Studovna

Maddox sa prebudil z hlbokého spánku ani ho neprekvapoval ten fakt že po včerajšom, menšom výlete v meste ktorý sa prehĺbil až do skorého rána nemal problém spať až do obeda. Pochopil, že ak by nevyšiel z postele a nedal si studenú sprchu tak by to s ním asi nedopadlo najlepšie a jeden celý deň by stratil práve tým, že by sa prevaľoval v posteli z jednej strany na druhú bez toho, aby mal nejaký zmysel pre tento deň. A to nemohol dopustiť z toho dôvodu sa rozhodol vstať, dať si tú spomínanú sprchu pri ktorej mohol premýšľať nad tým kde sa vyberie a následne si zbalil do tmavého batoha niekoľko vecí na to, aby mohol študovať. Boli to len knihy, ktoré boli zamerané na vedu a svoj zošit v ktorom mal svoje náčrty. V podstate ani len nebol prekvapeným, že sa rozhodol si ho zobrať so sebou, pretože mal také tušenie, že si v študovni vyberie nejaké obeť a bude sa snažiť o to, jej krásu pretvoriť na umenie. Nemyslel hneď na nejaké dievča, ktoré by mohlo okúzliť každého jedného chlapca. On chcel a hľadal jedinečnosť, ktorú chcel pretvoriť v niečo, čo by sa mohlo niekedy podobať námetu na tetovanie. Maddox sa rozhodol pre teplejšie oblečenie. Zobral si dokonca na miesto károvanej košele sveter čiernej farby, tmavé nohavice a na to všetko si dal dlhší hnedý kabát ktorý sa mu podarilo uloviť pred niekoľkými týždňami.
Maddox sa rozhodol navštíviť študovňu. Bolo to to správne miesto, ktoré teraz potreboval. Od svojho domu to nemal daleko a z toho dôvodu sa rozhodol ísť pešo na miesto toho aby si zavolal nejaký odvoz. Dúfal len, že tam nájde presne to, čo očakáva. Vedel, že mnoho ľudí sa tam stretávalo z toho dôvodu aby študovalo. Samozrejme, už len v tom názve to bolo zrejmé. Keď vstúpil dnu, pozrel sa okolo seba a rozhodol sa vybrať si jedno z tých miest kde by nevybáčal z radu. Určite nechcel aby sa na neho pozeral každý jeden človek, ktorý by vošiel do miestnosti. A určite nechcel, aby mali možnosť vidieť to, čo sa rozhodol tvoriť. Aj ked to bolo smiešne, keďže on bol ten človek, ktoré svoje výtvory nemal problém ukazovať. Ba naopak, ľudia mu za to platili. Maddox sa posadil na jednu zo stoličiek, preložil si jednu nohu takým spôsobom, že si tam uložil svoj náčrtník a následne sa pozeral po okolí ako keby mal v pláne nájsť niekoho, kto by sa stal jeho jedinečnou obeťou. A práve to bol ten moment, kedy jeho pohľad spočinul na dievčati ktoré mal možnosť vidieť po prvýkrát. Pozeral sa na ňu. Určite nie takým spôsobom, kedy by mala mať strach z toho, že je sériovým vrahom na úteku, ktorý má v pláne svoj obzor rozšíriť o ďalšieho človeka. Dokonca ten pohľad bol krátkym, kedy sa uistil, že nebude to veľmi nápadným gestom a už si zobral svoju ceruzku do ruky a začal robiť prvé ťahy. Práve toto bolo niečo, čo ho dokázalo upokojiť. Maddox miloval kreslenie, všetky formy toho umenia a bolo mu nesmierne ľúto, že nemal možnosť sa mu venovať tak, ako chcel. Nemal možnosť sa stať študentom práve v tomto odbore. Na miesto toho študoval vedy podľa toho, ako to chceli jeho rodičia. Ale to nič nemenilo na tom, že veda sa napokon stala predmetom, ktorá ho zaujala. No stále to bolo len druhé mesto, ktoré predstavovala v jeho rebríčku hodnôt. Na tom prvom sa nachádzalo práve umenie a to hlavne vo forme tetovania, ktoré mal možnosť tvoriť na pokožkách ľudí, ktorí si ho nachádzali. Postupom času mal pocit, ako keby sa stával známejším a známejším a to aj z toho dôvodu, že sa na neho obracali ľudia, ktorí doposiaľ ani len nepoznal. Maddox opäť svoj pohľad upriamil na dievča, ktoré sedelo niekoľko stoličiek pred ním a dokonca si ani len neuvedomil, že urobil jedno z mála gest, ktoré ho prezradili. Práve za pomoci svojej ceruzky si premeral jednu vzdialenosť a v momente kedy to urobil mal možnosť sa jej pozrieť priamo do očí. Maddox nevedel, čo má teraz robiť. Či má prísť a niečo povedať alebo sa tváriť, že sa nič nestalo. No na miesto toho aby tam išiel a vysvetlil svoje počínanie tak stále sedel na svojom mieste a pozeral sa do zošita v ktorom sa nachádzalo už niekoľko jeho výtvorov. Tie výtvory by sa mohli v jeho prípade počítať už aj na celé stovky, desiatky zošitov do ktorých si niečo kreslil alebo maľoval. Či to bolo za pomoci ceruzky a gumy alebo farbičiek. Vždy to bolo niečo, čo ho dokázalo naplňovať a svojim spôsobom vedel, že toto bude niečo, čo sa s ním bude ešte dlhý čas tiahnuť.

Maddox sa cítil v jeden moment veľmi previnilo a to kvôli tomu, že musel pripadať ako ten typ človeka, ktorý niekoho sleduje. Mohol by sa niekedy živiť na polícií tým, kedy by počúval rady ostatných ľudí a kreslil by portréty vrahov hoci v jeho prípade by to bolo zvláštne. Už len z toho dôvodu, že každé jedno malé dielko by si chcel ponechať a vidieť ten progres. A bolo by zvláštne ak by niekto prišiel do jeho bytu a on by mal znázornenú nástenku niekoľkých vrahov. Z toho dôvodu pred niekoľkými rokmi z tejto myšlienky upustil. Hoci vedel, že pre jeho rodinu bolo kedysi dôležité, aby sa venoval v budúcnosti niečomu oveľa viac prepracovanejšiemu. On mal niekedy výčitky z toho, že jeho rodičia ho neberú ako súčasť rodiny ale keď prešli od toho momentu už mesiace a možno aj roky tak si na to pomaly mohol aj zvykať. Nebolo to tak, že by predtým dokázali spoločne tráviť nejaké veľké kvantum času. Z toho dôvodu bol rád za svojho brata Elliota s ktorým mal možnosť tráviť dostatok svojho voľného času.
Maddox si uvedomil, že dievča si zjavne všimlo jeho pohľadu. Možno aj to bol ten dôvod, prečo sa rozhodla ísť za ním a prihovoriť sa mu. On nevidel nič zlé na jej otázke možno si ani neuvedomil, že to mohlo vyznieť zvláštne pretože okolo bolo dostatok voľného miesta. Ale on bol za toto rád, pretože Maddox mal rád spoznávanie nových ľudí. „Nevidím v tom žiaden problém aj keď si myslím, že viem ten správny dôvod, prečo si sem prišla..“ venoval jej jeden krátky úsmev a potom sa aj on sám vystrel na stoličke a svoj skicár položil na stôl. No nie takým štýlom, kedy by sa do neho mohla pozrieť. Ale skôr takým štýlom, kedy chcel vidieť či sa v nej nachádza nejaký záujem o to zistiť o čo sa pred malou chvíľkou pokúšal alebo nie. Maddox jej venoval svoj pohľad dokonca na jeho tvári sa objavil aj zreteľný úsmev. „Moje meno je Maddox. A čo tvoje? Ak to teda nie je žiadnym tajomstvom. Prepáč za ten okamih pred malou chvíľkou..“ ešte pohľadom naznačil to miesto, kde sedela a potom prešiel končekmi prstov po svojom skicári kde sa nachádzalo už niekoľko zaujímavých diel. Nebolo to nič zvláštne, len diela ktorým sa venoval vo voľnej chvíli ako to bolo aj v tomto okamihu. Nebolo to nič, čo by bolo hodné vystavovania. Tie diela, ktorým sa vedel venovať celé hodiny bez prestávky pretože to bolo niečo čo ho naplňovalo mal vystavené vo svojom tetovacom štúdiu. „Nechcel som len tak prísť k tebe a povedať, či by som si ťa mohol nakresliť. V podstate som využil len siluetu tvojej postavy. Pre nový projekt, ktorý ma zaujal.“ povedal mierne tajomne. On nebol tým človekom, ktorý by k niekomu prišiel a začal sa byť do hrude takým spôsobom, kedy by chcel na seba začať upozorňovať. Rozhodne nie na to, že je jeden z tých ľudí, kto sa venuje tetovaniu iných. Pretože potom prichádzali aj také otázky na ktoré nevedel odpovedať. Maddox bol skromným čo sa týkalo nových ľudí hoci najradšej by bol, ak by mohol svoju prácu ukázať čo najviac ľudom. Ako keby chcel ukázať to, čo sa v ňom nachádza. Ako keby to, čo mu bolo zakazované chcel pretvoriť a chcel aby sa na to pozrelo čo najviac ľudí. Maddox nevedel ako na toto toto dievča zareaguje. Možno sa na neho pozrie ako na blázna a pomyslí si, že je nejakým prenasledovateľom, ktorému nejde o nič iné len o to, aby mal v zbierke čo najviac ženských portrétov. Maddox mal veľkú predstavivosť o tom nemohol nikto pochybovať a nebolo pre neho zvláštne ak by si to niekto mohol myslieť. Maddox by jej najradšej ukázal svoju prácu no na miesto toho radšej chcel vedieť, či sa na neho hnevá alebo naopak jej to nevadilo. „Vedel som, že na tomto mieste budem mať možnosť nájsť nejakú múzu.. niekoho, koho by som mohol stvárniť na papier. A ty si mi padla do oka takmer okamžite. No to ti už asi povedalo mnoho ľudí predo mnou. Nedivil by som sa..“ Maddox asi hovoril príliš veľa no jemu to neprekážalo. Vlastne dúfal, že nejako podobne na tom bude aj ona sama. „Nedivil by som sa ak by som mal niekde možnosť vidieť tvoje vystavené fotky..“ povedal Maddox s malým úsmevom na perách.

Maddox jej to nechcel ukázať tak jednoducho. Chcel sa o nej dozvedieť niečo viac. Aspoň to, či by jej to vadilo alebo nie, že sa o to pokúsil. A až potom by sa podelil o to, čo sa mu podarilo urobiť. Ale to nečakal, že na tom bude rovnako aj ona s tým, že ich bude spájať kreslenie. „Toto miesto je plné inšpirácie. Trávim tu dostatok voľného času. Pretože ľudia sa sústredia na prácu, študujú a ukazujú ostatným mnoho emócií ktoré sa dajú stvárniť.“ Maddox miloval maľovanie a kreslenie škoda že jeho rodina to nikdy nepochopila. Okrem jeho staršieho brata ktorý bol jediný s ktorým bol v kontakte. Bolo to pre Maddoxa ťažké vedieť, že jeho rodina s ním už nepočíta ale musel si na to zvyknúť. Nič iné mu ani neostávalo. „Ale ak chceš môžem ti povedať o svojich miestach kde čerpám inšpiráciu pre kreslenie. Ale len pod podmienkou, že to ostane našim tajomstvom a ešte pod jednou podmienkou.“ Maddox v tom balení žien nebol rovnakým ako Elliot ale tiež mu nerobilo problém sa s niekým rozprávať. Mal sa ešte čo učiť od svojho brata ale napokon bolo dobré, že v tomto sa od seba odlišovali. Jeho brat v tom bol trocha horším, pretože si dievča zobral do postele a nič viac a on? Chcel ľudí spoznávať. Vnímať ich a rozprávať sa s nimi. Nemal problém niekedy zájsť s Elliotom do baru a vypiť si, mal rád alkohol a taktiež balenie krásnych dievčat ale on by sa nebránil vzťahu zubami nechtami rovnako ako Elliot. „Pod podmienkou, že prijmeš moje pozvanie na kávu alebo na obed..“ povedal Maddox a v tomto bol neodbytným pretože vedel, že docieli svoje. Nechcel na ňu tlačiť, to nemal nikdy v pláne ale mal pocit, že aspoň to kreslenie ich bude spočiatku spájať.
„Takže siluety. Tie tiež mám rád kresliť. Vlastne ich mám v zbierke niekoľko. Pretože poslednou dobou je to jedna z vecí, ktorú si chcú dať vytetovať ľudia najradšej na pokožku.“ sto ľudí sto chutí, hovorí sa. A rovnako to mal možnosť vidieť aj v práci pretože bolo mnoho ľudí so zvláštnymi požiadavkami. Bolo len málo veci, ktoré by nedokázal Maddox stvárniť. Aj keď si myslel niekto, že siluety sú tie najjednoduchšie kedy stačilo len načrtnúť niekoľko čiar tak to nebolo. Tiež to chcelo precíznosť a veľa práce k tomu aby to vyzeralo dokonalo. Presne tak, ako to vyzerať malo. Maddox si mohol všimnúť to, že jeho slová jej spôsobili jemné zafarbenie tváre. Bolo doslovne rozkošné keď si potom musela dať tvár do dlaní. Toto na dievčatách mal rád keď sa červenali po pár slovách. Mal pocit, že toto nebude poslednýkrát kedy by sa mohla pri ňom červenať. Maddox sa usadil na stoličke pohodlnejšie a potom sa rozhodol ukázať jej to, čo kreslil. Mala možnosť vidieť svoju podobizeň. Vedel, že to nie je nič dokonalé a že sa má na čom zlepšovať. Vždy sa mal človek na niečom zlepšovať. Či to bolo na precíznosti ťahu alebo na stvárnení. „Tak toto je niečo čomu by sa len ťažko dalo neveriť. Chceš mi povedať, že nikto sa ťa nepokúsil nakresliť alebo vyfotiť?“ bolo tak mnoho fotografov na škole že to bolo nepochopiteľné. Ale možno len nepoznala na to tých správnych ľudí a možno na to ešte ten správny čas príde. Maddox si zasa zobral do ruky svoj náčrtník kde mal niekoľko svojich výtvorov ktoré nemal možnosť ešte ukázať ale nevedel či by o to mala záujem. „Ak by som neštudoval vedu a študoval by som fotografovanie tak by sme mali príležitosť to napraviť. Ale budem hádať, že ty budeš ten typ človeka ktorý študuje umenie. Nemám pravdu?“ už len z toho dôvodu, že sa venovala kresleniu. Možno ju prekvapilo to, že on sa venuje vede. Všetci kto ho videli v ruke s náčrtníkom kedy sa snažil zachytiť rôzne veci osoby alebo predmety alebo situácie by povedali, že študuje umenie. On by ho aj študoval ale možno to je lepšie. Pretože sa môže v tom zdokonaľovať sám a hľadať si tie správne cestičky k tomu, čo chce dotiahnuť. Možno ak by sa nachádzal na nejakej hodiny kedy by mu hovorili presne čo má ako stvárniť alebo aký štýl má používať tak by ho to nebavilo. Ale zaujímalo ho to, ako to na hodinách prebieha. Ak by sa mu to podarilo odhadnúť ju na to umenie tak by sa o to určite zaujímal.

Niektoré dievčatá sa ľahko dostávali do rozpakov. A možno toto bol jeden príklad z tých dievčat. Ale Maddoxovi sa to páčilo. Vidieť tú červeň v jej tvári aj to ako sa snaží odvrátiť pohľad len aby sa na neho nemusela pozrieť. To bolo od nej nesmierne milé a vedel, že to bude musieť praktizovať často. Maddox jej ukázal svoje náčrty kde mal niekoľko diel a potom čakal na jej reakciu. Nemuselo sa to páčiť každému. „Niekedy to je s takými ľudmi najhoršie. Nemyslím ten strach z tetovania. To sa dá odstrániť s niekoľkými posedeniami.“ hovoril Maddox z vlastnej skúsenosti, kedy mal vo svojom štúdiu už rôznych ľudí. Kedy mali problém s tým, že sa báli. No on to vždy vedel nejako vyriešiť a ukázať im, že to nie je také hrozné. Ale bolo to niečo zvláštne pretože aj keď viedol vlastné štúdio a naozaj sa mu dobre darilo, tak on sám nemal žiadne tetovanie pretože sa bál ihiel. No to bolo niečo iné, pretože on miloval vytvárať to umenie na pokožke iných. Prekvapilo ho ale to, že napokon súhlasila. Bol ale za to rád, pretože mal rád zoznámenia sa s ľudmi. Bol spoločenským človekom a niekedy to bolo vidieť. Asi túto vlastnosť mal s Elliotom podobnú. Aspoň s niekým v rodine niečo mal podobné. Napokon sa ale rozhodol urobiť niečo, čo možno nemal spočiatku v pláne. Ale čo sa týkalo tetovania, tak ju chcel týmto prekvapiť. Bol rád, že to nebola ona kto by niečo podobné odmietala. Aj s takými názormi sa mal možnosť stretnúť. Kedy sa na potetovaných ľudí pozeralo zvláštne. Ale on to nechápal. Bolo to telo toho človeka a nie ich, nevedel prečo by o tom nemohli rozhodnúť oni sami. „Mohol by som ťa prekvapiť ešte niečím iným?“ povedal Maddox pričom sa na jeho tvári objavil úsmev. Možno jej to už došlo hoci on nedával žiadne indície no rozhodol sa jej to ukázať. Na miesto toho aby jej to povedal priamo. Zobral si do ruky svoj skicár pričom našiel jedno dielo, ktoré robil pred niekoľkými týždňami. Bol to podobný štýl, kedy matka drží v náručí svoje dieťa. „Toto som vytetoval jednému chlapcovi na ruku ako spomienku na svoju matku, ktorá ho opustila pred niekoľkými mesiacmi. Ten chlapec sa bál ihiel no chcel mať pamiatku na tele na svoju matku, ktorú miloval.“ povedal Maddox ale nechcel sa veľmi usmievať pretože ani predtým mu nebolo príliš do smiechu alebo do úsmevu. Pretože to bol silný príbeh a on to rešpektoval. Potom sa zasa o niečo viac pohodlnejšie usadil na stoličku. „Musel som si zvoliť vedu. Pretože v našej rodine niečo ako umenie neprichádza do úvahy. Rodičia si myslia, že to je len strata času. Ale napokon som sa v tej vede našiel. Ale od kreslenia som nevedel upustiť, pretože to je súčasť môjho života.“ povedal Maddox pokojným hlasom aj keď mu bolo ľúto to, že sa musel kvôli tomu niekoľkokrát hádať so svojimi rodičmi a napokon prerušiť s nimi všetky kontakty. Len kvôli tomu, že ho nebrali takého akým je. Nechápal to. Ako keby umenie nebolo rovnako dôležité v živote ako iný predmet. „Mám ale pocit, že rodičia zo mňa vždy chceli nejakého doktora alebo právnika. Ale ako by som mohol byť doktorom, keď sa bojím ihiel. Ale len na svojom tele. Pretože v štúdiu kedy mám nejakého človeka..“ určite by to mnoho ľudí nepochopilo. A možno týmito svojimi slovami mal možnosť prísť o jedného potencionálneho zákazníka ale to mu neprekážalo. Pretože Maddox sa na ňu nepozeral ako na zákazníka ale na osobu, ktorá ho zaujala a dokonca mal pocit, že ten rozhovor aj k niečomu vedie. Chcel ju spoznať a stráviť tu aspoň chvíľku svojho času. „Takže asi nebudem takým tajomným, kedže mi to nepotrvalo dlho a povedal som to. Ale na tom nezáleží. Ako si sa k tomu dostala? K maľovaniu. Ja som začal tuším ako dieťa. A niekedy som si vytváral vlastné komiksy“ niekedy na to spomínal a možno ak by našiel niečo vo svojej zbierke tak by sa potešil. No on mal tak mnoho vecí niekde poschovávaných, že nájsť už niečo z minulosti by bolo ťažké. A pre neho by bolo oveľa ťažšie ak by sa chcel dostať k niečomu čo sa nachádza v dome jeho rodičov pretože mal pocit, že aj tak všetky veci ktoré tam mal možnosť zanechať už dávno vyhodili alebo rituálom spálili a jeho izbu premenili na nejaký obrovský šatník pre mladú ženu, ktorá mala byť údajne ich macochou.

Maddox bol rád za to, že mal možnosť spoznať nového človeka. Jemu nikdy nerobilo problém sa s niekým zhovárať a určite nie s takým krásnym dievčaťom, aké mal pred sebou v tejto chvíli. Dokonca si mohol všimnúť a vypočuť si aj na základe jej slov to, že majú niekoľko spoločných aktivít a záujmov. Maddox mal rozhodne v pláne ju niekde pozvať, toto nemalo byť ich posledné stretnutie. No v momente, kedy si chcel vypýtať telefónne číslo k tomu aby ju mohol kontaktovať si uvedomil, že ich niekto prerušil. Pozrel sa na chlapca a spoznal ho. Vedel, že sa mali čoskoro opäť stretnúť len na základe toho aby si dohodli presný termín tetovania. No pri prvých slovách, ktoré povedal, že to je naliehavé vedel, že bude musieť svoju spoločnosť opustiť a venovať sa potencionálnemu zákazníkovi. „Bolo mi naozaj potešením ťa spoznať. No verím, že toto nie je naše posledné stretnutie..“ povedal Maddox pričom vytrhol jeden papier, na ktorom doposiaľ nič nebolo napísané a napísal tam rýchlo svoje telefónne číslo spoločne aj so svojim menom. Následne sa Maddox postavil a podišiel k svojej druhej spoločnosti k človeku ktorého možno nepoznal dlho no kto vie, možno ho raz bude môcť nazývať aj kamarátom. Maddox sa posadil na stoličku a potom si vydýchol. „S tým si nič nerob. Tie plány a náčrty sa dajú vždy prerábať. Hoci by som nad tým mal sedieť aj celé hodiny.. záleží len na tom, aby sa to tebe páčilo. Vieš, že..“ Maddox sa nadýchol a potom sa musel nad touto situáciou aj zasmiať. Maddox si spočiatku myslel, možno to bolo tým že si po tých pár slovách domyslel vlastnú pravdu, že by si mohol nájsť na to niekoho iného. Maddox by to pochopil. Nebol žiadnym profesionálnym tatérom, ktorý by mal hromady a hromady zákazníkov, ktorí by sa k nemu pravidelne vracali. „Myslel som si, že to je skutočne vážne. Že ma chceš odbiť s tým, že si si našiel nejakého iného človeka na to..“ zasmial sa Maddox a potom sa pozrel na tie dve obrázky, ktoré mu ukázal. „Tak čo keby sme si to povedali po poriadku čo tam presne chceš mať? A tým pádom by sme na tomto mieste nakreslili presne to, čo si predstavuješ. Ak to má byť na tvojom tele doživotne nech to za to aj stojí no nie?“ povedal Maddox a položil na stôl ten svoj skicár spoločne s čiernym perom k tomu, aby sa do toho mohli pustiť. Mal to byť len náčrt, tie posledné a dôležité detaily by aj tak dokončil v štúdiu alebo u seba doma. Aj keď na tom nezáležalo, pretože štúdio sa nachádzalo pod jeho domom a bolo jeho súčasťou. „Kvety.. neviem si predstaviť, že by si chcel kvety..“ zasmial sa Maddox pretože to bolo vtipné. Aj keď už mal možnosť vytetovať na ľudskú pokožku skutočne mnoho zaujímavých vecí. „čo keby si mi povedal ešte raz to, čo by pre teba to tetovanie malo znamenať a predstavovať? Bolo by to pre nás ľahšie.. nech sa do neho vžijem aj ja a pre teba to bude jednoduchšie v tom..“ Maddox vždy hľadal spôsoby k tomu aby mu to ten človek vedel vysvetliť aj pocitmi každý jeden detail toho tetovania. Práve to niekedy dopomohlo k tomu aby si to človek predstavil a zmenil niekoľko základných vecí. A v druhom rade aj Maddox bol zvedavý na to, čo by malo to tetovanie v konečnom dôsledku predstavovať. „Takže pôjdeme od úplného začiatku áno? Čo má byť to hlavné, čo tam má upútať..“ povedal Maddox v tejto chvíli zamyslene, pretože mal v pláne sa nad touto prácou skutočne sústrediť. Chcel aby Jacob bol ďalším spokojným zákazníkom, ktorý by nemal problém k tomu aby sa k nemu vrátil. „Ale nevedelo to počkať alebo si ma uvidel a myslel si si, že som v nejakých koncoch..“ zasmial sa Maddox pričom mu to vlastne ani nevadilo.

Maddox sa ešte niekoľko krát otočil za dievčaťom. Možno sa ešte niekedy stretnú a možno toto bolo ich prvé a zároveň aj posledné stretnutie. Maddox sám nevedel, ako by to on chcel. Nebol by proti no jeho srdce by neplakalo ak by sa to nepodarilo. Bol spoločenský a v jeho živote sa už vystriedalo mnoho ľudí a možno ešte viac ho čaká. Ale teraz venoval celú pozornosť Jacobovi, pretože mu chcel pomôcť k tomu, aby spoločne našli to správne riešenie. „Nie som ešte na takej úrovni kedy by som o sebe mohol povedať, že každý náčrt je majstrovským dielom. Ja som rád za tú možnosť sa v tomto zlepšovať.“ Maddox nemal potrebu sa sťažovať. On vedel, že každá možnosť ho bude posúvať ďalej v tom, aby sa zlepšoval. Ale jeho slová ho potešili. Nemyslel si, že by na to mohol takto myslieť. Ale Maddox by to neurobil. Nie tak, že by sa na neho urazil a nechcel by na tom spolupracovať. To by mu neurobil a neurobil by to ani sebe. „Ver mi, že sa mi už stali horšie veci, kedy to niekto odmietol už po tom ako to bolo hotové. No nikdy som to nebral ako stratu času.“ Ak by to takto robil, tak by sa ako začiatočník alebo stredne pokročilý už nemal kde pohnúť, pretože by mohol svoj podnik rovno zatvoriť. A to aj kvôli tomu, že si myslel, že také správanie tak celkom nie je vhodné voči ľudom. V takomto prípade bol ale vždy rád ak sa veci hovorili na rovinu. Po tom ako Jacob dostal nápad a zobral si do ruky jeho pomôcky tak sa na to len pozeral a mal možnosť si to predstavovať rovnakým spôsobom ako on. Nevadilo to, že Jacob sa tomu nevenoval, pretože tie detaily vedel Maddox už dokončiť aj sám to už bol len posledný detail. Takzvaná čerešnička na torte. Pozrel sa na ten výtvor a potom pochopil, že to je skutočne niečo, čo by sa dalo použiť a s čím by sa dalo napokon aj pracovať. Maddox sa pozrel na tie vlnky a na jeho tvári sa objavil úsmev. „Tak to vyzerá alebo skôr bude vyzerať naozaj bravúrne.“ musel uznať, že sa mu to páčilo a dokonca si myslel, že spoločne z toho budú vedieť urobiť niečo naozaj dokonalé. Následne sa už rozhodol odpovedať na jeho otázku pričom vedel, že pri nej nebude vedieť odpovedať len troma vetami. Ale to mu vôbec neprekážalo. „Netetujem príliš dlho. Asi to budú tri roky. Dostal som sa k tomu v podnapitom stave.“ bolo to ako včera, kedy si spomenul na jeho prvé tetovanie, ktoré venoval svojmu kamarátovi, ktorý chcel na pamiatku niečo od Maddoxa. A netušil, že to napokon dosiahne do takého bodu, kedy si otvorí vlastné štúdio a bude môcť vytvárať to, kvôli čomu bol stvoreným. „Vždy som sa venoval umeniu, maľovaniu. Vždy to bolo niečo, čo ma bavilo a naplňalo no moji rodičia si mysleli, že to nie je nič pre niekoho ako som ja. Mysleli si, že by bolo lepšie ak by zo mňa bol právnik alebo doktor.“ Musel prevrátiť očami. Boli to očakávania vari každého rodiča? Kedy si chceli splniť všetky svoje nesplnené ciele na deťoch. Ako keby si on sám nemohol vybrať to, čomu by sa mal venovať len na základe toho, čo miluje. Ale mohol by im Maddox aj poďakovať, pretože napokon veda bolo niečo, čo ho napĺňalo a študoval to rád. Možno to mal po svojom staršom bratovi, kedy išiel v jeho šľapajách. „Dali mi ultimátum, kedy som musel nastúpiť na nejaký zmysluplnejší odbor. Tak som nastúpil na vedu. Ale baví ma to študovať. Našiel som sa v tom. Dokonca toto máme spoločné s bratom za čo som rád. Ale aj tak som sa napokon rozhodol ísť tou svojou cestou.“ bolo to, ako keby mu nikto nemal zabrániť v tom, čo bude robiť. Kedy by sa na neho nikto nemal pozrieť takým pohľadom a povedať, že to je chyba. Nebola to pre neho chyba pretože umenie bolo v ňom hlboko zakorenené a nemienil sa toho vzdať. „Získal som niečo no musel som mnoho aj obetovať.“ nepovedal priamo tie slová, že so svojimi rodičmi už dlhší čas neprehovoril no to bolo niečo čo by nevedel povedať len tak niekomu. „Ale myslím si, že v tomto odvetví tak celkom nezáleží na tom ako sa tomu dlho človek venuje ale to, či to má v ruke alebo nie. Pretože som mal možnosť vidieť práce niektorých.“ nechcel byť tým, kto by súdil alebo porovnával svoje výtvory s niektorými inými umelcami no aj napriek tomu sa to v tomto svete dialo to bola pravda. A Maddox sa snažil byť skromným ale niekedy práce ľudí ktorí sa tomu venujú roky sa nedali ani pozerať. „Niekedy sa nevedia pohnúť s dobou.“ Maddox sa pozrel na hodinky a takmer sa zosunul zo stoličky, pretože si uvedomoval, že už niekoľko minút mešká na jednu hodinu na ktorej by sa možno už aj patrilo konečne ukázať. A z toho dôvodu sa pozrel na Jacoba a potom sa mu musel ospravedlniť za to, že bude musieť ísť. „No ak si myslíš, že si pri svojom výbere tetovania náročný tak ti určite budem musieť porozprávať niekedy historky s ktorými som sa mal možnosť stretnúť počas toho, ako tetujem. Vážne sú úsmevné a zábavné! Ale budeš sa musieť Jacob teraz ospravedlniť. Zjavne dochvíľnosť nebude mojou silnou stránkou.“ Maddox vedel, že sa z toho len tak ľahko nevyvlečie a možno napokon sa bude rozhodovať o tom, či vôbec na tú hodinu pôjde alebo nie. No za pokus nič nedá. „Pretože práve meškám na jednu prednášku. Ako obvykle! Takže určite sa ti ozvem a môžem ti poslať niekoľko návrhov a ty mi zasa povieš svoje požiadavky dobre? Hoci by sme to mali niekoľkokrát otočiť tak mi to nebude vadiť, mysli na to….“ Maddox si pobalil všetky svoje veci a doslova utekal už na to miesto. Práve do budovy, kde sa mala nachádzať jeho prednáška. Len dúfal, že tam bude dostatok ľudí na to, aby sa medzi nimi mal možnosť schovať a nemyslieť na to, že ho profesor prebodáva pohľadmi a nejakými výčitkami.
- niekde v budove školy

Michael Grimes. Tohle jméno, respektive jméno jeho rodičů, znala hlavně z vyprávění svého táty, jednalo se totiž o movité investory, se kterými byl její drahý tatík na několika jednáních, a ačkoliv spolu neměli bližší vztahy, věděl, že mají syna. Když o Grimesových jednou vyprávěl o výjimečné rodinné večeře, významně hodil očkem na Chloe a oznámil jí, že jejich syn chodí na stejnou univerzitu jako ona. Předtím byla možná myšlenkami jinde, ale v ten moment zpozorněla – ne že by potřebovala bohatého ženicha, ale užívat si s bohatými je zkrátka větší zábava než užívat si s chudáky, ráda se totiž nechává rozmazlovat nejenom jejich pozorností. Žádný Grimes jí ale do mysli nenaskakoval, alespoň ne v těch populárnějších kruzích, do kterých někdo z takové rodiny zaručeně musel patřit. Lámala si s tím svou pěknou hlavinku po celý zbytek večeře, ale na nic nepřišla. Až druhý den na přednášce se jí dostalo odpovědi, díky náhodě totiž zjistila, že s nějakým Grimesem studuje stejný obor, dokonce ve stejném ročníku. Měla ho tak celou dobu přímo pod nosem, ale když se na něj dívala během hodiny, silně pochybovala, že by to mohl být syn oněch Grimesových a bylo jí naprosto jasné, proč si ho nikdy nevšimla. Později ovšem zjistila, že ten strašák skutečně je jejich synem a nechápala, jak je možné, že někdo s tak tučným kontem vypadá… jako on. Musela se o svém zjištění svěřit Nancy, tíhu toho, jak někdo neumí plýtvat peníze, nedokázala nést sama a potřebovala se podělit o tom skandálu. Nezůstalo jen u svěřování, Nancy totiž přišla s mistrným nápadem na sázku. Cíl? Dopřát Michaelovi (již dlouho potřebnou) make-over. Nevsadily se o nic závratného, přesto se v Chloe okamžitě probudila soutěživost a touha kamarádku porazit, nehodlala tedy na nic čekat a vrhla se na spřádání plánů.
Po jedné společné hodině se ho rozhodla oslovit, než se na to ovšem zmohla, chlapec začal sbírat své věci a zmizel z učebny pryč. Frustrovaně protočila oči, rozhodně nebyla zvyklá na to, že by musela kluky nahánět, ale rozhodla se dát mu jednu šanci a vydala se do studovny, pokud nebude tam... no, najde si ho jindy. Zrovna dostali zadaný úkol, beztak na něm šel hned pracovat, nerd jeden. Studovnou se ozývalo šustění stránek, které ostře protínaly její klapající podpatky. V ruce si nesla kostkovaný kabát společně s kabelkou, a na sobě měla upnutý rolák s high-waisted džíny, což pěkně podtrhovalo její štíhlou postavu, a se spokojeným úsměvem mířila ke stolu, kde seděl právě její dnešní cíl. „Ahoj, Michaele,“ sladce se usmála a bez sebevětšího studu se usadila na roh jeho stolu, zatímco si jej prohlížela zkoumavým pohledem. „Doufám, že nemáš nic důležitého na práci, protože bych si tě ráda na zbytek dne půjčila,“ sice se to tvářilo jako nabídka, něco v jejím výrazu ale jasně říkalo, že odmítnutí nepřijme.