Páčilo sa jej, že Blair si proste na ňu za ten čas zvykla a jej podpichovanie brala normálne. Nemala rada ľudí, ktorý to proste nepochopili a nebodaj sa urazili. Správali sa niekedy horšie ako malé deti. Preto bola taká vyberavá na svoju spoločnosť. Nad jej slovami nadvihne obočie a pozrie sa jej do očí. „Ale nehovor.. takže niečo aj u teba?“ Pousmeje sa trochu ale nakoniec len pokrčí ramenami. Aj keby niečo zaujímavé bolo u nej, nič by jej nepovedala, to už vedela. Blair si svoje veci nechávala pre seba, trochu aj pochybovala, že by sa s nejakými vecami porozprávala s bratom a k tomu mala určite najbližšie, to vedela na isto. Po jej čísle až tak nebažila ale predsa na ňu nebude tlačiť, nechce byť ako nejaká zúfalka, dá jej ho kedy bude chcieť ona. A keďže jej prezradila kde býva, keď bude niečo potrebovať, proste za ňou zájde. „Dobre vedieť.“ Poznamená ale viac sa k tomu nevyjadruje. Keby mala povedať svoj názor na spolky, boli by tu dosť dlho a to zase nechcela. Proste ich nemala rada a tým to haslo. Bola rada, že to už o nej vedela, aspoň Blair vedela, že to s ňou nemá proste cenu. Bude si robiť čo chce aj keď sa to tomu druhému nebude páčiť. Je pravda, že u nej by možno zvolnila. Proste si s ňou v pár veciach padla a nechcela by byť zase sama tak ako predtým. „Škoda. A už som sa začínala cítiť poctená, že by si ma mohla pochváliť. Možno nabudúce.“ Uškrnie sa. Vlastne jej to bolo jedno, nikdy nepotrebovala počuť komplimenty, hlavné pre ňu bolo čo si o sebe myslela ona. A ona so sebou bola spokojná viac než dosť. Nad ponukou len pokrčí ramenami, nič na to ani nepovie ale odrazu proste zamieri ďalej parkom, čím vlastne dala najavo, že si vybrala možnosť dva a to, že proste pôjde ďalej parkom. Trochu sa zarazí a hneď sa pozrie na ňu, pričom sa aj trochu zamračí. Nie na ňu ale skôr nad tou ponukou. Nebola zlá ale nebola zvyknutá, že by jej niekto pomáhal, preto tomu nikdy veľmi neverila. Nakoniec má na tvári zase neutrálny výraz a hlavu otočí späť pred seba. „To nebude treba.“ Zašomre potichu aj keď by to možno bolo lepšie. Vždy radšej bola sama za seba a pomoc od druhých nebrala aj keď jej už niekoľkokrát mohli pomôcť. Ruky si prekríži na hrudi a zamyslene sa díva pred seba, jej myšlienky ale naruší hlas Blair. Stočí pohľd na svoje pohľad, hlavne na pramene kde sa nachádza spomínaná ružová. „Asi si ich zatiaľ nechám. Páči sa mi to.“ Naozaj vlasmi bola spokojná, hlavne preto, že ružová patrila k jej obľúbeným farbám aj keď by to človek na ňu asi hneď nepovedal. Mierne sa aj pousmiala, pretože tie slová boli naozaj milé a bol to.. vlastne skoro ako kompliment a to sa od Blair cenilo.

Stále rada spomínala na jej prvú reakciu, vždy ju to dokázalo pobaviť, stálo to proste za to. Trochu bola potom sklamaná, keď si na to zvykla ale zase z druhej strany, aspoň nemusela trpieť tie jej scény, ktoré niekedy predvádzala. Nakoniec si na to zvykla, o tom žiadna ale predsa len bola radšej, keď pri žiadnej nebola. Jeden kútik sa jej zdvihne do menšieho úsmevu, nič už na to ale nepovie, svoje myšlienky si už nechá pre seba a nehovorí ich nahlas. Asi by ich Blair veľmi počuť nechcela, to si bola viac než istá. Bola ale rovnaká, svoje veci si nechávala pre seba a nerozprávala sa o tom s nikým, starým rodičom to určite bude rozprávať. A možno sa s Blair poznala, ale predsa len neboli nejak blízke, jej rovnako nebude nič hovoriť. Nemyslela si o nej nič zlé –možno len niekedy- ale predsa len, by to niekedy mohla na ňu použiť a to práve veľmi nechcela. „Na pochvaly si. Ale len keď ti ich niekto dáva.“ Mykne jej kútikmi a na svoje slová prikývne. Je to pravda, to nech ani nezapiera, to si už za ten čas stihla všimnúť. Zamieri už odtiaľ, pričom si napraví čiapku na vlasoch a otočí sa na Blair, keď sa objaví po jej boku. Prikývne a niečo ako úsmev sa objaví na jej tvári, keď to ďalej nerieši. Toto má na nej rada, čo si všimla, tak sa viac do niečoho nevŕta. Nadvihne obočie a pozrie sa na svoje pramene vlasov, pričom si ich predstaví modré. „Huh.. raz som si ich chcela prefarbiť na modro po pravde.“ Uškrnie sa a vlasy si dá zase na chrbát, ruky si zase prekríži na hrudi, pričom svoj pohľad zase presunie na Blair. „Vyzerá to zatiaľ fajn. Starí rodičia sa už stavili ako dlho tam vydržím a kedy to vzdám a už tam prestanem chodiť.“ Mykne jej kútikmi nad tým keď si na to spomenie. Bavilo ju to, to áno ale proste škola nebola pre ňu. Vlastne ani nevedela, prečo vôbec na univerzitu išla. „A čo ty? Našla si si už niekoho? Alebo stále sama ako keď si bola v Londýne?“ Zaujímalo ju to, inak by sa to asi nepýtala. Bola len zvedavá, nič viac v tom nebolo. Možno. Ale pamätala si, že keď sa stretli v Londýne, stále sa po niekom dívala, tak sa spýtať musela. Aj keď by ju zaujímalo kto by s ňou nejak dlho vydržal. Naozaj o nej nepremýšľala nijak zle, ale predsa len bola trochu náročná.

Uškrnie sa, keď jej to Blair potvrdí, viac sa k tomu ale nevyjadruje. Vedela, že mala pravdu, stihla si to za ten čas proste všimnúť. Ona na nejaké komplimenty kašľala, jasné, bolo ich dobré počuť ale nepotrebovala to k životu, vždy jej bolo jedno čo si o nej ľudia myslia. Keby si niečo robila z toho čo o nej hovorili,  pravdepodobne by asi nikdy nevyliezla z izby. Zatvári sa tak trochu spokojne keď uvidí ten jej úsmev, nevidela ho nejak často, pretože Blair sa neusmievala ale keď sa stalo, že ho videla –v Anglicku sa to naozaj niekedy stalo- bola potešená, že ho videla, pretože úsmev jej naozaj svedčal. Aj keď ona vyzerala skvelo stále, to poprieť nemohla. Tie slová počula aj keď ich Blair povedala naozaj potichu ale nepovedala na to ani slovo, len sa mierne pousmiala. Potešilo ju to, lebo aj keď priamo nepovedala, že vyzerá takto dobre, tak si to preložila. Ten úsmev jej ale nakoniec zmizol a svoj pohľad presunula pred seba a ruky si vložila do vreciek od jej čiernych nohavíc. Chvíľu to vyzerá, že bude naďalej mlčať, nakoniec ale prehovorí, aj keď ju to stojí veľa síl, ten dôvod je predsa len dosť osobný. „Kvôli starým rodičom. Vždy vo mne verili a chceli aby som išla študovať, tak som ich nechcela sklamať. Fotografovanie ma baví ale všetko to učenie nie, preto tak často vymeškávam. Tvária sa, že im to nevadí a robia si z toho srandu ale viem, že ich to mrzí.“ Zamračí sa trochu a pokrčí ramenami. Aj keď vie, že ich to mrzí, nevyzerá to veľmi tak, že by sa chcela zmeniť ohľadom učenia. Nikdy ju to nebavilo a asi ani nikdy nebude. „Au. To bolelo.“ Usmeje sa pobavene a pozrie sa na Blair s bolestným výrazom v tvári, všetko ale iba hrala, niečo také by jej naozaj nevadilo. Tak by s ňou nebola, svet by sa predsa nezrútil. Stále ale netušila čo študovala Blair, len teraz si na to spomenula. „Keď už sme sa tak uvítali a ty vieš čo študujem.. prezraď mi čo študuješ ty.“ Prezrie si ju od hlavy po päty ako keby premýšľala aký odbor si mohla vybrať. Mala nejaký tip ale netušila, či ju odhadla dobre.

Ona určite nie je ako ostatní ľudia a nebude jej hovoriť, že vyzerá lepšie s úsmevom aj keď to pravda bola ale ak to Blair nemala v povahe, tak sa proste usmievať nebude, tak ako Lyria. Toto mali vlastne spoločné. U nikoho sa neusmieva ak nie ste jej starí rodičia, u nich to je iné. A začína mať pocit, že Blair má nejaký divný vplyv na ňu lebo sem tam, jej predsa len úsmev ujde. Až tak jej to nevadilo, keďže sa jednalo práve o ňu. Naozaj nevedela, či to povedať alebo nie, bola to predsa dosť osobná vec a ona nikdy nechcela aby jej niekto do života zasahoval, vždy mala rada keď bola na všetko sama a nik sa do nej nestaral, ani o nej nič nevedel. Ale predsa len to bola aspoň trochu malá úľava keď to povedala, aspoň niekomu. Kým si Blair nepohnevá, tak sa to nik nedozvie, nie je si istá, či by si to nechala pre seba keby sa nejak pohádali alebo ju Lyria dokonca naštvala. Nechcela ju určite podceňovať, že nevie strážiť tajomstvo ale predsa len je to iné, keď je človek naštvaný. Hlavu otočí hneď ale na ňu, pričom aj hneď otvorí ústa aby jej niečo odsekla tak ako vždy ale zasekne sa kvôli jej ďalším slovám, na čo sa jej na tvári vytvorí prekvapený a trochu aj zmätený výraz. Musí uznať, teraz ju dosť vyviedla z miery. Nechcela tam chodiť, keďže škola proste nebola pre ňu aj keď chodila na odbor, ktorý ju bavil.. ale keď jej dala ten návrh, hneď sa o to začala zaujímať. Možno by to nebol tak zlý nápad. „Možno. Rozmyslím si to.“ Povie nakoniec aj keď odpoveď už vopred pozná, možno si to ale nakoniec rozmyslí. Vyzerá to tak, že sa to uvidí keď príde Blair do školy, buď tam Lyriu proste uvidí alebo nie. „Že ma to neprekvapuje, nič iné si pre teba ani predstaviť neviem. Odhaľovať slabiny iných ľudí.“ Uškrnie sa nad tým a jednoducho pokrčí ramenami. Musela uznať, že poznať slabiny iných by bolo skvelé ale ona to zvládne aj bez toho keď sa posnaží. Blair to ale úplne vystihuje, nediví sa, že na ten odbor išla. Nad jej ponukou, ktorú jej dala chcela hneď namietnuť, predsa len si to zaplatí sama, na mizine úplne nie je, ale už znova nič nestihla, pretože jej objednala nápoj bez toho aby odpovedala, čo nestihla, už klasicky pri zrzke ale ani dokonca nestihla zaplatiť. Povzdychne si ale kelímok si predsa len vezme, bolo by to neslušné. „Sú to jedny z mojich obľúbených ovocí.“ Odvetí jej, čím jej dá jasne najavo, že alergická nie je. Mohla by byť aj keď by to bolo jej obĺúbené ovocie ale to by povedala. „Vďaka. Ale nemusela si to zaplatiť.“ Pozrie sa na ňu a tiež sa z nápoja napije, stále sledujúc Blair.

Tak ako sa predtým tak často neusmievala, znova sa jej na tvári objavil niečo ako úsmev, aspoň sa to tomu podobalo. Bola rada, že jej to kúpila pretože to mala rada ale svoje peniaze si vždy radšej šetrila než ich míňala na všetko čo chcela a že toho bolo dosť. Ale predsa len si nič z toho nekúpila. Nebola na tom podobne ako Blair, ktorej to problém nerobilo. Nie, že by ju odcudzovala za to, že má peňazí dosť, bolo jej to jedno predsa len. Nemala veľmi v láske, keď niekto niečo za ňu kupoval ale vyzerá to tak, že dnes asi práve urobila výnimku. Aj keď to možno bolo preto, že to bola Blair, u nej to až tak nevadilo, aj keď sama netušila prečo. Nad jej poznámkou o tom, že je dobrá sa zasmeje a pobavene zavrtí hlavou. „Áno, áno, si skvelá, vieme to všetci.“ Uškrnie sa a spokojne sa napije. Jahody naozaj patria medzi jej obľúbené ovocie, vždy si ich rada dá. Vlastne by ich vedela jesť aj každý deň, keby sa dalo. Kývne hlavou na poďakovanie, nahlas sa ho od nej asi nedočká, aj keď pravdepodobne jej to je predsa len jedno. Všimla si ako ju sledovala, čo jej na tvári vyvolalo pobavený úsmev. „Fotka ti vydrží dlhšie.“ Poznamená ale ani sa na ňu neotočí aby sa na ňu pozrela, skôr ju len sleduje kútikom oka. Musela si rýpnuť keď ju videla ako ju sledovala, nemohla odolať, tak ako vždy. Hádam sa za to nijak nenaštve, to by zase nechcela. Vždy proste hovorila čo si myslela a čo chcela, nehľadiac na to čo na to povie ten druhý. Možno ale u Blair by mala viac premýšľať pred tým než niečo povie. Nadvihne obočie a konečne svoju tvár otočí na zrzku vedľa nej. „Veľmi sme sa o tom nebavili, možno preto o mne nič nevieš.“ Pokrčí ramenami a pozrie sa späť pred seba. Obe o sebe povedali len pár vecí, nič viac. Ale teraz by bolo predsa len lepšie sa o tej druhej dozvedieť niečo viac. Vtedy to bolo predsa len iné, bývali úplne niekde inde, teraz sú v tom istom meste a na rovnakej škole. „Asi ten tanec. Nie, že by som bola do neho zbláznená ale.. je fajn si len tak zatancovať. Iné záujmy už asi nemám, nie som veľmi človek, ktorý by sa hrnul na nejaké koníčky. A ty? Máš niečo?“ Nadvihne obočie a zdvihne jeden kútik hore. Je pre ňu príjemné, že sa len tak prechádzajú a rozprávajú sa o všemožných veciach. Je to vlastne prvýkrát kedy také niečo robí, preto je to pre ňu dá sa povedať príjemné. Dúfala aj, že pre Blair to nejak nepríjemné nebolo a nevadilo jej to. To by tu ale už s ňou nebola, nie? Svoj pohľad má ale stále upretý na ňu, dúfajúc, že jej o sebe niečo povie, je na to dosť zvedavá.

Nad jej vlastnou poznámkou sa musela pobavene usmiať ale naozaj nečakala, že by si ju naozaj odfotila, preto sa hneď zatvárila prekvapene a trochu aj šokovane. Pozrie sa hneď na jej mobil a potom zase na ňu, ako keby sa snažila na nej zistiť, že to myslí vážne a odfotí si ju. No keď mobil na ňu namieri, zistí, že to asi myslí naozaj vážne, preto sa nakoniec aj usmeje, keď už si ju fotí, nech na tom vyzerá aj dobre, nie? Aj keď netuší, na čo tú fotku Blair bude mať ale jej to môže byť tak jedno, že by bola proti tomu? Ale kdeže. „Vieš, naozaj si ma prekvapila. Čakala som čokoľvek ale, že si ma odfotíš naozaj.“ Usmeje sa pobavene ale nakoniec len nad tým mávne rukou, pretože to je úplne jedno. Sama mala fotku Blair, keď si ju vtedy odfotila na fotoaparát, aspoň sú si vyrovnané.  Pohľad jej na svoj foťák padne ako keby premýšľala, že by si ju znova odfotila ale nakoniec to nechala tak, príležitosti bude mať ešte veľa a napije sa šťavy, ktorú jej Blair dala. Musela uznať, že bola dobrá, asi si ju niekedy ešte kúpi, keď pôjde náhodou okolo. Zamyslene sa na ňu pozrie, než na jej slová prikývne s menším úsmevom na tvári. „Možno ti niekedy zatancujem.“ Nebude jej nič sľubovať, keď sama nevie či to vôbec splní, možno si to nakoniec rozmyslí a nič jej tancovať nebude. Ale ona je z tých ľudí ktorým by zatancovala, ešte si to musí poriadne premyslieť. Keď počula o tom, že kreslí, prekvapene sa na ňu hneď pozrela. Nečakala to, nejak si Blair nevedela predstaviť len tak niekde sedieť a kresliť, nejak jej to k nej proste nesedelo. Ale ak ju to bavilo, nič proti tomu určite nemala, je to predsa jej vec. „Tak to mi potom musíš ukázať niečo čo si nakreslila.“ Navrhne hneď, keď ona chce vidieť ako tancuje, Lyria chce zase vidieť nejaké jej kresby. Po chvíli dopije už tú šťavu, preto to vyhodí do nabližšieho koša, popri ktorom prejdu. „Ako sa má Nathan? Dlho som ho nevidela.“ Nie, že by jej brata poznala nejak dobre, skôr svoj čas trávila s Blair než s ním ale vedela o ňom, sem tam ich spolu videla, ale jediné čo o ňom zistila bolo jeho meno, viac sa o ňom nejak nezaujímala. Vlastne ani nevie prečo sa na neho pýta teraz ale tak je to jej brat a vedela, že ho Blair má rada, tak sa bude zaujímať.

*Dnešné slnečné doobedie strávila v altánku, kde sa pokúšala o vytvorenie niečoho, no proste niečoho takého, čo by jedného dňa aj mohlo uzrieť svetlo sveta. Posledných pár dní premýšľa o zmene svojho zamerania tu na univerzite, ale pravdepodobne je už nato prineskoro. Pravdepodobne by musela začať úplne od začiatku, však? A nechce predsa na univerzite stráviť čas až do tridsiatky. Možno to s tým umením mala premyslieť skôr a lepšie, kým sa sem vôbec prihlásila. Celkovo ju to celý život viac ťahá k športu, keďže sa mu venuje vo viacerých formách, je to pre ňu relax, ale zároveň zbožňuje to, že sa každý deň môže posúvať ďalej a zlepšovať sa. Popri týchto myšlienkach jej cesta k domu prejde veľmi rýchlo, čiže o chvíľku už odomyká vchodové dvere a vstupuje do veľkej predsiene.*Otec, som doma!*Zvolá hlasnejšie, aby sa jej slová rozprestreli po celej ploche ich domu. Odpovede sa očividne nedočká, čiže usúdi, že tu je opäť sama, ako väčšinu času. Otec celý čas pracuje, čiže už si na to celkom zvykla. Na začiatku to bolo úžasné, mala stále pocit, že je taká slobodná, ale po čase to začne byť veľmi osamelé. Zamieri do svojej útulnej izby, kde zhodí skicár vedľa postele, kde pravdepodobne zapadne prachom, keďže sa poň veľmi často nenačahuje. Občas ju chytí inšpirácia, vtedy kreslí ostošesť, ale stáva sa to možno tak raz za rok. Profesionálne sa tomu venovať asi nikdy nebude, takže celý ten čas na univerzite sa momentálne zdá, ako úplná strata času. Zo skrine si vyberie svoj obľúbený športový komplet, čiže obtiahnuté legíny, ladiace tričko a pohodlné tenisky na beh. Vlasy si zviaže do jemného vrkoču a pred odchodom sa ešte skontroluje v zrkadle, kde si mierne poupraví jemný makeup. Outfit. O pár sekúnd už vybieha von z ich rodinného domu a jej kroky smerujú k parku. Rada si chodí zabehať na hocijaké odľahlé miesto, ale práve dnes má náladu práve na park. V tomto ročnom období je to tam naozaj okúzľujúce. Tie nádherné rozkvitnuté stromy, ten čerstvý vzduch, proste to tam naozaj zbožňuje. Taktiež sa tam dobre zoznamuje s novými ľudmi, s ktorými očividne máte aspoň jednu spoločnú záľubu, a to je práve beh. Zastaví sa na začiatku parku, pri jednej z lavičiek, kde si vyloží nohu a začne sa naťahovať. Strečing je pri športe naozaj dôležitý, nato nemôžte zabudnúť. Porozhliadne sa okolo seba, ani sa nečuduje, že tu je dnes veľa ľudí, keďže počasie je naozaj príjemné. Slnečné lúče ju hrejú na tvári, čiže sa na chvíľku zastaví a užíva si to. Zhlboka sa nadýchne a pokračuje v naťahovaní všetkých potrebných partií. Potrebuje si prečistiť hlavu a nepozná naozaj nič lepšie, ako odreagovanie pri behu.*