí sa na chlapca a pomaly sa vydychuje. Začne sa aj pomaly naťahovať, aby ju náhodou nič zajtra nebolelo, čo sa asi nestane, keďže behať chodí dosť často, ale človek nikdy nevie. Pohľad jej padne na neznámeho chlapca, ktorý zakupuje vodu. Vlastne dve! Dve? To kupuje aj jej? Zmätene nakrčí čelo a keď vidí ako sa otočil jej smerom, zamieri k nemu. „To je.. pre mňa?“ opýta sa neisto a pohľadom skĺzne k jednej fľaši, ktorú drží v ruke. Možno bol až príliš smädný a tak si proste kúpil dve, takže by to bol dosť veľký trapas ale možno je proste len milý a myslel aj na ňu.

Samozrejme je rada, že sa mu nič nestalo a nezranil sa. By sa potom musela hrať na sestričku a to v tento deň v pláne nemá. Takže sa jeho menšej nešikovnosti len zasmeje a nijak to už viac nekomentuje, tak ako si želal. Nič sa predsa nestalo, takže to môžu odignorovať. Tou otázkou, či je športovec sa mu nesnaží nijak vysmiať len preto lebo sa potkol ale možno len rád behá ako ona a to je všetko. Mykne jej kútikmi a krátko pokýve hlavou. „No to sa ľahko hovorí. Asi mi budeš musieť ukázať niečo lepšie než potkýnanie sa na chodníku aby som ti uverila,“ odpovie so zasmiatím. No dobre, až teraz to už nebude spomínať! Nedalo sa, chcela ho trochu poškádliť, hádam jej to odpustí. „Nič také som nepovedala,“ odvetí s pobaveným úsmevom. Asi by to robiť nemala, keďže ako zistila tak je športovec a očividne sa tomu venuje (a to oveľa viac než ona) ale ani to ju v tom nezastaví. Je s ním sranda (a je to fešák, nebudeme si klamať) a to je plus, takže bude rada ak sa znovu stretnú. A možno bude mať šťastie a nabudúce vydrží viac než on. Alebo niečo podobné. Určite.
To gesto ju milo potešilo, samozrejme vedela, že sa nájdu aj ľudia ktorí sú natoľko milí, že myslia na druhých ľudí, sama sa snaží byť taký človek, ale v tomto svete sa to teraz nachádza čoraz častejšie. Očividne má ale dnes šťastie keď narazila práve na pána športovca. „Ďakujem, to je milé,“ povie nakoniec s úprimným úsmevom na jej tvári a vodu si od neho prevezme, ktorú aj rovno otvorí a napije sa. Toto presne potrebovala. Fľašu nakoniec zavrie a uprie svoj zrak na mladíka. Predsa len by bolo neslušné sa na neho nedívať, keď vedie rozhovor ďalej. „Teraz som dlhšie nebehala. Nejak na to nezostal čas, venovala som sa len škole,“ povie s pokrčením ramien. Chce sa do toho znovu dostať, takže dúfa, že sa jej to podarí. Na behu je prekvapivo niečo ukľudňujúce a koľkokrát jej to pomohlo v premýšľaní a v nápadoch, keď to potrebovala. „Snažila som si nájsť aspoň trochu času ale nikdy mi to nevyšlo. Takže som si povedala, že od nového školského roku to zmením,“ dodá ešte. Odhrnie si pár pramienkov z tváre, ktoré sa jej na ňu lepili tak, aby nezavadzali. Presunie vodu do ľavej ruky a natiahne k nemu pravačku, pričom sa na neho nezabudne usmiať. „Lynn,“ predstaví sa. Mali menšiu súťaž, trapas, kúpil jej vodu a nabudúce bude mať svoju odvetu. To určite stojí za to aby sa mu predstavila a povedala mu svoje meno. Ak ho má stretnúť znova, tak by proste bolo fajn poznať to jeho.

Na tvári jej hrá pobavený úsmev, ktorého sa nie a nie zbaviť. Peter sa jej pozdáva, príde jej hrozne fajn a vyzerá to tak, že sa s ním človek len tak nenudí. Čo je rada, takých ľudí má rada. Ešte, že si dnes išla zabehať, inak by ho pravdepodobne nestretla. Škola je príliš veľká, šanca aby sa stretli tam, je naozaj mizivá. „Nemôžem ti všetko hádzať pred nohy predsa, na niektoré veci musíte prísť sami vy chlapi. To by inak nebola zábava,“ odvetí s menším úsmevom na tvári. Samozrejme si len robila srandu, ale to mohol určite poznať. Aj keď kto vie, chudák, boh vie čo sa mu práve teraz honilo hlavou. Nad jeho ďalšími slovami len na mladíka žmurkne a pokýve hlavou na znak.. súhlasu? Že to proste platí? Oni už proste vedia, čo tým myslela.
Za tú vodu, ktorú kúpil aj jej bola naozaj vďačná. Keby si peniaze nezabudla doma (alebo mala miesto, kde by si ich mohla dať) tak by si ju kúpila aj sama. Ešte, že má Peter tak dobré srdce a nenechal ju o smäde. Samozrejme by to prežila a zvládla by prejsť späť do jej izby, ale ten skvelý pocit, keď si poriadne zabeháte a napijete sa studenej vody? Na nezaplatenie. Preto do seba vyleje celý zvyšok fľašky, ktorý jej tam zostal a rovnako ako mladík ju odhodí do neďalekého koša.
Na jeho zvedavú otázku mu samozrejme odpovie, pravdivo, keďže naozaj si čas dlho nenašla. Dala si ale predsavzatie, že to proste zmení a vráti sa k tomu. A čo ak bude zase nejaká súťaž? Musí byť v kondícií. „To chápem. Našťastie s preliezaním predmetov problém nemám, len potom na to pykajú moje koníčky, na ktoré potom nemám čas. A potom sa divím, že to už na izbe nezvládam, keď som tam zavretá každý jeden deň,“ povie s menším smiechom, na čo len zavrtí hlavou. Je pravda, že učenie niekedy preháňala, ale nedokázala si pomôcť. Učenie ju bavilo a chcela byť v tom dobrá, niekedy ale zabudla na to, že existuje aj život mimo jej izby, mimo učenia, takže tam zostala zavretá niekoľko dní v kuse. Možno sa zobudila až vtedy, keď sa ozvala jej spolubývajúca. „Aby si sa mi mohol vysmievať, že nezvládam ako ty a že si lepší?“ pri jej vlastných slovách jej mykne kútikmi, keďže si len robí srandu. Vlastne to neznie ako zlý nápad. Behať je super, ale mať za partnera niekoho kto sa v tom aj.. nejak vyzná? „To ale neznie zle. Možno sa tu budeme stretávať častejšie,“ odvetí nakoniec. Bude za to len rada. A mohla by to byť aj zábava. Keďže sa už ale tak nejak zakecali, tak jej napadne, že by bolo aj fajn sa predstaviť. Predsa len, volať na neho „hej ty“ keď ho stretne, nie je práve to najlepšie a preto mu ruku stisne. „Teší ma,“ povie s úsmevom, než ruku zase stiahne a na malý moment sa pozrie okolo nich, než pohľad zase vráti na jeho tvár. „Vlastne ani nie. Na dnes som si dala voľno od učenia, nemusím do útulku a tak som si povedala, že si urobím.. svoj deň? Niečo také. Čo ty? Nedržím ťa od niečoho?“ opýta sa hneď späť. Čo ak sa niekde ponáhľa a je len príliš milý aby niečo povedal? Aj keď jej príde ako ten typ, ktorý by povedal keby asi potreboval odísť, ale kto vie.

Párkrát pokýve hlavou aj s menším úsmevom, ktorý sa na jej tvári nachádza po celý čas, čo sa rozpráva s Peterom. „To dáva zmysel. Nie je toho ale potom veľa, keď sa to všetko týka športu? Alebo ho až tak miluješ?“ nadvihne obočie s menším úškrnom na tvári, ktorý sa jej tam objaví. Hneď na to ale mávne rukou a zavrtí hlavou. „To nie. Teda v minulosti sa to niekoľkokrát stalo ale poučila som sa. Až tak to nepreháňam,“ prizná sa s pokrčením ramien. Už sa naučila ako to mať všetko pod kontrolou, takže nič drastické sa vďaka bohu nestáva. Skôr by túto otázku mala položiť ona jemu, predsa len, šport je skvelá vec ale aj rovnako náročná a tam keď sa človek drie až príliš, to telo môže byť na tom dosť zle. Nijak zle ale nevyzerá, práve naopak, preto to nechá tak.
Zasmeje sa nad predstavou, ktorú jej Peter vnútil svojimi slovami do hlavy. No to by určite vyzeralo, ľudia by mali určite blbé dotazy. Ale kedy nemali, že? „Tak to sa potom teším, keď sa stretneme nabudúce. Lano vezmem so sebou.“ No vážne, predstava ako ju ťahá za sebou je dosť vtipná. Hádam sa to ale nikdy nestane. To by sa mu na oči asi už nikdy neukázala. Alebo radšej aj niekomu inému, zostane zavretá na izbe. To znie ako plán. Nezabudne mu aj ponúknuť, že by naozaj mohli takto spolu behať, na čo ju poteší keď s tým súhlasí. Určite to nebude stále, ale sem tam, keď by obaja mali čas a chuť, tak by sa stretnúť mohli. Možno by ten čas ubehol rýchlejšie. A je si istá, že to bude oveľa väčšia zábava, než sama. Hlavne s ním, vidí, že rád vtipkuje a proti tomu by nikdy nič nemala.
„Útulok.“ Zopakuje po ňom a venuje mu jemný úsmev. „Chodím tam vypomáhať, keď mám čas a nemám toho veľa v škole. Milujem psy, teda všetky zvieratá, ale hlavne psy, tak som si povedala, že by som tam išla na takú menšiu výpomoc.“ Vysvetlí nakoniec. Otázku mu ale okamžite oplatí, hlavne ho nechce od niečoho zdržiavať. Možno mal po behu niekam ísť, len sa s ňou zakecal a zabudol na to. Očividne sa ale mýlila, keďže jej to so svojimi slovami vyvrátil. „Tak dúfam, že ma za to chalani nezožerú, ak ich náhodou niekedy stretnem,“ povie so smiechom. Asi by to prežila, ale aj tak. „Takže sa venuješ športu. Aj nejakému konkrétnemu športu? Si v tíme?“ venuje mu ďalšiu otázku, ktorá ju zaujíma. Šport je veľký pojem, preto ju nejak zaujíma čo presne sa mladík venuje. Ak sa s ňou o to podelí samozrejme, možno to je nejaké tajomstvo.

Pomaly pokýve niekoľkokrát hlavou, mladíkove slová samozrejme dávajú zmysel. A hlavne je to pravda. Sama vie, že ak niečo chce v živote dotiahnuť, tak nesmie prestať. Ale psychológia je predsa len niečo iné než taký šport, ale zase, nemá ani dôvod nejak zasahovať, poznajú sa koľko? Polhodinu? Plus mínus. A je za to, že keby to náhodou nejak preháňal, bolo by to na ňom vidno. Možno nie nejak zreteľne, ale správnom prezeraní by si možno len niečoho všimla. Nie, že by s tým mohla niečo robiť, je dospelý, je to jeho rozhodnutie, či by s tým pokračoval. Našťastie sa ale takými myšlienkami nemusí zaťažovať.
Pri jeho menšej poznámke zateká pohľadom a zomkne pery. Pyšní rodičia? To nepočula už roky, čo samozrejme Peter nemá ako vedieť. Možno ešte tak otec, ten ale doma aj tak skoro nikdy nie je, takže to sa nepočíta. A o matke už ani nehovorí, tá sa tvári, ako keby ani neexistovala. Aj po tých rokoch to zamrzí, ale človek na to predsa len nejak zvykne. „Pravdepodobne,“ povie nakoniec s menším pokrčením ramien, viac sa ale k tejto téme nevyjadruje, pretože nemá ako. Mohla by zaklamať, ale.. niečo také nemá naozaj zapotrebné. A aj tak nemá ako vedieť, ako to je medzi ňou a rodičmi. Zavrtí mierne hlavou aby vyhnala z hlavy všetky myšlienky ohľadom rodičov a radšej sa plne venuje Peterovi. Lepšie ako myšlienky o tom, že sa s ňou vlastní rodičia veľmi nerozprávajú. Jeho poznámku o stavení sa v útulku započuje, čo ju donúti k úsmevu, vidí ale na ňom, že je myšlienkami inde, preto ho z nich nevyrušuje. Boh vie čo sa mu honí hlavou.
Zaujíma ju ale, čomu presne sa venuje, pretože slovo šport je naozaj slovo pod ktorým sa môže vyskytovať čokoľvek. To, že je ale kapitánom futbalového tímu naozaj nečakala, dokonca vykulí oči a zostane na neho zarazene čučieť. Kapitán?! Asi by mala dávať väčší pozor na to, kto sa nachádza v akom tíme. Alebo sa niekedy prísť pozrieť na tréning. Aby mala prehľad. Pretože toto je jedine tak trápne, že to nevie. Zasmeje sa a venuje mu čo najviac nevinný úsmev, ktorý vie. „Si ma prekukol,“ odvetí s uchechtnutím, na čo len pokýve hlavou, „nechodím na žiadne zápasy po pravde. Nikdy ma to nelákalo? Ale asi by si som mala. Aspoň na futbal, už keď je ten zápas,“ dodá hneď. Možno by tam naozaj mohla ísť, jeden zápas ju predsa nijak nezabije. A aspoň pozná niekoho v tíme, takže môže aj fandiť! No to znie ako plán. „Prídem,“ potvrdí ešte s úsmevom na tvári, ktorý mu aj venuje. Čím viac fanúšikov, tak tým lepšie, nie? Možno. Pri odchode mu zľahka mávne a pokýve hlavou. „Budem tam,“ oznámi, aj keď tuší, že to vedel aj bez toho aby mu to hovorila. Vždy je dobré ale toho človeka uistiť. Nakoniec sa ale aj sama otočí a zamieri smerom na kolej, aby zo seba všetko zmyla a mohla sa tak pustiť do ďalšieho učenia.

>>> kolej

Prišlo jej to ako včera, keď tu bola naposledy. A možno to bolo, pretože to bolo včera. V parku trávi dosť veľa času, je to ale jedno z jej obľúbených miest, takže nie je divu, že tu trávi väčšinu času. Či obyčajnou prechádzkou, behaním alebo ako teraz, na korčuliach. Na ľade bola viac doma, než na obyčajnej zemi, ale bola stále dobrá, takže sa nemusela báť, že by si teraz ublížila. Čo je asi dobre, keďže mala na sebe tielko s kraťasami, ak by teraz zletela, tak by si to asi dosť odniesla. Prázdniny sa čoraz viac krátili, preto si ich chcela užiť naplno, preto chodila von čo to len išlo. O chvíľu škola a počasie už tiež na tom nebude najlepšie.
Zastaví sa pri lavičke, kde má položené topánky s fľašou vody a natiahne sa pre spomínanú vodu. Neurobí takú chybu ako minule, že príde bez vody, preto si na to dala dosť pozor. Po napití zase fľašku položí na lavičku a stiahne si gumičku zo zápästia aby si urobila jednoduchý cop, nech jej vlasy nelietajú do všetkých svetových strán. Až potom sa s úsmevom na perách "rozbehne" ďalej po chodníku, pomedzi tých pár ľudí, ktorý sa tam nachádzajú. Sleduje okolie, samozrejme sa ale nezabudne pozrieť pod seba či pred seba, aby náhodou do niekoho nevrazila alebo sa o niečo nepotkla. Keď jej zapípa mobil, bez premýšľania ho vyloví z vrecka a odomkne. Kým kliká prstom na správu, ktorá jej prišla, oči zdvihne od mobilu aby sa uistila, že môže ísť a zase sa skloní nad mobil. Povzdychne si nad obsahom, pričom sa ešte pár sekúnd na mobil díva, premýšľajúc či vôbec odpovie, či to má cenu, keď zdvihne zase pohľad hore. A možno ho mala odložiť oveľa skôr, potom by si všimla, že priamo pred ňou sa niekto nachádza, čo sa hneď snaží ubrzdiť. Očividne má ale dnes smolu, pretože onen mladík je až príliš blízko na to aby to stihla. „Pozor!“

Nebylo od věci se nadýchat trochu čerstvého vzduchu. Vlastně bylo, pokud jste právě Michael Jarsdale Grimes. Koneckonců věčné sezení u hraní videoher anebo pokračování v jeho filmovém maratonu, mu nepřidávalo moc do karet. Vlastně to šlo už na něm docela vidět. Měl jediné štěstí, že bydlel sám, jinak by si ho spolubydlící spletli s duchem, protože jeho pokožka nabrala odstín přízraku (jinak zvaný Poltergrimes). Trvalo dlouho, než se odhodlal vylézt na sluníčko a nabrat trochu vitamínu D. Problémem však bylo, že nevěděl, do čeho se má pustit. Michael se pokusil obvolat své kamarády (ano, vskutku nějaké má) a když mu to nezvedli, tušil, že se bude muset nějak zabavit sám. Jak jinak. Volný čas jim prostě nehrál do karet. No nic. Nezbývalo mi nic jiného než se zabavit sám. I když měl v plánu se vydat pouze do parku, a trochu se projít (aby našel novou múzu), docela kultivovaně se oblékl. Od té doby, co prošel vizuální proměnou, tak na svůj vzhled docela dbal. Kupodivu to pro něj byla už taková formalita a když se to vzalo kolem a kolem dokonce ho to i bavilo. Před zrcadlem si rozcuchal vlasy, což rozhodně dělat neměl, protože s největší pravděpodobností si jeho zbrklý účes ptáci spletou s hnízdem, což by mu ulehčilo pozorování holubů. Všechno potřebné nacpal do kapes a posléze se vydal do víru velkoměsta. Myslel si, že si užije krásnou procházku, která by mu nahnala inspiraci pro další text písničky. Parky k tomu vlastně byly nejlepší, protože se tam každou chvíli střídaly nové tváře a tím vznikaly i nové nápady. No jo… To by mu zrovna (když si hledal místo na sezení) nemusela volat bábi s problémem, že jí nejdou poslat fotky v sms. Takže celá ta idylka, že bude odpočívat na lavičce koupajíc se v slunečních paprscích a rozjímat nad smyslem života, se náhle rozplynula. Michael si však nebyl úplně jistý, jestli na roli mobilního guru má zrovna dostatek trpělivosti. Se sluchátkama v uších se jí snažil hlasitě vysvětlit, jak se to má dělat, ale jak známe starší duše, pochopit něco je poněkud těžší, než se na první pohled zdá. Například Michaelově babičce trvalo pár minut pochopit, že imessage je aplikace, kde se posílají zprávy a ne, oznámení že ji nějakou zprávu poslal. Když kolem něj procházeli lidé, nemohl si nevšimnout jejich pohledů. Vlastně to bylo docela očividné, že mu taková konverzace nedělala dobře. Snažil se znít mile, ale nešlo to, ale pořád se snažil. Tudíž se občas i na malý moment zastavil, aby babiččinu nelogickou akci trochu rozdýchal. „No paráda! Já věděl, že to zvládneš!“ Vydal Michael ze sebe nadšeně, když mu bábi oznámila, že se jí povedlo poslat fotku. Cítil se parádně, tedy dokud mu neoznámila, že místo uštrikovaného svetru poslala své kamarádce fotku dědy v plavkách. Takže teď jí musel učit, jak se mažou zprávy. Tento den vskutku nabíral obrátek. Michael už si okolí vlastně ani nevšímal. Veškerá jeho pozornost byla soustředěná na ten nekonečný hovor, že si vlastně ani neuvědomil, že se na něj řítí neřízená střela. Stalo se to v mžiku, proto si nestihl ani uvědomit, že ho kdosi srazil k zemi. Než se Michael stihl vzpamatovat, jeho hovor s bábi byl nadobro přerušen. A vlastně neměl by být spíše vděčný? Tahle srážka ho zachránila před psychickou újmou. Nahmatal vypadnutý airpod. „Jsi v pohodě? Nestalo se ti nic?“ vydal Mike ze sebe poněkud otřeseně směrem k zrzavé dívce. Zvedl se celý otlučený. Div že nespadl zpátky na zem, když si všiml že se mu povedlo natrhnout si havajskou košili. Trochu se mu zatemnělo před očima, když k neznámé dívce natáhl ruku, aby jí mohl pomoct zpátky na nohy… teda na brusle.