*Jakmile odejdu ze studovny, vydám se rovnou ke kolejím do svého pokoje, abych si vzal věci. Když přijdu do pokoje, tak si jako první vyměním tričko, protože venku se dost oteplilo a v tričku s dlouhým rukávem by mi bylo u jezero určitě vedro. Následně potom, co se převléknu si posbírám po pokoji poházené všechny objektivy k foťáku, jsem docela bordelář, ale mám ve svém nepořádku systém. Asi by to do mě nikdo neřekl, ale mám rád komisky, mít lepší prospěch ve škole, klidně bych šel k nerdům. Hrát videohry a číst komiksy, nejlepší co může být. Hned po focení, proto si pár komiksů vezmu s sebou a k tomu přidám ještě jednu učebnici angličtiny a matematiky. Jako poslední sáhnu po foťáku, který mám jako jediný pěkně uložený v tašce na stole, ten jediný je v mém pokoji vždy na svém místě. Hodně si ho opečovávám, protože jsem za něj dal hodně peněz, byla to v podstatě první věc na kterou jsou si vydělal sám a kdyby se s ním něco stalo, bylo by to zlý. Když mám vše, co potřebuji dám si to do tašky k foťáku, zabouchnu za sebou dveře do pokoje a vyrazím k jezeru. Mám v hlavě docale jasný obrázek toho, co bych chtěl dneska nafotit, je to úkol do školy a zadaní bylo něco tako 'Trochu jinak', proto jsem v pokoji sáhl po komiksech. Když dorazím k jezeru okamžitě tě zahlédnu sedět na lavičce, takže se k tobě vydám.* Ahoooj. Ty šaty ti vážně sluší. *Řeknu uznale a celou si tě ještě  jednou prohlédnu na což se na tebe usměju.* Takžeee, nevím jestli tě to zajímá, ale téma je Trochu jinak. Doufám, že tě neurazí, když tě nazvu nerdkou, ale si vážně chytrá a krásná, takže bych téhle kombinace chtěl využít. Mám to  v plánu tak nějak, že budeš ty a pokáždé bude někdy vidět ten komiks a nějaké učebnice, abychom podtrhly tvou krásu, ale zároveň zvýraznili i tvou druhou stránku. *Ze své tašky, kterou mám přes rameno vytáhnu pár komiksů a podám ti je.* Máš ráda komiksy? *Každej si pod pojmem nerd představí nějakého ošklivého panice, které jen sedí doma a učí se na písemky. To není úplně tak pravda, většina nerdíků má slabost pro komiksy, superhrdiny, videohry a takový. Vím, že to je asi jen další námět k tomu je šikanovat, ale stejně to má své kouzlo, což vím z vlastní zkušenosti. Byli jsme všem pro smích, když jsme na základce a střední s kamarády hráli po víkendech Dračí doupě a četli komiksy.*

Když na pokoji najde jen jedny pořádné šaty, které se teď dají použít prostě si je musí obléct. Ať jsou odhalující jak jen chtějí, už na to kývla a nemá to jak odvolat. Telefonní číslo na něj nemá a přišlo by jí to neslušné, kdyby řekla, že tam nepřijde protože nechce. No uplně moc se jí nechce, ale je potřeba překonávat své vlastní hranice nebo ne?
Dostaví se k jezeru o něco dřív než on a posadí se na lavičku. Chvilku sleduje vodní hladinu, než ji vyruší známý hlas. Otočí se na něj a prohrábne si vlasy. „Ah, děkuji. Jsou jediné, které jsem na pokoji tak rychle našla.” Pokrčí ramen a přizná se. Nelže a prostě to říct musela. Potom si poslechne jeho vysvětlení o tom, co se vlasntě bude fotit. „Takže se ti opravdu hodím k tomu aby jsi fotil zrovna mě.” Zasměje se a podívá se na něj. „Ne neurazím se, nejsem sice uplně nerd, ale možná bych se na jejich stranu postavila, kdybych si měla vybrat kam se zařadím.” Podívá se na něj a poslouchá ho. „Podtrhly mou krásu.” zopakuje po něm a jen zakroutí hlavou. Dobře, na tohle opravdu není zvyklá. Tohle je hodně mimo její komfortní zónu a přemýšlí zda se jí to líbí. Ano ty lichotky jsou příjemné. Sama uvidí jak tohle celé ještě dopadne. Jen se zhluboka nadechne a podívá se na něj. „Komixy?” zrychleně zamrká a tak se na chvilku dostane ze svého přemýšlení. „Vlastně ano, pár jich doma mám. Nějaké marvelovky.” Pokrčí rameny. Teď rozhodně zní jako nerd. Jaká holka má jinak doma komixy? Moc jich nezná a rozhodně by to nebyla žádná z dívčího spolku. Potom přejde blíž k němu a promne si ruce. „Takže, kam se mám postavit nebo kde to budeš chtít fotit?” rozhodí rukama, cítí se nervózně a taky nervózní je. Owen se jí zdá být čím dál více sympatický a je z toho trošku nesvá. Fotí ji pohledný kluk a ona neví co dělat. Není to uplně příjemné.

Vážně jo? Hustý. *Řeknu překvapeně, ale přitom i zaujatě. Nemyslel jsem si, že budeš zrovna číst komiksy, ale co by ne.* Tak pro mě teda opravdu skvělá volba modelky. *Odkývu si to sám pro sebe s radostí v obličeji. Když jsem se s tebou začal bavit ve studovně, tak ses mi popravdě moc nelíbila, přišla si mi taková možná až trochu upjatá, ale teď se mi začínáš vážně líbit. Nebo teda, hezká si mi přišla už od začátku, ale teď už to začíná být vážnější. Něco mi říká, že si to focení užiju.* Mmmmmm. Viděl bych to tak, že by ses posadila na zem, do ruky si vzala učebnici angličtiny, když jí máš ráda, a zpoza ní by vykukoval komiks. *Vytáhnu z tašky učebnici, otevřu jí na nějaké stránce, a do druhé ruky si dám komiks který položím do učebnice.* Hlavně nesmíš vypadat jako bych tě do toho nutil. Jestli si nikdy nic nefotila, tak se s tím určitě budeme trochu prát, ale to nevadí. *Upřímně se na tebe usměju. Jsem na práci se stydlínama zvyklí, ne každý je rozený model, což by měl každý fotograf chápat a umět se podle toho zařídit.* Klidně si můžeš chvilku číst, aby ses do toho zabrala a vypadala víc přirozeně. Sám občas nevím, jak se mám na fotkách tvářit. Proto jsem radši za foťákem než před ním. *Zazubím se na tebe a svůj pohled přesměruji z tebe, spíš za tebe a vedle tebe. Jen tak letmo koukám, kde to bude vypadat nejlíp. Když to místo zahlédnu, podívám se na tebe a kývnutím hlavy to naznačím, že se přesuneme, a jak naznačím, tak i udělám.* Vidíš to tady. *Rukou ukážu na strom, který se nachází o kousek dál.* Krásně se tady láme světlo přes ten strom. Tady to bude skvělý. *Řeknu rozhodně a tašku s kamerou položím na zem. Místo si projdu ještě jednou a na jednom místečku trochu udupu trávu.* Tady by bylo nejlepší, kdyby si se posadila. Můžeš si sednout na učebnici matematiky, aby sis nezašpinila ty krásný šaty. *Myslel jsem to vážně, takže z tašky vytáhnu i druhou učebnici a položím jí na zem.* Můžeme zkusit jak to bude vypadat? Že by ses teda posadila a do rukou si vzala učebnici s komiksem?

Jen pokrčí rameny nad tím co řekla a nad tím jak zareagoval on. „Už to tak bude.” Pousměje se a prohrábne si nervózně vlasy. Přijde jí, že on ví co dělá a co bude dělat a ona je jak Alenka v říši divů a je naprosto zmatená. Není si jistá, zda si na focení vybral tu správnou, ale nechce zklamat, když už to slíbila. „Uvidíme jestli to budeš říkat, až ti prasknou nervy nad tím jak jsem nemožná.” Zažertuj a podívá se na něj. Začal být příjemnější než ze začátku v knihovně. Opravdu jí teď přišel milý, ale i ona se trochu změnila. Přišla na ní lepší nálada a za to byla ráda. Poslechne si jeho pokyny a jen přikývne. „Takže budu vlastně číst literaturu, ale přitom budu číst komix. Dobře. To bych mohla zvládnout.” Pokrčí rameny a pokusí se usmát bez nervozity v očích. „Ne, nikdy jsem nic nefotila.” Zasměje se. „Ale pokusím se aby to vypadalo dobře.” Řekne vážně a myslí to vážně. Třeba jí to bude ještě bavit. Podívá se na komixy a potom s ním dojde na místo, které popisuje. Ona to světlo vidí uplně normálně, nikdy na takovéhle věci neměla oči a proto se možná uchýlila ke knihám. Pozvedne obočí a vezme si od něj učebnici. „Dobře takže takhle nějak?” Posadí se na místo kam ukázal, vezme si učebnici i komix a trošku ho povytáhne. Podívá se na Owena a usměje se. „Tak to nějak vyzkoušíme.” Promne si rty a zadívá se na komix, nejspíš to nebude uplně ideální, ale snaží se vypadat nad věcí a ne tak, že ji fotí pohledný kluk a ona je z toho poměrně nesvá.

Jo, super. *Vytáhnu si z tašky foťák. Ještě není nastavený, takže ho na tebe jenom namířím, abych viděl, jak to bude vypadat.* Ještě ho musím nastavit, aby to nebylo moc přesvětlený a taky musím najít správné místo, aby byla skvělá kompozice, takže si klidně čti a nevšímej si mě teď. *Usměju se na tebe, ustoupím o pár kroků dozadu a přidřepnu si. Být fotograf není vůbec jednoduché, pokud chcete mít skvělou fotku je nutné se kvůli ní i válet po zemi, což teda pak dělám většinu času. Ale nevadí mi to, zbožňuji to. Když najdu skvělou pozici, kde vypadáš skvěle osvětlená a i kompozičně to je dobrý, přesměruji svůj pohled k tobě.* Takže můžeme to zkusit? *Podívám se na tebe zpoza kamery, kterou dám hned na to dolů.* Zkus si sednou co nejvíc pohodlně, aby to nebylo křečovitý a do ruky si vem angličtinu s tím komiksem. Dívej se do toho, jako že tě to vážně baví. A úsměv. *Pobaveně se na tebe usměju a když se nastavíš, namířím na tebe foťák. Vypadáš krásně, spolu s tou krajinou okolo tebe to do sebe hezky zapadá. Jen mě trochu ruší tvé rozlitané vlásky, určitě by se to dalo upravit pak při úpravách v počítači, ale proč tak krásnou fotku kazit. Proto kameru položím na zem a rozejdu se k tobě, když k tobě dojdu, tak si přidřepnu, abych ti viděl do očí.* Jenom to tady trošku upravím, jestli nevadí. *Kývnu na tvé vlasy, ale na tvůj souhlas nečekám, vezmu neposlušný pramínek vlasů, dám ti ho za ucho a prohlédnu si tě.* Lepší. Vypadáš víc roztomile. *Podívám se ti krátce do očí a příkývnu, hned na to se vrátím na své místo. Do ruky si vezmu foťák a namířím ho na tebe.* Viděla si Avengers? Vzpomeň si na tlouštíka Thora. *Nevím jak tebe, ale tahle představa mě vždy rozesměje, takže nahodím i trochu pobavený výraz, který ale stejně přes foťák asi nevidíš. Úplně přesně si vybavuju, když se tam poprvé objevil, nepopsatelná záležitost.* Čekal jsem, že to podle tvých slov bude horší, ale vypadá to skvěle. Ještě to párkrát vyfotím a zkusíme se přesunout? *Houknu na tebe a v hlavě si vytvářím obrázek, jak vymyslíme další fotku. Asi se budeme muset vydat hledat lavičku.* Zkus si to vzít do jedné ruky a tou druhou naznač, že chceš přetočit stánku komiksu. *Vždycky mám v hlavě jasný obrázek toho, co bych chtěl fotit. Někdy to vyjde přesně a někdy zase tak moc ne, ale i tak si nikdy nestěžuju.* A až tohle dofotíme, tak mám jednu lechtivou myšlenku na fotku jenom pro tebe. *Zazubím se na tebe a podle toho, jak jsem to podal mi je jasné, že tě určitě napadnou nějaké nahé fotky nebo tak něco.* A neboj, žádné nahé fotky, ale když ti to dneska tak sluší, tak proč si neudělat hezkou fotku. Teda jestli budeš chtít.
Jakmile dokončím svou nabídku, zazvoní mi v kapse telefón. Pověsím si foťák na krk a nechám ho tam volně viset, zatím co si vezmu telefón. Volala mi ještě učitelka, že by se mnou potřebovala pořešit nějaké fotky, co jsem odevzdal, takže jí odpovím, že se tam za chvíli stavím. * Heleee, tak promiň. Budu za chvíli muset jít. Ale děkuju za pomoc, ty fotky do školy nějaký mám, takže kdyby ses na ně chtěla podívat až je upravím v postprodukci, tak si mě musíš najít. *Usměju se na tebe a v rychlosti si pobalím všechny své věci, co jsem tady měl poházené.* Tak ahoj a děkuju. *Dodám v rychlosti než zmizím, sice to je blbý že jsem takhle rychle vypadl, ale potřebuju ty věci do školy dořešit.*
->> kolej

<<

Ani on nečakal, že by sa na svojom obľúbenom mieste stretol s niekým iným keďže doposiaľ tam nikdy nikoho nestretol a popravde, rátal s tým, že tam nestretne nikoho ani dnes. Keďže sa však situácia zmenila a dievča tam už očividne bolo nejakú dobu, nemal na výber nič iné, len sa jej zdvorilo opýtať, či jej jeho spoločnosť bude prekážať. Popravde by sa naozaj vôbec nečudoval, keby ho poslala preč, no bol celkom rád, že tak neurobila. Na jej slová o peknom počasí zľahka kývol hlavou na znak súhlasu, zhlboka sa nadýchol čerstvého, letom rozváňajúceho vzduchu a obzrel sa okolo seba. Mala pravdu, bol to ideálny deň na strávenie pri vode a on sa naň naozaj tešil, aj keď mu to vôbec nevyšlo podľa plánov. "Ďakujem," vydýchol zo seba, keď mu dovolila zložiť sa na mieste pri nej, a tak tašku s vecami hodil na zem a automaticky sa k nej zohol, pričom rovno vedľa nej položil svoju knihu, ktorú ešte stále zvieral v ruke. Z tašky potom vytiahol osušku, ktorú jedným ľahkým trhnutím vystrel a položil na mäkkú trávu, sadol si na ňu a cez hlavu si stiahol čierne tričko s krátkym rukávom, ktoré hodil vedľa seba. Nebol si istý, či nejako extra dlho vydrží aj v nohaviciach, no keďže si nezobral plavky, pretože naozaj nerátal s tým, že sa s niekým stretne, rozhodol sa pokúsiť sa vydržať to čo najdlhšie. "A dym mi nevadí," dodal nakoniec, pretože jedným uchom zachytil aj to, že dievča v rozprávaní pokračovalo, a keďže si z toho vydedukoval, že je pravdepodobne taktiež fajčiarka, znovu sa zľahka nahol k taške, z ktorej vytiahol balíček cigariet, jednu si strčil do úst, z vrecka vytiahol zapaľovač a spokojne si potiahol. Nikdy nebol vyslovene aktívny fajčiar, nerobilo mu ani minimálny problém niekoľko dní si nezapáliť ani jednu cigaretu, no poslednú dobu, kedy mal toho naozaj veľa a stále na neho niekto z vydavateľstva a z jeho agentov tlačil, cigarety pre neho predstavovali veľké uvoľnenie a chvíľu pre seba. Inak tomu nebolo ani dnes, pretože hoci mal voľno, aj tak sa hneď po prvom potiahnutí cítil oveľa uvoľnenejšie a pokojnejšie.
"Kúpalisko je občas fajn, no z iných dôvodov, ako je kúpanie," mierne pokrčil ramenami, z cigarety odklepol nadbytočný popol a znovu si ju vložil medzi pery. Keď si chcel vychutnať vodu, vždy volil jazero alebo more. Keď chcel spoznať nejakú peknú, milú slečnu, volil kúpalisko. Predsa len, práve tam sa v lete koncentrovalo najväčšie množstvo dievčat a na rozdiel od tých, ktoré sa väčšinu skrývali pri odľahlom jazere, tie na kúpalisku boli rady na očiach a rady sa odhaľovali, čo žiadnemu chlapovi nikdy nevadilo. Jasné, že keby si hľadal priateľku, pravdepodobne by sa na tieto veci pozeral inak, no keďže hľadal len niekoho na pobavenie a na pár nocí, na povahu a charakter si až tak veľmi nepotrpel. Táto slečna po jeho boku však očividne nebola až tak veľmi hanblivá ako väčšina dievčat, ktoré sa cez leto chodili kúpať k jazeru, pretože ho od seba nevyhodila a dokonca mu ponúkala niečo na pitie, čo ho mierne prekvapilo. "Vyzerá síce výborne, no musím odmietnuť. Som z Veľkej Británie, takže pokiaľ čaj nie je teplý, čierny a podávaný s mliekom, radšej pijem čistú vodu," pousmial sa, no vážne oceňoval jej gesto, pretože sa často nestretával s ľuďmi, ktorý by sa delili s cudzími o niečo, čo mali. Teda, aspoň v Amerike sa s tým nestretával nejako často. On sa snažil deliť so všetkým čo mal, no poväčšine taktiež iba so svojimi priateľmi. Sem-tam síce prispel aj na charitu alebo v bare nejakým pekným ženám zaplatil drinky, no to bolo všetko. "Každopádne ale veľmi pekne ďakujem, je to od teba veľmi milé," skonštatoval na záver a pomaly dofajčil svoju cigaretu, pričom špak zahasil na neďalekom kameni a nechal ho tam položený, aby ho neskôr nezabudol zobrať a vyhodiť do koša pri parkovisku. "Mimochodom, volám sa Camden Boyle," predstavil sa a natiahol k nej ruku, pretože keďže už spolu zrejme strávia nejaký ten čas, bolo dobré, aby sa aspoň poznali po mene.

Samozrejme, z prvého pohľadu nevedel tak úplne posúdiť, čo je to dievča zač, no pár vecí si dokázal všimnúť hneď. Prvou bolo to, že mala očividne dobrý vkus, keďže mu obsadila jeho obľúbené miesto pri jazere, druhou bolo to, že zrejme nepatrila medzi hanblivé dievčatá, keďže sa po jeho príchode nezahalila ani ho neposlala preč a treťou bolo to, že pôsobila celkom milo a ochotne. Tým posledným si ale nemohol byť tak úplne istý, keďže na dôkladné posúdenie niečoho takého potreboval viac času a dlhšiu konverzáciu, no z tých pár viet, ktoré mu zatiaľ povedala, tak celkom pôsobila. Popravde, keby mal z nej nejaký divný alebo zlý pocit on, pravdepodobne by taktiež odišiel. Nemal totiž náladu na negativitu, hádky a čokoľvek podobného charakteru. Bol to deň na oddych. Prvý po dlhšej dobe. Vážne už potreboval vypnúť a hodiť všetko za hlavu. Plánoval to urobiť osamote, no keďže sa takýmto nečakaným spôsobom dostal k spoločnosti, aspoň dúfal, že bude dobrá. "Predsa len, sme vonku, takže to s tým dymom nie je také hrozné," skonštatoval ešte, pretože taktiež nebol najväčším fanúšikom cigaretového dymu, hlavne v uzavretých priestranstvách. Nikomu by nedovolil zapáliť si u neho doma cigaretu a nemal rád, keď to niekto robil v baroch alebo podobných podnikoch. Jediný dym, ktorý mu vnútri nevadil, bol z kubánskych cigár, tú si popravde zapálil v obývačke svojho bytu aj sám, no jedine vtedy, keď mal všade pootvárané okná a vytvoril tým jemný prievan. Na takto otvorenom mieste mu však dym naozaj nijako neprekážal a aj keby áno, zrejme by jej to nehovoril. Načo.
"Tak to áno, na ľadovú drť som síce nenarážal, no teraz keď si ju spomenula...," na sekundu sa zamyslel, pričom si v hlave vybavoval všetky tie príjemné osviežujúce príchute, hlavne jeho obľúbenú modrú malinu. Áno, to mu pri jazere chýbalo. Občerstvenie. Teraz naň dostal poriadnu chuť. "Ale je fajn, že tu nič také nie je. Už by to nemalo svoje čaro," mierne pokrčil ramenami a krátko sa obzrel okolo seba. Prírodu miloval, bol predsa śkót, to bolo pre neho úplne charakteristické. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo na toto miesto chodil tak rád. Bolo čisté, pokojné a hlavne takmer vôbec nepoškvrnené ľuďmi. On sem síce chodil často, no vždy si všetok odpad hodil späť do tašky, špaky z cigariet dával na kôpku a vyhodil ich do koša pri parkovisku a hlavne sem nikoho nevodil. Toto bolo jeho miesto. No, a teraz pravdepodobne aj jej. V tom si ale všimol, že dievča trhlo hlavou k jeho knihe,  a tak ju zľahka zdvihol zo zeme a posunul smerom k nej. "Samozrejme, nech sa páči," vydýchol, a hoci sa o svoje staré vydania kníh popravde veľmi nerád delil, keďže boli pomerne drahé a vzácne, vždy mal radosť, keď niekto prejavil záujem o literatúru, a preto nad tým dokázal prižmúriť oči. Navyše, bol to Portrét Doriana Graya, klasika, ktorú miloval. Jasné, že ako študent literatúry miloval všetku poéziu a prózu, no klasická britská literatúra bola proste v jeho očiach niečo nenahraditeľné a nenapodobniteľné. Pokiaľ ju teda zaujala, nemal dôvod jej ju nepožičať. Ruku však hneď stiahol a z pozície sedu sa opatrne zvalil na chrbát, pričom ju ale po očku stále sledoval. Nie preto, že by bol nejaký úchyl alebo niečo podobné ale preto, že ich konverzácia pokračovala ďalej a predsa len, mala v rukách jeho knihu. Nad jej ďalšími slovami sa ale pobavene zasmial, dokonca tak, že mu zabehol kúsok dymu, kvôli čomu si musel rázne odkašľať a nadvihnúť sa na lakťoch o niečo vyššie. "Vážne to niekto hrá?" Nedokázal skrývať pobavenie vo svojom hlase, pretože mu to prišlo fakt komické. Škótsky prízvuk bol navyše veľmi ťažký a dosť nezrozumiteľný takže nechápal, prečo si niekto myslel, že na to dokáže zbaliť nejaké dievča. Aj keď, keď sa nad tým zamyslel, on nikdy nemal problém zbaliť nejaké dievča, no nikdy ho nenapadlo, že to môže byť prízvukom. Ktovie. V danej chvíli sa nad tým nechcel veľmi zamýšľať a radšej od nej prijal papierový sáčok, do ktorého hodil špak zo svojej cigarety, ktorú medzitým zahasil o kameň. "Toto je veľmi dobrý nápad," skonštatoval s pohľadom upretým na sáčok a položil ho medzi nich, aby tam aj ona mohla hádzať svoj odpad a nad jej slovami sa krátko zachechtal. Tak to väčšinou fungovalo. Aj on vždy dostal chuť na cigaretu vtedy, keď po jeho boku fajčila Annys. Bolo to pre neho rovnako nákazlivé, ako zývanie. Keďže sa už ale s danou slečnou celkom rozhovorili, prišlo mu nezdvorilé, aby nepoznala jeho meno, a tak sa jej úplne klasicky predstavil, na čo ona reagovala tak trochu...neklasicky, no on si to nebral nijako osobne a ruku stiahol späť. Vo svojom živote stretol už množstvo ľudí, takže chápal, že nepodanie ruky nemusí byť vždy urážkou. Niekto sa bojí mikróbov, niekto potrebuje na nejaký fyzický kontakt človeka lepšie spoznať, niekto nie je fanúšik dotýkania. Samozrejme, vo vyššej spoločnosti sa s takým niečím nikdy nestretol, no tu bol v Amerike a tu sa za tie dva roky už stretol asi so všetkým. "To je veľmi lákavá ponuka, ktorú neskôr veľmi rád využijem," pousmial sa nad jej dózou s ovocím, pretože vážne nestretol nikoho, kto by sa takto s radosťou delil s cudzím človekom o svoje občerstvenie a pohľadom skĺzol späť k svojej taške. "Ja ti môžem ponúknuť maximálne čokoládovú proteínovú tyčinku a minerálnu vodu. A nejaký opaľovací olej, ak by si ho potrebovala," uškrnul sa, no bol rád, že sa do tej tašky nakoniec pozrel, pretože ani on sa predtým nenatrel. Olej teda vybral z tašky, rovnomerne si ho nastriekal na hrudník a na ruky a precízne ho po sebe rozotrel tak, aby žiadne miesto nevynechal. Chvíľu váhal, či ju má požiadať o natretie chrbáta, no nakoniec sa rozhodol, že to nie je dobrý nápad, a tak olej hodil späť do tašky a znovu si ľahol. "Nechcem veľmi vyzvedať, no keďže ani jeden z nás pravdepodobne neplánuje tak skoro odísť, čo keby si mi povedala niečo o sebe? Samozrejme, iba to, s čím sa cítiš komfortne. Nemusíš mi hovoriť nič, čo nechceš."

Nad tým, že očividne presne vedela, na čo ohľadom kúpaliska narážal, sa musel pousmiať. Znamenalo to, že bola celkom inteligentná, alebo aspoň poriadne všímavá. Slovne to však nijako nekomentoval, prišlo mu to zbytočné, len ju teda obdaroval tým drobným úsmevom, ktorým reagoval na jej mrknutie a úškrn, ktorými svoje slová iba potvrdila. Kúpalisko bolo naozaj výborné na výber nejakej slečny, keď mal dlhú chvíľu a chýbala mu trochu fyzickejší druh spoločnosti, no nič viac tam nikdy nehľadal. On nič viac vlastne nehľadal nikde inde. Momentálne bol so svojim životom úplne spokojný a popravde bol rád, že popri škole a písaní stíhal tráviť to málo času, čo mu zostalo, so svojimi pár priateľmi. Keby mal do tejto rovnice zapojiť ešte nejaký seriózny vzťah so ženou, jednoducho by to nešlo. Úplne mu teda stačili vzťahy na noc, dve alebo tri, keď boli Eric s Annys zaneprázdnení. Niekedy však potreboval aj svoj vlastný pokoj a chvíľu samoty, ako napríklad v tento deň, kedy sa rozhodol vypnúť a užiť si deň len sám so sebou, čo očividne nevyšlo úplne podľa plánov, no nejako extra mu to nevadilo. Jeden človek bol vždy lepší, ako stovky na kúpalisku či na pláži. "To áno. Ten pokoj je tu na tom všetkom úplne najlepší. Voda je tiež fajn, no to ticho...," na chvíľu sa odmlčal a zhlboka sa nadýchol, pričom sa okolo nich neozývalo nič, iba štebot vtákov, šušťanie lístia a tichá hudba z jej malého rádia. "Niekedy úplne zabúdam, že mesto je v podstate rovno za rohom," pravda bola taká, že sa naozaj nenachádzali ďaleko od San Francisca, no keby ste tam doviedli človeka zo šatkou zaviazanou okolo očí, nikdy by nepovedal, že o necelých štyridsať minút cesty autom bude stáť v centre toho obrovského a hlučného mesta. Bolo to ozaj zvláštne, no bol naozaj rád, že tu toľko ľudí za bežných okolností nestretával, pretože to miesto bral ako niečo svoje, niečo vlastné, o čo sa veľmi deliť nechcel. Jej spoločnosť mu však prekvapivo nevadila. Teda aspoň zatiaľ. Keby áno, pravdepodobne by jej do rúk nezveril svoju knihu. Utrácal totiž na ne pomerne veľké množstvo peňazí, neboli totiž iba jeho literárnou láskou, ale aj zberateľskou vášňou. "Áno," prikývol na jej otázku ohľadom autora a vydania a bol naozaj rád, že si očividne veľmi dobre uvedomovala, aký klenot drží v rukách a rád videl, že sa k nemu správala s potrebným rešpektom a úctou, pretože presne to staré knihy potrebovali. Nechal ju, nech si pár riadkov prečíta a knihu si prelistuje, zatiaľ čo ju stále jedným očkom pozoroval. Pravdepodobne by ju nechal prezerať si ju aj dlhšie, možno by ju nechal aj čítať, keby ju oslovila, no keď nakoniec knihu zavrela a položila späť na zem, musel uznať, že mu zo srdca padol menší kameň. "Zaujímavý výber plný nečakaných zvratov, sarkazmu a irónie, takže naozaj úplne nespojiteľný s dekadenciou," uškrnul sa, pretože Aké dôležité je mať Filipa bolo vynikajúce dramatické dielo s výraznými prvkami komédie, a teda zďaleka nespadalo do dekadentných tém smrti, mystiky a viery. Popravde, nikdy by nepovedal, že tak temný umelecký sloh môže zaujímať tak príjemne vystupujúceho a nežne vyzerajúceho človeka, ako bola slečna po jeho boku. "Máš nejakú obľúbenú knihu?" Spýtal sa, pretože ho to naozaj úprimne zaujímalo. Podobnú otázku položil nedávno Tabbie a jej odpoveď ho veľmi potešila. Mal však pocit, že nič podobné od Meredith nemôže očakávať, keďže už z tejto krátkej konverzácie videl, že sú veľmi rozdielne. Obe príjemné spoločníčky, no iným spôsobom. A navyše, obľúbená kniha dokázala o človeku povedať veľa. Teda aspoň jemu. Keďže študoval literatúru a bol jej veľkým milovníkom. Športovec by asi za obľúbenou knihou nevidel nič viac, ako obľúbenú knihu.
Keď mu prezradila o tom s prízvukom, znovu sa musel zasmiať a pokrútiť hlavou, čo vyzeralo celkom komicky, keďže ležal. "Vy američania ste fakt zvláštny," na tvári sa mu usídlil akýsi pobavený výraz a hoci už počul, že niektoré ženy považovali britský prízvuk za niečo, čo je neskutočne sexy, vôbec tomu nerozumel. Bol to proste prízvuk, nič viac. Človek nemohol za to, kde sa narodil, a aký mal daný región prízvuk. Čo na tom teda bolo také vzrušujúce, to si jednoducho nedokázal vysvetliť, a tak to radšej vzdal a pokračoval v konverzácii ďalej. Oslovil ho jej výborný nápad s papierovým vreckom na odpad a sľúbil si, že to nabudúce porieši rovnako. Hádať totiž smeti do rovnakej tašky, v ktorej mal svoje veci nebolo úplne najlepšie riešenie. "S tým úplne súhlasím. Toto miesto je príliš pekné na to, aby sa tu povaľovali odpadky," skonštatoval veľmi rád, že niekto zmýšľal podobne ako on. Poznal totiž veľa ľudí, ktorí by z tohto miesta urobili doslovný kontajner a práve preto sem nikdy nikoho nezobral. Rozhodne nechcel totiž byť ten, ktorý by po skupine ľudí musel zbierať červené plastové poháre či obaly z kondómov. To vážne nie.
Ponuku ovocia teda prijal, no presunul na neskôr a bol rád, že aj on mohol niečím ponúknuť ju. Nečakal že by ju niečo z obsahu jeho tašky oslovilo, no keď zareagovala kladne, s úsmevom sa posadil, vytiahol jednu z proteínových tyčiniek a opatrne jej ju hodil na deku tak, aby ju netrafil. "Snáď bude chutiť," vydýchol zo seba a opäť si ľahol na chrbát. Nebolo to úplne najpohodlnejšie, nebola to síce jeho posteľ či kúpaliskové lehátko, no mäkká tráva aspoň trochu skresľovala fakt, že bol breh nerovný. Chodieval tu však tak často, že si na tento fakt už úplne zvykol, a tak ho dokázal úplne odignorovať. "Čokoľvek," uškrnul sa, keď k nej na sekundu pootočil hlavu, no potom sa znovu pozrel nad seba, na modré nebo a drobné útržky oblakov, zatiaľ čo ju pozorne počúval. Nehneval by sa, keby sa rozhodla neprezradiť mu nič. Aj on si dával na ľudí veľký pozor a málokedy im prezradil informácie zo svojho súkromného života, no bol rád, keď začala rozprávať aspoň niečo. "Medicínu študuje aj môj najlepší kamarát, možno ho poznáš, volá sa Eric," spomenul len tak mimochodom, keď si vypočul jej odbor, no po jej ďalších slovách sa musel opäť pobavene uškrnúť a nadvihnúť na lakťoch o niečo vyššie, aby sa jej mohol pozrieť do tváre. "Takže patológia? Tak to vysvetľuje tú záľubu v dekadencii," zľahka pokrútil hlavou a znovu klesol na mäkkú osušku. Jedno musel uznať, bola rozhodne veľmi zaujímavá. Väčšina ľudí študovala medicínu preto, aby pomáhala iným a zachraňovala životy, nie aby sa vŕtala v mŕtvych telách. A ona naozaj vyzerala tak jemne a nežne. Bol to veľký dôkaz toho, že zdanie niekedy klame. V tomto prípade to bolo teda poriadne veľké klamstvo. "Vo Washingtone som nikdy nebol, je tam pekne? Odhliadnuc od tých klasických turistických pamiatok a sídla prezidenta," dodal, pretože to boli veci, ktoré ho veľmi nezaujímali. Mal rád jedinečné miesta, tie, ktoré poznalo len pár ľudí, ktoré neboli tak úplne preplnené. Pokiaľ teda nechcel ísť do baru na párty, vtedy to bral tak, že čím viac ľudí, tým lepšie. V tom ho ale zaskočila svojou otázkou a jeho úsmev sa vytratil. Nie že by nebol zvyknutý na to, že ho príležitostne niekto spoznal na ulici alebo nezareagoval presne tak ako ona, keď im prezradil svoje meno, no vždy ho to tak trochu udivilo. Krátko si teda odkašľal, možno aby sám seba tak trochu povzbudil. "No, môže to byť tým, že študujeme na rovnakej univerzite," skúsil, aj keď si bol viac než istý, že tým to naozaj nie je. "Alebo si čítala moju knihu," mierne pokrčil ramenami, čo bolo trochu zvláštne, keďže ležal na zemi a ona to zrejme ani nemala možnosť vidieť.

Pousmial sa, keď si vypočul jej slová, no v jeho prípade si raj predstavoval trochu inak. Rajom bola pre neho drevená chata v škótskej, takmer ľudskou rukou nedotknutej prírode. Nemusela byť veľká, stačila by mu len malá kuchyňa, kúpelňa a jedna väčšia izba s posteľou a krbom. Samozrejme, vybavenie by muselo spĺňať istý štandard, nie úplne najvyšší, no aspoň nejaký ten nadštandardný komfort a nezaobišiel by sa tam ani bez kopy kníh, niekoľkých fľaší škótskej, páru kubánskych cigár a gramofónu s platňami.To bol v jeho očiach ten skutočný, pravý raj, no keďže sa od neho nachádzal naozaj veľmi ďaleko, musel sa uspokojiť s tým, čo mal po ruke. Bolo tam však ozaj pekne a to ticho bolo pre neho upokojujúce viac, ako čokoľvek iné. Nemohol sa teda sťažovať, a tak len kývol hlavou aj na jej nasledujúce slová o parku. Tam teda naozaj pokoj nebol, práve naopak, pohybovalo sa tam veľké množstvo ľudí, či už poobede alebo vo večerných hodinách. Práve preto preferoval jazero. Pri ňom sa totiž dalo úplne uniknúť od ruchu veľkomesta. "Som rád, že má niekto podobný názor, ako ja," skonštatoval, pretože sa s tým naozaj nestretával veľmi často. Málokto z jeho okolia si potrpel na výlety do prírody a väčšina jeho rovesníkov si užívala život vo veľkomeste. Nie že by si ho on neužíval, to on áno a veľmi rád, no niekedy potreboval vypnúť a oddýchnuť si a to sa mu darilo iba niekde v lese, pri vode, ďaleko od áut, ľudí a zvukov, ktoré nepatrili k prírode. Bolo teda skutočne celkom milé, že tomu niekto rozumel.
Keď sa konverzácia otočila k jeho knihe, mierne si zahryzol do spodnej pery, pričom pohľadom stále zľahka sledoval jej ruky. Potreboval totiž vidieť, ako sa k tomu klasickému kúsku správa, no našťastie to dopadlo dobre a jemu zo srdca spadol menší kameň, keď ju zas položila späť na miesto. Nikdy mu nerobilo problém deliť sa, požičiavať svoje veci či niečo podobné, no literatúra bola naozaj jeho slabosťou a vrazil do nej neuveriteľné množstvo peňazí. Možno nebolo rozumné brať si tak staré a vzácne výtlačky kade-tade, no tie nové vydania v ňom nezanechávali až taký hlboký pocit, ako tie pôvodné. "To je veľká pravda," opäť s ňou musel súhlasiť. Mal rád inteligentné ženy a ona sa tak zatiaľ javila, čo ho veľmi tešilo. S peknými, no prázdnymi schránkami sa poväčšine nedalo rozprávať a on s ľuďmi komunikoval rád, aj keď sa dokázal otvoriť len málokomu. To však bolo pre iné dôvody ako preto, že by nebol dostatočne priateľský či komunikatívny. "Ak si dobre pamätám, túto knihu som získal na súkromnej aukcii v Londýne," zalovil vo svojej mysli a vydýchol zo seba po kratšej odmlke, keďže si naozaj nebol úplne istý. Niektoré zo svojich zberateľských kúskov zdedil, iné dostal od rodiny a priateľov, niektoré si zaobstaral sám. Po čase sa ale pre neho stalo ťažkým pamätať si, ku ktorej z kníh ako prišiel, keďže ich mal doma skutočne veľmi veľké množstvo. Nepotreboval sa tým však chváliť a keby sa ho to neopýtala, určite by to sám od seba nespomenul. "Opäť, veľmi zaujímavý výber. Čo sa ti na Palahniukovi páči? Depresívne témy alebo tragické konce takmer všetkých jeho diel?" Na tvár sa mu votrel akýsi mierne pobavený úškrn, no nebol to posmešok alebo niečo podobné, naozaj ho to úpirmne zaujímalo. Vážne si totiž myslel, že literárny vkus o človeku veľa vypovedá a keďže bol práve tento autor často označovaný za nihilistu, bol zvedavý, či sa k podobnej filozofii hlási aj ona. Vyzerala totiž naozaj nevinne a dievčensky, či taká ale bola naozaj nemal odkiaľ vedieť. Z konverzácie o knihách sa totiž zatiaľ javila ako o niečo temnejšia dušička, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Konverzáciu o mužskom pokolení a ich napodobňovaní zahraničných prízvukov tak trochu odignoroval, len sa ešte raz pobavene zasmial a pokrútil hlavou. Pripadalo mu totiž zbytočné ďalej to riešiť, keďže už k tomu nemal čo povedať. Radšej sa sústredil na jej ďalšie slová a teda tie, ktoré by sa dalo označiť za ekologické. Keďže bol pravý škót, k prírode ako takej mal veľmi blízko, a preto úplne rozumel, čo sa snaží povedať. "Snáď sa čo najskôr spamätajú viacerí ľudia v našom veku a prestanú sa správať, akoby sme mali k dispozícii ďalšiu desiatku náhradných Zemí," zhodnotil, pretože ho to niekedy naozaj poriadne štvalo. Niektorí ľudia si však ani za nič nechceli nechať vysvetliť, že plastový pohár pohodený v kríku sa rozloží len veľmi ťažko a rozbitý zapaľovač hodený v rieke nespôsobí len smrť ryby, ktorá nejaké úlomky z neho zje, ale aj toho, kto následne zje danú rybu, čo môže byť obyčajný pobrežný vták ale popravde aj človek. Keďže však začal pociťovať, že v ňom opäť stúpa hnev, znovu presídlil na ďalšiu tému, aby to aspoň na malú chvíľu vytesnal z hlavy. Našťastie ho napadla dobrá vec, a to opýtať sa jej niečo viac zo života. Bol to skvelý spôsob ako niekoho aspoň trochu spoznať a zároveň ho nepriviesť do nekomfortnej situácie. "Zvláštny v čom?" Nadvihol sa na lakťoch a zoširoka sa usmial, pretože opäť povedala niečo, čo ho zaujalo. O Ericovi už počul už mnoho definícii, sám si najprv myslel niekoľko tých negatívnych, no ešte nikdy nestretol nikoho, kto by ho označil za zvláštneho. Zaujímali ho teda detaily, podrobnosti, niečo, čo v nej vyvolalo tento dojem. Potom však ale začala rozprávať viac o svojom užšom zameraní v medicíne a on bol fakt prekvapený, pretože patológiu by na ňu fakt nikdy v živote netipoval. "Počul som toho už ozaj veľa, no ešte nikdy som sa nestretol s niekým, kto by označil patológiu za sympatický medicínsky odbor," musel sa zasmiať, aj keď opäť, nie posmešne, len trochu šokovane, pretože vážne vyzerala úplne inak, aká v skutočnosti bola. Tichá voda brehy myje, alebo tak nejako znelo to príslovie, ktoré sa na ňu úplne hodilo. On osobne by niečo také študovať nemohol a aj keby už musel trpieť šesť rokov na medicíne, určite by si nevybral patológiu. Plastickí chirurgovia boli celkom dobre platení, takže možno by sa dal na to, no v tom prípade by ho zrejme celá jeho rodina vydedila. "Študujem a do istej miery aj pracujem," mierne pokrčil ramenami, čo bolo znovu ťažké, keďže bol opretý o lakte, no ako tak sa mu to podarilo. Viac sa k tomu však nevyjadroval, nerád novým ľuďom rozprával podrobnosti zo svojho života, vždy sa pred nimi vyjadroval o svojej osobe zoširoka, nie úplne presne a podrobne. Mal s ľuďmi v Amerike proste zlé skúsenosti, a tak sa naučil dávať si veľký pozor na to, čo komu povie a koho si k sebe pustí bližšie. Ani jeho kamarátstvo s Ericom či vzťah s Beth či Grace nevznikli za jeden deň. Teda, s Beth to bolo na jednu noc, a potom možno ešte na dve, no potom sa z nich stali dobrý priatelia. Aspoň teda v jeho očiach. Tiež to však prišlo postupne a tiež jej zo začiatku nepovedal, kto je, čo robí a ani to, že patrí do vyššej triedy, čo si asi domyslela vzhľadom na to, že hneď prvú spoločnú noc strávili u neho v byte. Práve preto nemal v pláne vešať to na nos ani Meredith, aspoň nie dovtedy, dokým sa nespoznajú viac a nebude si istý, že sa z nej nestane nejaká šialená stalkerka alebo niekto, kto sa s ním bude stretávať len kvôli peniazom. Preto ho teda zaskočilo, keď spoznala jeho meno, vážne to totiž nečakal. "Dobrý postreh," uznanlivo kývol hlavou a opäť si ľahol, pričom na sekundu privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Nestalo sa mu to prvýkrát, no vždy to bolo pre neho prekvapením, hoci veľmi dobre vedel, že sa jeho knihy predávajú dobre. Preto na neho ľudia z vydavateľstva tak tlačili. Nad tým však teraz nechcel myslieť, a tak sa chytil hneď jej ďalších slov, aby sa sústredil na niečo iné ako na svoje deadliny. "Tvoj otec je spisovateľ?" Pootočil hlavu jej smerom a keď ho požiadala, aby jej povedal niečo o sebe, tajomne sa na ňu pousmial. "Volám sa Camden, som zo Škótska, študujem literatúru a popritom píšem poéziu a prózu," zopakoval všetko to, čo jej už povedal, tie úplne najzákladnejšie veci, ktoré mohol a pri ktorých sa cítil ako-tak bezpečne. Keďže však už videla aj jeho knihu, z čoho jej zrejme muselo dôjsť, že nie je úplne najlacnejšia, zhlboka sa nadýchol a pár vecí dodal. "A ako si si mohla všimnúť, zbieram staré knihy, rád trávim voľný čas v prírode a príležitostne fajčím," zase však zhrnul iba tie veci, ktoré si na ňom mohla všimnúť počas ich konverzácie, mierne sa pousmial a hlavu znovu otočil tak, aby hľadel priamo nad seba.