Jej otázka ho opäť mierne zaskočila, no na druhej strane vedel, že sa nemôže veľmi čudovať. Ľudia boli prirodzene zvedaví, bolo to zakódované niekde v ich genetike, teda aspoň si to myslel. Doposiaľ totiž ešte nestretol žiadneho človeka, ktorý by túto vlastnosť nemal. Aj on bol veľmi zvedavý, čo mu ako autorovi prišlo celkom vhod. Pokiaľ sa totiž človek nepýta na všetko a nemá záujem zisťovať nové a nové veci, len ťažko dokáže napísať dobrú publikáciu. "Väčšinou pomáha, keď má človek vplyvnú alebo historicky významnú rodinu, najlepšie keď je to obe spojené do jedného," povedal veľmi úprimne a zľahka nadvihol ramenami. Nevidel na tom nič zlé, svoj pôvod neskrýval, no ani ho ľuďom nevyhadzoval na oči. Snažil sa urobiť si vo svete svoje vlastné meno a v Spojených štátoch to bolo oveľa jednoduchšie, ako vo Veľkej Británii, kde priezvisko Boyle znamenalo určitý rešpekt, hlavne v Škótsku. Tu však bol len jeden zo študentov univerzity, ktorý vo voľnom čase písal knihy a bavil sa so svojimi kamarátmi. To síce robil aj doma, no tam bol okrem toho aj vnuk grófa, čo bola istá zodpovednosť. Amerika mu teda poskytovala určitý druh slobody, ktorý mu Škótsko nikdy dať nemohlo. Stále ho však zo srdca miloval, bol to predsa jeho domov. "Vidieť, že máš v literatúre celkom dobrý prehľad. Prečo si si teda vybrala štúdium medicíny?" Spýtavo nadvihol obočie, a ako inak, opäť raz za prejavila aj jeho prirodzená zvedavosť. Páčilo sa mu, ako nad dielami, o ktorých sa bavili, premýšľala. Nebolo to plytké, práve naopak, chápala hĺbkové súvislosti a to nedokázala minimálne polovica študentov jeho odboru. V knihách videli len niečo jednoduché, respektíve v ich štúdiu videli ľahko získateľný vysokoškolský titul, pretože sa jednoducho nedokázali poriadne zamyslieť nad tým, čo čítali a nedokázali vidieť medzi riadkami. Jej to však očividne šlo veľmi dobre. Dievčatá, ktoré dokázali uvažovať aj nad takto komplikovanými vecami, mu boli naozaj sympatické.
"Mňa osobne tá predstava Marsu nikdy nelákala," pousmial sa, pretože červená, pustá planéta pre neho predstavovala peklo, do ktorého sa nikdy nechcel dostať. Nebolo to ale prekvapujúce, keďže žil v krajine, kde bola kopa zelene, nádherné jazerá, útesy, ostrovy, podľa neho to bolo proste najkrajšie miesto na zemi. Nedokázal si predstaviť, že by mal žiť na niečom tak nehostinnom a bez života, ako bola každá iná planéta v ich slnečnej sústave. Práve preto si tak vážil prírodu a aj keď nepatril medzi najväčších ekológov, naozaj dbal o životné prostredie. Dúfal totiž, že aj jeho deti budú poznať tie isté krásy, ktoré mal možnosť vidieť on. Dokonca by bol rád, keby to zažili aj deti jeho detí a potom aj ich deti. Preto sa svojou maličkosťou snažil aspoň trochu pomôcť a bol vážne rád, že nie je jediný, a že je na tom Meredith podobne. Potom sa už ale konverzácia stočila k Ericovi a jeho tvár opäť preťal drobný úsmev. Bolo vtipné počúvať niekoho, ako opisuje jeho najlepšieho kamaráta, keď ho hlavne opisuje presne tak isto, ako ho opisoval aj on sám kým ho reálne spoznal. "Chápem, prečo máš taký pocit, no Eric na školu naozaj dbá a aj keď tak možno na prvý pohľad nevyzerá, je to jeden z najlepších ľudí, akých poznám," za toto vychvaľovanie by si od neho možno mal niečo vypýtať, pretože mu ním naháňal do postele ešte viac dievčat, ako sa mu do nej hrnulo, no myslel to fakt úprimne. Vážne pochyboval o tom, že v Spojených štátoch dokáže nájsť človeka, ktorý mu bol tak blízky, ako on. Nikoho takého popravde ani nehľadal, no teraz by si nevedel predstaviť, ako by bez Erica fungoval. Samozrejme, mal by ešte Annys, ktorú mal taktiež veľmi rád, no s Annys to nebolo vždy najjednoduchšie. Nie vždy mala náladu, teda aspoň nie na neho. Ericovi však mohol zavolať aj o druhej ráno a vedel, že do pol hodiny bude u neho na byte. A bolo jedno, či potreboval pomoc s niečím do školy alebo sa chcel len dobre opiť. "Takže ty nemáš rada ľudskú spoločnosť? Teda, myslím tú živú," uškrnul sa na ňu a prudko sa narovnal, aby sa posadil a lepšie na ňu videl. Ležalo sa mu síce veľmi dobre, no keďže už spolu nejakú dobu konverzovali, nebolo úplne slušné, že je rozvalený a pozerá na ňu zdola, teda aspoň podľa neho. Otec je prokurátor a dcéra chce byť patologička. Čo tvoja mama?" Spýtal sa, opäť raz zo zvedavosti, keďže ju doposiaľ nespomenula. Vážne mu totiž prišla ako zaujímavá osoba a bavilo ho počúvať ju. A dokonca nie preto, že by ju chcel zbaliť, ako to robil v niektoré večeri s inými ženami v baroch. Tie počúval práve z toho dôvodu a všetko, čo hovorili, púšťal jedným uchom dnu, druhým von. Ona však rozprávala pútavo a mala dobré názory a to mu reálne imponovalo. Keď však povedala tú poznámku o ňom  a dievčatách, pobavene sa zasmial. Sám nevedel prečo, proste mu to prišlo vtipné. "A na to si prišla ako?" Zľahka pokrútil hlavou a na perách sa mu usídlil pobavený zubatý úsmev. O dievčatá možno núdzu nemal, keď mal chuť s nejakou niečo mať, dokázal si ju zohnať, no že by sa o neho bili, to vážne nie. Aspoň nemal taký pocit. "Ale nie, priateľku momentálne nemám," dodal ešte, ale jej poznámku vážne nebral tak, ako to opísala. Skôr mu to prišlo ako mierna irónia, možno preto ho to tak pobavilo. To už mu ale navrhovala plávanie a jeho výraz v tvári trochu stvrdol. Na chvíľu sa dokonca zamyslel, pretože si nebol úplne istý, ako by mal reagovať, no nakoniec si mierne povzdychol a rozhodol sa povedať jej pravdu. "Popravde som si zabudol plavky. Ak ti teda nebude vadiť, že sa budem kúpať v boxerkách, tak si určite rád zaplávam," samozrejme, bol predsa nejaký ten gentleman a pokiaľ by s tým mala nejaký problém, určite by do vody nešiel. Nechal to teda na ňu, nech to rozhodne ona. Pravda však bola taká, že by sa naozaj rád osviežil. Bol to extrémne teplý deň a keby tam nebola, zrejme by sa dokonca kúpal aj nahý.

Bol rád, že sa ho viac nepýtala. Bral to ako dobré znamenie. Keď sa totiž pred väčšinou ľudí hlavne v minulosti preriekol, že pochádza z významnej rodiny alebo že je spisovateľ, automaticky sa snažili zistiť o ňom viac, dostať sa mu pod kožu, hrať mu na city. Zrazu prejavovali obrovský záujem o celý jeho život a hrali sa na jeho najlepších kamarátov, no pravda nakoniec vždy vyšla najavo a ukázalo sa, že mali nejaký ten skrytý zámer. Práve preto už o svojej rodine a kariére ľuďom v bežnej konverzácii nerozprával, pokiaľ mu teda neboli naozaj blízky. Na jej slová teda len s úsmevom kývol hlavou a radšej sa zameral na pokročenie v ich rozhovore. "Aj tak je to obdivuhodné," mierne naklonil hlavu na stranu a jednu ruku zľahka zdvihol, aby jej ukázal vztýčený palec. Bolo veľmi osviežujúce stretnúť sa s niekým, kto v literatúre videl viac a pozeral sa do nej hlbšie, aj keď len možno do jedného konkrétneho žánru, témy či obdobia. Hlavne keď si na čítanie našiel čas popri pomerne náročnom štúdiu medicíny, podobne ako ona. "Tomu rozumiem. Neviem si totiž predstaviť, že by som študoval niečo, čo by ma nebavilo," kývol hlavou na znak toho, že chápe, ako to myslela, no na druhú časť vety sa jej taktiež nič konkrétnejšie nepýtal. Podobne ako on, zrejme aj ona mala vo svojom živote veci, o ktorých sa nebavila rada, teda aspoň nie s cudzími ľuďmi a on rozhodne nemal v pláne niečo z nej vyťahovať. Nebolo by to slušné, vhodné, a hoci bol prirodzene naozaj veľmi zvedavý, aj tá jeho zvedavosť mala svoje medze, ktoré proste neprekračovala.
"Tak, prinajhoršom tu zostaneme aspoň my dvaja," uškrnul sa, pretože pre väčšinu jeho rovesníkov bola predstava života na inej planéte neskutočným dobrodružstvom, ktorého sa chceli dožiť a vyskúšať si ho na vlastnej koži. On však dúfal, že nič také riešiť nebudú musieť a ich planéta prežije ďalšie stovky a tisícky rokov, pretože by bolo vážne smutné vymeniť tak krásne miesto plné zelene a vody za pustatinu plnú červeného prachu. Tá predstava bola pre neho veľmi skľúčujúca, preto sa na ňu ani veľmi nesústredil a vytláčal ju zo svojej mysle tak veľmi a tak často, ako sa to len dalo, čo teraz nebolo veľmi ťažké, keďže sa ich konverzácia stočila k Ericovi. "Možno áno, neverím, že každý študent medicíny sedí nad knihami od rána do večera," mierne pokrčil ramenami, pretože všade, na každom odbore a v každom ročníku sa našiel aspoň jeden človek, ktorý školou prechádzal bez toho, aby sám vedel ako. "Ale on by si nikdy nedovolil to flákať," dodal ešte, pretože o svojom kamarátovi nemal absolútne žiadne pochybnosti, práve naopak. Veľmi dobre vedel, že Eric je jeden z tých, čo berú školu skutočne vážne a to bola jedna z mnohých vecí, ktoré mali spoločné. Pre neho bolo totiž vzdelanie prvoradé, čo mu bolo vštepované do hlavy už od detstva. Škola bola v ich rodine vždy dôležitým faktorom a on si nevedel predstaviť, že by jej nevenoval potrebnú pozornosť. Jasné že sa veľmi rád zabával, ale len vtedy, keď si to mohol po časovej stránke dovoliť. "Fíha," zasmial sa a zľahka pokrútil hlavou. "Mám si to brať osobne?" Neodpustil si drobnú otázočku, aj keď úplne chápal, ako to myslí. Aj jeho niektorí ľudia vyciciavali z energie a  on bol za chvíľky samoty a pokoja rád. Napríklad dnes, teda, aspoň plánoval byť sám na jednom zo svojich obľúbených miest, pokiaľ nestretol ju. To mu tie plány trochu narušilo, no nesťažoval sa. Nakoniec sa z toho vyvinula celkom príjemná konverzácia. "To je veľmi pekný príbeh, skoro ako z filmu," pousmial sa, pričom ignoroval fakt, že pri svojej mame použila minulý čas. Nechcel sa pýtať, nezdalo sa mu to správne. Navyše, dokázal si domyslieť, že to zrejme znamená, že už nie je v ich živote. Jedným alebo druhým spôsobom. "Tak to mi celkom lichotíš, ďakujem" opäť si neodpustil úškrn, ktorý sa mu mimovoľne zjavil na tvári. Nie že by sa hral na niečo čo nie je alebo by nepoznal svoje prednosti a nedostatky ale vážne sám seba nikdy nevnímal ako nejakého neskutočného fešáka po ktorom ženy šalejú. V tejto oblasti bol celkom skromný, čo bol veľký kontrast s množstvom fuckboyov, ktorý sa pohybovali po univerzitnom kempuse. "Čo ty? Nejaký priateľ alebo priateľka?" On zo zásady nikoho nediskriminoval ani na tom nevidel nič zlé. Poznal množstvo gayov, lesbičiek a bisexuálov, preto sa vždy pýtal na obe z daných vecí, pokiaľ o orientácii daného človeka nevedel dopredu. Každopádne, Meredith bola veľmi pekná a hlavne inteligentná mladá žena takže by ho neprekvapovalo, keby mala nejakého partnera, respektíve partnerku. Čo ho však prekvapilo bola jej reakcia na jeho slová, pretože ich zobrala úplne v pohode. Vďačne sa teda na ňu  usmial, zobul si topánky, zobliekol nohavice a v čiernych trenírkach zamieril k vode. "Hmmm," zamyslel sa, aj keď sa v podstate veľmi zamýšľať nemusel, pretože odpovedať vedel takmer okamžite. "Hudba, umenie, príroda, kvalitný alkohol, jedlo, rodina, priatelia... je toho naozaj veľmi veľa. O čom by si chcela vedieť viac?" Spýtavo nadvihol obočie a pomalým krokom vošiel dovody približne po pás, pričom si užíval jej chlad v porovnaní s teplými slnečnými lúčmi a potom sa otočil späť smerom k nej aby videl, či už sa odhodlala namočiť."

"Skutočne mi nemáš za čo ďakovať," mierne pokrútil hlavou, pretože to vážne nebral ako niečo, za čo by mu mala byť vďačná. Myslel to úprimne a bola to pravda, naozaj mala podľa neho obdivuhodný prehľad na to, že študovala niečo úplne odlišné, ako bola literatúra. Aj on mal celkom dobrý všeobecný prehľad a dokázal sa s ľuďmi rozprávať viac menej o hocičom, no rozhodne si nedovolil tvrdiť, že by mal nejaké hĺbkovejšie poznanie napríklad o medicíne alebo vede. U neho všetky jeho vedomosti stáli na tom, že jednoducho rád čítal. Či už sa jednalo o knihy, noviny, vedecké štúdie či čokoľvek iné. Na čítanie si proste vždy našiel minimálne dve hodiny denne aby vedel, čo nové sa deje vo svete, no zároveň aj preto, že to bol pre neho oddych. "Tak tomu rozumiem. Štúdium na vysokej škole nie je pre každého, učenia je kvantum a hlavne keď sa jedná o študijný odbor ako je medicína, tam to proste s flákaním nejde," skonštatoval, pretože úprimne nechápal ľudí, čo prišli na univerzitu kvôli zábave a nie kvôli vzdelaniu. Možno to bolo tým, ako bol vychovávaný a všeobecne z akej rodiny pochádzal, no pre neho bola škola jednoducho dôležitá a primárne sa sústredil na ňu, až potom na všetko ostatné. Veď aj on sa rád zabával, rád si vypil, rád chodil do mesta, rád sa stretával s priateľmi, no všetko to stíhal aj popri poctivom štúdiu a to nehovoriac o tom, že okrem toho ešte aj písal a publikoval svoju vlastnú tvorbu. Možno práve preto mal taký odpor k mnohým chalanom z chlapčenského spolku ktorí študovali šport a každý deň trávili pitím a fajčením. V jeho očiach boli proste leniví, drzí, namyslení, aj keď nemali byť na čo a hlavne boli často úplne odporní k ženám. Takí ľudia proste v jeho očiach nemali na vysokej škole miesto.
"Celkom pekná predstava," pred očami videl tú čistú a nepoškvrnenú škótsku prírodu a keby to malo znamenať jej záchranu, pokojne by tých sedem miliárd ľudí, čo žili na Zemi poslal niekam inam, pokojne aj na ten Mars. Bolo by možno zvláštne zvyknúť si na to, že na planéte žije už len pár stoviek, možno tisícok ľudí, no určite by to nebolo tak hrozné ako sa dennodenne prizerať na to, ako ju tie miliardy ničia. "Tak to rád počujem," s úsmevom kývne hlavou, pretože s ňou súhlasil. Škola bola síce dôležitá a pre neho rozhodne aj priorita, ani on si nedokázal predstaviť že by dvadsaťštyri hodín denne trávil iba učením, to jednoducho nešlo. Človek potreboval aj spánok a voľnočasové aktivity na odreagovanie, inak by ho skôr či neskôr porazilo alebo by sa zbláznil presne tak, ako to povedala aj ona. "Haha, ďakujem, vážim si to," so smiechom kývol hlavou, pretože áno, svoju otázku nemyslel tak úplne vážne no aj tak ho jej odpoveď potešila. Bolo fajn vedieť, že dokáže na niekoho urobiť dobrý prvý dojem tým, že je proste sám sebou a nie tým, že je bohatý a so šľachtickým pôvodom. To bolo to, o čo mu vždy šlo. Chcel, aby bol úspešný a obľúbený kvôli sebe, nie kvôli rodinnému menu. "Myslel som si, že také romantické príbehy naozaj existujú len v knihách a na filmovom plátne, nikdy by ma nenapadlo, že to pre niekoho môže byť realita," priznal veľmi úprimne, no z časti to možno bolo aj tým, že nikdy nebol skutočne zamilovaný. Stretával množstvo žien, o tom potom, s mnohými si prežil pekné chvíle, nech už trvali akokoľvek dlho, no najbližšie k láske mal pravdepodobne s Grace a ani to nebolo ono. Bola síce pravda, že ho okúzlila hneď na prvý pohľad, no po pár týždňoch to proste vyprchalo a odvtedy proste neveril, že by niečo také, ako mu Meredith povedala o svojich rodičoch, mohlo existovať. Zrejme sa však mýlil a proste len ešte nestretol správneho človeka, vďaka ktorému by mal život ako z klasického románu. "Nie nie, ani priateľ, aj keď je Eric u mňa niekedy tak často, že si musia moji susedia určite niečo také domýšľať," pobavene sa zachechtal, nie len nad jej otázkou ale aj nad tým, že svoju odpoveď na ňu myslel vážne. Úprimne mu to však vôbec nevadilo, za spoločnosť bol rád a hlavne keď bola taká dobrá, ako tá jeho. Rozhodne bol však stopercentný heterosexuál, no orientácie iných ľudí neodsudzoval a ani podľa nich ľudí okolo seba neposudzoval.
Potom sa už ale predsa len rozhodol otestovať aj vodu, keďže Meredith očividne nevadilo, že si nezobral plavky, takže sa do nej rovno vrhol a musel uznať, že urobil dobre, pretože ho príjemne ochladila a hneď sa cítil oveľa lepšie, ako keď len ležal a opekal sa na tom slnku ako špekáčik na ohni. "Veľa záujmov a málo času," zhodnotil pobavene a stále vo vode cúval ďalej a ďalej, až pokým v nej nebol po krk. Tam sa zastavil s pohľadom upreným na ňu, no keďže mu dala na výber, o čom má rozprávať, mierne nadvihol ramenami, čo však samozrejme pod vodou nebolo vidieť. "Okrem starých kníh utrácam dosť aj na hudbe, hlavne čo sa týka koncertov a festivalov, no zároveň aj na platne a CDčka. Počúvam hlavne tvrdšiu hudbu s dušou, teda klasický rock, niečo z metalu, niečo z punk rocku, preto oceňujem Fall Out Boy ktorí ti hrali keď som prišiel," pousmial sa a rukou si prešiel po vlasoch, aby si ich taktiež trochu ovlažil, pričom mu pohľad padol na hodinky, ktoré mal na ruke. "Páni, to už je toľko? Trochu som zabudol na čas," skonštatoval prekvapene a ruku znovu spustil. "Tento rozhovor budeme musieť dokončiť nabudúce, keďže už budem musieť ísť, no veľmi rád som ťa spoznal, Meredith," venoval jej ešte jeden drobný úsmev, no potom už veľmi energicky priplával späť k brehu, na ktorom sa mierne otriasol, aby z neho opadli prebytočné kvapky vody, svoje veci nahádzal späť do tašky a bez ďalších slov sa pobral lesnou cestičkou späť ku svojmu autu v mokrých trenírkach pričom dúfal, že na nikoho ďalšieho nenarazí.

>>> Byt

>> domů

Svůj prťavý byteček opustila jen kvůli jedné věci. Tou bylo, aby si v těchto pár volných dnech odpočinula od světa a své drsné stránky, kterou musela stále překrývat tu citlivou. Cítila se vyčerpána vším tím hraním si na dokonalou Claru Bagleyovou tak moc, že jí dokonce ani její kocour, Miguel de Cervantes y Saavedra, nedokázal pomoct svou přítomností a ulevit jí od strašné bolesti hlavy, která se objevovala pokaždé, když byla přepracovaná. Ano, možná se příliš věnovala škole a, především poslední dobou, trochu zanedbávala sebe. Jako první si dala pořádně dlouhou sprchu a vlasy si umyla šampónem s vůní kakaa. A jakmile vylezla schylovalo se tak k šesté večerní a ona se rozhodla vypravit se tedy mimo byt. Za chvíli už byla oblečená a v batohu měla naházené vše, co bylo třeba. Měla takový zvláštní pocit, že se musí hnout z místa, a tak opravdu během pár minut, s ještě trochu vlhkými vlasy, vyběhla z budovy a zamířila si to naprosto náhodnou cestou kamsi za město. Nechala samozřejmě své nohy, aby ji vedly a snažila se nějak zbavit špatné a trochu podrážděné nálady. Cítila se poněkud vznětlivě, takže brala jako osud (nebo spíš něco jiného, protože na ten ona nevěřila,) že skončila právě u jezera. Jenomže jakožto správný workoholik tak trochu nevěděla, co má takhle při jezeře úplně sama a bez svého bločku dělat. Rozhodla se tedy pro procházku, při níž sledovala jezero. Vlasy už jí téměř uschly a ona cítila, jak ji pomalu naplňuje klid. Pomalu. Potřebovala by takových klidných chvil ještě pár, aby z ní vyšuměla ta přepjatost. Nakonec se posadila ke břehu a rozhodla se zavřít oči a chvíli jen myslet. Očistit svou hlavu od všech problémů. A jak jí radila terapeutka, provádět dechová cvičení.

Jak už jsem jednou zmiňovala, byla poměrně rozhozená a psychicky vyčerpaná. Tudíž si asi dokážete představit, jaká to byla úleva, když se ocitla na tichém místě, kde si mohla oddechnout od ruchu svého života a také města, které už ji tak trochu dusilo. I člověk jako ona potřeboval chvílemi trochu klidu a pohody, však víte, jiní prostě jsou ven s přáteli, nebo svou drahou polovičkou a jsou plní úsměvů, a ona seděla u jezera a pokoušela se uklidnit svou nechuť k životu a světu. Zhluboka se nadechla, vydechla, a takhle ještě párkrát, užívajíc si božského ticha a klidu, než se ozvaly jakési ne příliš šťastné zvuky pro její uši. Prvně si jich nevšímala a řekla si, že to přejde, jenom nějaká skupinka adolescentů snažící se vypadat v poloprázdném prostoru u jezera hrozně hustě a zapůsobit snad jen sami na sebe, ale přeci jen o něco hlučnějším způsobem než by bývala Clara byla schopná snést. I když by ji upřímně v tuhle chvíli vytočilo kdeco, jelikož tak nějak pootevřela tu svou bránu k emocím, jak se snažila dostat se z toho stresu a tíživosti, kterou pociťovala, vlastně bůhví proč. Její problémy s úzkostí byly samozřejmě taky důvodem, proč se cítila tak...na nic. Zamračila se, trvalo to moc dlouho, to auto, ten smích, pootevřela jedno oko a nespokojeně zamručela. Ale když to ani po chvíli neustávalo, a že z jejich rozhovoru šlo poznat, že jen tak neodejdou. "No to si ze mě děláte-" ani to raději nedokončovala, doširoka otevřela oči a s naprosto deprimovaným pohledem se zvedla a otočila se jejich směrem. "Plýtvání peněz," pronesla snad dostatečně nahlas, aby to slyšela skupinka chlapců opodál. Pokud něco nesnášela víc, než hluk, byli to nerozvážní boháči, kteří rozhazovali dolary jen co se jim něco naskytlo. "A pokud dovolíte, oceňovala bych méně hluku," i když to řekla poměrně slušně, její hlas už byl poměrně podrážděný a ne nijak příjemný.

Brzy si uvědomila, že na ní visí pohledy všech přítomných a necítila se z toho nijak nadšená. Obvykle by jí to bylo jedno, nebo by to alespoň předstírala pod svým nijakým výrazem, ale teď se mohla jen zamračit a alespoň se pokusit nevypadat rozhozeně. Neměla náladu se s někým hádat, neměla sílu. Byla emocionálně naprosto vyčerpaná. Její psychika jí to dávala pěkně sežrat, muselo to na ní jít poznat, nebo minimálně alespoň to, že něco není v pořádku. Byl to jeden ze vzácných momentů, kdy byla Clara Bagleyová bez svého obranného štítu, zranitelná jako nikdy dřív a bohužel ne sama. Ať už by však šlo o cokoli, svůj postoj k boháčům nehodlala měnit a poznámku mířící na jejich naprosto stupidní sázku, nebo co to mělo být, neměla v plánu ji ani v nejmenším odvolat. I když si ten hnědovlasý tvor očividně dělal jen srandu, i tak jí to přišlo bezmyšlenkovité a hloupé. A jakožto správný pokrytec ihned celou skupinku skládající se jen z mála členů, pěkně odsoudila. To už přišla odpověď a její vztahovačné, emocionálně vykolejené já cítilo z jeho tónu cosi tak nepřípustného, až málem vyletěla z kůže. Místo toho však jen semkla rty, na chvíli zavřela oči a s jakýmsi podivným gestem rukama ustoupila o krok. "Za předpokladu, že nebudete hluční, ano," a ať se snažila jak chtěla, její hlas zcela zřetelně poukazoval na fakt, že opravdu není ve své kůži, a rozhodně nebyl klidný a "pasivně agresivní," jako většinou. Místo toho byla prostě jen podrážděná, i když za to nemohl jen příjezd těchhle... kluků. I když byli taková třešnička na dortu. To už se potom měla k sednutí si zpět na své místo s tím, že je tu snad přežije, i když by fakt nerada, aby jí zkazili náladu ještě víc. To nemohli prostě vybrat jiné místo? Ze všech míst na světě zrovna teď zrovna tohle -sakra!

Nakonec tedy skončili u toho, že nebudou hlučit, alespoň v to doufala. Oni se tedy vrátili k tomu svému, teda ten z nich, co zatím mluvil asi nejvíc, se s nimi dal do řeči, jako by se vlastně nic nestalo. Pak se rozeběhla konverzace a ona raději neposlouchala, protože nechtěla být neslušná. Navíc ani neměla náladu, kdo by taky měl? Lhala by ale, kdyby řekla, že neslyšela, co jeden z nich řekl, rozhodla se to ale příliš nevnímat a pokusila se dokonce nebrat si to osobně, ale to se lehčeji řeklo, než udělalo. Pozdě. Štvalo ji to, štvalo ji, že našla konečně místo, kde mohla mít klid a najednou se tu zjevili tihle chlapíci a rozhodli se jí to překazit. Nemohli odjet, prostě nemohli. Museli ji tu otravovat. A proč neodešla ona? Byla tvrdohlavá, vzala si za svoje, že tu byla první a tak nemá důvod odcházet -a taky to tak bylo, no ne? Možná, kdyby byla ze začátku milejší, šlo by to jako po másle, ale to neuměla. Byla nepříjemná na všechny a celé své okolí buď ignorovala, nebo na ně házela zamračené pohledy. A teď, když byla rozhozená a naprosto na dně, bylo to ještě horší. Pochopte, chce se vám brečet, opravdu máte na krajíčku, ale nemůžete, protože je tu nějaká skupinka tupců, kteří se rozhodli kempovat nebo co.
Chvíle se sešla s chvílí další, ani nevěděla, jak dlouho jí chybí, než se jí přestane vést zadržovat slzy. Vážně přemýšlela, že by lokalitu změnila ona, ale to její silnější já, ta Clara, kterou všichni znali, jí pořád našeptávala, ať se nenechá pokořit, a tak tam dál seděla s očima, které se už úplně leskly a jejím příšerně špatným pokusem o uklidňující dýchání. Hruď se jí dmula až nepřirozeně, oči měla zavřené a snažila se jakkoli zabránit pláči, když v tom zaslechla jakési volání. Lekla se, že třeba někdo spadl, nebo se něco stalo, proto raději rychle otočila hlavu směrem, kde se milostpáni rozhodli usídlit. Kupodivu byl ten kluk otočený na ni, dokonce to bylo i na ni mířené. Když tedy získal její pozornost, přišla otázka, která ji snad více, než zarazila. Chvíli na něj jen tupě zírala, nedokázala rozpoznat, jestli to myslí vážně, nebo je to jenom jeden z dalších blbých vtípků nějakýho random kluka. "A myslíš to vážně, nebo je to jen zdvořilostní fráze?" teď už nezněla nijak zle, na to neměla energii. Naopak zcela smířeně, opravdu hodně překvapeně a možná trochu unaveně, to ale bylo tím, jak v sobě dusila všechny pocity.